SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 29/2011-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vedené pod sp. zn. Rvp 6577/2010, Rvp 6578/2010 a Rvp 6863/2010, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE/103/2010-50 z 28. apríla 2010, č. k. 15 CoE/23/2010-48 z 31. marca 2010 a sp. zn. 15 CoE/126/2010 z 10. júna 2010 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 6577/2010, Rvp 6578/2010 a Rvp 6863/2010 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6577/2010.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. augusta 2010 a 17. septembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE/103/2010-50 z 28. apríla 2010, č. k. 15 CoE/23/2010-48 z 31. marca 2010 a sp. zn. 15 CoE/126/2010 z 10. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je obchodnou spoločnosťou založenou pre účely podnikania, v rámci ktorého je jej predmetom aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o revolvingovom úvere poskytla viacerým fyzickým osobám úvery, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v mesačných splátkach. Keďže dlžníci neuhradili dlžné čiastky, sťažovateľka začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom.
2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6577/2010 sťažovateľka 18. decembra 2009 podala návrh na výkon exekúcie súdnej exekútorke JUDr. J. K. (ďalej len „súdny exekútor“), ktorým sa domáhala vymoženia sumy 3 100,98 € s príslušenstvom proti povinnej na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku č. k. RK-526/07GR zo 6. júla 2007 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý nadobudol právoplatnosť 23. augusta 2007 a stal sa vykonateľným 27. augusta 2007.
Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 11 Er/295/2009-13 z 9. marca 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, ako aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu.
Krajský súd uznesením č. k. 12 CoE/103/2010-50 z 28. apríla 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.
Uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er/295/2009-13 z 9. marca 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE/103/2010-50 z 28. apríla 2010 nadobudlo právoplatnosť 10. júna 2010.
2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6578/2010 sťažovateľka 23. júla 2009 podala návrh na výkon exekúcie súdnej exekútorke JUDr. J. K., ktorým sa domáhala vymoženia sumy 704,50 € s príslušenstvom proti povinnej na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK-229/08-EK z 22. mája 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. augusta 2008 a stal sa vykonateľným 13. septembra 2008.
Okresný súd uznesením č. k. 2 Er/828/2009-12 z 29. decembra 2009 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti špecifikovanej v rozhodnutí s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom vo výške zaväzujúcej na zaplatenie zmluvných pokút a v časti príslušenstva.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, ako aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu.
Krajský súd uznesením č. k. 15 CoE/23/2010-48 z 31. marca 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.
Uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er/828/2009-12 z 29. decembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE/23/2010-48 z 31. marca 2010 nadobudlo právoplatnosť 10. júna 2010.
2.3 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6863/2010 sťažovateľka 27. januára 2010 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. J. R., ktorým sa domáhala vymoženia sumy 4 886,98 € s príslušenstvom proti povinnej na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK-300/08-EK zo 17. júna 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 29. júla 2008 a stal sa vykonateľným 2. augusta 2008.
Okresný súd uznesením č. k. 4 Er/108/2010-28 z 15. apríla 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti špecifikovanej v rozhodnutí s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom vo výške zaväzujúcej na zaplatenie zmluvných pokút a časti úroku z omeškania.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, ako aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu.
Krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE/126/2010 z 10. júna 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.
Uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er/108/2010-28 z 15. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE/126/2010 z 10. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2010.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom okresného súdu, ktorý im predchádzal, boli porušené jej v petite označené základné práva, čo dokumentovala vlastnou právnou analýzou predmetných vecí, v ktorej okrem iného poukázala na judikatúru ústavného súdu a Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal v jednotlivých veciach nález, v ktorom vysloví porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
II.A
Spoločné prerokovanie vecí
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 6577/2010, sp. zn. Rvp 6578/2010 a sp. zn. Rvp 6863/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B Namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
10. Sťažovateľka namietala porušenie svojich v petite označených základných práv uzneseniami krajského súdu č. k. 12 CoE/103/2010-50 z 28. apríla 2010, č. k. 15 CoE/23/2010-48 z 31. marca 2010 a sp. zn. 15 CoE/126/2010 z 10. júna 2010.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
14. Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom krajského súdu, ktorý na odvolania sťažovateľky proti uzneseniam okresného súdu, uznesenia súdu prvého stupňa, ktorými bola zamietnutá žiadosť na vykonanie exekúcie ako celku, resp. v označenej časti ako správne potvrdil, pričom sa stotožnil s ich vecným posúdením a rozhodnutím o exekučnom titule, že rozhodcovské rozsudky boli vydané na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie sú spôsobilým exekučným titulom. V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej exekučných veciach.
15. Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami (napr. IV. ÚS 368/2010, I. ÚS 419/2010 a iné), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal aj z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.
16. V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnuté rozhodnutia krajského súdu boli svojvoľné a zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení a smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ústavný súd rovnako poukazuje na právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem ako je zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom znení a Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru), ako aj obsah relevantných dôkazov sú napadnuté uznesenia krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní uznesení okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
18. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 (publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997) uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
19. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
20. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaných uznesení krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti týchto rozhodnutí ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
21. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených základných práv a vzhľadom na uvedené bolo potrebné jej sťažnosti vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2011