znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 29/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Ružomberok vo veciach jej podaní z 19. októbra 2006 a urobených elektronickou formou a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 29798/08 až sp. zn. Rvp 30049/08 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 29798/08.

2. Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.,   vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   29798/08 o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. októbra 2008 doručených 252 sťažností obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   rovnakých   veciach   podaných   na   tento   súd 19. októbra 2006 elektronickou formou.

2. Z ich obsahu vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu návrhy na vydanie platobných   rozkazov,   ktorými   sa   domáhala   zaplatenia   peňažných   súm   od   viacerých dlžníkov.   Návrhy   na   vydanie   platobných   rozkazov   boli   podané   podľa   §   42   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   elektronickou   formou   a   podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.

Sťažovateľka   uviedla, že   ku   dňu   podania   sťažností   ústavnému   súdu   okresný   súd nevykonal   vo   veciach   žiaden   relevantný   procesný   úkon   (výzva   na   zaplatenie   súdneho poplatku,   príp.   vydanie   platobného   rozkazu   a   pod.),   takže   možno   s   určitosťou   tvrdiť, že riešenie sporovej veci stagnuje takmer dva roky, hoci predmetom konaní je po skutkovej aj   právnej   stránke   jednoduchá   vec   (uplatnenie „relatívne   nízkej“ peňažnej   pohľadávky osvedčenej listinami prostredníctvom návrhu na vydanie platobného rozkazu).

3. V sťažnostiach sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   priznal   jej   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk v každej z uvedených vecí, ako aj úhradu trov konania.

4. Označené   sťažnosti   ústavný   súd   spojil   v   záujme   hospodárnosti   na   spoločné konanie podľa   § 112   ods.   1   OSP v spojení s §   31a   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Keďže zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení   veci,   ústavný   súd   na   tento   prípad   primerane   aplikoval   spojenie   vecí   podľa § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené vo výroku č. 1 tohto uznesenia.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný   súd   si   pri   výklade   „základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa   a zisťuje,   či   sťažnosť   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitostí a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

9. Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods.   1 dohovoru,   môže vyplývaj aj z toho,   že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

10. Predmetom   konania pred ústavným súdom   je nárok   sťažovateľky   na ochranu pred postupom   okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   nej   spôsobené   zbytočné   prieťahy a porušené   jej   označené   práva   vo   všetkých   252   veciach   začatých   formou   návrhov v elektronickej podobe.

11. Z judikatúry   ústavného súdu   vyplýva, že nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02, I. ÚS 154/03,   IV.   ÚS   147/04,   IV.   ÚS   221/05).   V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí   aj   pokiaľ   ide   o čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nevyslovil   porušenie   základného   práva zaručeného   v tomto   článku   (napr.   II.   ÚS   57/01,   IV.   ÚS   110/04),   prípadne   návrhu   buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

12. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami a po posúdení charakteru   a rozsahu   sťažností,   s ktorými   sa   sťažovateľka   v podobných   veciach   obrátila na ústavný súd, dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

13. Doterajšia   dĺžka   konania   vedeného   okresným   súdom   (necelých   24   mesiacov) spolu s (a najmä) charakterom veci a správaním sťažovateľky zatiaľ vylučuje, aby konania vedené okresným súdom bolo možné pokladať za konania so zbytočnými prieťahmi.

14. Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza tak z vyhodnotenia celkovej doby trvania konaní pred okresným súdom, a to až ku dňu podania   sťažností,   t.   j.   15.   októbra   2008,   správania   sťažovateľky,   ako   aj   charakteru posudzovaných vecí, ktorý zo strany ústavného súdu nebolo možné nezohľadniť. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že:

- namietaná   nečinnosť   okresného   súdu   v konaní je   podľa   názoru   ústavného   súdu nevyhnutným dôsledkom (sprievodným javom) jednak toho, že okresný súd nedisponoval potrebnými technickými prostriedkami na „zhmotnenie“ elektronických podaní, ale najmä toho,   že   sťažovateľka   sa   po   ich   doručení   vôbec   nezaujímala   o   svoje   ďalšie   procesné povinnosti   (napr.   zaplatenie   poplatku,   ktorý   nebol   splatný   na   výzvu   súdu,   ale   spolu s podaním návrhu a pod.).

- sťažovateľka žalobami vymáha pohľadávky, t. j. majetkové práva, ktoré od začiatku boli spochybnené. Tieto pohľadávky jej boli totiž postúpené S., ktoré sa stali spornými v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 7 C 144/2006, a tým aj neistými pre rozhodnutie   okresného   súdu   ešte   predtým,   ako   sťažovateľka   podala   návrhy   na vydanie platobných   rozkazov   –   S.   totiž   podal   na   Okresnom   súde   Bratislava   I žalobu   o určenie neplatnosti uvedených zmlúv, z ktorých sťažovateľka uplatňovala svoje nároky, 12. októbra 2006. Túto skutočnosť S. oznámil listom jeho generálnej riaditeľky zo 7. novembra 2006 všetkým (v tom čase 45) okresným súdom v Slovenskej republike, pričom zároveň navrhol prerušenie   konaní   o jej   návrhoch.   Z uvedeného   vyplýva,   že   bezprostrednou   príčinou pretrvávania   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky   týkajúcej   sa ňou   uplatňovaných majetkových práv preto nie je namietaná nečinnosť okresného súdu vo veciach jej podaní, ale skutočnosť,   že   konanie vedené   pred   Okresným   súdom   Bratislava I pod   sp.   zn.   7   C 144/2006, v ktorom sa rieši predbežná otázka dôležitá pre rozhodnutie v sťažovateľkiných veciach a ktoré začalo 12. októbra 2006, nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných žalôb a na skutočnosť, že po právoplatnom rozhodnutí o otázke platnosti postúpenia sporných pohľadávok možno o sťažovateľkou uplatňovaných právach rozhodnúť   pomerne   rýchlo,   bol   procesný   postup   súdov,   ktoré   o návrhoch   sťažovateľky meritórne rozhodnú až po právoplatnom skončení konania vedeného v prvom stupni pred Okresným   súdom   Bratislava I pod.   sp.   zn.   7 C 144/2006,   primeraný   a štandardný okolnostiam   prerokúvaných   vecí.   Samotná   existencia   sporu   „o   vlastníctvo   uvedených pohľadávok“, ktorý sa rieši, zároveň spochybňuje sťažovateľkino tvrdenie o obmedzení jej vlastníckych práv v dôsledku neskončenia konaní vedených na základe návrhov podaných elektronickou   formou, keďže dosiaľ nie je zrejmé, či   ňou uplatnené pohľadávky   vôbec patria   do   jej   majetku,   hoci   sťažovateľka   bola   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   mala   možnosť   jednak   využiť   iný   rovnocenný   spôsob   uplatnenia   jej   práv, prostredníctvom ktorého by sa mohla účinne domáhať súdnej ochrany a jednak mala využiť všetky účinné prostriedky na ochranu svojich domnelých práv. Nevyužitie ďalších zákonom ustanovených   spôsobov   uplatnenia   práva   (sťažnosti   predsedovi   súdu)   viedlo k spochybneniu skutočného záujmu účastníka konania o ochranu svojich práv v konaní pred súdom,   a zároveň   aj   o dosiahnutie   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty.

15. Ústavný súd už viackrát rozhodol (I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitostí   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

16. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základných   právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania o veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

17. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v prípade   zlyhania   všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

18. Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   nevidel   v namietanom   postupe okresného súdu   porušenie sťažovateľkiných základných práv, ako tvrdila v sťažnostiach podaných   ústavnému   súdu.   Preto   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   mimo   ústneho pojednávania bez prítomnosti účastníkov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (aj § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako návrh zjavne neopodstatnený. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

19. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej   v zmysle §   24   písm.   a zákona o ústavnom   súde,   a preto   nebráni tomu,   aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009