znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 290/06-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta o sťažnosti J. S., O., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 407/2002 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   J.   S. na   prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu   Čadca   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 407/2002 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 4. októbra 2006 č. k. I. ÚS 290/06-24 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. S., O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 407/2002.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 5/04 vyplýva, že sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom už v minulosti namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2   ústavy   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C   407/2002,   a   to sťažnosťou   z 27. novembra   2003,   ktorú   však   ústavný   súd   14.   januára   2004   uznesením č. k. I. ÚS 5/04-14 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   začalo 26. septembra 2002 podaním návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody na zdraví   proti   odporcovi   A.   J..   Sťažovateľ   konštatuje,   že   okresný   súd   koná   v jeho   veci so zbytočnými prieťahmi, čím sa predlžuje stav jeho právnej neistoty.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol prehľad úkonov okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 407/2002 od doručenia návrhu okresnému súdu do rozhodnutia ústavného súdu č. k. I. ÚS 5/04-14 zo 14. januára 2004 a prehľad úkonov po rozhodnutí ústavného súdu a ďalej uviedol:

„(...) Sťažovateľ vidí porušenie svojho ústavného práva v neprimeraných časových prieťahoch spôsobených nečinnosťou súdu a to najmä:

- v čase od podania návrhu dňa 26. 09. 2002 do výzvy Okresného súdu v Čadci z 21. 01. 2003, kedy súd štyri mesiace nekonal,

-   v čase   od   vyjadrenia   navrhovateľa   z 23.   01.   2004   do   vydania   uznesenia   OS   Čadca z 21. 06. 2004, kedy súd päť mesiacov nekonal

Okrem špecifikovaných období je celé doterajšie konanie poznačené prieťahmi. (...) konanie súdu je poznačené nesprávnou organizáciou práce, je nesystematické, neefektívne   a nesústredené.   Súd   vykonáva   úkony,   ktoré   nesmerujú   k rozhodnutiu   veci a ktoré   nemožno   hodnotiť   za   relevantný   a efektívny   postup   (II.   ÚS   131/02)   (výzvy o vyjadrenie k vyjadreniu, vyjadrenie k navrhovanému dôkazu). (...)

OS   Čadca   po   štyroch   mesiacoch   od   posledného   a zatiaľ   jediného   pojednávania (06. 12. 2000) ustanovil znalca (21. 04. 2005) s tým, že až po pol roku mu zaslal spis na vypracovanie posudku (17. 10. 2005).

OS   Čadca   koná   o právnej   veci,   ktorá   sa   svojou   náročnosťou   nijako   významne neodlišuje   od   vecí   podobného   charakteru   (už   pred   podaním   návrhu   boli   vypracované znalecké posudky). Pokiaľ ide o konanie sťažovateľa, tento promptne reagoval na akékoľvek výzvy súdu a podával požadované vysvetlenia.

Napriek   množstvu   urgencií,   žiadostí   o odstránenie   prieťahov   a sťažností adresovaných i predsedníčke súdu k náprave nedošlo. Po vyše troch rokoch ešte nebolo doposiaľ vydané žiadne rozhodnutie vo veci samej. Konanie je v štádiu, v ktorom sa súd len začal zaoberať predmetom konania. (...)

Sťažovateľ žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80.000,- Sk, z dôvodu zdĺhavosti doterajšieho konania, ktoré trvá tri a pol roka a počas ktorého nedošlo k odstráneniu právnej neistoty. (...)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   (...)   navrhujem,   aby   Ústavný   súd v Košiciach takto rozhodol

Okresný súd v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 409/2002 (správne má byť 12   C   407/2002;   pozn.) porušil   základné   právo   J.   S.   (...)   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému súdu v Čadci sa v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 409/2002 (správne má byť 12 C 407/2002; pozn.) prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

J. S. (...) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Čadci   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

J. S. (...) priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.825,50 Sk (2 úkony po 2 730,- Sk – prevzatie a príprava, sťažnosť; 2 x režijný paušál po 164,- Sk, DPH 19 % t. j. 1 037,50 Sk), ktorú je Okresný súd v Čadci povinný uhradiť jeho advokátovi JUDr. M. S., na č. ú. vo... a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 1463/06 z 22. januára 2007 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 5. februára 2007.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení podal chronologický prehľad úkonov vykonaných okresným súdom v označenom konaní a uviedol:

„Súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu uviedol:

„Vzhľadom na to, že skutkové zistenia uvedené vo vyjadrení Okresného súdu v Čadci zo dňa 22. 01. 2007 i keď nezohľadňujú všetky mnou zaslané urgencie na prieťahy v konaní v   konkretizovaných   častiach   korešpondujú   so   skutkovým   stavom   uvedeným   v   sťažnosti, preto k nim nemám zásadné výhrady.

(...)   súhlasím,   aby   Ústavný   súd   SR   upustil   od   ústneho   pojednávania   o   prijatom návrhu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená   povahou   tohto   základného   práva   -   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v roku 2006 a v roku 2007 v súlade s rozvrhom práce na tieto roky bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom   I. senátu   ústavného súdu.   Plénum ústavného súdu   28.   februára   2007 Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 26/95, II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 407/2002 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ ide o sťažovateľom označené obdobie, v ktorom predovšetkým malo dôjsť nečinnosťou   okresného   súdu   k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   t. j.   od   podania   návrhu okresnému   súdu   26.   septembra   2002   do   21.   januára   2003,   je   potrebné   uviesť,   že   toto obdobie   bolo   preskúmané ústavným súdom   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   5/04, v ktorom ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 5/04-14 zo 14. januára 2004 predošlú sťažnosť sťažovateľa   odmietol   ako zjavne   neopodstatnenú,   pretože   činnosť   okresného   súdu v posudzovanom období nebolo možné považovať za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto nebol dôvod opätovne jednotlivo skúmať takto vymedzené obdobie aj v tomto konaní pred ústavným súdom.

V ďalšom sťažovateľom označenom období od 23. januára 2004 do 21. júna 2004 okresný   súd   vykonával   procesné   úkony   spočívajúce   napríklad   v predvolaní   právneho zástupcu   sťažovateľa   a jeho   vypočutí   k navrhovanému   vedľajšiemu   účastníkovi, v doručovaní s vecou súvisiacich písomnosti vedľajšiemu účastníkovi konania, aby sa k nim vyjadril a zároveň oznámil, či do konania ako vedľajší účastník vstupuje, a v doručovaní písomností vedľajšiemu účastníkovi konania. Podľa názoru ústavného súdu nemožno postup okresného   súdu   v uvedenom   období   považovať   za   nečinnosť,   príp.   činnosť,   ktorá   by nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

V súvislosti   s tvrdením   sťažovateľa   o doručení   spisového   materiálu   súdnemu znalcovi po uplynutí polročnej lehoty ústavný súd z prehľadu procesných úkonov po vydaní uznesenia o pribratí znalca do konania 21. apríla 2005 zistil, že odporca podal 19. mája 2005   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie,   ktoré   okresný   súd   2.   júna   2005   doručoval účastníkom konania na vyjadrenie. Spis bol 27. júna 2005 predložený krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 5 Co 295/2005 z 30. júna 2005 uznesenie okresného súdu v časti, v ktorej bola   odporcovi   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania, zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo okresnému súdu doručené 12. augusta 2005. Okresný súd v úprave z 2. septembra 2005 žiadal od účastníkov   konania písomnosti,   ktoré   by umožnili rozhodnúť o preddavku   na trovy   znaleckého   dokazovania.   Spis   okresného   súdu   bol   zaslaný   súdnemu   znalcovi   na vypracovanie   znaleckého   posudku   17. októbra   2005.   Je   nepochybné,   že   v súvislosti s nariadením znaleckého dokazovania boli vykonané procesné úkony, ktoré si   vyžiadali určitý čas na ich vykonanie, a v tejto súvislosti podľa názoru ústavného súdu namietanú polročnú lehotu doručovania súdneho spisu znalcovi možno považovať za prieťah v konaní, ale   nedosahuje   takú   intenzitu,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vyslovenia   zbytočných prieťahov v konaní a vyslovenia aj porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu.

Určité   znaky   neefektívneho   konania   možno   zistiť   v postupe   okresného   súdu v súvislosti s pripustením, resp. nepripustením vstupu poisťovne ako vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu, keď okresný súd po niekoľkých opakovaných výzvach na upresnenie názvu poisťovne a následných žiadostiach o vyjadrenie sa účastníkov tento vstup napokon 11. decembra 2003 uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2004, nepripustil.   Tieto   skutočnosti   však   nemali   takú   intenzitu,   že   by   znamenali   porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ sa na okresný súd obrátil   s nepresným   návrhom   na   začatie   konania,   v ktorom   následne   bolo   potrebné odstraňovať   nedostatky   (nesprávne   označil   vedľajšieho   účastníka   konania).   V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri I. ÚS 41/02). Okrem uvedeného sťažovateľ v konaní pred okresným súdom uvádzal skutočnosti, ktorých preverenie bolo z časového hľadiska náročnejšie a napokon sa niektoré z nich ukázali ako nepravdivé (športové aktivity sťažovateľa v športových kluboch).

V súvislosti s tým sa ústavný súd odvoláva na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Čo   sa   týka   doby,   počas   ktorej   sa   konalo   o odvolaní   účastníka   konania   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   na   súde   vyššej   inštancie,   prípadne   o podanej   námietke zaujatosti,   toto   obdobie   je   obdobím,   ktorého   dĺžku,   resp.   trvanie   nemohol   okresný   súd ovplyvniť, a preto sa v tomto období z objektívnych dôvodov nemohol dopustiť zbytočných prieťahov v konaní.

Predkladanie návrhov účastníkov konania, t. j. procesné úkony účastníkov konania, ktoré objektívne majú vplyv na celkovú dĺžku konania, nemožno považovať za skutočnosť, ktorá   môže   spôsobiť   zbytočné   prieťahy   v konaní   (v   tomto   prípade   podanie   odvolania odporcu proti rozhodnutiu o zaplatení preddavku na trovy znaleckého dokazovania 19. mája 2005, či námietka sťažovateľa o zaujatosti zákonného sudcu 1. júla 2004). Podľa právneho názoru   ústavného   súdu   využitie   procesných   oprávnení   daných   účastníkom   konania procesnými   predpismi   (napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie a presadzovanie ich práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

V danom prípade s prihliadnutím na všetky okolnosti veci ústavný súd nezistil výskyt tak   významného   a neodôvodneného   obdobia   nečinnosti   alebo   neefektívnej   činnosti v postupe   okresného   súdu   (pozri   prehľad   procesných   úkonov),   ktoré   by   odôvodňovalo vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48   ods. 2 ústavy, nevysloví   porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol, že zo strany okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 407/2002 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   v uvedenom   prípade   ústavný   súd   vyslovil,   že   sťažovateľom   označené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené nebolo, ostatnými návrhmi   sa   pri   svojom   rozhodovaní   už   nezaoberal   (obdobne   napr.   III. ÚS 30/03, III. ÚS 127/03).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007