znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 29/2014-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   JUDr.   Z.   P.,   PhD.,   J.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. K., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu   prípisom   sp. zn.   IV   1   Gn   771/13   z   13.   júna   2013   a   postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúry v Bratislave, Okresnej prokuratúry Bratislava   III   a Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej služby,   úradu   inšpekčnej   služby,   odboru   inšpekčnej   služby   Západ   pri   vybavovaní   jeho trestného oznámenia z 2. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. JUDr. Z. P., PhD.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 30. júla 2013 doručená   sťažnosť   Mgr.   JUDr.   Z.   P.,   PhD.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu prípisom z 13. júna 2013 v konaní vedenom pod sp.   zn.   IV   1   Gn   771/13   a   postupom   generálnej   prokuratúry,   Krajskej   prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“), Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná   prokuratúra“)   a   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcie   kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Západ (ďalej len „ministerstvo“) pri vybavovaní jeho trestného oznámenia z 2. januára 2013.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ 2. januára 2013   podal   na   ministerstve   trestné   oznámenie   na   policajta   kpt.   Ing.   B.   J. pre podozrenie   z   trestného   činu   ohovárania   podľa   §   373   ods.   1   a   2   písm.   c)   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné.   Trestné   oznámenie   vybavoval   vyšetrovateľ   ministerstva,   ktorý   ho   uznesením ČVS: SKIS-10/OISZ-V-2013   zo   4.   februára   2013   podľa   §   197   ods.   1   písm.   d)   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) odmietol.

3. Proti   uzneseniu vyšetrovateľa ministerstva   podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 124/13-4 zo 6. marca 2013 podľa § 197 ods. 1 písm. c) zamietol, pretože podľa jeho názoru nebola dôvodná. Sťažovateľ   následne   adresoval   krajskej   prokuratúre   podanie,   obsahom   ktorého   bol opakovaný   podnet,   námietka   zaujatosti   a   žiadosť   o   preskúmanie   zákonnosti   postupu prokurátora okresnej prokuratúry zo 16. marca 2013, ktorý krajská prokuratúra prípisom č. k.   1   Kn   316/13-3   zo   17.   apríla   2013   odložila   ako   nedôvodný.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľ   nebol   spokojný   s   vybavením   svojho   podnetu   zo   strany   krajskej   prokuratúry 25. apríla   2013   podal   generálnej   prokuratúre   ďalší   opakovaný   podnet   a   žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora okresnej prokuratúry, prokurátora krajskej prokuratúry a sťažnosť   na   prieťahy   v   predmetnom   konaní.   Generálna   prokuratúra   listom sp. zn. IV 1 Gn 771/13 z 13. júna 2013 sťažovateľovi oznámila, že jeho opakovaný podnet ako nedôvodný odkladá.

4. Sťažovateľ namieta, že obsah odpovede generálnej prokuratúry na jeho opakovaný podnet je „natoľko abstraktný,   že je ho možno použiť   na akýkoľvek prípad“, a v tejto súvislosti   ďalej   argumentuje,   že „...   orgány   verejnej   moci   konajúce   v   mojej   veci odignorovali   všetky   moje   konkrétne   a   podrobne   rozvedené   námietky“.   V   ďalšej   časti sťažnosti sťažovateľ podrobne opisuje obsah svojho trestného oznámenia z 2. januára 2013 adresovaného   ministerstvu,   ako   aj   obsah   ďalších   opravných   prostriedkov,   ktoré   využil vo svoj   prospech   a podal   postupne   na   okresnej   prokuratúre,   krajskej   prokuratúre a generálnej prokuratúre, pričom v plnom rozsahu odkázal na námietky uplatnené v týchto podaniach.  

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   generálnej   prokuratúry,   krajskej   prokuratúry,   okresnej prokuratúry   a ministerstva   pri   vybavovaní   jeho   trestného   oznámenia   z   2.   januára   2013 a prípisom   generálnej   prokuratúry   sp.   zn.   IV   1   Gn   771/13   z   13.   júna   2013,   prikázal generálnej prokuratúre vo veci sťažovateľovho trestného oznámenia ďalej konať, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 1 206 € a náhradu trov konania k rukám jeho právneho zástupcu.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

10. Ani z ústavy, ani z dohovoru, ale ani z čl. 47 Charty práv Európskej únie, ktorá je od   doby   prijatia   Lisabonskej   zmluvy   vynutiteľná   voči   členským   štátom   ako   súčasť primárneho únijného práva, nezakladá právo občana (obete) začať trestné konanie proti druhej   osobe   ako   páchateľovi   trestného   činu   pre   účely   dosiahnutia   jeho   odsúdenia. Oznamovateľ alebo obeť hrá v rámci trestného konania len pasívnu úlohu, kde im musí byť zaručené   právo,   aby   boli   vypočutí,   ale   nie   právo   robiť   aktívne   procesné   kroky.   Inými slovami,   v   rámci   nášho   právneho   poriadku   trestné   oznámenie   nemá   charakter   nástroja na ochranu   subjektívnych   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby;   preto   táto   ani   nemá legitimáciu začať konanie na ústavnom súde potom, ako jej trestnému oznámeniu príslušné orgány činné v trestnom konaní nevyhoveli.

11. Ústavný súd už v rámci rozhodovacej činnosti v obdobných veciach uviedol, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia   alebo na   podanie   obžaloby   proti   nej   na   súde   prokurátorom   nie   je   súčasťou základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   či   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).

12.   Ústavný   súd   ďalej   dopĺňa,   že   vymedzenie   trestného   činu,   stíhanie   páchateľa a jeho   potrestanie   je   vecou   vzťahu   medzi   štátom   a   páchateľom   trestného   činu.   Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu   medzi   páchateľom   a   štátom   a   ochrana   celospoločenských   hodnôt,   a   nie bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych   hmotných   práv   oznamovateľa trestného činu.

13.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný   súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014