znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 29/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátomJUDr. Ladislavom Jančim, Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s. r. o.,Dončova 1451/21, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia základných práv podľačl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právapodľa čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Okresného súduLiptovský Mikuláš sp. zn. 1 T 75/2011 z 10. júna 2013, rozsudkom Krajského súdu v Žilinesp. zn. 1 To 9/2014 z 25. marca 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 6 Tdo 31/2014 z 27. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla2015 faxom doručená a 23. apríla 2015 doplnená predložením originálu sťažnosť(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľačl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskejúnie (ďalej len „charta“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 1 T 75/2011 z 10. júna 2013, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 1 To 9/2014 z 25. marca 2014 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 31/2014 z 27. novembra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdusp. zn. 1 T 75/2011 z 10. júna 2013 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinufalšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby cenných papierov a peňazí podľa § 270ods. 2 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona na tamuvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov,na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

3. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 To 9/2014 z 25. marca 2014 tak, že podľa § 321ods. 1 písm. d) a e) a ods. 3 Trestného poriadku napadnutý rozsudok vo výroku o trestezrušil a rozhodujúc podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľa sám odsúdil podľa§ 270 ods. 2, § 38 ods. 3, § 36 písm. j) a § 39 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatiaslobody v trvaní 3 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkontrestu s minimálnym stupňom stráženia.

4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ podal dovolanie, ktoré najvyšší súduznesením sp. zn. 6 Tdo 31/2014 z 27. novembra 2014 odmietol podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku, keďže je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371Trestného poriadku.

5. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie práva na súdnuochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v dôsledku nevysporiadania sa najvyššiehosúdu s jeho obhajobnými námietkami, ako aj v dôsledku svojvoľnej aplikácie jednoduchéhopráva konajúcimi súdmi, pričom v odôvodnení sťažnosti uvádza:

„Obhajoba má za to, že konanie opísané v skutku č. 1. a 2. kladené za vinu aj obž. ⬛⬛⬛⬛, nie je spôsobilé byť posúdené ako trestné v zmysle § 270 ods. 2 TZ z pohľadu osoby obž.. Trestným v zmysle uvedeného ustanovenia je len konanie, ktoré je charakterizované daním falošných peňazí ako pravých. Inak povedané, tento trestný čin pácha ten, kto falošné peniaze používa a dáva ich do obehu. V skutku č. 1. a 2. sa vždy len jedna osoba dopustila tohto konania, pričom išlo o osobu, ktorá pristúpila k pokladni na železničnej stanici v ⬛⬛⬛⬛, či v ⬛⬛⬛⬛, a platila falošnou bankovkou vedomá si tejto okolnosti. Iba táto osoba dala falošnú bankovku ako pravú. O spolupáchateľove by sme mohli hovoriť len vtedy, ak by takúto bankovku odovzdávali naraz dve osoby, čo sa ale ani v jednom zo súdených skutkov nestalo.

... Až do momentu predloženia falošnej bankovky pri pokladni, nebol páchaný trestný čin podľa ods. 2, ale nanajvýš podľa ods. 1, a ten mohol spočívať len v prechovávaní falošnej bankovky. K tomu nebolo potrebné žiadna pomoc alebo spolupáchateľstvo.... Z týchto dôvodov bolo na daný prípad nesprávne aplikované ustanovenie § 20 TZ súdmi oboch stupňov a aj súdom dovolacím. Výklad tohto ustanovenia a aj ustanovenia § 270 ods. 2 TZ, ktoré v poslednej alternatíve ( dá ako pravé ) jednoznačne vymedzuje špeciálny subjekt, kritériá ktorého nie sú aplikovateľné na osobu obž., zo strany konajúcich súdov bol nesprávny, takpovediac rozšijúci prvky trestnoprávnej zodpovednosti nad rámec zákonom určenej normy.“

6. Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 34 ods. 4 a 5 písm. a) Trestného zákona a čl. 49 ods. 3 charty, pričom tvrdí, že «trest ukladaný obžalovanému nie je možné označiť za spravodlivý a ani primeraný ale doslova za trest krutý, keď následky trestného činu premietajúce sa do „škody v sume cca 66 eur (2 x 1.000, Sk)“ má mať za následok uloženie niekoľkoročného nepodmienečného trestu odňatia slobody.».

7. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v namietanom trestnom konaní bolo zasiahnuté ajdo jeho práva na obhajobu tým, že konajúce súdynerešpektovali zásadu in dubio pro reo pri hodnotení dôkaznej situácie, a navyše ich rozhodnutia o vine sa opierajú o dôkazy, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní popierajúc zásadu kontradiktórnosti konania. Podľa sťažovateľa „Vo vzťahu k oprávneniu súdu čítať predchádzajúce výpovede sv. Hamerského je treba uviesť, že tieto neboli vykonané v súlade so zásadou rešpektovania práva na obhajobu, pričom obžalovaný nebol riadne a včas upovedomený o čase a termíne týchto úkonov trestného konania zo strany vyšetrovateľa. Preto neboli naplnené podmienky na čítanie predchádzajúcich výpovedi tohto svedka... Nakoľko zákon nedovoľuje predvolávať na výsluchu svedkov telefonicky, potom takýto úkon vyšetrovateľa je nezákonný.

... Ak konajúce súdy prijali závery iné na základe vykonania dôkazov, ktoré vykonané byť nemali, resp. na základe dôkazov ktoré nezodpovedajú verejnosti a ústnosti vedenia hlavného pojednávania, potom zasiahli do práva obžalovaného na obhajobu.“.

8. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ods. ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na primeraný trest v zmysle čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 1T/75/2011 zo dňa 10. 6. 2013, Uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 1 To/9/2014-702 zo dňa 25. 3. 2014 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tdo 31/2014 zo dňa 27. 11. 2014, porušené bolo.

2. Zrušuje sa Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp, zn. 1T/75/2011 zo dňa 10. 6. 2013, Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/9/2014-702 zo dňa 25. 3. 2014 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tdo 31/2014 zo dňa

27. 11. 2014, a vec sa vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Ods. ⬛⬛⬛⬛ sa prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody, nariadenom na základe Rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 1T/75/2011 zo dňa 10. 6. 2013 a Uznesenia Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/9/2014-702 zo dňa 25.3. 2014, na slobodu.“

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

12. V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súdpoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienokprijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnostirozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatreníalebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inomzásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podaniasťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súdezmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

13. Zo zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 75/2011 ústavný súd zistil, ženapadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 31/2014 z 27. novembra 2014, ktorýmbolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľa, bolo doručené sťažovateľovi 9. februára 2015a jeho obhajcovi 23. februára 2015. V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na svojujudikatúru, v rámci ktorej vyslovil, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestnéhoporiadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jehozákladné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutiasťažovateľovi, avšak nie jeho právnemu zástupcovi (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03,III. ÚS 81/06).

14. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa,ktorou namieta porušenie svojich práv označenými rozhodnutiami okresného súdu,krajského súdu a najvyššieho súdu v jeho trestnej veci a ktorá bola faxom doručenáústavnému súdu 22. apríla 2015, bola podaná už po uplynutí zákonom ustanovenejdvojmesačnej lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od kvalifikovanejprávnej skutočnosti, ktorou je doručenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdusťažovateľovi.

15. Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť,ústavný súd na základe uvedeného sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

16. Z dôvodov procesnej ekonómie upustil ústavný súd od výzvy adresovanejprávnemu zástupcovi sťažovateľa na odstránenie nedostatkov náležitostí predpísanýchzákonom spočívajúcich v nepredložení splnomocnenia pre advokáta na zastupovaniev konaní pred ústavným súdom, pretože ani prípadné odstránenie tohto nedostatku byza žiadnych okolností nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016