znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 290/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany vo veci vedenej pod sp. zn. PE-3   C   67/2003   a jeho   rozsudkom   z 15.   mája   2007   v spojení   s postupom   Krajského   súdu v Nitre   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 Co   143/2007   a jeho   rozsudkom   zo 17. apríla   2008,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 303/2008 a jeho uznesením z 22. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   E.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. PE-3 C 67/2003 a jeho rozsudkom z 15. mája 2007 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 143/2007 a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 303/2008 a jeho uznesením z 22. apríla 2009.

Z obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   nie   je   spokojná s postupom a označenými rozhodnutiami menovaných súdov, lebo:

„... Okresný súd... rozhodol vo veci rozsudkom... 15. 05. 2007 zamietnutím žaloby. Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   súdna   konanie   Okresného   súdu...   bolo   nespravodlivé. V tomto konaní žalobkyňa nemohla spravodlivo navrhnúť dôkazy...

Krajský súd... rozsudkom... vyhlásenom... 17. 04. 2008 rozsudok Okresného súdu... z 15. 05. 2007 potvrdil.

Krajský súd... nevykonal navrhnutý dôkaz vypočuť ako svedka jej bývalého právneho zástupcu, s poukazom na § 120 ods. 4 O. s.p. a okrem toho preto, že jeho výpoveď by bola nevierohodná,   pretože   o   všetkých   okolnostiach   v   tejto   veci   sa   dozvedel   v konaní   ako zástupca   žalobkyne...   Sťažovateľka   namieta   sťažnosťou   protirečivosť   odvolacieho   súdu v posudzovaní   profesionálneho   vzťahu   -   vzťahu   advokáta   k   žalobkyni,   vo   veci   ako nespravodlivý postup. Krajský súd... nebol nestranný, potvrdzoval prvotný názor právny názor odvolacieho súdu komplexnej nevierohodnosti sťažovateľky...

Najvyšší súd... o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu... zo 17. apríla 2008... rozhodol uznesením... z 22. apríla 2009 tak, že dovolanie odmieta, bez nariadenia dovolávacieho   pojednávania   dovolanie   odmietol   zo   záveru,   že   dovolanie   žalobkyne   je procesne neprípustné a otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal...“

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd,   krajský   súd   a aj   najvyšší   súd   svojím postupom v predmetných konaniach (o jej žalobe o zaplatenie sumy 600 000 Sk s prísl.), ako aj nimi vynesenými rozhodnutiami porušili jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľka   k sťažnosti   pripojila   písomnosti chronologicky dokumentujúce postupy súdov v konaní o jej občianskoprávnej veci.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   jej   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   a ich   označenými   rozhodnutiami   v predmetných konaniach.

Súčasne   žiadala   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   6   640   € a o „priznanie   bezplatnej   právnej   pomoci   v zastupovaní   pred   Ústavným   súdom   SR, vzhľadom na nemajetnosť...“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený   konať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. PE-3 C 67/2003-245 z 15. mája 2007

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. PE-3 C 67/2003-245 z 15. mája 2007.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému rozsudku okresného súdu č. k. PE-3 C 67/2003-245 z 15. mája 2007 podala 14. júna 2007 riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práva sťažovateľky predmetným rozsudkom okresného súdu.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 303/2008 z 22. apríla 2009 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 143/2007 zo 17. apríla 2008

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala tiež vyslovenia porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 303/2008 z 22. apríla 2009, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 143/2007 zo 17. apríla 2008.

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podľa   stabilizovanej judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania, či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd   nemusí   rozhodovať   v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníka   konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov   a rozhodovať podľa   nich.   Všeobecný   súd   je   však   povinný na všetky   tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľkou,   v dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

2.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 303/2008 z 22. apríla 2009

Sťažovateľka   v sťažnosti   vychádzala   v zásade   z dôvodov,   ktoré   uviedla   aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ho   posúdil   ako   také,   ktoré   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   pod   písm.   a)   až   g)   tohto   zákonného   ustanovenia. Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených v § 238 OSP.

Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 303/2008 z 22. apríla 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd sa zaoberal   a   vysporiadal   s dôvodmi   sťažovateľky,   ale   pretože   sa   s nimi   nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:«... Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) odvolacím súdom. Zdôraznila   existenciu   zmluvy   o   pôžičke   medzi   jej   manželom   a   žalovaným,   ktorej preukázanie   súdy   síce   požadovali,   ale   „dôkazy   mala   žalobkyňa   počas   konania   marené s vedomím   štátneho   orgánu.“   Uviedla,   že   žalovaný   od   roku   2000   plnil   dlh   manželovi žalobkyne   a   ešte   za   jeho   života   sa   zaviazal   plniť   zostatok   dlhu   žalobkyni,   čo   by   bez právneho dôvodu neurobil, ani by svoj dlh písomne neuznal. Z týchto dôvodov žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky...   skúmal   najskôr,   či   dovolanie   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol   zmenený rozsudok   súdu prvého stupňa   vo   veci   samej,   proti rozsudku,   v ktorom sa odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci, a proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   vo   výroku   ktorého   odvolací   súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 O. s. p. procesné prípustné.

Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.) prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd prípustnosť   dovolania   aj   podľa   §   237   O.   s.   p.   Podľa   tohto   ustanovenia   je   dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka v danej veci namieta procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorej existenciu vidí v „marení“ dôkazov. O procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym   poriadkom,   a   to   najmä   právo   predniesť   (doplniť)   svoje   návrhy,   vyjadriť   sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované   dôkazné   prostriedky,   právo   so   súhlasom   predsedu   senátu   dávať   v   rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O. s. p.). Zo spisu nevyplýva, že by dovolateľke bolo niektoré z týchto práv odňaté.

I keď dovolateľka nešpecifikovala, v čom malo „marenie“ dôkazov spočívať, podľa obsahu spisu ide o postup odvolacieho súdu, ktorým nevyhovel jej návrhu na výsluch v tom čase   už   bývalého   právneho   zástupcu   žalobkyne   ako   svedka.   Takýto   postup   však   nie   je v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodovanie o   tom,   ktoré   z   navrhovaných   dôkazov   budú   vykonané,   totiž   patrí   výlučne   súdu,   a   nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.   f/   O.   s.   p.   Pokiaľ   ide   o   prípadné   vady   dokazovania   pred   súdom   prvého   stupňa, dovolací   súd   žiadne   nezistil;   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   správne   konštatovanie odvolacieho súdu, podľa ktorého mala žalobkyňa možnosť navrhnúť všetky dôkazy pred súdom prvého stupňa, o čom bola podľa obsahu zápisníc o pojednávaní viackrát poučená. Ak napriek poučeniu ten-ktorý dôkaz pred súdom prvého stupňa nenavrhla, odvolací súd jej neprihliadnutím naň v odvolacom konaní neodňal právo konať pred súdom.

Existencia dovolateľkou namietanej vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. sa v dovolacom   konaní   nepreukázala.   Prípustnosť   dovolania   nemožno   preto   vyvodiť   ani z tohto ustanovenia.

Pokiaľ   dovolateľka   namieta,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva   na nesprávnom   právnom   posúdení   veci   (§   241   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.),   dovolací   súd zdôrazňuje, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo   osebe   však   prípustnosť   dovolania   nezakladá.   Pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté   rozhodnutie   podrobiť   vecnému preskúmavaniu.

Vzhľadom   k   uvedenému   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru,   že dovolanie je v prejednávanej veci procesné neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej, správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal...»

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 303/2008 z 22. apríla 2009 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho súdu a možnosťou porušenia práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 143/2007 zo 17. apríla 2008

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   označenom   konaní   a   jeho rozsudkom zo 17. apríla 2008.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   okrem   iného   poukázal   na   to,   že «... Podstatným pre posúdenie veci samej bolo posúdiť, či listina označená ako „uznanie dlhu"   zo   dňa   12.   8.   2002   na   ktorej   sa   nepochybne   nachádza   vlastnoručný   podpis žalovaného a podľa jej obsahu žalovaný uznáva záväzok voči manželovi žalobkyni vo výške 700.000,- Sk, je listinou na základe ktorej v zmysle § 558 Obč. zákonníka by bolo možné žalobe vyhovieť bez ďalšieho dokazovania existencie uvedenej pôžičky.

Podľa § 558 Obč. zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon musí mať všeobecné náležitosti právnych úkonov v zmysle § 34 a nasl. Obč. zákonníka. Musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatí. Domnienka   existencie   dlhu   založená   uznaním   dlhu,   je   vyvrátiteľná.   Znamená   to,   že   aj dlžník, ktorý svoj dlh uznal, môže namietať, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania už netrval.

Občianskoprávne   vzťahy   vznikajú   z   právnych   úkonov   alebo   z   iných   právnych skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája (§ 2 ods. 1 OZ). Od právneho dôvodu treba odlišovať ich kauzu - dôvod sledovaný právnym vzťahom, t. j. bezprostredný dôvod   vzniku   práv   a   povinností,   ktoré   sú   obsahom   právneho   vzťahu   (§   495   OZ). V prípadnom spore, ak nie je kauza zjavná, veriteľ ju musí dokazovať a ak sa nezistí dôvod záväzku, je takýto záväzok neplatný (§ 37 OZ).

Súd prvého stupňa po predložení originálu listiny o uznaní dlhu, s ktorou sa v súlade s § 129 ods. 1 OSP na pojednávaní oboznámil dospel k záveru, že uvedená listina o ktorú žalobkyňa opiera svoj nárok, nemá zákonné náležitosti právneho úkonu v zmysle § 558 Obč. zákonníka, konkrétne v nej chýba právny dôvod (kauza) vzniku pohľadávky jej manžela voči žalovanému;   okrem   toho   aj   spôsob   a   obsah   tejto   listiny   vzbudzuje   pochybnosti ojej pravosti. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaný v súlade s § 558 Obč. zákonníka namietal existenciu dlhu (pôžičky), ktorý dlh mal uznať v uvedenej listine. Pri skúmaní všeobecných náležitostí listiny ô uznaní dlhu je zrejmé, že táto listina má písomnú formu, že obsahuje výšku pohľadávky, obsahuje aj prísľub dlžníka dlh zaplatiť, avšak absentuje v nej dôvod vzniku uvedenej pohľadávky. Potom uvedená listina nemá všetky zákonné náležitosti podľa § 558 Obč. zákonníka, čo má za následok, že ide o listinu, ktorú nemožno považovať za uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka, na základe ktorého by mohol súd žalobe vyhovieť.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že listina zo dňa 12. 8. 2002 ktorú žalobkyňa v originály predložila a o ktorú opiera uplatňovaný nárok, nemá zákonné náležitosti právneho úkonu - uznania dlhu urobeného vo forme podľa § 558 Obč. zákonníka. Na to, aby uznanie dlhu malo tieto účinky je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí svoj dlh, určený čo do dôvodu aj výšky. V tomto prípade v listine o uznaní dlhu nie je uvedený dôvod (kauza) vzniku záväzku žalovaného voči manželovi žalobkyni, preto ak by mala byť žalobkyňa v konaní úspešná, musela nad akúkoľvek, pochybnosť preukázať že medzi jej nebohým manželom a žalovaným došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o pôžičke. Podľa § 657 Obč. zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého dlhu.

Zmluva o pôžičke je teda zmluvou reálnou, t. j., že okrem iného vyžaduje aj faktické odovzdanie peňazí. Ak k odovzdaniu peňazí nedôjde, chýba podstatná náležitosť zmluvy a takáto   zmluva   nie   je   platne   uzatvorená.   Žalobkyňa   tvrdila,   že   k   odovzdaniu   pôžičky poskytnutej jej manželom žalovanému došlo v júni 2000 v reštaurácii A. v B., išlo o pôžičku v sume 1.500.000,- Sk a pri tejto pôžičke okrem žalovaného, jej manžela, bola prítomná ona a ešte ďalší traja svedkovia, z ktorých jeden svedok už zomrel a ďalších dvoch žalobkyňa označiť nevedela. Pretože neexistuje písomná zmluva o pôžičke a podľa tvrdenia žalobkyne malo dôjsť iba k ústnej pôžičke, čo zákon nevylučuje, žalobkyňa sa dostala do dôkaznej núdze,   ktorá   má   za   následok,   že   v   prípade   nepreukázania   ňou   tvrdených   skutočností neúspech v konaní a zamietnutie žaloby. Žalobkyňa na existenciu pôžičky neprodukovala žiadny dôkaz, dokonca ani na skutočnosť, že žalovaný časť z tejto pôžičky splácal či už jej manželovi alebo žalobkyni. Za takejto procesnej situácie s poukazom na § 120 ods. 1 a§ 120 ods. 4 OSP súd prvého stupňa žalobu žalobkyni zamietol z dôvodu, že neuniesla v tejto veci dôkazné bremeno. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvého stupňa stotožnil. Ani po zrušení prvého rozsudku a vrátení veci súdu prvého stupňa odvolacím súdom, žalobkyňa nevedela   preukázať,   že   medzi   žalovaným   a   jej   manželom   došlo   k   uzatvoreniu   zmluvy o pôžičke, ktorá v danej veci by mala byť kauzou záväzku medzi jej manželom a žalovaným. Pokiaľ   žalobkyňa   navrhovala   v   odvolacom   konaní   vypočuť   ako   svedka   jej   právneho zástupcu, odvolací súd nevykonal uvedený dôkaz, pretože s poukazom na § 120 ods. 4 OSP mala žalobkyňa všetky dôkazy navrhnúť v konaní pred súdom prvého stupňa a okrem toho výpoveď jej právneho zástupcu, ktorý ju v celom tomto konaní zastupoval a ktorý by mal byť vypočutý   v   odvolacom   konaní   ako   svedok,   by   bola   nevierohodná,   pretože   o   všetkých okolnostiach   v   tejto   veci   sa   dozvedel   v   konaní   ako   zástupca   žalobkyni.   Okrem   toho žalobkyňa bola pred súdom prvého stupňa viackrát poučená v zmysle § 120 ods. 4 OSP a mala dostatok času na navrhnutie dôkazov ešte pred súdom prvého stupňa.

Odvolací   súd   z   dôvodov   vyššie   uvedených   posúdil   odvolanie   žalobkyni   ako nedôvodné. Súd prvého stupňa zistený skutkový stav správne posúdil i po právnej stránke, preto jeho rozsudok podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil.».

Z obsahu   sťažnosti   vzťahujúceho   sa   na   túto   jej   časť   vyplýva,   že   jej   podstatou je nesúhlas   sťažovateľky   s hodnotením   vykonaného   dokazovania   a právnym   názorom krajského (okresného) súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení   v jej   právnej   veci.   Sťažovateľka   predovšetkým   nesúhlasila   so   záverom všeobecných   súdov,   že neuniesla   v posudzovanej   veci   dôkazné   bremeno,   t.   j.   nevedela preukázať, že medzi žalovaným a jej manželom došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Rovnako sťažovateľka namietala, že odvolací súd (toto   tvorilo jadro jej námietok proti namietanému   rozsudku   krajského   súdu,   pozn.)   neakceptoval   vypočutie   sťažovateľkou navrhnutého svedka v odvolacom konaní jednak z dôvodu, že sťažovateľka mala všetky dôkazy navrhnúť v konaní pred okresným súdom (§ 120 ods. 4 OSP), a jednak preto, že výpoveď jej právneho zástupcu, ktorý ju v celom tomto konaní zastupoval a ktorý by mal byť vypočutý v odvolacom konaní ako svedok, by bol svedkom nevierohodným, pretože o všetkých okolnostiach v tejto veci sa dozvedel v konaní ako právny zástupca žalobkyne.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 7 Co 143/2007 zo 17. apríla 2008 boli svojvoľné a že by zasahovali do práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu   ústavného   súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd   po   oboznámení sa   s obsahom napadnutého   rozsudku   krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   procesných   a hmotnoprávnych   ustanovení   zákona (Občiansky súdny poriadok a Občiansky zákonník) je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného   súdu   za   legitímny   a vylučujúci   možné   porušenie   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu   a namietaným   porušením   označeného   práva,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009