znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 29/2010-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F. V., s. r. o., K., a Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.   V.,   s.   r.   o.,   K.,   aj   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 CoKR 3/2009 zo 16. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F. V., s. r. o., a Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F. V., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), a   Ing.   V.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   sťažnosť   sťažovateľky   aj   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 3/2009 zo 16. septembra 2009.

Podaním z 11. marca 2009 Slovenská republika – Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) podalo Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)   návrh   na vyhlásenie konkurzu   na majetok   sťažovateľky. V   návrhu   na vyhlásenie konkurzu navrhovateľ okrem svojej pohľadávky voči sťažovateľke označil ako ďalšieho veriteľa Colný úrad K. (ďalej len „ďalší veriteľ“ alebo „colný úrad“) z titulu pohľadávky vyplývajúcej   z rozhodnutia   colného   úradu   č.   j.   1307/2002/KE-M   z 22. novembra   2002 (ďalej len „rozhodnutie colného úradu“).

Okresný súd uznesením č. k. 31 K 13/2009-30 zo 7. apríla 2009 začal konkurzné konanie na majetok sťažovateľky a 20. apríla 2009 ju vyzval, aby sa vyjadrila k návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Sťažovateľka   sa   vyjadrila   k   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   tak,   že   ho   navrhla zamietnuť a požiadala o pridelenie právneho zástupcu okresným súdom. Bol jej pridelený zástupca z radov advokátov JUDr. A. T.

Následne došlo k zmene sídla sťažovateľky a zmene v osobách jej spoločníkov tak, že   jej   jediným   spoločníkom   a   konateľom   sa   stal   sťažovateľ.   Zmeny   boli   vykonané rozhodnutím valného zhromaždenia sťažovateľky a zmluvou o prevode obchodného podielu z   26.   mája   2009   a   zapísané   v   Obchodnom   registri   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „obchodný register“) 19. júna 2009.

Okresný súd uznesením č. k. 31 K/13/2009-155 z 10. júla 2009 vyhlásil konkurz na majetok sťažovateľky (ďalej len „uznesenie o vyhlásení konkurzu“).

Sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   vyhlásení konkurzu.

Následne   okresným   súdom   ustanovený   právny   zástupca   sťažovateľky   podaním z 26. augusta   2009 požiadal   okresný   súd o zbavenie právneho zastupovania spoločnosti z dôvodu uvedeného v § 21 písm. b) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), a to, že je veriteľom sťažovateľky. Okresný súd o tomto návrhu nerozhodol.

Krajský súd v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 2 CoKR 3/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie zo 16. septembra 2009“) potvrdil uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu.

Sťažovatelia   k   danosti   aktívnej   legitimácie   sťažovateľa   ako   jediného   spoločníka sťažovateľky na podanie tejto sťažnosti okrem iného uviedli:

„Predbežnou   otázkou   majúcou   vplyv   na   posúdenie   tejto   sťažnosti   je   rozhodnutie o aktívnej legitimácii Sťažovateľa 2 na podanie tejto sťažnosti, za stavu oddelenej právnej subjektivity právnickej osoby a jej spoločníka...

Vyhlásením konkurzu prechádza oprávnenie nakladať s majetkom úpadcu z úpadcu na ustanoveného správcu konkurznej podstaty. Zároveň to však znamená, že na správcu prechádza súčasne oprávnenie nakladať s majetkom spoločníkov úpadcu a to bez toho, aby títo mali k dispozícii účinný a efektívny prostriedok nápravy ak sú presvedčení, že či už konkurzným   konaním   alebo   konaním   správcu   v   rámci   konkurzného   konania   došlo k porušeniu zákona v ich neprospech. ZKR neoznačuje spoločníkov úpadcu za účastníkov konkurzného konania...“

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   označených   základných   a   iných   práv uznesením krajského súdu zo 16. septembra 2009, a to z týchto dôvodov:

A. Podľa sťažovateľov krajský súd konal a rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu za stavu, keď sťažovateľka „nebola riadne zastúpená spôsobom upraveným v zákone“, k čomu uviedli:

„Sťažovateľka 1 požiadala konkurzný súd o pridelenie právneho zástupcu ex offo z dôvodu, že začaté konkurzné konanie je pre ňu konaním zásadného významu, v ktorom sa rozhoduje o jej budúcej existencii. Súd sa spotrebou právneho zastúpenia v tomto konaní stotožnil a právneho zástupcu jej pridelil.

Ako   sa   však   následne   ukázalo,   pridelený   právny   zástupca   zistil,   že   pre   jeho zastupovanie Sťažovateľky 1 existuje zákonná prekážka, túto skutočnosť včas oznámil súdu a požiadal o zbavenie právneho zastupovania Sťažovateľky 1…

Podľa § 21(b) Zákona o advokácii, je advokát povinný žiadosť klienta o zastupovanie odmietnuť, ak sú jeho záujmy v rozpore so záujmami klienta. Pridelený právny zástupca súdu   jasne   oznámil,   že   jeho   záujmy   sú   v   rozpore   so   záujmami   Sťažovateľky   1. Z konkurzného spisu zároveň vyplývalo, že tomu tak skutočne môže byť, nakoľko zástupca mal v konaní prihlásené svoje pohľadávky voči Sťažovateľke 1. Podľa názoru Sťažovateľky 1   mal   súd   o   tejto   žiadosti   (procesnom   návrhu)   každopádne   rozhodnúť   a   to   ešte   pred rozhodnutím o samotnej veci…

Súd takto nekonal a o procesnom návrhu právneho zástupcu nerozhodol a o odvolaní rozhodol na podklade úkonov potenciálne zaujatého zástupcu…“

B.   Podľa   sťažovateľov   krajský   súd   uznesením   zo   16.   septembra   2009   potvrdil uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu, ktoré bolo „zaťažené vadou nesplnenia obligatórnej   podmienky   rozhodnutia“ spočívajúcou   v   uvedení   nesprávneho   miesta   sídla sťažovateľky, k čomu uviedli:

«V čase podania návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu, sídlila Sťažovateľka 1 na adrese „K., K.“. V priebehu konania o vyhlásenie konkurzu zmenila Sťažovateľka 1 svoje sídlo na „L., K.“. Táto zmena bola v obchodnom registri zapísaná dňa 19. 6. 2009... a teda   súdu   bola   známa   v   dostatočnom   predstihu   pred   vydaním   uznesenia   o   vyhlásení konkurzu, ktoré súd vydal dňa 10. 7. 2009. Súd v tomto uznesení označil Sťažovateľku 1 ako spoločnosť sídliacu na adrese „K.“, čo však v tej dobe už 3 týždne nebola pravda... Prvostupňový súd vydal vadné rozhodnutie o vyhlásení konkurzu, kedy v ňom uviedol sídlo   úpadkyne   na   adrese,   na   ktorej   táto   nesídli.   Pritom   zákon   uvedenie   tohto   údaju považuje za obligatórnu náležitosť návrhu/rozhodnutia.

Sťažovatelia namietajú, že takáto vada rozhodnutia má zvlášť v konkurznom konaní závažné následky, a ako taká, je neodstrániteľná…

Odvolací súd mal túto vadu napadnutého uznesenia zistiť a posúdiť ako svoju ex offo povinnosť... zjednať nápravu, spočívajúcu v jedinej možnosti danej zákonom a to, zrušením vadného uznesenia a zastavením konkurzného konania…»

C.   Ďalší   nedostatok   uznesenia   krajského   súdu   zo   16.   septembra   2009   vidia sťažovatelia v tom, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu napriek   tomu,   že „Konkurz   bol   vyhlásený   za   nesplnenia   podmienok   procesného konkurzného práva, na podklade jedinej pohľadávky jedinej právnickej osoby.“.

V súvislosti s touto námietkou sťažovatelia citovali príslušné zákonné ustanovenia:„§ 3(1) ZKR: Dlžník je v úpadku, ak je platobne neschopný, alebo predĺžený. § 3(2) ZKR: Platobne neschopný je ten, kto má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný   plniť   30   dní   po   lehote   splatnosti   viac   ako   jeden   peňažný   záväzok.   Za   jednu pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky, ktoré   počas   90   dní   pred   podaním   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   pôvodne   patrili   len jednému veriteľovi.

§ 11(3) ZKR: Veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník voči nemu viac ako 30 dní v omeškaní s plnením peňažného záväzku a zároveň možno odôvodnene   predpokladať   platobnú   neschopnosť   tohto   dlžníka.   Platobnú   neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením   aspoň   dvoch   vykonateľných   alebo   písomne   uznaných   peňažných   pohľadávok aspoň dvoch veriteľov, napriek tomu, že bol veriteľmi týchto pohľadávok písomne vyzvaný na ich zaplatenie.

§ 12(2) ZKR: Návrh veriteľa na vyhlásenie konkurzu musí obsahovať aj skutočnosti, z ktorých   veriteľovi   vyplýva   oprávnenie   podať   návrh   a   ktoré   odôvodňujú   platobnú neschopnosť dlžníka...

§   14(1)   ZKR:   Ak   súd   zistí,   že   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   spĺňa   zákonom ustanovené   náležitosti,   najneskôr   do   15   dní   od   doručenia   návrhu   rozhodne   o   začatí konkurzného   konania.   Inak   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   v   rovnakej   lehote   uznesením odmietne.

§   21(2)   OSP:   Za   štát   pred   súdom   koná   štátny   orgán   v   rozsahu   pôsobnosti ustanovenej   osobitnými   predpismi   alebo   právnická   osoba,   ktorá   je   oprávnená   podľa osobitného predpisu.“

Sťažovatelia k tejto svojej námietke v sťažnosti uviedli:„Sťažovateľka   1   v   odvolaní   voči   vyhláseniu   konkurzu   namietala,   že   návrh   na vyhlásenie konkurzu nespĺňa zákonom požadované náležitosti v súlade s ust. § 12(2) ZKR, nakoľko v návrhu nie je žiadnym spôsobom odôvodnená platobná neschopnosť dlžníka, v zmysle jej definovania v § 3(2) ZKR.

Konkrétne namietala, že v návrhu je označená len pohľadávka jediného veriteľa - štátu, vymáhaná parciálne dvomi subjektami...

Uplatnená námietka je v skutočnosti dvojitou námietkou:

- ako k pohľadávke uplatnenej daňovým úradom, tak aj k pohľadávke uplatnenej colným úradom, má vecné práva iba jediný subjekt a to štát;

- Colný úrad K. nie je subjekt so všeobecnou právnou subjektivitou a nie je veriteľom z uplatneného titulu.

Odvolací súd sa s týmito námietkami vysporiadal vadne a to tak, že zdôvodnil, prečo je   colný   úrad   spôsobilý   konať   pred   súdom   samostatne,   avšak   nezaujal   vôbec   žiadne stanovisko   k   námietke,   že   colný   úrad,   vystupujúci   v   návrhu   sám   za   seba,   nemá k uplatnenému nároku žiadne vecné práva a teda, v tejto časti trpí návrh neodstrániteľným nedostatkom vecnej legitimácie...

Tým,   že   odvolací   súd   sa   s   touto   námietkou   nevysporiadal   absolútne   žiadnym spôsobom, možno jeho rozhodnutie považovať za jej odmietnutie fiktívnym rozhodnutím, nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov…

Ako   vyplýva   z   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu,   navrhovateľom   je   Slovenská republika,   ktorú   v   konaní   zastupuje   daňový   úrad   a   predmetom   pohľadávky   je   daňový nedoplatok, konkrétne aj DPH. To znamená, že daňovým veriteľom z DPH je štát… Ako   druhý   veriteľ   je   však   označený   Colný   úrad   K.,   uplatňujúci   si   svoju pohľadávku… predmetom pohľadávky je nedoplatok na DPH, dovoznej prirážke a cle... ako dane, tak aj clá, predstavujú príjem štátneho rozpočtu a teda v celom rozsahu sa jedná o pohľadávku jediného veriteľa - štátu, v danom prípade Slovenskej republiky. Za tejto situácie majú Sťažovatelia právo profitovať z ochranného ustanovenia § 3(2) ZKR, podľa ktorého je pre účely posudzovania platobnej neschopnosti irelevantné na základe akých právnych titulov tieto pohľadávky vznikli. Podstatné je v tomto zmysle len to, koľkým uplatňujúcim veriteľom tieto označené pohľadávky patria. V prípade daňového úradu je to aj z návrhu na vyhlásenie konkurzu zjavné - Slovenskej republike, za ktorú v tejto veci koná daňové   riaditeľstvo   -   daňový   úrad.   Rovnako   tak   aj   dane   a   clá   deklarované   v   návrhu colnicou, rozhodne nemôžu patriť colnici, ale aj v tomto prípade sa jedná o príjem štátneho rozpočtu...

v konkurznom konaní... súd musí skúmať identitu skutočného veriteľa pohľadávky a nemôže   akceptovať   identitu   iba   zástupného   veriteľa,   predstavovaného   správcom, konajúceho bez skutočného nositeľa vecného práva…

Právny základ označovania účastníka konania v súdnom konaní, spočíva na vecnej legitimácii.   Vecná   legitimácia   vyplýva   z hmotného   práva   a   znamená   stav,   že niekto   je nositeľom   práva   vyplývajúceho   z   právneho   predpisu   (aktívna   legitimácia),   alebo   je nositeľom povinností (pasívna legitimácia)...

V takomto prípade je však postavenie colného úradu postavením správcu a keďže vecnú legitimáciu má štát, správca nemôže vo veciach daní a ciel v občiansko-súdnom konaní   vystupovať   vo   vlastnom   mene.   Len   označenie   správcu   za   stavu,   že   vecne legitimovanou   osobou   je   štát,   musí   viesť   k   zamietnutiu   návrhu   pre   nedostatok   vecnej legitimácie...

Odvolací súd však týmto zdôvodnil len existenciu formálnej procesnej legitimácie colného úradu... odvolací súd vážnym spôsobom pochybil, keď neodlíšil formálnu procesnú legitimáciu colného úradu od jeho vecnej legitimácie z pohľadu titulu...“

D.   Podľa   sťažovateľov   došlo   k   odopretiu   spravodlivosti   –   „Deneqatio   iustitiae“ v namietanom   konaní   a   uznesením   krajského   súdu   zo   16.   septembra   2009   v   dôsledku prieťahov v inom súdnom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 S 118/2007 na základe návrhu sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutí colného úradu (rozhodnutí č. j. 1486/2002   z   20.   augusta   2002,   č.   j.   41283/2007-1410   zo   16.   augusta   2007   a   č.   j. EX 1307/2002/KE-M/2/ZK z 26. apríla 2007).

Sťažovatelia k tejto námietke okrem iného uviedli:„V súčasnosti nie je možné vylúčiť, že v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu správneho   orgánu   mohla   Sťažovateľka   1   uspieť,   čím   by   nastal   stav   nemožnosti   použiť colnicou deklarovaný nárok na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej majetok. Konanie Krajského súdu Košice vo veci 6S/118/2007 s prieťahmi, kedy súd v primeranej lehote vo veci nerozhodol a ani po 16-tich mesiacoch od podania návrhu o veci ani len nezačal rozhodovať, vzhľadom na dôsledky z takéhoto postupu súdu vyplynuvšie, nemožno posúdiť ináč, než odoprenie spravodlivosti súdom, nakoľko namietaným postupom súdu došlo k zmareniu účelu podanej žaloby.“

E. Sťažovatelia ďalej namietali nesprávne rozhodnutie krajského súdu v dôsledku nezohľadnenia   neexistencie   pohľadávky   ďalšieho   veriteľa   z   titulu   rozhodnutia   colného úradu v dôsledku jej zániku preklúziou.

Podľa   sťažovateľov   otázku   preklúzie,   resp.   premlčania   práva   vymáhať   splnenie povinnosti uloženej rozhodnutím colného úradu z 22. novembra 2002 bolo namieste posúdiť podľa ustanovení Správneho poriadku (ktorý ustanovuje trojročnú prekluzívnu lehotu na vymáhanie pohľadávky), a nie podľa ustanovení zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „colný zákon“), ktorý ustanovuje desaťročnú premlčaciu lehotu na vymáhanie pohľadávky), ako to učinil krajský súd.

Podstatou   argumentácie   sťažovateľov   je,   že   rozhodnutím   colného   úradu   nebol sťažovateľke   vymeraný   taký   colný   dlh,   pri   vymeraní   ktorého   sa   postupuje   podľa hmotnoprávnych i procesnoprávnych ustanovení colného zákona, ale dlh spočívajúci v istej sankcii či postihu za porušenie hmotnoprávnych ustanovení colného zákona, pri vymeraní ktorej sa už podľa sťažovateľov postupuje podľa procesnoprávnych ustanovení Správneho poriadku, a preto aj posúdenie otázky zániku vymáhateľnosti takejto pohľadávky sa má spravovať podľa ustanovení Správneho poriadku.

Na podporu svojho názoru, že rozhodnutím bol vymeraný istý postih či sankcia, a nie colný dlh, sťažovatelia poukázali na to, že clo za tovar, ktorého sa týkalo aj rozhodnutie colného úradu, „už bolo v plnej miere vymerané v r. 1996 a 1998 spoločnosti K. s. r. o...“, a teda v prípade, ak by dotknutým rozhodnutím nešlo o vymeranie postihu, potom by išlo o nezákonné duplicitné vymeranie cla za ten   istý   tovar,   pričom „Žiadna   úprava   colného zákona, v žiadnej dobe, neumožňovala a neumožňuje duplicitné vymeranie colného dlhu k tomu istému tovaru...“.

Zároveň   sťažovatelia   uviedli,   že samotné   odkazy   v rozhodnutí   colného   úradu   na ustanovenia   Správneho   poriadku   podporujú   záver   o   uložení   sankcie   či   postihu,   a   nie colného   dlhu.   V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   uviedli: «Z   rozhodnutia   vyplýva,   že   colný orgán začal správne konanie podľa § 18 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a toto správne   konanie   bolo   vedené   vo   veci   určenia   colnej   hodnoty   vymenovaných technologických zariadení. S týmto konaním bolo spojené konanie o vymeraní colného dlhu s tým, že rozhodnutie bolo vydané podľa § 46 Správneho poriadku...

colný   orgán   rozhodnutie   o vymeraní   colného   dlhu   nevydal   podľa   §   36   colného zákona, nazvaného „Rozhodnutie v colnom konaní“...»

Sťažovatelia   svoju   argumentáciu   o   vzájomnom   vzťahu   Správneho   poriadku a colného zákona pri aplikácii ustanovení o preklúzii, resp. premlčaní v prípade posúdenia otázky   preklúzie,   resp.   premlčania   práva   vymáhať   splnenie   povinnosti   uloženej rozhodnutím   colného   úradu   zhrnuli   takto: „§   397   Colného   zákona   č.   238/2001   Zb. vymenúva, akým spôsobom môže vzniknúť colný dlh. Uvádzané možnosti je možné rozdeliť do   dvoch   skupín   a   to,   zákonným   postupom   podľa   zákona   a   porušením   predpisov   pri dovoze/vývoze.   Ak   colný   dlh   vznikne   zákonným   konaním   dovozcu/deklaranta,   pre   jeho vymeranie a vybratie sa použije colný zákon nielen ako hmotno-právna norma, ale aj ako norma procesná. Ak sa však konajúci subjekt dopustí colného priestupku alebo colného deliktu, ako procesná norma konania sa vždy použije Správny poriadok. Ako colný zákon tak aj správny poriadok majú vlastné ustanovenia týkajúce sa vydania rozhodnutia a jeho vykonateľnosti...

Colný zákon má v tomto konaní postavenie hmotno-právnej normy a jeho postavenie normy lex specialis sa v procesnej stránke konania odráža len vtom, že jeho procesné ustanovenia, riešiace identické procesné otázky odchylne od procesnej normy v postavení lex generalis, majú pri posudzovaní prednosť. Colný zákon však otázku preklúzie vôbec nerieši a ani žiadnym svojim ustanovením jej uplatnenie a priori nevylučuje.

Z rozhodnutia teda vyplýva, že colný dlh bol vymeraný v rámci správneho konania a teda tu muselo jestvovať porušenie colných predpisov. Colný orgán to v rozhodnutí aj uvádza a to odkazom na § 410(3) colného zákona, ktorý hovorí, že colný dlh sa oznámi colnému dlžníkovi samostatným rozhodnutím,   ak colný dlh   vznikol iným spôsobom,   než prijatím   colného   vyhlásenia.   Teda   nie   rozhodnutím   v   colnom   konaní,   ale   rozhodnutím v colno-správnom   konaní,   pri   postupe   podľa   správneho   poriadku   ako   procesnej   normy konania...“

Sťažovatelia   namietali   nesprávne   rozhodnutie   krajského   súdu   aj   v   dôsledku nezohľadnenia nulitnosti rozhodnutia colného úradu.

Podľa sťažovateľov je rozhodnutie colného úradu nulitné z dôvodu, že bolo vydané v rozpore s predchádzajúcimi rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci, podľa ktorých bolo podľa názoru sťažovateľov namieste konanie vo veci zastaviť.

Ďalej podľa názoru sťažovateľov ak krajský súd otázku preklúzie, resp. premlčania práva   vymáhať splnenie   povinnosti   uloženej   rozhodnutím   colného   úradu   posúdil   podľa ustanovení colného zákona, týmto v podstate učinil záver, že rozhodnutím colného úradu bol vymeraný colný dlh (a nie sankcia či postih). Záver krajského súdu vzhľadom na už skoršie   vymeranie   colného   dlhu   za   obdobný   tovar   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   (na   ktoré sťažovatelia   poukazujú   vo   svojej   sťažnosti)   v   otázke   premlčania   podľa   sťažovateľov potvrdzuje nezákonné a neústavné duplicitné vymerania colného dlhu k totožnému tovaru, a tým nulitnosť rozhodnutia colného úradu.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľov   mal   z   úradnej   povinnosti   v   odvolacom   konaní vyvodiť závery z nulitnosti rozhodnutia colného úradu, čo však opomenul. Sťažovatelia k opomenutiu krajského súdu vyvodiť závery z nulitnosti rozhodnia colného úradu uviedli aj to, že „Nástroj na tento postup odvolací súd nesporne mal a to v ust. § 268 OSP, umožňujúcom nariadenie zastavenia právoplatne nariadeného výkonu rozhodnutia.“.

F.   Svoju   šiestu   námietku   sťažovatelia   vymedzili   tak,   že „Pohľadávka   uplatnená v návrhu colným orgánom, vznikla ako akt práva založený na zaniknutom práve“, pričom jej   podstatou   je   poukaz   na   nulitnosť   rozhodnutia   colného   úradu   z   ďalšieho   dôvodu. Sťažovatelia aj v tejto časti svojej argumentácie zdôraznili, že rozhodnutie colného úradu je podľa nich „založené na colnom delikte“, pričom podľa nich toto rozhodnutie bolo vydané po   uplynutí premlčacích   lehôt   na sankcionovanie tohto   colného deliktu.   Preto   je podľa sťažovateľov   rozhodnutie   colného   úradu   z tohto   dôvodu   nulitné,   na čo   krajský   súd   pri svojom rozhodovaní neprihliadol.

Pokiaľ ide o návrh sťažovateľov na rozhodnutie ústavného súdu o ich sťažnosti (petit sťažnosti), vymedzili ho takto:

„Sťažovatelia navrhujú Súdu, aby vyslovil porušenie ich základných práv, ľudských práv a základných slobôd Sťažovateľov tak, ako ich títo uviedli v časti II predkladanej sťažnosti.

Sťažovatelia   navrhujú   Súdu,   aby   zrušil   uznesenie   Krajského   súdu   Košice zo dňa 16. 9. 2009, č. k. 2CoKR/3/2009-228, zrušil uznesenie Okresného súdu Košice I o vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti F. V. s. r. o. K., zo dňa 10. 7. 2009, č. k. 31 K/13/2009 a aby konanie zastavil.

Sťažovatelia navrhujú súdu, aby vyslovil, že rozhodnutie o vymeraní colného dlhu tvoriaceho prílohu k návrhu na vyhlásenie konkurzu, je nulitné.

Sťažovateľka 1 navrhuje Súdu, aby jej priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000,- €. Sťažovateľ 2 navrhuje Súdu, aby mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške   20 000,-   €.   Sťažovatelia   navrhujú   Súdu,   aby   pripustil   doplnenie   dôvodov   tejto navrhovanej výšky dodatočne, po predbežnom preskúmaní sťažnosti a po jej prípadnom prijatí na ďalšie konanie...“

Sťažovatelia   požiadali   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov advokátov a zároveň požiadali o oslobodenie od súdneho poplatku v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.V   súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich označených základných a iných práv uznesením krajského súdu zo 16. septembra 2009, ktorým krajský súd na základe odvolania   sťažovateľky   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o   vyhlásení   konkurzu   na majetok sťažovateľky.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   označených   základných   a   iných   práv procesnými pochybeniami a nesprávnymi právnymi závermi krajského súdu.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   sťažovateľa   a k jeho aktívnej legitimácii na podanie sťažnosti

Sťažovateľ   ako   jediný   spoločník   sťažovateľky   (na   majetok   ktorej   bol   vyhlásený konkurz) argumentoval, že priebehom tohto konkurzného konania môže byť dotknutý na svojich právach v dôsledku svojej majetkovej účasti v spoločnosti, a to napriek tomu, že sám účastníkom konkurzného konania nie je.

Obchodný zákonník, ako aj vzťahujúca sa judikatúra a právna teória i prax dôsledne oddeľujú   subjektivitu   obchodnej   spoločnosti   od   právnej   subjektivity   jej   spoločníkov. Vzhľadom na uvedené nie je možné stotožňovať majetok obchodnej spoločnosti s osobným majetkom jej spoločníkov. Obchodný podiel spoločníka v spoločnosti tvoriaci jeho osobný majetok (aj keď jeho hodnota môže byť závislá od obchodného imania spoločnosti) nie je možné stotožňovať s obchodným imaním a majetkom samotnej spoločnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   nie   je   možné   stotožniť   sa   s   tvrdením   sťažovateľov,   že oprávnenie   správcu   nakladať   s   majetkom   úpadcu „Zároveň...   znamená,   že   na   správcu prechádza súčasne oprávnenie nakladať s majetkom spoločníkov úpadcu a to bez toho, aby títo mali k dispozícii účinný a efektívny prostriedok nápravy ak sú presvedčení, že či už konkurzným   konaním   alebo   konaním   správcu   v   rámci   konkurzného   konania   došlo k porušeniu zákona v ich neprospech. ZKR neoznačuje spoločníkov úpadcu za účastníkov konkurzného konania...“.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   podanú zjavne neoprávnenou osobou.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľky

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a osudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Ústavný   súd   konštatuje, že posudzované uznesenie   krajského súdu   je súladné   so zákonom o konkurze a v okolnostiach tohto prípadu nedošlo k takému obmedzeniu práv sťažovateľky, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer.

K námietkam označeným v I. časti v bodoch A a B

Podľa   názoru   ústavného   súdu   potvrdenie   uznesenia   okresného   súdu   o   vyhlásení konkurzu napriek tomu, že je v ňom uvedené už v čase vydania tohto uznesenia neaktuálne sídlo   sťažovateľky,   ako   aj   rozhodnutie   o   odvolaní   sťažovateľa   za   stavu,   keď   nebolo rozhodnuté   o   žiadosti   ustanoveného   advokáta   o zrušenie   plnej   moci   na   zastupovanie sťažovateľky, nemožno považovať za také pochybenie krajského súdu, ktoré by svojím charakterom   a dôsledkami   dosahovalo   ústavnoprávny   rozmer   a signalizovalo   možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky.

K námietkam označeným v I. časti v bode C

Sťažovateľka   vo   svojom   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o vyhlásení konkurzu   okrem   iného   uviedla: „...   poukázal   na   skutočnosť,   že   navrhovateľom   na vyhlásenie konkurzu je Slovenská republika, za ktorú koná Daňové riaditeľstvo - daňový úrad… navrhovateľ Slovenská republika, označil vo svojom návrhu na vyhlásenie konkurzu ako   ďalšieho   veriteľa   dlžníka   Colný   úrad   K…   aj   v   prípade   colného   úradu   sa   jedná o pohľadávku   štátu   a   nie   Colného   úradu   K…   podľa   úpadcu   v   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu   je   uvedená   jediná   pohľadávka   len   jedného   veriteľa   -   Slovenská   republika rozdelená   na   dve   časti…   z   podaného   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   je   evidentné   že navrhovateľ   Slovenská   republika,   vo   svojom   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   druhého veriteľa   neoznačil,   nakoľko   ním   označený   druhý   veriteľ   je   tiež   len   orgánom   štátu, s obmedzene delegovanými právomocami…“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   s   týmto   odvolacím   dôvodom sťažovateľky vysporiadal relevantne a dôsledne, keď uviedol: „Podľa judikátu Najvyššieho sudu SR zo dňa 17. 12. 2001 (sp. zn. 3Cdo/68/01) právnickou osobou je aj taký subjekt, o ktorom to zákon neustanovuje, ale mu priznáva vlastnosti, ktorými sa právnické osoby charakterizujú   (názov,   sídlo,   vlastnú   organizačnú   štruktúru,   vymedzenie   orgánu   riadiť a konať   v   jeho   mene,   vymedzenie   vlastného   majetku   slúžiaceho   na   plnenie   jeho   úloh, vymedzenie zodpovednosti za škodu spôsobenú inému a pod.). Právnickou osobou je preto aj colný úrad lebo ustanovenia colného zákona mu priznávajú vlastnosti právnickej osoby, ktorá má spôsobilosť na práva a povinnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, mal odvolací súd za to, že námietka úpadcu uvedená v odvolaní, že v návrhu uvedený ďalší veriteľ   nie   je veriteľom je   neopodstatnená.   Vychádzajúc   z vyššie citovaných zákonných ustanovení odvolací súd dospel k záveru, že colný úrad je právnickou osobou, ktorá má spôsobilosť mať práva a povinnosti. Podobne aj daňový úrad je právnickou osobou. Ani jeden zo subjektov, teda colný ani daňový úrad nie sú splnomocnencom štátu, ktorí by spravovali   pohľadávku   štátu   a   ani   nie   je   možné   preto   považovať   tieto   dva   samostatné subjekty za zástupcov Slovenskej republiky, za ktorý by mali konať.

Odvolací súd dospel k záveru, že bolo naplnené ust. § 3 ods. 3 ZKR a úpadca má okrem navrhovateľa aj ďalšieho veriteľa uvedeného v návrhu a to Colný úrad K...“

Preto,   pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   nenaplnenie   hmotnoprávnych podmienok na vyhlásenie konkurzu na jej majetok, spočívajúce v neexistencii ďalšieho veriteľa   označeného   navrhovateľom   konkurzu,   resp.   totožnosti   navrhovateľa   a   ďalšieho veriteľa   a   námietku   nedostatočného   vysporiadania   sa   s   týmto   odvolacím   dôvodom sťažovateľky,   ani   tieto   námietky   ústavný   súd   nevyhodnotil   ako   spôsobilé   preukázať možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky.

K námietkam označeným v I. časti v bode D

Sťažovateľka   namietala   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv v posudzovanom konaní v dôsledku prieťahov v inom ako posudzovanom súdnom konaní, a to v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 S 118/2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom súdneho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 6 S 118/2007 bolo okrem iného preskúmanie rozhodnutia colného úradu č. j. EX 1307/2002/KE-M/2/ZK z 26. apríla 2007. Predmetné rozhodnutie netvorilo   prílohu   sťažnosti,   avšak   z   jeho   spisovej   značky   a   ďalších   sťažovateľkou uvedených tvrdení sa možno domnievať, že išlo o rozhodnutie o exekučnom vymáhaní pohľadávky ďalšieho veriteľa z titulu rozhodnutia colného úradu.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   jedinú   súvislosť   mohlo   mať označené súdne konanie s posudzovaným súdnym konaním v tom, že posúdenie namietanej nulitnosti   a   vykonateľnosti   rozhodnutia   colného   úradu   (ak   tieto   boli   sťažovateľkou namietané   aj   v   označenom   súdnom   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 6 S 118/2007) vzhľadom na neexistenciu iných záverov iného súdu v tejto otázke bolo plne v právomoci krajského súdu v posudzovanom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   argumentácia   sťažovateľky   o   negatívnom   dopade   ňou označených   prieťahov   v   inom   ako   posudzovanom   súdnom   konaní   (konaní   vedeného krajským   súdom   pod   sp.   zn.   6   S   118/2007)   nepreukazuje   žiadnu   príčinnú   súvislosť s možnosťou   porušenia   označených   základných   a   iných   práv   v   posudzovanom   konaní a v ňom vydaným uznesením krajského súdu zo 16. septembra 2009.

K námietke nesprávneho posúdenia preklúzie, resp. premlčania práva vymáhať splnenie povinnosti uloženej rozhodnutím colného úradu označenej v I. časti v bode E

Ústavný   súd   sa   plne   stotožňuje   s   právnymi   závermi   krajského   súdu   v   otázke posúdenia   preklúzie,   resp.   premlčania   práva   vymáhať   splnenie   povinnosti   uloženej rozhodnutím colného úradu, ktorý uviedol: „Čo sa týka námietky, že tento colný dlh bol prekludovaný dňa 12. 3. 2006 a že už neexistuje, k tomuto odvolací súd uvádza, že podľa zákona   č.   199/2004   Z.   z.   (Colný   zákon)   ust.   §   60   ods.   1   právo   vyberať   a   vymáhať nedoplatok colného dlhu sa premlčuje uplynutím 10 rokov od konca roka, v ktorom sa stal nedoplatok splatný. Vzhľadom k tomu, že nedoplatok sa stal splatným v roku 2003 ku dňu vyhlásenia konkurzu neuplynula ešte 10 ročná premlčacia lehota na vymáhanie colného dlhu. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom úpadcu, ktorý v odvolaní uvádza, že colný úrad   ako   správny   orgán   má   uplatňovať   pri   preklúzii   správny   poriadok   a   nemôže   ho nahrádzať inštitútom premlčania, v zmysle colného zákona. Colný úrad je povinný sa riadiť colným zákonom (ako zákonom lex specialis) a nie pri počítaní lehôt ohľadom premlčania vychádzať zo správnych zákonov...“

Závery krajského súdu sa nevyznačujú arbitrárnosťou a sú ústavne prijateľné.

Ústavný súd dodáva, že nezávisle od toho, či rozhodnutím colného úradu uložená povinnosť plnenia vznikla „zákonným postupom podľa zákona“, alebo z porušenia colných predpisov,   v   oboch   prípadoch   ide   o   colný   dlh,   pričom   uvedené   korešponduje   aj   so samotným tvrdením sťažovateľky, ktorá uviedla: „§ 397 Colného zákona č.238/2001 Zb. vymenúva, akým spôsobom môže vzniknúť colný dlh. Uvádzané možnosti je možné rozdeliť do   dvoch   skupín   a   to,   zákonným   postupom   podľa   zákona   a   porušením   predpisov   pri dovoze/vývoze.“ Z   uvedeného   vyplýva,   že   pri   vymáhaní   colného   dlhu   nie   je   namieste aplikácia iného než colného zákona.

K   námietke   nesprávneho   posúdenia   nulitnosti   rozhodnutia   colného   úradu označenej v I. časti v bodoch E a F

Všetky   skutočnosti,   v   ktorých   sťažovateľka   videla   dôvody   tzv.   nulitnosti   či nezákonnosti   rozhodnutia   colného   úradu,   sú   takými   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľka mala   možnosť   namietať   využitím   prípustných   opravných   prostriedkov   proti   tomuto rozhodnutiu. Sťažovateľka tieto opravné prostriedky aj využila a rozhodnutie colného úradu bolo ako zákonné a správne potvrdené aj v rámci jeho preskúmania najvyšším súdom.

Krajskému súdu preto v konaní o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu ako súdu konkurzného   o   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   sťažovateľky   neprináleží   posudzovať správnosť   a   zákonnosť   právoplatného   a   vykonateľného   rozhodnutia   štátneho   orgánu (v danom prípade colného úradu) za stavu, keď k zmene alebo zániku takého rozhodnutia nedošlo iným rozhodnutím štátneho orgánu či všeobecného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   neprihliadanie   krajského   súdu   na   námietky   nulitnosti rozhodnutia   ďalšieho   veriteľa   označeného   navrhovateľom   konkurzu   v   posudzovanom konaní nie je možné považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených základných a iných práv.

Ústavný súd z už uvedených dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010