znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 29/05-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Mgr.   L.   R.,   bytom   R.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   I.   R., Advokátska   kancelária,   R.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Rimavská Sobota 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 1 C 673/00 a t. č. vedenom pod sp. zn. RA–1 C 673/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA–1 C 673/00 p o r u š i l   základné   právo   Mgr.   L.   R.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Mgr. L. R. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Mgr.   L.   R. p r i z n á v a náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún), ktoré je Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. I. R., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   zo 17. februára   2005   č.   k.   I.   ÚS   29/05-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. L. R., bytom R., zastúpenej advokátom Mgr. I. R., Advokátska kancelária, R., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní pôvodne vedenom (pred zlúčením s okresným súdom 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 1 C 673/00 a t. č. vedenom pod sp. zn. RA–1 C 673/00.

Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   žalobcom   v konaní   o vyslovenie neplatnosti   jej   odvolania   z funkcie   vedúcej   odboru   školstva,   mládeže   a telesnej   kultúry Okresného úradu v Revúcej   (ďalej len „okresný úrad“), ktoré začalo 8. decembra 2000 a dosiaľ nie je právoplatne ukončené.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd „svojou nečinnosťou hrubo porušil ústavné práva sťažovateľky dané jej čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko spôsobil značné prieťahy v konaní, ktoré nielenže poškodili sťažovateľku na jej právach daných jej ústavou, ale spôsobil jej značné morálne a finančné škody“.

Sťažovateľka   podala   predsedovi   okresného   súdu   9.   marca   2004 „žiadosť o urýchlenie súdneho konania“ a 20. mája 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní. Vo veci nebolo do dňa podania jej sťažnosti ústavnému súdu (8. februára 2005) ešte právoplatne rozhodnuté.   (okresný   súd   9.   marca   2005   rozsudkom   jej   návrh   zamietol.   Rozsudok   bol doručený účastníkom 19. apríla 2005).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, prikázal okresnému súdu „konať bez akýchkoľvek zbytočných prieťahov“, priznal jej „finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk“ a náhradu trov jej právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd,   zastúpený jeho predsedníčkou,   vyjadrením sp.   zn. Spr. 366/2005 z 11. marca   2005   a sťažovateľka   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 1. apríla 2005.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde (do 1. januára 2005 na Okresnom súde Revúca) pod sp. zn. RA–1 C 673/00.A)

1. Predmetom   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   1   C   673/00   bol   29.   novembra   2000 uplatnený   návrh   sťažovateľky   na   vyslovenie   neplatnosti   jej   odvolania   z funkcie vedúcej odboru školstva, mládeže a telesnej kultúry okresného úradu, ako aj návrh na náhradu mzdy – doplatku rozdielu medzi mzdou vedúcej odboru a učiteľky materskej školy.

2. Súdny   poplatok   za   návrh   sťažovateľka   uhradila   8.   decembra   2000   kolkovou známkou v hodnote 500 Sk.

3. Okresnému úradu bol návrh doručený na vyjadrenie 12. januára 2001. Vyjadrenie bolo   okresnému   súdu   zaslané   7. februára   2001   (žiadal   žalobu „v celom   rozsahu zamietnuť“).

4. K vyjadreniu predložila sťažovateľka stanovisko 13. marca 2001.

5. Okresný súd 14. januára 2002 vyzval sťažovateľku, aby doplnila žalobu o výšku požadovanej   náhrady   mzdy,   ako   aj   na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   upravený návrh. Sťažovateľka doplnila návrh 28. januára 2002 a upozornila okresný súd, že ide o pracovnoprávnu vec, ktorá je oslobodená od platenia súdnych poplatkov.

6. Okresný súd vyzval sťažovateľku 22. februára 2002 na úhradu súdneho poplatku vo výške 6 964 Sk, ktorý sťažovateľka uhradila 25. februára 2002.

7. Okresný súd 26. apríla 2002 predvolal účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 23. máj 2002.

8. Právny zástupca odporcu 22. mája 2002 ospravedlnil (pre kolíziu termínov) svoju prípadnú neúčasť na pojednávaní.

9. Na   pojednávaní   konanom   23.   mája   2002   sťažovateľka vzala   späť   návrh   v časti týkajúcej sa náhrady mzdy. V tejto časti bolo konanie uznesením zastavené a bolo rozhodnuté o vrátení sťažovateľkou uhradeného súdneho poplatku vo výške 6 864 Sk prostredníctvom Daňového úradu v Revúcej (ďalej len „daňový úrad“). Vo veci bola vypočutá sťažovateľka. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že okresný úrad   bude   vyzvaný   na   predloženie   dôkazu   o prerokovaní   odvolania   sťažovateľky z funkcie   s prednostom   Krajského   úradu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský úrad“).

10. Okresný súd 19. marca 2003 vyzval odporcu na predloženie dokladu o prerokovaní odvolania sťažovateľky z funkcie s prednostom krajského úradu.

11. Okresný súd 20. mája 2003 zaslal uznesenie z 23. mája 2002 daňovému úradu na realizáciu.

12. Sťažovateľka podaním zo 6. marca 2004 adresovaným okresnému súdu urgovala urýchlenie súdneho konania, lebo okresný súd je od 23. mája 2002 „opäť úplne nečinný“ a „od posledného (aj jediného) pojednávania vo veci prešlo už viac ako 19 mesiacov“.

13. Okresný súd 15. júna 2004 vytýčil termín pojednávania na 7. júl 2004 s tým, že krajský   úrad   predloží   doklad   o prerokovaní   odvolania   sťažovateľky z funkcie prednostom krajského úradu.

14. Krajský úrad vo vyjadrení č. 2004/018085 z 24. júna 2004 okresnému súdu oznámil, že zákonom č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 515/2003 Z. z.“), ktorým boli zrušené okresné úrady, prešli práva a povinnosti okresných úradov a krajského úradu z majetkoprávnych   a iných   vzťahov   (okrem   iného)   na   úseku   školstva,   mládeže a telesnej kultúry na krajský školský úrad. Krajský úrad nie je v predmetnom spore pasívne legitimovaný, preto je potrebné voči nemu žalobu zamietnuť.

15. Okresný súd 2. júla 2004 oznámil účastníkom odročenie pojednávania na neurčito.

16. Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 11. augusta 2004 rozšírila návrh na strane žalovaného o Krajský školský úrad v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský školský úrad“).

17. Okresný súd uznesením č. k. 1 C 673/00-53 z 24. novembra 2004 pripustil, „aby do konania pristúpil na strane odporcu ďalší účastník – krajský školský úrad“, a súčasne vyzval krajský školský úrad, aby sa vyjadril k žalobe.

18. Krajský školský úrad sa podaním sp. zn. 5684/04 z 9. decembra 2004 doručeným okresnému súdu 13. decembra 2004 odvolal proti uzneseniu z 24. novembra 2004, lebo v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 515/2003 Z. z. (§ 8 ods. 5, § 8 ods.

8) „nie je nositeľom práv, povinností a záväzkov v predmetnom spore“. Tieto prešli „na   krajský   úrad   v ktorého   územnom obvode mal   okresný úrad sídlo...   a nároky zamestnancov vyplývajúce zo štátnozamestnaneckých pomerov a pracovnoprávnych vzťahov   uspokojí   Krajský   úrad,   v danom   prípade   je   to   Krajský   úrad   v Banskej Bystrici“. Krajský školský úrad preto žiada uznesenie okresného súdu zrušiť.

19. Okresný   súd   odvolanie   doručil   20.   decembra   2004   Krajskému   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením č. k. 13 Co 354/2004-58 z 22. decembra   2004   odvolanie   krajského   školského   úradu   odmietol,   lebo   právo   na odvolanie mal len navrhovateľ (§ 90, § 92 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom.

20. Okresný   súd   14.   februára   2005   vytýčil   termín   pojednávania   na   9.   marec   2005. Účastníci   boli   vyzvaní,   aby   predložili   dôkaz   o prerokovaní   odvolania sťažovateľky z funkcie s prednostom krajského úradu.

21. Na č. l. 62 súdneho spisu sp. zn. RA 1 C 673/00 je kópia faxového podania prednostu okresného   úradu   z 31.   mája   2000,   v   ktorom   žiadal   prednostu   krajského   úradu o súhlas na odvolanie sťažovateľky z funkcie. V ľavom dolnom rohu podania bolo rukou napísané „Súhlasím“ s nečitateľným podpisom a bez uvedenia dátumu.

22. Na pojednávaní konanom 9. marca 2005 za prítomnosti sťažovateľky, jej právneho zástupcu   a právnych   zástupcov   krajského   školského   úradu   a krajského   úradu,   na ktorom zástupcovia účastníkov sporu predniesli svoje návrhy, bol oboznámený obsah súdneho spisu a vypočutý svedok V. K. z R., ktorý uviedol, že jeho známy pán B., ktorý bol zástupcom prednostu krajského úradu, mu povedal „že krajský úrad nič nevie o odvolaní navrhovateľky, že oni by na to súhlas nedali...“, okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým návrh sťažovateľky zamietol.

23. Podľa zistenia ústavného súdu na okresnom súde rozsudok bol doručený účastníkom

19. apríla 2005.

B)K sťažnosti   bola   pripojená   odpoveď   predsedu   Okresného   súdu   Revúca č. k. Spr. 1545/04 z 15. júna 2004, v ktorej uviedol:

„Na   Vašu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   1   C   673/00   vedenom   Vašou   klientkou Mgr. L.   R.   Vám   oznamujem,   že   po   preštudovaní   spisu   som   zistil,   že   tvrdenia   uvedené v sťažnosti sú pravdivé, sťažnosť je opodstatnená. Dnešného dňa súd vytýčil pojednávanie na deň 7. 7. 2004. Zrejme je reálny predpoklad ukončenia veci na uvedenom pojednávaní. Súčasne však uvádzam, že k prieťahom vo veci došlo z objektívneho dôvodu, keď súd je už niekoľko rokov úplne nedostatočne obsadený sudcami (ani nie na 50 %) a už 2 roky pracujú na súde len 3 sudcovia. Túto situáciu súd nevie ovplyvniť, sú o nej informované aj nadriadené orgány.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 11.   marca   2005 k opodstatnenosti   sťažnosti   podala   chronologický   prehľad úkonov   súdu   v predmetnom konaní a uviedla: „Sťažnosť považujem   za   neopodstatnenú,   pretože   bývalý   Okresný súd v Revúcej bol nedostatočne personálne obsadený a sudkyňa konala vo veci, vzhľadom na veľké množstvo pridelených spisov v senáte, bez subjektívnych prieťahov a toho času je už vo veci rozhodnuté.“

Právny zástupca v stanovisku k predmetnému vyjadreniu uviedol: „(...) S vyjadrením predsedkyne   OS   v Rimavskej   Sobote   súhlasiť   nemôžeme.   Predsa   žiaden   občan   tejto republiky nemôže byť ukrátený na svojich právach zaručených mu Ústavou SR. A každý súdny človek musí uznať, že doba rozhodovania o spore trvajúca viac ako štyri roky nemôže byť normálnou dobou na skončenie jedného súdneho sporu. Pritom navyše spor ešte do dnešného   dňa   skončený   nie   je   nakoľko   účastníkom   nebolo   ešte   doručené   písomné vyhotovenie rozsudku. Navyše podľa reakcie žalobkyne na pojednávaní, táto sa mieni proti rozsudku odvolať. Pokiaľ predsedkyňa OS v Rimavskej Sobote uvádza, že prieťahy v konaní nezavinila sudkyňa ktorá konala bez zbytočných subjektívnych prieťahov, s týmto môžeme len   súhlasiť.   Lenže   to   neznamená,   že   OS v Rimavskej Sobote ako   súd nástupný   po   OS v Revúcej   za   prieťahy   nezodpovedá.   Je   nepochybené,   že   za   nedostatočné   personálne obsadenie súdu nezodpovedá sťažovateľka, ale príslušný orgán.

V súvislosti   s vyjadrením   sa   k sťažnosti   si   dovoľujeme   upozorniť   na   stanovisko predsedu   bývalého   OS   v Revúcej.   Tento   vo   svojej   odpovedi   na   sťažnosť   sťažovateľky jednoznačne   uviedol,   že   sťažnosť   považuje   za   úplne   opodstatnenú.   Predsedkyňa   OS v Rimavskej   Sobote   túto   odpoveď   pravdepodobne   nepozná   a preto   ako   sťažnosť sťažovateľky,   tak   aj   odpoveď   predsedu   zrušeného   OS   v Revúcej   k tomuto   stanovisku pripájame.

Z týchto   dôvodov   aj   naďalej   považujeme   sťažnosť   sťažovateľky   za   úplne opodstatnenú a žiadame, aby ústavný súd SR sťažnosti v celom rozsahu vyhovel. (...)“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. RA–1 C 673/00, v ktorom sa konalo a rozhodovalo o vyslovení   neplatnosti   odvolania   sťažovateľky   z funkcie,   došlo   k porušeniu   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   doterajší priebeh napadnutého konania nemožno pripísať na vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prejednávanej veci (napokon ani predseda, resp. predsedníčka okresného súdu vo svojich vyjadreniach nenamietali jej zložitosť).

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľky v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od 13. marca 2001 (predloženie stanoviska sťažovateľky k vyjadreniu odporcu) do

14. januára 2002 (výzva sťažovateľke), t. j. v trvaní 10 mesiacov,

- od   23.   mája   2002   (pojednávanie)   do   19. marca   2003   (výzva   odporcovi),   t.   j. 10 mesiacov (keď vykonával len úkony spojené s doručovaním tohto uznesenia), a

- od 20. mája 2003 (zaslanie uznesenia daňovému úradu – po 12 mesiacoch od jeho prijatia   !!!)   do   15.   júna   2004   (vytýčenie   termínu   pojednávania),   t.   j.   vyše 12 mesiacov,bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. nevykonával vo veci úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas súdneho konania nachádzala. Vzhľadom na uvedený postup okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom v trvaní vyše 32 mesiacov (t. j. 2 rokov a 8 mesiacov), ktoré neboli spôsobené v dôsledku   faktickej   zložitosti   veci   a ani   správania   účastníkov   konania,   ale   v dôsledku postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali   ako   objektívne   príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Personálne problémy a vysoká zaťaženosť vo veci konajúcich sudcov (pozri bod B II. časti a bod 2 III. časti   odôvodnenia)   nemôže   byť   pripočítané   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemajú povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Keďže v posudzovanej veci bolo rozhodnuté rozsudkom z 9. marca 2005, ústavný súd nepovažoval za dôvodné rozhodnúť o návrhu sťažovateľky na prikázanie okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk z dôvodu,   že „...   Prieťahy   v konaní   nezavinené   sťažovateľkou   majú   na   jej   psychiku mimoriadne nepriaznivý vplyv. Táto psychická záťaž sa zvyšuje tým, že žiadne dôvody na jej odvolanie   z funkcie   neexistovali,   ba   dokonca   sťažovateľka   bola   krátko   pred   odvolaním pochválená za vzornú prácu. Pritom spoluobčania skutočný dôvod odvolania nepoznajú a nepriaznivý názor u občanov zosilňuje aj to, že súdy celú záležitosť za dobu viac ako štyri roky   nevedia   ukončiť,   ba   dokonca   nevedia   zabezpečiť   ani   jedno   plnohodnotné pojednávanie. K tejto psychickej záťaži sa pripája aj skrytý posmech spolupracovníkov, že svoje práva si nedokáže ubrániť ani prostredníctvom súdov a že jedinou snahou o morálne očistenie   svojho   mena   sú   len   ďalšie   náklady.   Za   tejto   situácie   považujeme   za   úplne oprávnenú   žiadosť   sťažovateľky   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia. A s ohľadom   na   tlak   na   psychiku   sťažovateľky   spôsobenú   ňou   nezavinenými   prieťahmi a ďalšími vyššie uvedenými okolnosťami za primerané považujeme finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk“. Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku, ústavný súd uznal za dôvodné priznať jej finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na predmet konania a jeho vplyv na stav sťažovateľky, ako   aj   na   dlhodobú   a bezdôvodnú   nečinnosť   okresného   súdu)   považuje   za   primerané v požadovanej výške, t. j. 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 4. februára 2005 a vyjadrenie z 1. apríla 2005. Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky jedna šestina výpočtového základu, ktorým je podľa § 1 ods. 3 vyhlášky priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   predchádzajúceho   roka (ktorá v roku 2004 predstavovala sumu 15 008 Sk), čo predstavuje za jeden úkon 2 501 Sk, spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Náhrada trov konania za tri   úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje spolu sumu 7 953 Sk.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2005