znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 290/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Sžso/37/2009 zo 16. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2010 doručená sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia „práva na súdnu a inú ochranu a práva na spravodlivý proces zaručeného v článku 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... a čl. 14 Dohovoru...“ rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso/37/2009 zo 16. februára 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka „je advokátkou... ktorá vykonáva advokáciu podľa § 12 ods. 1 písm. e) s použitím § 15 zákona č. 586/2003 o advokácii v platnom znení ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným Advokátska kancelária JUDr. J. M. & JUDr. M. K., s. r. o...“. S., pobočka Ž... „podľa... zákona... o sociálnom poistení... vydala dňa 28. 02. 2008 vo veci zániku nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia Rozhodnutie č. 701-4505/2008, ktorým rozhodla, že navrhovateľke JUDr. M. K..., dňa 31. 12. 2007 nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   z   dôvodu,   že   navrhovateľke   na   základe   zmeny činnosti   výkonu   advokácie   (navrhovateľka   zmenila   formu   výkonu   advokácie   na   výkon advokácie podľa § 12 písm. e) zák.... o advokácii v platnom znení) nezaniká účasť na sociálnom poistení ako samostatne zárobkovo činnej osobe, keďže podľa názoru Sociálnej poisťovne zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.“. Proti citovanému   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie, „o   ktorom   rozhodlo   Ú.   S. Rozhodnutím č. 322-2400-GC-04/2008 zo dňa 28. 05. 2008. Ústredie ako odvolací správny orgán   odvolanie   navrhovateľky   zamietol   a   napadnuté   Rozhodnutie   S...   potvrdil.“. Sťažovateľka podala „žalobu na preskúmanie zákonnosti Rozhodnutia S... zo dňa 28. 05. 2008. Vo veci rozhodoval Krajský súd v Žiline, č. k. 21 Sn/8/2008, ktorý rozsudkom zo dňa 14.   04.   2009   žalobu   navrhovateľky   zamietol   s konštatovaním...   že   aj   advokáta,   ktorý vykonáva   svoju   činnosť   ako   konateľ   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   podľa   zákona o advokácii, je potrebné považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c)   zákona   o   sociálnom   poistení.   Krajský   súd   v   Žiline   v   správnom   konaní   považoval napadnuté   rozhodnutie   správnych   orgánov   za   vecne   správne,   stotožnil   sa   s   právnym názorom správnych orgánov, že advokát bez ohľadu na to, ako výkon advokácie vykonáva, je považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.“. Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sžso/37/2009 zo 16. februára 2010 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 21 Sn/8/2008-52 zo 14. apríla 2009.

3. Sťažovateľka uviedla, že „Najvyšší súd SR stručne a stroho vo svojom odôvodnení skonštatoval,   že dospel k záveru,   že odvolaniu žalobkyne (navrhovateľky) nie je možné vyhovieť. Stručne zdôraznil, že správne orgány, ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobkyni, ktorá sa stala spoločníčkou a zároveň konateľkou v spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby podľa   § 15 zákona o advokácii,   nezaniklo zákonné povinné sociálne poistenie ako SZČO (samostatne zárobkovo činnej osobe, pozn.) podľa § 21 zákona o sociálnom poistení. Najvyšší súd SR ako odvolací súd stručne vyjadril svoj   názor,   že   existencia   oprávnenia   advokáta   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti podmienená jeho zápisom v Zozname advokátov vedenom SAK až do času, kedy advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byt' považovaný za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii...

S   námietkami   navrhovateľky   ako   odvolateľky   sa   Najvyšší   súd   vysporiadal s jednovetovým konštatovaním, že s totožnými námietkami sa už vysporiadal krajský súd.“.

Podľa názoru sťažovateľky „Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, č. k. 4 Sžso/37/2009 zo dňa 16. 02. 2010 bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces tak, ako je toto deklarované v Ústave, článok 46 ods. 1, článok 48 ods. 2, a tak ako je jeho základný rámec koncipovaný   v článku   6   ods.   1   Dohovoru...,   a   to   konkrétne čiastkové   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým dochádza ku skutočnej realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii základnej právnej istoty...

Odôvodnenie   dotknutého   rozhodnutia   je   nedostatočné   a   v   rozpore   s   právom   na spravodlivý proces, absentujú v ňom elementárne prvky pri tvorbe súdneho odôvodnenia, teda   presvedčivosť,   zrozumiteľnosť   a   jasnosť.   Najvyšší   súd   sa   pri   tvorbe   odôvodnenia svojho rozhodnutia uchýlil len k strohému konštatovaniu, že správne orgány, ako aj Krajský súd   podrobne   odôvodnili,   prečo   žalobkyni   nezaniklo   povinné   sociálne   poistenie   ako SZČO..., čo nezodpovedá základnému rámcu práva na súdnu ochranu zakotvenú v článku 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...

Najvyšší súd SR sa v dotknutom rozhodnutí, ktorým podľa názoru navrhovateľky bolo porušené   jej   právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   nezaoberal   samotným   odvolaním navrhovateľky, jeho dôvodmi, ktorými rozporovala prvostupňové súdne rozhodnutie, a teda takýto   postup   navrhovateľka   považuje   za   nezlúčiteľný   so   zásadou   spravodlivosti konania...“.

4. Ďalším právom, ktorého porušenie sťažovateľka namieta, „je to, že Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR... zo dňa 16. 02. 2010 bolo zasiahnuté do princípu právnej istoty, pretože nastala situácia, kedy súd - Najvyšší súd SR v dvoch obdobných veciach rozhodol odlišne, teda bolo porušené právo navrhovateľky deklarované v čl. 47 ods. 3 Ústavy a čl. 14 Dohovoru“.   Ako   príklad   sťažovateľka   uviedla   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sžso/7/2009.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Najvyšší súd SR Rozsudkom, č. k. 4 Sžso/37/2009 zo dňa 16. 02. 2010... porušil právo JUDr. M. K.... na súdnu a inú ochranu a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 47 ods. ods. 3 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 4 Sžso/37/2009 zo dňa 16. 02. 2010... a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Zároveň ukladá Najvyššiemu súdu SR trovy právneho zastúpenia JUDr. M. K. na účet jej právneho zástupcu...“

II.

6. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila:

a)   Rozhodnutie   S.   Ž.   č.   k.   701-4505/2008   z 28. februára   2008   o nezaniknutí povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia sťažovateľky ako samostatne   zárobkovo   činnej   osoby,   lebo   sťažovateľka   (citované   z odôvodnenia predmetného   rozhodnutia,   pozn.) „má   postavenie   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby... zákona o sociálnom poistení od 01. 02. 2004 na základe Osvedčenia o zapísaní do zoznamu advokátov... Výkon advokácie podľa § 12 písm. e) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii je len   jednou   z foriem   výkonu   advokácie.   Zmenou   formy   výkonu   advokácie   nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení..., pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti...“.

b) Odvolanie sťažovateľky z 2. apríla 2008 proti rozhodnutiu S. Ž. z 28. februára 2008, ktorého podstatou je tvrdenie sťažovateľky, že:

«... nositeľom oprávnenia na výkon advokácie je v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným táto spoločnosť ako právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou a nie jej konateľ...   Teda   advokát,   ktorý   je   konateľom   „advokátskej“   spoločnosti   s   ručením obmedzeným,   nie   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou,   ale   štatutárnym   orgánom obchodnej spoločnosti, konajúcim v jej mene a na jej účet, tak ako to zakotvuje ust. § 13 Obch. zák...

Zo   zákona   o   advokácii   vyplýva   zánik   oprávnenia   advokáta   vykonávať   advokáciu samostatne, ak tento pristúpil k založeniu spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 15 zákona o advokácii a zároveň vylúčil v spoločenskej zmluve spísanej podľa Obchodného zákonníka, samostatný výkon advokácie. Teda zákonný zánik oprávnenia na vykonávanie tejto činnosti znamená zánik de iure samostatne zárobkovo činnej osoby a v spojitosti s tým nevyhnutne aj zánik jej povinného poistenia nakoľko, pokiaľ fyzická osoba nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti, nie je samostatne zárobkovo činnou osobou a nemá spôsobilosť byť účastníkom poistného vzťahu...

...   JUDr.   M.   K.   po   nadobudnutí   oprávnenia   na   poskytovanie   právnych   služieb spoločnosťou s ručením obmedzeným Advokátska kancelária JUDr. J. M. & JUDr. M. K., s. r. o. nie je zo zákona oprávnená na výkon advokátskej činnosti...

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu mám za to, že nie je možné JUDr. M. K. považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení...

...   zákon   o   sociálnom   poistení   v   spojení   s   relevantnými   ustanoveniami   zákona o advokácii   vylučuje   u   účastníka   konania   povinné   nemocenské   a   povinné   dôchodkové poistenie, pretože advokát nie je oprávnený na výkon advokácie, ak je tento konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným a Spoločenská zmluva vylučuje možnosť samostatného výkonu advokácie, pretože nie sú splnené zákonné podmienky, aby advokát bol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení. Teda   nesprávna   aplikácia   zo   strany   S.   Ž.,   zákonného   ustanovenia   o   zápise   do zoznamu advokátov a o reálnej existencii oprávnenia na výkon činnosti má podľa názoru odvolateľa za následok nesprávne rozhodnutie správneho orgánu S. Ž...»

c) Rozhodnutie S. sp. zn. 322-2400-Gc-04/2008 z 28. mája 2008, ktorým potvrdila rozhodnutie svojej pobočky z 28. februára 2008 [bod a)]. V odôvodnení svojho rozhodnutia za rozhodujúcu skutočnosť považovala to, že „Slovenská advokátska komora vydala JUDr. M. K. Osvedčenie číslo 2138, ktorým potvrdzuje, že bola 1. februára 2004 zapísaná do zoznamu Advokátov Slovenskej advokátskej komory“. Po citácii ustanovení § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, § 21 ods. 4 písm. b), § 138 ods. 10 zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o sociálnom poistení“), § 12 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), s odkazom na § 5 ods. 1 písm. b) a § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ktoré (právne normy)   vytvorili   právny   základ   jej   rozhodovania,   vychádzajúc   zo   skutkového   stavu zisteného v administratívnom konaní, uzatvorila S. prerokovávanú vec takto:

«...   V   druhostupňovom   konaní   z   predloženého   spisového   materiálu   účastníčky konania bolo zistené, že 19. decembra 2007 prevzala S. Ž. Registračný list fyzickej osoby (ďalej len „FO“) - odhlášku na meno JUDr. M. K., s dátumom zániku povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby 31. decembra 2007.

Od 1. júla 2007 bola účastníčka konania povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo   poistenou   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou,   pretože   podľa   výpisu z Daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2006 mala príjem zo živnosti vyšší   ako   bola   zákonom   ustanovená   hranica   príjmu.   V   roku   2006   bol   12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 439/2004 Z. z. v sume 91 200 Sk.

Vzhľadom na vyššie uvedené, JUDr. M. K. 31. decembra 2007 nezaniklo povinné nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe. S.   Ž.   rozhodnutím   č.   701-4505/2008,   vo   veci   zániku   povinného   nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osobe - JUDr. M. K. rozhodla správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení...

Účastníčka   konania   teda   k   31.   decembru   2007   nepreukázala   príjem,   ktorý   je zdaňovaný ako príjem zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti S. rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.»

d) „Žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ú. č. 322-2400-Gc-04/2008 zo dňa 28. mája 2008“ podanú 7. augusta 2008 krajskému súdu. Podľa názoru sťažovateľky «...   nositeľom   oprávnenia   na   výkon   advokácie   je   v   prípade   spoločnosti   s   ručením obmedzeným táto spoločnosť ako právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou a nie konateľ   (i   keď   je   advokát   zapísaný   do   zoznamu   advokátov,   ktorý   vedie   Slovenská advokátska   komora)...   Teda   advokát,   ktorý   je   konateľom   „advokátskej“   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   nie   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou,   ale   štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti, konajúcim v jej mene a na jej účet, tak ako to zakotvuje ust. § 13 Obch. zákonníka...

Podľa   názoru   žalobcu,   Zákon   o   sociálnom   poistení   v   spojení   s   relevantnými ustanoveniami   Zákona   o   advokácii   vylučuje   žalobcu   povinné   nemocenské   a   povinné dôchodkové poistenie, pretože advokát nie je oprávnený na výkon advokácie, ak je tento konateľom spoločnosti s ručením   obmedzeným a Spoločenská zmluva vylučuje možnosť samostatného výkonu advokácie, pretože nie sú splnené zákonné podmienky, aby advokát bol   považovaný   za   samostatne   zárobkovo   činnú   osobu   podľa   §   5   písm.   c/   Zákona o sociálnom poistení.

Teda nesprávna aplikácia zo strany žalovaného, ako i prvostupňového orgánu S. Ž., zákonného ustanovenia o zápise do zoznamu advokátov a o reálnej existencii oprávnenia na výkon činnosti má podľa názoru žalobcu za následok nesprávne rozhodnutie správneho orgánu Ú. S., ako i S. Ž...»

e) Rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 Sn/8/2008 zo 14. apríla 2009. Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu [bod c)] a „po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a pri aplikácii § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol...“.

Po citácii ustanovení § 244 ods. 1 a § 247 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1, § 21 ods. 1, § 138 ods. 10 a   § 21 ods.   4   písm.   b) zákona o sociálnom   poistení,   §   2 ods. 1 a §   12 ods.   1 zákona o advokácii krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia inter alia uviedol:

„... Súd v preskúmavanej veci preskúmaval napadnuté rozhodnutie v dvoch rovinách, v prvom rade sa zaoberal posúdením otázky, či advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ s. r. o.... spĺňa status samostatne zárobkovej činnej osoby..., teda v prvom rade v preskúmavacom konaní sa vysporiadal so skutočnosťou, či samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z. z. je advokát, bez ohľadu na to akou formou realizuje výkon advokácie v súlade s § 12 zák. č. 461/2003 Z. z., či zákon č. 461/2003 Z. z., v § 5 odlišuje samostatne zárobkovú činnosť vo vzťahu k Zákonu o advokácii v tom zmysle, že sa vzťahuje iba výlučne na osoby advokátov, ktorí vykonávajú advokátske povolanie samostatne   a   nie   ako   konatelia   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným.   Následne   skúmal napadnuté   rozhodnutia   aj   v tej   rovine,   či   v súlade   s ust.   §   21   ods.   4   písm.   b)   zák. č. 461/2003 Z. z. zaniklo osobe, ktorá vykonáva činnosť advokáta, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovej činnej osoby......   advokátom   môže,   byť   len   konkrétna   fyzická   osoba,   ktorá   spĺňa   zákonné predpoklady § 3 a nasl. zák. č. 586/2003 Z. z. a je zapísaná v zozname advokátov, ktorý vedie SAK. Iné fyzické osoby... nemôžu byť zapísané do zoznamu SAK..., z dikcie § 3 zák. č, 586/2003 Z. z. je to vylúčené. Až po zápise do advokátskej komory, ako je upravené v § 12 sa advokát môže rozhodnúť, či výkon advokácie, tým že je zapísaný, ako advokát v zozname advokátov   bude   vykonávať   samostatne,   alebo   ako   konateľ   spoločnosti   s   ručením obmedzeným...

To znamená, že výkon advokácie, teda vykonávanie advokátskej praxe samostatne ako advokát (fyzická osoba) alebo ako konateľ v spoločnosti s ručením obmedzeným, je až následnou možnosťou, ktorá nasleduje potom, čo fyzická osoba je zapísaná ako advokát v zozname advokátov vedených Slovenskou advokátskou komorou. Ustanovenie § 5 ods. 1 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. stanovuje kto je samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona. Pod písmenom c) je uvedené, že je to fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie   činnosti,   podľa,   osobitného   predpisu.   V   danom   prípade   sa   oprávnenie   na vykonávanie činnosti viaže § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z. z., v odkaze 19 aj na Zákon o advokácii (skorší zákon č. 132/1990 Zb.. To znamená, že v danom prípade fyzická osoba ako advokát sa stáva advokátom, ako vyplýva z. § 2 zák. č. 586/2003 Z. z., zápisom do zoznamu advokátov, ktorý vedie SAK.

Výkon   advokácie   je   upravený...   aj   v   §   15,   ktorý   upravuje   podmienky   výkonu advokácie ako spoločnosti s ručením obmedzeným. V § 15 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. je upravené, že ak je advokát (fyzická osoba) vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, má to za následok, že účasť konkrétnej fyzickej osoby advokáta v spoločnosti s ručením obmedzeným zaniká. To znamená, že samotná existencia účasti na výkone advokácie podľa § 12 zák. č. 461/2003 Z. z. predpokladá zápis fyzickej osoby ako advokáta do zoznamu advokátov (§ 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.), pričom ani skorší zákon č. 132/1990 Zb. neustanovoval, aby v zozname advokátov vedených v SAK boli zapísané nielen konkrétne fyzické osoby – advokáti, ale aj právnické osoby (napr. s. r. o.). Zákon č. 461/2003 Z. z. odkazuje iba na Zákon   o advokácii,   nediferencuje   pri   tejto   právnej   norme,   že   za   samostatne   zárobkovo činnú osobu podľa zák. č. 461/2003 Z. z. sa má považovať iba osoba vykonávajúca činnosť advokáta   samostatne,   resp.   že   sa   nevzťahuje   na   osoby,   ktoré   vykonávajú   činnosť   ako konatelia v s. r. o. (upravených v § l5 zák. č. 586/2003 Z. z.) Takáto dikcia § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z. z. nie je, je tu len odkaz na Zákon o advokácii komplexne, teda na zoznam osôb, ktoré ako fyzické osoby sú zapísané do zoznamov advokátov, a ktoré až po akte, ktorým sa stali advokátmi, si zvolili formu výkonu advokácie nie samostatne, ale vo forme s. r. o. Čo sa týka prvého okruhu preskúmavanej problematiky, správny súd konštatuje, že zákonodarca   v   §   5   písm.   c)   zák.   č.   461/2003   Z.   z.   nediferencuje   v   odkaze   na   Zákon o advokácii   medzi   advokátom,   ktorý   vykonáva   svoje   povolenie   samostatne   alebo   ako konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   nie   je   možné,   aby   súd   vychádzal   z   inej formulácie § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z. z. než je dikcia zverejnená v Zbierke zákonov a v tomto   smere   pokiaľ   sám   zákonodarca   neprejavil   vôľu   v   diferencovaní   samostatne zárobkovej činnej osoby podľa § 5 písm. c) vo vzťahu k Zákonu o advokácii a vo vzťahu k forme výkonu advokácie, je v danom prípade potrebné aplikovať komplexne... samostatne zárobkovou činnou osobou, ktorú má na mysli zákon. č. 461/2003 Z. z. v § 5 písm. c) je každá osoba, ktorá je zapísaná v zozname advokátov vedených v SAK ako advokát (každá fyzická   osoba),   a   to   bez   ohľadu   na   to,   akou   formou   vykonáva   výkon   advokácie,   či samostatne alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Vzhľadom na závery správneho súdu, vo vzťahu k prvému okruhu prejednávanej problematiky, súd konštatuje, že aj advokáta, ktorý vykonáva svoju činnosť ako konateľ s. r. o. podľa Zákona o advokácii je potrebné považovať za samostatne zárobkovú činnú osobu podľa § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z. z...

Nakoľko súd dospel k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov sú vecne správne, žalobu ako nedôvodnú zamietol a stotožnil sa s právnym názorom správnych orgánov, že advokát,   bez   ohľadu   ako   výkon   advokácie   vykonáva,   je   považovaný   za   samostatne zárobkovú činnú osobu podľa §. 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z. z. a taktiež v preskúmavanom prípade   nebolo   preukázané,   že   konkrétnej   zárobkovej   činnej   osobe,   ktorým   je   aj navrhovateľ vykonávajúci prax advokáta ako konateľ s. r. o., mu zaniklo povinné zmluvné poistenie zo zákona v súlade s § 21 zák. č. 461/2003 Z. z. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov sú vecne správne...“

f) Odvolanie sťažovateľky „voči rozsudku Krajského súdu... č. k. 21 Sn/8/2008 zo dňa 14. 4. 2009“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „...   Krajský   súd...   ako   prvostupňový   súd   nesprávne právne vec posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam“.

Na obhájenie tohto svojho záveru použila sťažovateľka vo svojom odvolaní v zásade tú istú argumentáciu ako v predchádzajúcich námietkach prezentovaných v odvolaní proti rozhodnutiu v správnom konaní a v žalobe podanej správnemu súdu [pozri bod 6 b) a d)], z ktorej považuje ústavný súd za relevantné reprodukovať najmä tieto jej časti:

«... Odvolateľ sa nestotožňuje s právnym záverom žalovaného, ku ktorému sa pri svojom   rozhodovaní   priklonil   prvostupňový   súd,   podľa   ktorého   Advokát   zapísaný   do zoznamu   advokátov,   ktorý   vedie   Slovenská   advokátska   komora,   nadobúda   pre   účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, bez ohľadu na to, či vykonáva   advokáciu   samostatne   alebo   konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným správnou argumentáciou prednesenou v žalobnom návrhu zo dňa 1. 08. 2008...

S poukazom na vyššie uvedenú právnu orientáciu [sťažovateľka citovala, resp. aj interpretovala   ustanovenia   §   5   písm.   c),   §   21   ods.   4   písm.   b)   a   §   21   ods.   1   zákona o sociálnom poistení, § 2 ods. 1, § 12 ods. 1 a § 15 ods. 1 a 6 zákona o advokácii, pozn.] odvolateľ   zastáva   názor,   že   nositeľom   oprávnenia   na   výkon   advokácie   je   v   prípade spoločnosti   s ručením   obmedzeným   táto   spoločnosť   ako   právnická   osoba   s   vlastnou právnou subjektivitou a nie jej konateľ (i keď je advokát zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora). Uvedené je zrejmé aj z tejto skutočnosti, že do zoznamu vedeného Slovenskou advokátskou komorou sa nezapisujú advokáti len ako fyzické osoby,   ale   aj   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   ako   právnické   osoby   disponujúce oprávnením   na   výkon   advokácie.   Teda   advokát,   ktorý   je   konateľom   „advokátskej“ spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   nie   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou,   ale štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti, konajúcim v jej mene a na jej účet, tak ako to zakotvuje ust. § 13 Obch. zákonníka...

...   odvolateľ   zastáva   iný   právny   názor   ako   Krajský   súd,   teda,   že   nie   je   možné odvolateľa považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c/ Zákona o sociálnom poistení, keďže rozhodnutím o založení s. r. o. a jej zápisom do obchodného registra   získala   oprávnenie   na   výkon   advokácie,   zápisom   spoločnosti   s   ručením obmedzeným do zoznamu vedenom SAK zo zákona zaniklo oprávnenie na výkon advokácie pre odvolateľa bez ohľadu na to, či pripíšeme zápisu do zoznamu s.r.o. vedenom SAK deklaratórny alebo konštitutívny účinok, rovnako jeho príjem ako konateľa spoločnosti nie je príjmom podľa ust. § 6 zák. č. 595/2003 Z. z., ktorého výška spôsobuje zákonnú povinnosť poistenia v zmysle Zákona o sociálnom poistení, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, tak ako to tvrdí žalovaný a prvostupňový súd...»

Sťažovateľka navrhla rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že „Rozhodnutie Ú. S. zo dňa   28.   mája   2008   č.   322-2400-GC-04/2008   v spojitosti   s rozhodnutím   S.   Ž.   zo   dňa 28. februára 2008, č. 701-4505/2008 sa zrušujú a vec sa vracia prvostupňovému orgánu, S. Ž. na nové prejednanie a rozhodnutie.“.

g)   Rozsudok   sp.   zn. 4   Sžso   37/2009 zo   16. februára 2010,   ktorým   najvyšší   súd „rozsudok Krajského súdu... zo 14. apríla 2009, č. k. 21 Sn/8/2008-52 v časti zamietnutia žalobného návrhu potvrdzuje“.

h) Na podporu svojich tvrdení vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (pozri body 4 a 5) sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca 2010.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (Podľa odseku 2 každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom). Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 14 dohovoru   užívanie práv a slobôd priznaných   týmto dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Sžso/37/2009   a jeho rozsudkom zo 16. februára 2010 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (bod 1).

11.   Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie), t. j. najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho nesprávneho právneho posúdenia („... žalovaný... nesprávne právne posúdil danú vec, teda pri rozhodovaní nevychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci..., nie je správny záver žalovaného...“), najmä však nesprávnej interpretácie a následnej aplikácie v jej právnej veci použitých ustanovení, najmä zákona o advokácii a zákona o sociálnom poistení,   s ktorými   sa   nestotožňuje   („...   odvolateľ   sa   nestotožňuje   s právnym   záverom žalovaného...   odvolateľ   zastáva   iný   právny   názor   ako   krajský   súd...“).   Podľa   názoru sťažovateľky   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   a presvedčivo   nezdôvodnil „Odôvodnenie   dotknutého   rozhodnutia   je   nedostatočné   a v rozpore   s právom   na spravodlivý proces, absentujú v ňom elementárne prvky pri tvorbe súdneho odôvodnenia, teda   presvedčivosť,   zrozumiteľnosť   a jasnosť.   Najvyšší   súd   sa   pri   tvorbe   odôvodnenia svojho rozhodnutia uchýlil len k strohému konštatovaniu, že správne orgány, ako aj krajský súd   podrobne   odôvodnili,   prečo   žalobkyni   nezaniklo   povinné   sociálne   poistenie   ako SZČO...“.   Z uvedených   dôvodov   sťažovateľka   tvrdila,   že   odôvodnenie   rozhodnutia najvyššieho súdu je arbitrárne („Občiansky súdny poriadok síce priznáva odvolaciemu súdu vyhotoviť   akési   skrátené   odôvodnenie,   keď   potvrdzuje   prvostupňový   rozsudok,   keď   sa v plnom rozsahu s ním stotožňuje, ale ani v tomto prípade by sa... dovolací nemal uchyľovať k arbitrárnosti vlastného odôvodnenia.“)

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sžso/37/2009   zo   16.   februára   2010   sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne   správny,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V   odôvodnení   po   uvedení   podstaty   rozhodnutia   krajského   súdu   a odvolacej argumentácie sťažovateľky (pozri bod 6) najvyšší súd uviedol:

„... Najvyšší súd... dospel záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť. Správne orgány ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobkyni, ktorá sa stala   7.   januára   2008   spoločníčkou   a   zároveň   konateľkou   v   spol.   s   r.o.   poskytujúcej advokátske služby podľa § 15 zákona o advokácii nezaniklo povinné sociálne poistenie ako SZČO podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

Odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožnil a na zdôraznenie ich správnosti podľa § 219 ods. 2 OSP dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenie (zrejme oprávnenia, pozn.) advokáta   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti,   podmienená   jeho   zápisom   v   zozname advokátov   vedenom   Slovenskou   advokátskou   komorou   až   do   času,   kým   advokát   nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona p sociálnom poistení.

Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava,   obsiahnutá   v   §   12   zákona o advokácii,   ktorý   upravuje   formu   ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo základným predpokladom pre výkon, advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie   advokátskych   služieb   jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká   vyčiarknutím   zo   zoznamu   advokátov,   v   skutočnosti   stratou   oprávnenia   na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými právne významnými námietkami žalobkyne. Skutočnosti,   ktorými   žalobkyňa   v   odvolaní   spochybňuje   rozsudok   krajského   súdu v odvolacom konaní neboli zistené. V zásade boli zhodné s námietkami, ktoré žalobkyňa uplatňovala   už   v   konaní   na   súde   prvého,   stupňa   a   s   ktorými   sa   krajský   súd   náležité vysporiadal.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd...   odvolaniu   žalobkyne   nevyhovel   a   rozsudok Krajského súdu... ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil...

15.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (nadväzujúceho   na   právny   názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich   dôvodov   a   námietok.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje ústavný   súd   za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej,   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso 37/2009 zo 16. februára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3

a čl. 48 ods. 2 ústavy

19.   Sťažovateľka   namietala tiež   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, pričom v sťažnosti nekonkretizovala, ktoré zo základných práv upravených v tomto ustanovení   („Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“) bolo porušené a akým spôsobom   (postupom,   konaním,   nečinnosťou   a pod.)   toto   porušenie   mal   najvyšší   súd spôsobiť. Výslovne uviedla:

„Podľa názoru navrhovateľky Rozhodnutím Najvyššieho súdu... č. k. 4 Sžso/37/2009 zo dňa 16. 02. 2010 bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces tak, ako je toto deklarované v Ústave, článok 46 ods. 1, článok 48 ods. 2, a tak ako je jeho základný rámec koncipovaný   v článku   6   ods.   1   Dohovoru...,   a   to   konkrétne čiastkové   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým dochádza ku skutočnej realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii základnej právnej istoty...

Rozsudkom Najvyššieho súdu...   č. k. 4 Sžso/37/2009 zo dňa 16.   02.   2010...   bolo porušené právo navrhovateľky na spravodlivý súdny proces v tom, že z jeho odôvodnenia nie   je   zrejmý   obraz   obsahu   základného   sporu   medzi   účastníkmi   konania.   Odôvodnenie dotknutého   rozhodnutia   je   nedostatočné   a   v   rozpore   s právom   na   spravodlivý   proces, absentujú v ňom elementárne prvky pri tvorbe súdneho odôvodnenia, teda presvedčivosť, zrozumiteľnosť   a   jasnosť.   Najvyšší   súd   sa   pri   tvorbe   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia uchýlil len k strohému konštatovaniu, že správne orgány, ako aj Krajský súd podrobne odôvodnili,   prečo   žalobkyni   nezaniklo   povinné   sociálne   poistenie   ako   SZČO...,   čo nezodpovedá základnému rámcu práva na súdnu ochranu zakotvenú v článku 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy...

Navrhovateľka   považuje   za   podstatné   zdôrazniť,   že   z   hľadiska   presvedčivosti súdneho   rozhodnutia   nepostačuje   len   taká   stručná   citácia,   podľa   názoru   Najvyššieho súdu  ...   relevantných   právnych   noriem,   ktoré   súd   pri   rozhodovaní   vo   veci   aplikoval,   v rozhodnutí Najvyššieho súdu... nie je bez pochybností objasnený príčinný vzťah a dôvod posúdenia a použitia konkrétnych ustanovení zákona.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako čiastkové právo práva na spravodlivý súdny proces   je   jednak   základný   nástroj   pre   objasnenie   toho,   prečo   súd   rozhodol   tak,   ako rozhodol,   ale   zároveň   má   významný   výchovný   charakter,   čím   citované   rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktorým podľa názoru navrhovateľky boli porušené jej základné práva, nie je charakteristický a keďže ide o rozhodnutie súdu vyššej inštancie, ktoré by malo mať vplyv na ďalšiu súdnu prax a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí v obdobných veciach, ako aj informáciu   pre   zákonodarcu   o   možných   problémoch   spätých   s   právom   de   lége   lata, absencia týchto charakteristických čŕt je zásadným porušením článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 Ústavy...“

20.   V ďalších   –   iných   súvislostiach   okrem   návrhu   na   rozhodnutie   sťažovateľka porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   neuvádza   a ani   neuvádza   žiadnu   právnu   relevantnú skutočnosť   majúcu   toto   jej   tvrdenie   podporiť.   Vzhľadom   na   profesné   zameranie sťažovateľky,   navyše   kvalifikovane   právne   zastúpenej,   nepovažoval   ústavný   súd   za dôvodné vyzvať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti, a preto jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 (v spojení s § 20 ods. 1) zákona o ústavnom súde v tejto jej časti odmietol z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí.

21. Nadväzujúc na svoje konštatácie, zistenia a závery uvedené v bodoch 12 až 18, nad rámec uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že nezistil žiadnu spojitosť medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V prípade, že (ako to možno usúdiť z textu už citovaných častí sťažnosti) sťažovateľka namietala porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti (v spojitosti) so súčasným porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (alebo ako jeho súčasť)   spôsobeného najmä podľa   jej názoru nedostatočným odôvodnením   napadnutého rozsudku, je dôvodné odmietnuť jej sťažnosť v tejto časti tiež ako zjavne neopodstatnenú (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde)   z už   uvedených   dôvodov   odmietajúcich (vyvracajúcich) tvrdenia sťažovateľky o porušení tohto práva (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.).

22.   Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   svojím   postupom   a označeným rozsudkom porušil aj jej základné právo zaručené čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 14 dohovoru:

„Ďalším právom, ktorého porušenie namieta navrhovateľka, je to, že Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, č. k. 4 Sžso/37/2009 zo dňa 16. 02. 2010 bolo zasiahnuté do princípu právnej istoty, pretože nastala situácia, kedy súd - Najvyšší súd SR v dvoch obdobných veciach rozhodol odlišne, teda bolo porušené právo navrhovateľky deklarované v čl. 47 ods. 3 Ústavy a čl.   14 Dohovoru.“ Sťažovateľka argumentovala rozsudkom najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Sžso/7/2009   z 30.   marca   2010   v konaní „...   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia S. na odvolanie žalobcu JUDr. J. J. proti Rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa   10.   09.   2009,   č.   k.   26 S/4/2009   rozhodol   tak,   že   rozsudok   Krajského   súdu   zmenil a rozhodnutie   žalovanej   S.   v   spojitosti   s prvostupňovým   rozhodnutím   správneho   orgánu zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Sám Najvyšší súd SR sa v závere svojho rozhodnutia, v ktorom rozhodol inak, ako v prípade navrhovateľky, napriek obdobnému skutkovému základu, konštatoval zánik poistenia SZČO u konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej právne služby i v prípade, ak nedošlo k vyčiarknutiu zo Zoznamu advokátov vedenom SAK v Bratislave.“.

23. Na podporu svojho tvrdenia poukázala i na «judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Rozhodnutie vo veci Beian v. Rumunsko z 06. 12. 2007, kde Európsky súd rozhodol tak, že vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátnych najvyšších súdov predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to článok 6 ods. 1 i článku 14 v spojení s článkom 1 Protokolu č. 1, kde je navrhovateľ obeťou diskriminácie vo vzťahu k iným osobám nachádzajúcim sa v rovnakej situácii. V obdobných veciach   rozhodoval   i   Ústavný   súd   rozoberajúc   predvídateľnosť   súdnych   rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď. Podľa Ústavného súdu   je   diskriminačný   taký   postup,   ktorý   „rovnaké   alebo   analogické   situácie   rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť“ (napr. nálezy II. ÚS 159/07, III. ÚS 320/05, IV. ÚS 88/07).».

24.   K argumentácii   sťažovateľky   (bod   22   a 23)   ústavný   súd   poznamenáva,   že rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžso/37/2009   bol   vyhlásený   16.   februára   2010 a rozsudok   tohto   súdu,   na   ktorý   sťažovateľka   poukázala   (sp.   zn.   1   Sžso/7/2009)   bol z 30. marca 2010, teda vo veci napadnutej sťažovateľkou nemohol konajúci senát (4 Sžso) reagovať na právny názor vyslovený v analogickej skutkovej veci neskôr iným senátom (v danom prípade senátom 1 Sžso 30. marca 2010). Z uvedeného dôvodu (na sťažovateľkou produkovanom skutkovom základe) nemohlo ani dôjsť k sťažovateľkou proklamovanému porušeniu   (resp. „byť   zasiahnuté   do   princípu   právnej   istoty...“,   keď „Najvyšší   súd   SR v dvoch obdobných veciach rozhodol odlišne“) označených článkov ústavy a dohovoru pre absenciu   príčinnej   súvislosti   (nedostatok   žiadnej   spojitosti)   medzi   posudzovaným rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 14 dohovoru.

25. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

26. V závere ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať tak právomoc,   ktorá podľa   §   8   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

27. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010