znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 29/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr.   A.   C.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   6577/2010,   Rvp 6578/2010 a Rvp 6863/2010, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami   Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE/103/2010-50 z 28. apríla 2010, č. k. 15 CoE/23/2010-48 z 31. marca 2010 a sp. zn. 15 CoE/126/2010 z 10. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 6577/2010, Rvp 6578/2010 a Rvp 6863/2010   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6577/2010.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. augusta 2010 a 17. septembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorými namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uzneseniami Krajského súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE/103/2010-50   z 28. apríla 2010, č. k. 15 CoE/23/2010-48 z 31. marca 2010 a sp. zn. 15 CoE/126/2010 z 10. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je obchodnou spoločnosťou založenou pre účely podnikania, v rámci ktorého je jej predmetom aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o revolvingovom úvere   poskytla viacerým fyzickým osobám úvery, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci   povinní   vrátiť   v mesačných   splátkach.   Keďže   dlžníci   neuhradili   dlžné   čiastky, sťažovateľka začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom.

2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6577/2010 sťažovateľka 18. decembra 2009 podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnej   exekútorke   JUDr.   J.   K.   (ďalej   len   „súdny exekútor“),   ktorým   sa   domáhala   vymoženia   sumy   3   100,98   €   s príslušenstvom   proti povinnej na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku č. k. RK-526/07GR zo 6. júla 2007 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý nadobudol právoplatnosť 23. augusta 2007 a stal sa vykonateľným 27. augusta 2007.

Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 11 Er/295/2009-13 z 9. marca 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   v zákonnej   lehote odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, ako aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   12   CoE/103/2010-50   z 28.   apríla   2010   potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.

Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   11   Er/295/2009-13   z 9.   marca   2010   v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   12   CoE/103/2010-50   z 28.   apríla   2010   nadobudlo právoplatnosť 10. júna 2010.

2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6578/2010 sťažovateľka 23. júla 2009 podala návrh na výkon exekúcie súdnej exekútorke JUDr. J. K., ktorým sa domáhala vymoženia sumy   704,50   €   s príslušenstvom   proti   povinnej   na   základe   exekučného   titulu   – rozhodcovského   rozsudku   sp.   zn.   RK-229/08-EK   z 22.   mája   2008,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 27. augusta 2008 a stal sa vykonateľným 13. septembra 2008.

Okresný súd uznesením č. k. 2 Er/828/2009-12 z 29. decembra 2009 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti špecifikovanej v rozhodnutí s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom vo výške zaväzujúcej na zaplatenie zmluvných pokút a v časti príslušenstva.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   v zákonnej   lehote odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, ako aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   CoE/23/2010-48   z 31.   marca   2010   potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.

Uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er/828/2009-12 z 29. decembra 2009 v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE/23/2010-48   z 31.   marca   2010   nadobudlo právoplatnosť 10. júna 2010.

2.3   Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   6863/2010   sťažovateľka   27.   januára   2010 podala   návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. J. R., ktorým sa domáhala vymoženia sumy 4 886,98 € s príslušenstvom proti povinnej na základe exekučného titulu – rozhodcovského   rozsudku   sp.   zn.   RK-300/08-EK   zo 17.   júna   2008,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 29. júla 2008 a stal sa vykonateľným 2. augusta 2008.

Okresný súd uznesením č. k. 4 Er/108/2010-28 z 15. apríla 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti špecifikovanej v rozhodnutí s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom vo výške zaväzujúcej na zaplatenie zmluvných pokút a časti úroku z omeškania.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   v zákonnej   lehote odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, ako aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE/126/2010 z 10. júna 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.

Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   4   Er/108/2010-28   z 15.   apríla   2010   v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   15   CoE/126/2010   z 10.   júna   2010   nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2010.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom okresného súdu, ktorý im predchádzal, boli porušené jej v petite označené základné práva, čo   dokumentovala   vlastnou   právnou   analýzou   predmetných   vecí,   v ktorej   okrem   iného poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   a   Súdneho   dvora   Európskych   spoločenstiev. Zároveň   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   v jednotlivých   veciach   nález, v ktorom vysloví porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.   2   ods.   2   ústavy   a   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

  II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

7.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A

Spoločné prerokovanie vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné   konanie veci,   ktoré   sa   uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade   s citovaným   § 31a   zákona o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 6577/2010,   sp.   zn.   Rvp   6578/2010   a sp. zn.   Rvp   6863/2010   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B Namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojich v petite označených základných práv uzneseniami   krajského   súdu   č.   k.   12   CoE/103/2010-50   z   28. apríla 2010, č. k. 15 CoE/23/2010-48 z 31. marca 2010 a sp. zn. 15 CoE/126/2010 z 10. júna 2010.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

14.   Z obsahu   sťažností   vyplýva,   že   ich   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s postupom krajského súdu, ktorý na odvolania sťažovateľky proti uzneseniam okresného súdu,   uznesenia   súdu   prvého   stupňa,   ktorými   bola   zamietnutá   žiadosť   na   vykonanie exekúcie ako celku, resp. v označenej časti ako správne potvrdil, pričom sa stotožnil s ich vecným posúdením a   rozhodnutím o exekučnom titule, že rozhodcovské rozsudky boli vydané na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie sú spôsobilým exekučným titulom.   V nadväznosti   na   to   sťažovateľka   nesúhlasila   s hodnotením   vykonaného dokazovania a právnym názorom   krajského   súdu,   teda   s jeho interpretáciou   a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej exekučných veciach.

15.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľky analogického   skutkového   a právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami (napr. IV. ÚS 368/2010, I. ÚS 419/2010 a iné), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal aj z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.

16. V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je   interpretáciou   natoľko   extrémnou,   a teda   svojvoľnou,   že   by   vybočovala   z postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnuté rozhodnutia krajského súdu   boli svojvoľné a zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   skutkové   a právne   závery krajského súdu   považovať za   arbitrárne, zjavne neopodstatnené   alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu   príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým   § 44 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a § 53 zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v platnom   znení   a   smernice   Rady   Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách   (ústavný   súd   rovnako   poukazuje   na   právnu   úpravu   nadväzujúcich   právnych noriem ako je zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších   predpisov   v   platnom   znení   a   Nariadenie   vlády   Slovenskej   republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského   úveru), ako   aj   obsah   relevantných   dôkazov   sú napadnuté   uznesenia krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní uznesení okresného   súdu   za legitímny s ústavne   korešpondujúcou   mierou interpretácie na vec použitých   zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

18.   V neposlednom   rade   ústavný   súd   poukazuje   tiež na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 (publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997) uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

19.   Ústavný   súd   v súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

20. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   keďže   nezistil   zjavnú neopodstatnenosť   alebo   arbitrárnosť   namietaných   uznesení   krajského   súdu   v súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo   dôjsť   k arbitrárnosti   týchto   rozhodnutí   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

21.   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutými   uzneseniami krajského   súdu   a   sťažovateľkou namietaným   porušením   označených   základných   práv a vzhľadom na uvedené bolo potrebné jej sťažnosti vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského   súdu   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnené.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011