znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 29/2012-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   R.,   B.,   zastúpeného   P.,   spol.   s   r.   o.,   konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. R. P., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 73/2010 z 20. októbra 2010, a takto  

r o z h o d o l :

Základné   právo   R.   slobodne   rozširovať   informácie   podľa   čl.   26   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 73/2010 z 20. októbra 2010   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 29/2012-22 z 18. januára 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť R. (ďalej len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   slobodne   rozširovať informácie   podľa   čl.   26   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 73/2010 z 20. októbra 2010 (ďalej len,,najvyšší súd“ a,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2.   Sťažovateľ,   ktorý   je univerzálnym   právnym nástupcom   S.,   vo svojej   sťažnosti okrem iného uviedol, že je verejnoprávnou národnou, nezávislou, informačnou, kultúrnou a vzdelávacou   inštitúciou,   ktorá   poskytuje   služby   verejnosti   v oblasti   rozhlasového   a televízneho vysielania. Právny predchodca sťažovateľa S. odvysielal 10. apríla 2007 asi o... v programe... moderovanú diskusiu, obsahom ktorej boli otázky týkajúce sa aktuálneho politicko-spoločenského   vývoja   v   súvislosti   s   odvolávaním   ministra   hospodárstva   Ľ.   J. na mimoriadnej   schôdzi   Národnej   rady   Slovenskej   republiky.   Rada   pre   vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) rozhodnutím sp. zn. RL/110/2007 zo 6. novembra 2007 (ďalej len „rozhodnutie Rady“) rozhodla, že S. odvysielaním predmetného programu porušil povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“), a podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. uložila sťažovateľovi sankciu   upozornenie na porušenie zákona. ̶

3. S. podal 25. januára 2008 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Rady   a jeho   zrušenia, pretože   Rada   proti   nemu   uplatnila   sankčnú   zodpovednosť   bez   splnenia   relevantných zákonných podmienok a potrestala ho v čase po uplynutí zákonnej lehoty, keď už také oprávnenie nemala, a tiež preto, že rozhodnutie Rady bolo postihnuté vadou nesprávneho právneho posúdenia. Krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 1 S/5/2008-54 z 10. júla 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, pretože sa domnieval, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Najvyšší   súd   o   odvolaní sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   sp. zn. 2   Sžo/202/2008   z   18. marca 2009 (ďalej len,,prvý rozsudok najvyššieho súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

4. S. následne pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru prvým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 245/09 z 21. januára 2010 vyslovil porušenie označených práv S., prvý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom, ktorý sťažovateľ napáda touto sťažnosťou, najvyšší súd opätovne potvrdil rozsudok krajského súdu.

5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vychádza z toho, že Rada sa o údajnom porušení zákonnej povinnosti S., za ktorú mu uložila sankciu, dozvedela 26. apríla 2007, keď jej bola doručená sťažnosť zaregistrovaná pod č. 1921/98-2007; podľa neho je práve týmto dňom ohraničený začiatok plynutia šesťmesačnej lehoty, v rámci ktorej Rada mohla sťažovateľovi uložiť sankciu. Rada sa na uložení sankcie uzniesla až 6. novembra 2007 a jej rozhodnutie bolo   sťažovateľovi   doručené   17.   decembra   2007   (deň   právoplatnosti   rozhodnutia). Sťažovateľ sa v sťažnosti podrobne zaoberá judikatúrou najvyššieho súdu v otázke začatia plynutia lehoty na uloženie sankcie a túto časť sťažnosti uzatvára tvrdením, že najvyšší súd sa v druhom rozsudku odklonil nielen od predchádzajúcej rozsiahlej judikatúry najvyššieho súdu v iných veciach, ale aj od vlastného právneho názoru, ktorý vyslovil v prvom rozsudku v tej istej právnej veci. V tejto súvislosti sťažovateľ odkazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) namieta nerovnaké posudzovanie totožných právnych otázok, čo podľa jeho názoru samo osebe predstavuje neprípustný zásah do jeho označených práv. Nerovnaké posudzovanie totožných právnych otázok sťažovateľ namieta   aj   v súvislosti   s   rozličnými   kritériami   najvyššieho   súdu   v   otázke   vymedzenia skutku, ktorý má byť správnym deliktom.

6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu samotného základného práva šíriť informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru v danej veci ide podľa sťažovateľa o tzv. inštitút   prázdneho   kresla,   čiže   o   situáciu,   keď   jedna   z   pozvaných   strán   bez relevantného dôvodu odmietne využiť ponúknutý priestor na prezentáciu svojho stanoviska. Takýto inštitút je štandardne prítomný vo vysielacích štatútoch verejnoprávnych rozhlasov v celej Európe a slúži práve na to, aby verejnosť nebola zbavená prístupu k informáciám na základe   svojvôle   osôb,   ktorých   sa   tieto   informácie   týkajú.   Inými   slovami,   inštitút prázdneho kresla slúži realizácii základného práva šíriť a prijímať informácie aj v situácii, keď orgán verejnej moci alebo jeho predstaviteľ nechce, aby sa takéto informácie šírili a prijímali.

7. Sťažovateľ v tomto smere opäť odkazom na judikatúru ústavného súdu, ESĽP a najvyššieho súdu namieta neprípustný zásah do informačných práv a slobôd. Súčasťou rozhodnutia Rady bol,,návod“, ktorý S. v upozornení na porušenie zákona udelila. Najvyšší súd síce tento návod ako nesprávny diskvalifikoval, napriek tomu však opätovne potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu proti rozhodnutiu Rady. Urobil tak aj napriek   tomu,   že   ústavný   súd   v   náleze zrušujúcom   prvý   rozsudok   najvyššieho   súdu konštatoval   neprípustnosť   takéhoto   zásahu.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je   zrejmé,   že „nemôže byť v súlade s ochranou informačných práv a slobôd také súdne rozhodnutie, ktorým sa mu odníme ochrana pred sankciou, podstatou ktorej je záväzný návod na také plnenie jeho zákonných povinností, aké je v bezprostrednom rozpore s ústavou a dohovorom a od akého napokon upustil aj sám najvyšší súd... Pravidlom, ktoré tento návod obsahuje, teda je, že sťažovateľ má v budúcnosti buď dosiahnuť,   že všetci politici,   ktorí dostanú príležitosť sa vyjadriť, ju aj využijú, alebo ju nesmie dať nikomu. V skratke, ak jedna strana nejakého   politického   sporu   účasť   v   relácii   odmietne,   musí   sa   vysielať   bez   politikov. Podstatou návodu je tak popretie možnosti využiť inštitút tzv. prázdneho kresla… Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyslovil názor, že návod, ktorý je povinnou a pre sťažovateľa záväznou súčasťou rozhodnutia Rady, nie je správny, a tento návod hneď vzápätí výrokom svojho rozhodnutia potvrdil.“.

8. Sťažovateľ svoju argumentáciu uzatvára tvrdením, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím neposkytol ochranu základnému právu sťažovateľa, ale naopak, zachoval stav vytvorený   rozhodnutím   Rady,   ktorý   je   zásahom   do   jeho   základných   práv   chránených ústavou i dohovorom.

9.   Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné právo R. slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   právo   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   10   ods.   1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2010, sp. zn. 2 Sžo 73/2010 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   20.   októbra   2010, sp. zn. 2 Sžo 73/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   R.   trovy   právneho zastúpenia,   vrátane   DPH,   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

10. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení z 20. februára 2012 uviedol:

,,Najvyšší súd k problematike začatia plynutia subjektívnej lehoty na rozhodnutie Rady   o správnom   delikte   uvádza,   že   v   čase   jeho   rozhodovania   v   predmetnej   veci z judikatúry najvyššieho súdu vyplývali tri názory na určenie okamihu, kedy začína plynúť uvedená subjektívna lehota:

a) dňom zasadnutia Rady, na ktorom sa Rada oboznámila s monitorovacou správou, prípadne   správou   o   šetrení   sťažnosti   (napríklad   rozsudky   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sž 30/2006, 1 Sž 78/2005, 1 Sž 79/2005, 1 Sž 21/2006),

b) dňom   vypracovania   monitorovacej   správy   (napríklad   rozsudky sp. zn. 3 Sž 50/2007, 5 Sž 50/2007, 3 Sž 103/2007, 3 Sž 107/2007, 3 Sž 108/2007), alebo

c) dňom   doručenia   sťažnosti   Rade   (napríklad   rozsudky   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sž 87/2007, 3 Sž 96/2008, 3 Sž 5/2009, 5 Sž 80/2008, 5 Sž 26/2009, 3 Sž 35/2009). V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu (2 Sžo 73/2010) sa najvyšší súd priklonil k písm. a), teda k právnemu názoru, ktorý za začiatok plynutia subjektívnej lehoty považoval deň zasadnutia Rady, na ktorom sa Rada oboznámila s monitorovacou správou.   Uvedený   právny   názor   najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   odôvodnil postavením a pôsobnosťou Rady, mechanizmom jej fungovania, vnútornými organizačnými aktmi   Rady...   Najvyšší   súd   teda   podrobne   odôvodnil   svoj   názor   týkajúci   sa   plynutia subjektívnej lehoty a aj keď ho expressis verbis neporovnával so svojím predchádzajúcim právnym názorom vysloveným v rozhodnutí 2 Sžo 202/2008..., sťažovateľovi bolo zrejmé, aké dôvody viedli najvyšší súd k zmene jeho právneho názoru v súvislosti so subjektívnou lehotou a okamihom pre začatie jej počítania.

Na margo uvedenej problematiky najvyšší súd uvádza, že nejednotnosť judikatúry najvyššieho   súdu   v tomto   smere   bola   dôvodom   pre   zmenu   právnej   úpravy   §   64   ods.   3 zákona č. 308/2000 Z. z. s účinnosťou od 15. decembra 2009 (v zmysle ktorej sa za deň, keď sa Rada dozvedela o porušení povinnosti považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností na zasadnutí Rady, pozn. ústavného súdu)...

Vymedzenie skutku správneho deliktu vyplýva z výroku rozhodnutia Rady, podľa ktorého žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 10. apríla 2007 asi o... odvysielal program..., v ktorom nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť. V skutkovej vete je vymedzený čas spáchania deliktu (10. apríla 2007 asi o...), miesto   (program  ...)   a   spôsob   spáchania   deliktu   (nezabezpečenie   objektívnosti   a nestrannosti)...

K inštitútu prázdneho kresla najvyšší súd uvádza, že jeho existenciu nespochybňoval a nespochybňuje. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom Rady, že program Z prvej ruky... patrí do   kategórie   politickej   publicistiky   a   vzhľadom   na   to   musí   spĺňať   podmienky   uvedené v ustanovení   §   16   písm.   b)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   (vysielateľ   je   povinný   zabezpečiť objektívnosť   a   nestrannosť   spravodajských   programov   a politickopublicistických programov;   názory   a   hodnotiace   komentáre   musia   byť   oddelené   od   informácií spravodajského charakteru). V podrobnostiach najvyšší súd odkazuje na svoje rozhodnutie 2 Sžo 73/2010, podľa ktorého zo strany moderátora programu... nebola táto povinnosť dostatočne zabezpečená.  

Najvyšší súd ako súd odvolací je oprávnený potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa aj   z iných   dôvodov   než   tých,   ktoré   uvádzal   vo   svojom   rozhodnutí   súd   prvého   stupňa, samozrejme za predpokladu, že rozhodnutie je vo výroku vecne správne. V takomto prípade je inter partes záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorým boli korigované právne názory súdu prvostupňového... Rovnako tomu bolo aj vo veci sp. zn. 2 Sžo 73/2010, keď najvyšší súd korigoval názor krajského súdu týkajúci sa návodu Rady a uviedol, že žalobca nie je povinný sa návodom Rady v ďalšom konaní riadiť.  

Najvyšší   súd   nesúhlasí   s   názorom   sťažovateľa,   že   mu   nebola   poskytnutá   súdna ochrana ani na druhý pokus. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo 73/2010 z 20. októbra 2010 dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu,   zaoberal   sa   všetkými   pre   vec   rozhodujúcimi skutočnosťami a dal na ne odpoveď...

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   najvyšší   súd   navrhuje   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť. Najvyšší súd netrvá na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

11.   Na   výzvu   a   následnú   urgenciu   ústavného   súdu   sťažovateľ   prostredníctvom právneho zástupcu listom z 12. septembra 2012 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

12. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. Po posúdení sťažnosti, rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu a nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 245/09 a vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

13. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

14. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,   tlačou,   obrazom   alebo iným   spôsobom,   ako aj slobodne   vyhľadávať,   prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu   konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

15.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o   sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú   arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom   na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

16.   V   posudzovanej   veci   bolo   súčasne   nevyhnutné   posúdiť,   či   najvyšší   súd rozhodujúci o veci po zrušení jeho prvého rozsudku ústavným súdom rešpektoval svoju viazanosť   právnym   názorom   ústavného   súdu   (§   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde). Nálezom sp. zn. IV. ÚS 245/09 z 21. januára 2010 ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľa a zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 202/08 z 18. marca 2009. V odôvodnení nálezu ústavný súd v podstatnom uviedol:

«Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   odlišnú   judikatúru   najvyššieho   súdu   v   skutkovo obdobných   prípadoch.   Konkrétne   rozsudky   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sž   50/2007 a sp. zn. 5 Sž   55/2007   z   27.   novembra   2007,   ktorými   najvyšší   súd   potvrdil   rozhodnutie Rady,   korešpondujú   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009. Z označených rozsudkov vyplýva, že pod pojmom,,dozvedieť sa o porušení povinnosti“ v zmysle § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.   z.   treba   rozumieť   časový   okamžik   vedomosti   správneho   orgánu,   príslušného k rozhodnutiu o pokute, o skutkových okolnostiach deliktu v takom rozsahu, ktorý umožní už ich predbežné právne zhodnotenie. Momentom, kedy sa Rada dozvedela, že informácia má nevyhnutnú mieru určitosti a vierohodnosti, a teda zabezpečuje, že správne konanie nebude začaté na základe úplne neoverených, nejasných alebo zjavne neopodstatnených informácií, je v danom prípade vyhotovenie správy o monitoringu.

Na druhej strane najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sž 5/2009 z 23. apríla 2009, ktorým zrušil rozhodnutie Rady, v odôvodnení argumentuje v uvedených súvislostiach inak: „Podľa   názoru senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prvá objektívna možnosť, kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona, nastala v tomto prípade už v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady vo veci sťažnosť, t. j. dňa 13. 06. 2008. Je už záležitosťou organizácie činnosti odporkyne a jej kancelárie, kedy sú uvedené zistenia predložené   rade   na   prerokovanie   a   akým   spôsobom   je   ďalej   preverená   dôvodnosť podnetu.“

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.... Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   teda   najvyšší   súd   ustanoveniami   §   157 ods. 2 OSP   dôsledne   neriadil.   Vypracovaniu   dôsledného   a   presvedčivého   odôvodnenia tohto napadnutého rozhodnutia mal najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu venovať zvýšenú   pozornosť.   Najvyšší   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevyrovnal   so   svojou „rozchádzajúcou“   sa   rozhodovacou   činnosťou   pri   výklade   a   aplikácii   príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. napriek vyjadreniu podpredsedníčky súdu o tom, že judikatúra špecializovaných senátov je v tomto smere od roku 2007 ustálená. Nevysporiadal sa ani s argumentmi, ktoré uviedol v žalobe sťažovateľ.

Keďže najvyšší súd sa pri rozhodovaní v otázke začatia plynutia lehoty podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. na podanie podnetu na porušenie povinnosti dôsledne nevyrovnal s odlišným právnym názorom obsiahnutým v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu a vychádzal iba z citácie rozhodnutí, ktoré považoval za vydané v rámci „ustálenej judikatúry“, a nevyjadril sa ani k ďalším argumentom sťažovateľa, ústavný súd nepovažuje rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné, a preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Ústavný   súd   v   rámci   ďalšieho   preskúmania   odôvodnenia   najvyššieho   súdu týkajúceho   sa   namietaného   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   skonštatoval,   že najvyšší súd sa ako súd odvolací stotožnil so závermi žalovaného (Rady, pozn.) o tom, že „prezentáciou jednostranných informácií bolo divákovi (išlo o rozhlasové vysielanie, pozn.) znemožnené,   aby   si   mohol   pod   vplyvom   prezentácie   viacerých   názorov   uhlov   pohľadu vytvoriť   vlastný,   objektivizovaný   názor   na   danú   problematiku“;   „bolo   dôležité,   aby protichodný názor zaznel“ –„mali tvorcovia programu postaviť tému širšie a diskutovať bez politikov“.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd vyslovil toto hodnotenie bez toho, aby skúmal, z akého preukázaného skutkového stavu ho vyvodil krajský súd (najvyšší súd sa len priklonil k záverom krajského súdu, ktoré sú v tejto oblasti značne nejasné a vágne). Apriórne tak stotožnil   neúčasť   jednej   strany   v   programovej   relácii   bez   akejkoľvek   alternatívy s dostatočným dôvodom na vyslovenie neobjektívnosti tejto relácie a s porušením povinnosti zo strany vysielateľa. Pritom konkrétny priebeh politicko-publicistického programu, t. j. aké názory,   hodnotiace   komentáre   a   informácie   spravodajského   charakteru   v   konkrétnej diskusii v skutočnosti vôbec zazneli od prítomných strán a ich vzťah (aby sa tieto potom dali hodnotiť   z   hľadiska   nestrannosti   a   vyváženosti),   nie   je   celkom   jasný   zo   žiadneho z predchádzajúcich rozhodnutí v tejto veci.

Vychádzajúc   z   toho,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   v   otázke   posudzovania porušenia povinnosti sťažovateľa podľa § 16 písm. a) a b) zákona č. 308/2000 Z. z. potvrdil rozhodnutie krajského súdu, ktorý sa argumentačne jednostranne, nedôsledne a nejasným spôsobom vyrovnal so skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť jednoznačné a presvedčivo odôvodnené   rozhodnutie,   porušil   aj   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   26   ods.   1 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru.“»

17. Po zrušení prvého rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd opäť konal vo veci odvolania právneho predchodcu sťažovateľa proti rozsudku krajského   súdu,   ktorým   bola   jeho   žaloba   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Rady zamietnutá.   Rozsudkom   napadnutým   touto   sťažnosťou   pritom   najvyšší   súd   opätovne potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   a   na   vlastné   odôvodnenie   v   poradí   druhého potvrdzujúceho rozsudku v podstatnom uviedol:

«Predmetom   posúdenia   v   tomto   konaní   sú   dve   otázky,   ktoré   namietal   žalobca vo svojom   odvolaní,   a   to   zachovanie   šesťmesačnej   subjektívnej   lehoty   na   rozhodnutie zo strany správneho orgánu a nesprávne právne posúdenie veci správnym orgánom, pokiaľ ide o zabezpečenie objektívnosti a nestrannosti posudzovaného programu.

Podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená.

Pre zodpovedanie prvej spornej otázky je potrebné ustáliť, kedy sa rada o porušení povinnosti dozvedela, a následne posúdiť, či rozhodnutie zo dňa 6. novembra 2007 bolo vydané v šesťmesačnej lehote stanovenej zákonom o vysielaní a retransmisii...

Ako je zrejmé z dikcie ustanovenia § 64 ods.   3,   citovaného vyššie, zákonodarca výslovne neurčil, aká skutočnosť je tým momentom, kedy sa rada o porušení povinnosti dozvie. Ako vyplýva z už uvedeného, odpovede na túto otázku sa rôznia. Z dôvodu absencie presnej   definície   momentu   rozhodujúceho   pre   začatie   plynutia   zákonnej   lehoty na rozhodnutie,   je   potrebné   zodpovedať   nastolenú   otázku   pomocou   výkladu   citovaného ustanovenia.

Názory,   ktorá   právna   skutočnosť   je   rozhodná   pre   začiatok   plynutia   lehoty,   sú odlišné, a to nielen pokiaľ ide o názory rady ako spravujúceho subjektu na jednej strane a názory vysielateľov ako spravovaných subjektov na strane druhej, ale aj pokiaľ ide o súdnu prax. Aj z doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu je zrejmé, že výklad sporného ustanovenia nebol jednotný.

V rozsudkoch č. k. 5 Sž 87/2007 zo dňa 1. júla 2008, č. k. 3 Sž 96/2008 zo dňa 9. apríla   2009,   č.   k.   3   Sž   5/2009   zo   dňa   23.   apríla   2009,   č.   k.   5   Sž   80/2008   zo   dňa 2. júna 2009,   č.   k.   5   Sž   26/2009   zo   dňa   21.   júla   2009   a   č.   k.   3   Sž   35/2009   zo   dňa 5. novembra 2009 najvyšší súd vyslovil právny názor, že prvá objektívna možnosť, kedy sa rada dozvedela o porušení zákona, nastala v deň, keď jej bola doručená sťažnosť. Zároveň doplnil, že je len záležitosťou organizácie činnosti rady a jej kancelárie, kedy je dôvodnosť sťažnosti preverená a spracované zistenia predložené rade na prerokovanie.

Odlišný právny názor, t. j. že dňom rozhodujúcim pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty   pre   rozhodnutie   o   uložení   sankcie   je   deň   vyhotovenia   monitorovacej   správy, resp. správy o šetrení sťažnosti, zaujal najvyšší súd v rozsudkoch č. k. 3 Sž 50/2007 zo dňa 18. októbra 2007, č. k. 5 Sž 50/2007 zo dňa 27. novembra 2007, č. k. 3 Sž 103/2007 zo dňa 17. januára 2008, č. k. 3 Sž 107/2007 zo dňa 17. januára 2008 a č. k. 3 Sž 108/2007 zo dňa 17. januára 2008.

V rozsudkoch č. k. 5 Sž 30/2006 zo dňa 28. septembra 2006, č. k. 1 Sž 78/2005 zo dňa 16. mája 2007, č. k. 1 Sž 79/2005 zo dňa 19. decembra 2007 a č. k. 1 Sž 21/2006 zo dňa 19. decembra   2007   dospel   najvyšší   súd   k   inému   právnemu   posúdeniu   veci,   odlišnému od vyššie   uvedených   dvoch   výkladov   sporného   ustanovenia.   V   uvedených   rozsudkoch najvyšší   súd   konštatoval,   že   deň,   kedy   rada   na   svojom   zasadnutí   prerokovala   správu o šetrení sťažnosti, resp. monitorovaciu správu, je dňom, kedy sa rada dozvedela o možnom porušení zákona.

Senát   najvyššieho   súdu,   rozhodujúci   v   prejednávanej   právnej   veci,   výkladom sporného ustanovenia zákona dospel k záveru, že rozhodujúcou skutočnosťou pre začiatok plynutia zákonnej subjektívnej lehoty na rozhodnutie o uložení sankcie je prerokovanie monitorovacej správy na zasadnutí rady. K tomuto záveru dospel senát najvyššieho súdu po tom, čo vo všetkých daných súvislostiach vyhodnotil postavenie a pôsobnosť rady, ako aj mechanizmus   jej   fungovania,   pričom   vychádzal   zo   samotného   zákona   o   vysielaní a retransmisii a tiež vzal do úvahy vnútorné, organizačné akty rady.

Rada   ako   právnická   osoba   má   pri   výkone   štátnej   správy   v   oblasti   vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou. Je zložená z deviatich členov, volených Národnou radou Slovenskej republiky, pričom členovia rady, okrem jej predsedu, môžu vykonávať svoju funkciu ako jedinú činnosť alebo ako činnosť popri pracovnom pomere, pri súčasnom dodržaní určených zákonných obmedzení.

Rada teda nie je orgánom štátnej správy v klasickom ponímaní, ale je správnym orgánom sui generis. Platné rozhodnutie rady je utvárané prejavom vôle deväťčlenného kolektívneho orgánu. Vzhľadom na to, že funkcia člena rady je verejnou funkciou a členovia rady   (okrem   predsedu)   ju   môžu   vykonávať   aj   popri   pracovnom   pomere,   je   zrejmé,   že členovia rady nemôžu byť prítomní v sídle rady, a v tejto súvislosti sa podieľať na napĺňaní jej   pôsobnosti   a   poslania   v   takom   nepretržitom   časovom   rozsahu,   ako   je   to   napríklad u zamestnancov iných orgánov štátnej správy s rozhodovacou právomocou zverenou im na konkrétnom úseku štátnej správy. Podľa štatútu rady, schváleného predsedom Národnej rady Slovenskej republiky, rada zasadá spravidla dvakrát do mesiaca. Z takto nastaveného mechanizmu fungovania je zrejmé, že rada sa môže o určitých skutočnostiach (a teda aj o možnom porušení zákona zo strany žalobcu) dozvedieť, ak sa tieto relevantné informácie dozvedia   jej   členovia.   Je   nesporné,   že   reálnou   možnosťou,   kedy   členovia   rady   získajú vedomosť o určitej skutočnosti, je práve zasadnutie, na ktorom sú prítomní, pričom práve na zasadnutí rady je možné zákonným mechanizmom (hlasovaním) kreovať vôľu rady ako kolektívneho   orgánu,   a   teda   relevantne   rozhodovať   v   zmysle   zákona   o   vysielaní a retransmisii.

Pokiaľ   ide   o   postavenie   a   činnosť   kancelárie   rady,   je   nepochybné,   že   sa   jedná o fundovaný podporný technický aparát rady s dostatočne vysokou odbornosťou v oblasti patriacej   do   pôsobnosti   rady.   Nejde   však   o   subjekt   disponujúci   rozhodovacími právomocami v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii, a preto nie je relevantné, či sa o určitej skutočnosti dozvedela kancelária rady, ak vyhodnotenie a následné rozhodnutie o tejto skutočnosti patrí do výlučnej právomoci rady.

Ako   už   bolo   uvedené,   výklad   ustanovenia   §   64   ods.   3   zákona   o   vysielaní a retransmisii   nebol   v   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   jednotný. V prejednávanej veci dospel senát najvyššieho súdu k vyššie uvedenému právnemu záveru, ktorý je jedným z troch doteraz vyslovených právnych názorov v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu týkajúcej sa sporného ustanovenia. Je nepochybne legitímnym právom žalobcu vysloviť svoj názor na spôsob aplikácie daného zákonného ustanovenia a svoje tvrdenia podložiť doposiaľ vyslovenými právnymi závermi hovoriacimi v jeho prospech. Súčasne je však povinnosťou súdu vyhodnotiť tvrdenia žalobcu v reálnych súvislostiach a v medziach platného práva,   a bez toho, aby bol súd povinný osvojiť si právny názor žalobcu, musí vlastnou analýzou dospieť k záveru, ktorý má podklad tak v skutkovom stave, ako aj v platných právnych predpisoch aplikovaných na prejednávaný prípad.

Naznačeným postupom, z dôvodov vyššie uvedených, dospel najvyšší súd k záveru, že rada sa o možnom porušení zákona zo strany žalobcu dozvedela na svojom zasadnutí dňa 3. júla   2007.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   subjektívna   šesťmesačná   lehota   na   rozhodnutie o uložení   sankcie   bola   zachovaná   (rozhodnutie   bolo   vydané   dňa   6.   novembra   2007). V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na vývoj právnej úpravy, pokiaľ ide o sporné ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, aj keď to pre prejednávanú vec nie je relevantné. Zákonom č. 498/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. decembra 2009, bol zmenený a doplnený zákon o vysielaní a retransmisii. V § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii účinného do 14. decembra 2009 (v zákone o vysielaní a retransmisii účinnom do 28. decembra 2007, teda v znení účinnom pre prejednávanú vec, to bolo ustanovenie § 64   ods.   3)   sa   na   konci   pripojila   veta:   „Za   deň,   keď   sa   rada   dozvedela   o   porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady.“

Z uvedeného je zrejmé, že zákonom č. 498/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.   308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a   o   zmene   zákona   č.   195/2000   Z.   z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zákonodarca explicitným určením dňa, ktorý sa považuje za deň, kedy sa rada dozvedela o porušení   povinnosti,   reagoval   na   neurčito   vymedzený   začiatok   plynutia   subjektívnej lehoty, a na to nadväzujúce nejednotné rozhodovanie najvyššieho súdu v otázke určenia tohto okamihu. Skutočnosť, že vývoj právnej úpravy postupoval rovnakým smerom, akým sa uberalo   uvažovanie   a   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   tomto   konaní,   môže   byť   len argumentom ilustrujúcim, že právny záver súdu nie je nedôvodný, či právne nelogický. Druhou námietkou žalobcu v prejednávanej veci bolo samotné nesprávne právne posúdenie veci správnym orgánom, pokiaľ rozhodol, že program „...“, odvysielaný dňa 10. apríla 2007 o cca..., nespĺňal atribúty objektívnosti a nestrannosti, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého vysielateľ je povinný   zabezpečiť   objektívnosť   a   nestrannosť   spravodajských   programov   a politickopublicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.

Nakoľko   nosnou   témou   posudzovanej   relácie   bolo   aktuálne   politické   dianie v súvislosti   s   návrhom   opozície   na   odvolanie   ministra   hospodárstva,   Ľ.   J.,   rada konštatovala, že išlo jednoznačne o politickú tému, a preto uvedenú reláciu vyhodnotila ako politicko-publicistický program...

Pojmy objektívnosť a nestrannosť (použité v citovanom ustanovení) nie sú v zákone presne definované, jedná sa o tzv. neurčité právne pojmy.

Ako hlavné kritériá objektivity rada v odôvodnení rozhodnutia uviedla pravdivosť, relevanciu,   transparentnosť,   presnosť,   vecnosť,   vyváženosť,   rôznorodosť,   aktuálnosť, zrozumiteľnosť,   osvojenie   si   pozície   odstupu   a   neutrality   vo   vzťahu   k   predmetu spravodajstva, absenciu stránenia. Vo svetle týchto atribútov rada následne vyhodnotila posudzovanú reláciu a dospela k záveru, že táto relácia nespĺňala požiadavky nestrannosti a   objektívnosti,   pričom   tento   právny   názor   rada   podložila   konkrétnymi   citáciami z posudzovanej   relácie   a   vyporiadala   sa   aj   s   námietkami   žalobcu   uvedenými   v   jeho stanovisku k správnemu konaniu.

Úlohou   súdov   v   súdnom   preskúmavacom   konaní   prvostupňového   (krajského) ̶ a odvolacieho (najvyššieho)   bolo posúdiť, či správny orgán konkrétny skutkový jav (obsah ̶ programu „...“, odvysielaný dňa 10. apríla 2007) správne subsumoval pod neurčitý právny pojem   (objektívnosť   a   nestrannosť).   Pri   aplikácii   neurčitých   právnych   pojmov   je rozhodujúce, aby správny orgán definoval, čo pod konkrétnym právnym pojmom rozumie a aké znaky a kritéria sú určujúce pri uvážení, či skúmaný skutkový stav podlieha, resp. nepodlieha pod daný právny pojem. Najvyšší súd ako odvolací súd v systéme správneho súdnictva sa v odvolacom konaní pri posudzovaní vecnej správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu v konečnom dôsledku obmedzil na skúmanie, či rada pri aplikácii kritérií ustanovených v § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii nevybočila z medzí zákona a či jej rozhodnutie je výsledkom logických a zdôvodnených úvah. V tomto smere je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie rady je podrobne odôvodnené a je v ňom uvedené, akými kritériami sa pri posudzovaní možného porušenia zákona zo strany žalobcu rada riadila a na základe akých konkrétnych skutočností dospela k záveru, že k porušeniu zákona došlo.   Ak   zákon   v   určitých   prípadoch   vymedzuje   povinnosť   vysielateľa   všeobecnými pojmami,   ktoré   bližšie   nedefinuje,   rada   je   povinná   pri   výkone   svojej   pôsobnosti, vyplývajúcej jej z ustanovenia § 5 ods. 1 písm. g) zákona o vysielaní a retransmisii posúdiť obsah   programu   podľa   ňou   určených   kritérií,   lebo   len   tak   môže   ustáliť,   či   vysielateľ neporušuje základné povinnosti, ustanovené zákonom. Radou zvolené kritériá (pravdivosť, relevancia,   transparentnosť,   presnosť,   vecnosť,   vyváženosť,   rôznorodosť,   aktuálnosť, zrozumiteľnosť,   osvojenie   si   pozície   odstupu   a   neutrality   vo   vzťahu   k   predmetu spravodajstva, absencia stránenia) sú podľa názoru najvyššieho súdu objektívne, logické a zrozumiteľné.   Sú   tiež   súladné   s   výkladom   týchto   pojmov   v   odbornej   literatúre   ̶ výkladových   slovníkoch.   Krátky   slovník   slovenského   jazyka   (Veda,   vydavateľstvo   SAV, 1997)   definuje   pojem   objektívny   ako   jestvujúci   nezávisle   od   subjektívneho   vedomia, skutočný,   faktický,   nezaujatý,   nestranný   a   pojem   nestranný   ako   kt.   nikomu   nenadŕža, nezaujatý,   neutrálny,   objektívny.   Rovnaké   sú   definície   uvedených   pojmov   aj   v   staršom vydaní uvedeného slovníka (z roku 1987). Slovník slovenského jazyka II. diel (Vydavateľstvo SAV, 1960) definuje pojem objektívnosť ako 1. existencia, jestvovanie niečoho nezávisle od ľudského   vedomia,   2.   nadindividuálna,   všeobecná   platnosť   niečoho,   3.   nestrannosť, nezaujatosť,   vecnosť,   spravodlivosť,   4.   pravdivosť,   správnosť,   hodnovernosť   a   pojem nestranný ako objektívny, nezaujatý, nepredpojatý, nikomu nenadŕžajúci, spravodlivý. Vzhľadom na zákonné vymedzenie povinností vysielateľa všeobecnými pojmami bolo právom   rady   a   vlastne   aj   nevyhnutnosťou   zvoliť   kritériá   pre   posudzovanie   plnenia základných povinností vysielateľa a tým naplniť všeobecné zákonné definície konkrétnym obsahom.   S   ohľadom   na   obsah   pojmov   objektívnosť   a   nestrannosť,   ako   je   ich   obsah uvedený   vyššie,   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   rada   správne   vyhodnotila   posudzovanú reláciu   ako   nespĺňajúcu   požadované   atribúty   objektívnosti   a   nestrannosti.   Inštitút prázdneho   kresla   možno   považovať   za   štandardný   postup   pri   realizácii   tohto   druhu programu,   avšak   v   takom   prípade   bolo   potrebné,   aby   názory   chýbajúcej   strany   boli prezentované zástupcom tretieho sektora a keď nie ním, tak redaktorom. Rada odôvodnene usúdila, že nezaujatý poslucháč nemohol nadobudnúť po vypočutí relácie dojem, že bola objektívna a nestranná, a že názory, ktoré v relácii odzneli, boli kvalitatívne a kvantitatívne pluralitné a vyvážené.

Žalobca v stanovisku k správnemu konaniu uviedol, že dramaturg programu R. K. menovaným pozvanie za S. tlmočil dňa 10. apríla 2007, teda v deň vysielania. Otázka, či pozývanie hostí do relácie v deň jej konania je zo strany slovenského rozhlasu plnením jeho poslania so všetkou starostlivosťou, tiež bola významná pri rozhodovaní rady v danej veci. Najvyšší súd v postupe a rozhodnutí rady nezistil také vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, ktoré by odôvodňovalo konštatovanie, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné.

Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP ako vecne správny potvrdil, keď dospel k   totožnému   záveru   ako   krajský   súd,   že   v   preskúmavanej   veci   bol   správnym   orgánom dostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny právny záver. Nebolo preto v súdnom   preskúmavacom   konaní   zistené   porušenie   zákona   v   postupe   a   rozhodovaní správneho orgánu - rady.»  

18. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu spočíva v tvrdení, že tento ani na druhý pokus neposkytol súdnu ochranu jeho   informačným   právam   a   slobodám,   keď   aj   po   zrušení   prvého   rozsudku   nálezom ústavného súdu opätovne potvrdil žalobu zamietajúci rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ v   sťažnosti   opätovne   polemizuje   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim sa zachovania   lehoty   na   rozhodnutie   Rady   o   uložení   sankcie,   ako   aj   s   jeho   názorom o uplatnení   sankčnej   právomoci   Rady   v   konkrétnom   prípade   odvysielaného   programu. V obidvoch smeroch pritom predkladá vlastné úvahy, ktoré sčasti podopiera zrušujúcim nálezom ústavného súdu a taktiež inými rozsudkami najvyššieho súdu, v ktorých najvyšší súd vyslovil iný názor ako v prerokovávanej právnej veci.  

19. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania   (I.   ÚS   241/07).   Rovnako   ESĽP   pripomenul,   že   súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument   (Georiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins   c.   Francúzsko z 19. februára 1998).

20. Súčasťou doktríny ústavného súdu je aj názor, v zmysle ktorého nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov v otázkach patriacich do ich právomoci,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov a dovolacieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   I.   ÚS   235/07,   I.   ÚS   256/08,   I.   ÚS   393/08). In concreto zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon č 757/2004 Z. z.“). V posudzovanom prípade je zjavné, že najvyšší   súd   ako   odvolací   správny   súd   až do   prijatia   novely   zákona   č. 308/2000   Z.   z. vykonanej   zákonom   č.   498/2009   Z.   z.   vykladal   otázku   začatia   plynutia   lehoty na rozhodnutie   Rady   rozdielne.   Keďže   rozdielna   interpretácia   relevantného   zákonného ustanovenia najvyšším súdom trvala dlhšiu dobu, ústavný súd týmto kladie opodstatnenú otázku, či najvyšší súd nezanedbal svoju úlohu zjednocovať svoju vlastnú rozchádzajúcu sa judikatúru.  

21.   Súčasťou   princípu   právnej   istoty   ako   princípu   materiálneho   právneho   štátu (čl. 1 ods.   1   ústavy)   je   totiž   aj   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), t. j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka korešponduje aj s judikatúrou ESĽP. V tejto súvislosti ústavný súd uviedol, že protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06, IV. ÚS 265/09). Aj ESĽP sa opakovane vyslovil k rozdielnej judikatúre najvyšších súdov. V rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 ESĽP napr. konštatoval, že k rozdielnej judikatúre najvyššej súdnej inštancie došlo z dôvodu, že „neexistoval mechanizmus spôsobilý zaistiť koherentnosť judikatúry...“. Poukázal tiež na to, že rozdiely v judikatúre „sú inherentným dôsledkom   každého   súdneho   systému...“,   pričom   úlohou   najvyššej   súdnej   inštancie   je odstrániť vzniknuté protirečenia. V tejto veci ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak zdôraznil, že „problém, ktorý sa vyskytuje v tomto prípade, spočíva nielen v judikatúrnych rozporoch... ale najmä v zlyhaní najvyššieho kasačného súdu ako regulátora konfliktov“.

22.   Rozdielnosť   v   rozhodnutiach   aj   napriek   tomu,   že   je   v   zásade   neželaná,   je prirodzenou súčasťou súdnych systémov aj v moderných demokratických právnych štátoch. V zásade platí, že nemožno vylúčiť rozhodovanie o totožných veciach iným spôsobom, v tomto prípade je však v záujme naplnenia ústavného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé   súdne   konanie   nevyhnutné,   aby   konajúci   súd   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   predložil   podrobné,   jasné   a   zrozumiteľné   argumenty,   pre   ktoré   sa   odchýlil od iného už vysloveného právneho názoru, pretože v opačnom prípade by zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania a narušil právnu istotu účastníkov konania (obdobne IV. ÚS 265/09).

23. V posudzovanom prípade je zrejmé, že judikatúra najvyššieho súdu v otázke začatia   plynutia   lehoty   na   rozhodnutie   Rady   sa   určitým   spôsobom   vyvíjala. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ponúka v tomto smere určitý prehľad, z ktorého vyplývajú aj časové súvislosti naznačených interpretačných posunov. Kým v rokoch 2006 – 2007 sa najvyšší   súd prikláňal ku   dňu   prerokovania   monitorovacej   správy, následne   na sklonku rokov 2007 a 2008 prevažovala orientácia na deň vyhotovenia monitorovacej správy, aby následne   v   rokoch   2008   a   2009   najvyšší   súd   preferoval   deň   doručenia   sťažnosti   Rade. Po nadobudnutí účinnosti novely zákona č. 308/2000 Z. z. účinnej od 15. decembra 2009 bol   za   moment   začatia   plynutia   subjektívnej   lehoty   na   rozhodnutie   Rady   explicitne zákonom ustanovený deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na jej zasadnutí. V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd sa priklonil k prvotne judikovanej alternatíve, teda   že lehota   začína plynúť dňom   prerokovania   monitorovacej správy na zasadnutí Rady.

24.   Z   pohľadu   tohto   konania   a   rozhodovania   ústavného   súdu   bolo   podstatné   aj skúmanie, či najvyšší súd pri opakovanom rozhodovaní rešpektoval vyslovený právny názor ústavného súdu v zrušujúcom náleze. Ako je z jeho odôvodnenia zrejmé, ústavný súd vytkol v tomto smere najvyššiemu súdu najmä absenciu vyrovnania sa s vlastnou rozchádzajúcou sa judikatúrou, ako aj s argumentmi sťažovateľa bez toho, aby súc si vedomý nedostatku právomoci na zjednocovanie judikatúry najvyššieho súdu sám vyslovil akýkoľvek právny názor týkajúci sa sporného momentu začatia plynutia lehoty na rozhodnutie Rady.

25. Ako je zrejmé z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, tento dal sťažovateľovi podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) ako sa vyrovnal s rozchádzajúcou   sa   judikatúrou   najvyššieho   súdu   a   s   jeho   žalobnými   a   odvolacími dôvodmi,   v   rámci   toho   (ii)   aké   je   právne   postavenie   Rady   a   jej   členov,   ktorí   jediní na zasadnutí   Rady   kreujú   jej   vôľu   ako   kolektívneho   orgánu,   prečo   (iii)   lehota na rozhodnutia   nezačína plynúť doručením   sťažnosti   kancelárii Rady,   aby (iv)   napokon dôvodiac v prospech dňa prerokovania monitorovacej správy na zasadnutí Rady ako dňa začatia plynutia zákonnej lehoty na rozhodnutie konštatoval jej zachovanie. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,   I.   ÚS   417/08).   Taktiež   nebolo   zistené,   aby   sa   najvyšší   súd   pri opätovnom   prerokovaní   odvolania   právneho   predchodcu   sťažovateľa   proti   rozsudku krajského   súdu   neriadil   vysloveným   právnym   názorom   ústavného   súdu.   V   intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov preto ústavný súd dospel   k záveru, že rozsudok   najvyššieho súdu   je v otázke určenia a odôvodnenia momentu   začatia   plynutia   subjektívnej   lehoty   na rozhodnutie   Rady   ústavne   udržateľný, nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti,   je náležite odôvodnený a výklad relevantných podústavných noriem všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných   ustanovení   (m.   m.   I.   ÚS   23/2010).   Aj   preto   ústavný   súd   v   tomto   náleze nepovažoval   za   potrebné   rozvíjať   či   podporovať   správnosť   záveru   najvyššieho   súdu preskúmavajúceho zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy ako vec patriacu do jeho ústavnej (čl. 142 ods. 1 ústavy) a zákonnej (§ 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) právomoci.  

26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú skutočnosť, že najvyšší súd odôvodnil svoj právny   názor   aj   zmenenou   právnou   úpravou,   ktorá   však   nadobudla   účinnosť   až 15. decembra 2009, ústavný súd len stručne uvádza, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu zreteľne vyplýva, na akých úvahách založil svoje zistenia a závery, a taktiež to, že odkaz na zmenenú zákonnú úpravu   mal len doplnkový   (teda   nie rozhodujúci)   význam. V tomto smere však možno poukázať na tú skutočnosť, že k novele zákona vôbec nemuselo dôjsť za predpokladu, že by samotný najvyšší súd postupom podľa § 21 až § 23 zákona č. 757/2004 Z. z. zjednotil svoju rozchádzajúcu sa judikatúru.  

27. Druhou podstatnou otázkou, ktorá bola predmetom skúmania ústavného súdu, ostala otázka, či najvyšší súd ako odvolací správny súd poskytol súdnu ochranu tvrdenému porušeniu informačných práv a slobôd právneho predchodcu sťažovateľa. V tejto súvislosti je   opäť   nutné   vychádzať   z   dôvodov   zrušujúceho   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. IV. ÚS 245/09, kde dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv právneho predchodcu sťažovateľa bolo potvrdenie zamietajúceho rozsudku krajského súdu bez toho, aby   sa   najvyšší   súd   dôsledne   a jasne   vyrovnal   so   skutkovým   stavom   zisteným   Radou a z neho   vyvodil   jednoznačné   a presvedčivé   právne   závery.   Stotožnenie   sa   s   dôvodmi prvostupňového   rozsudku   bez   toho,   aby   odvolací   súd   poskytol   účastníkovi   konania presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ako aj absenciu primeranej reakcie na podstatné odvolacie námietky pritom ústavný súd nekritizoval   len   vo   veci   právneho   predchodcu   sťažovateľa,   ale   aj   vo   veciach   iných sťažovateľov (napr. I. ÚS 126/2010, I. ÚS 118/2010).

28. Ako z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, tento sa pri v   poradí   druhom   potvrdení   rozsudku   krajského   súdu   neobmedzil   na   skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku prvostupňového správneho súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku),   ale   sám   v   medziach   žaloby   a   odvolania   právneho predchodcu sťažovateľa preskúmal zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia Rady.

29.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   poukázať   na   ústavné postavenie   a   právomoc   správnych   súdov,   ktoré   nemožno   zamieňať   s   postavením a právomocou   správnych   orgánov.   Pri   ukladaní   sankcií   v   oblasti   správneho (administratívneho)   trestania   patrí   vždy   do   právomoci   príslušného   správneho   orgánu po zistení   skutkového   stavu   a   jeho   právnej   subsumpcii   rozhodnúť   o   uložení   zákonnej sankcie. Právomoc všeobecných (správnych) súdov je iba prieskumná, čo explicitne uvádza aj   čl.   142   ods.   1   ústavy,   v   zmysle   ktorého   súdy   preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí orgánov verejnej správy. Uvedené platí rovnako tak vo sfére súdneho prieskumu zákonnosti administratívnych sankcií, kde však súdy navyše disponujú plnou jurisdikciou (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku), ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zaručuje každému právo, aby súd rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek trestného   obvinenia   proti   nemu,   pričom   štrasburská   judikatúra   za   trestné   považuje   aj konania, ktoré možno označiť ako priestupky, iné správne delikty či disciplinárne delikty (napr.   Maurer   c.   Rakúsko   z   18.   februára   1997,   Bendenoun   c.   Francúzsko z 24. februára 1994). Napokon priamo dikcia uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu modifikovať tak skutkový stav zistený správnym orgánom, ako aj sankciu ním uloženú účastníkovi správneho (a neskôr) súdneho konania.

30. Zmena rozhodnutia správneho orgánu preskúmavajúcim správnym súdom však prichádza do úvahy len vtedy, keď tento zistí jeho nezákonnosť, in concreto ak zistí, že o uložení sankcie malo byť správnym orgánom rozhodnuté inak. V posudzovanom súdnom prieskume najvyšší súd potvrdil žalobu zamietajúci   rozsudok krajského súdu potom, ako zistil, že rozhodnutie Rady o uložení sankcie – upozornenie na porušenie zákona   bolo̶ vydané v súlade so zákonom.

31.   Najvyšší   súd   pritom   neurčité   právne   pojmy   (objektívnosť   a   nestrannosť) obsiahnuté v dispozícii relevantnej právnej normy [§ 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.] podrobil   vlastnému,   najmä   gramatickému   a   logickému   výkladu   a   súdny   prieskum skoncentroval na skúmanie otázky, či Rada pri interpretácii a následnej aplikácii zákonných kritérií pre politicko-publicistické programy nevybočila z medzí zákona a či jej rozhodnutie je výsledkom racionálnych a zrozumiteľných úvah. Súdny prieskum rozhodnutia Rady tak, ako ho realizoval najvyšší súd – a to je v posudzovanom prípade zvlášť dôležité   bol teda̶ orientovaný výlučne na zákonnosť tohto rozhodnutia, pričom správny súd neposudzoval účelnosť   či   vhodnosť   rozhodnutia   Rady   ani   vhodnosť   či   účelnosť   návodu,   ktorého nespôsobilosť   sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal.   Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, v zhode s už uvedeným táto skutočnosť nezakladá porušenie označených práv sťažovateľa.  

32. Aj v tomto smere teda ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd dal sťažovateľovi podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) aký je obsah neurčitých pojmov objektívnosť   a   nestrannosť,   (ii)   prečo   odvysielaný   program   z   pohľadu   poslucháča   tieto parametre nespĺňal, a (iii) vychádzajúc z uvedeného, prečo v postupe a rozhodnutí Rady nebolo zistené porušenie zákona. Odpoveď najvyššieho súdu pritom nemožno interpretovať tak, ako to robí sťažovateľ, teda že najvyšší súd by ponechal v platnosti rozhodnutie Rady vrátane   ústavne   nespôsobilého   návodu   týkajúceho   sa   nemožnosti   využitia   inštitútu prázdneho kresla. Najvyšší súd posudzoval zákonnosť rozhodnutia Rady   v konkrétnych súvislostiach   (čas,   téma,   moderátor,   hostia   programu   etc.)   a   iba   v   týchto   konštatoval porušenie   zákonných   kritérií   objektívnosti   a   nestrannosti   v   politicko-publicistickom programe. Najvyšší súd pritom nikde v odôvodnení napadnutého rozsudku nekonštatoval, že pro futuro nesmie sťažovateľ pri realizácii svojich informačných práv a slobôd využívať inštitút   prázdneho   kresla,   iba   uviedol,   aké   opatrenia   má   urobiť   v   záujme   zachovania objektívnosti   a   nestrannosti   spravodajských   a   politicko-publicistických   programov.   Jeho odôvodnený právny záver obsiahnutý v napadnutom rozsudku pritom nevykazuje znaky arbitrárnosti   či   svojvôle   a   nie   je   založený   ani   na   ústavne   nekonformnom   výklade relevantných zákonných ustanovení.

33.   Pokiaľ   teda   ide   o   namietaný   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   rešpektuje   zákonné   požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne otázky. V súvislosti   so sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným   rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

34.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   slobodne   rozširovať informácie podľa čl. 26 ods.   2 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru   ústavný   súd   uvádza,   že   všeobecný   súd   v   zásade   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom   základných   práv   a   slobôd   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy   (II.   ÚS   78/05).   Keďže   v   napadnutom   rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil porušenie týchto princípov, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia práv podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru. Na strane druhej,   novšia   judikatúra   ústavného   súdu   už   smeruje   aj   k   posudzovaniu   namietaného porušenia hmotných práv (kam patria aj označené práva) v rozhodnutí všeobecného súdu, a to   aj   bez   toho,   aby   sťažovateľ   musel   namietať,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom do označeného práva však ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na ústavne akceptovateľný a riadne odôvodnený právny záver najvyššieho súdu o absencii nestrannosti a objektívnosti v   sankcionovanom   programe   právneho   predchodcu   sťažovateľa   nemožno   uvažovať o zásahu do jeho práv podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru.

35. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel a výrokom tohto nálezu rozhodol, že jeho označené práva napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu porušené   neboli.   Keďže   sťažnosti   vyhovené   nebolo,   ústavný   súd   sa   nemohol   zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

36.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudkyňa Marianna Mochnáčová.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012