znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 29/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   bytom   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Vyššieho vojenského súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To 118/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2002 doručená sťažnosť A. B., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., ktorou v spojení s podaním z 19. decembra 2002 žiadal, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení: „1. Základné práva sťažovateľa, a to právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   a verejné prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli postupom Vyššieho vojenského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To 118/02 porušené“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že podľa označených článkov Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je základným právom každého právo na verejné prejednanie jeho veci. Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu zásady verejnosti súdneho konania postupom Vyššieho vojenského súdu Trenčín   (ďalej   len   „vyšší   vojenský   súd“),   keď   o sťažnosti   rozhodol   na   neverejnom zasadnutí. Sťažovateľ uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) riešil vo viacerých konaniach aplikovateľnosť Dohovoru s namietaným porušením tohto základného práva.

Sťažovateľ   ďalej   navrhol,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   vyššieho   vojenského súdu sp. zn. 5 To 118/02 z 22. októbra 2002 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a aby mu prikázal konať podľa Trestného poriadku (ďalej aj „TP“). Zo sťažnosti v tejto súvislosti vyplýva, že po prejednaní na neverejnom   zasadnutí bola napadnutým uznesením   podľa § 148   ods.   1   písm.   c)   TP   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   podaná   proti   uzneseniu Vojenského   obvodového   súdu   Bratislava   (ďalej   len   „vojenský   obvodový   súd“)   sp.   zn. 3 T 206/01 z 25. septembra 2002, ktorým bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe, ktorá mu bola uložená trestným rozkazom vojenského obvodového súdu z 27. júna 2001 sp. zn. 3 T 206/01, neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov vykoná. Sťažovateľ namietal, že sa nezohľadnila zákonná fikcia vyplývajúca z § 54 ods. 5 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), v dôsledku čoho bolo rozhodnuté v rozpore so zákonom, ako aj na podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, resp. že obidva súdy nezohľadnili pri rozhodovaní všetky okolnosti prípadu, ale vychádzali výlučne z formálneho hľadiska posudzovania trestného činu a vôbec nehodnotili správanie sťažovateľa, ani sa nezaoberali špecifickosťou trestných činov, ktoré sťažovateľ spáchal, ani tým, že ich spáchal ako vojak základnej služby, od ukončenia ktorej prešiel už viac ako 1 rok.

Nakoniec sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie „vo veci vedenej na Vyššom vojenskom súde pod sp. zn. 5 To 118/02 a na Vojenskom obvodovom   súde   pod   sp.   zn.   3   T   206/01“   vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   odloží vykonateľnosť právoplatného uznesenia vojenského obvodového súdu sp. zn. 3 T 206/01 z 25. septembra 2002. V tejto súvislosti uviedol, že výzvou vojenského obvodového súdu z 28.   októbra   2002,   ktorú   sťažovateľ   prevzal   18.   decembra   2002,   bol   vyzvaný,   aby najneskôr do   29.   novembra   2002 nastúpil do   výkonu trestu   odňatia   slobody   v určenom nápravnovýchovnom ústave. Žiadal preto, aby sa jeho vec považovala za naliehavú.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Obdobne podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne (...) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   a z pripojených   rozhodnutí   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   trestným rozkazom vojenského obvodového súdu z 27. júna 2001 sp. zn. 3 T 206/01 uznaný vinným a odsúdený pre trestný čin porušovania povinností dozornej služby podľa § 286 ods. 1 TZ k trestu odňatia slobody na 3 mesiace, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 TZ podmienečne odložený na skúšobnú dobu jedného roka. Trestný rozkaz nadobudol   právoplatnosť   13.   júla   2001   a koniec   uvedenej   skúšobnej   doby   pripadol   na 13. júla 2002. Sťažovateľ bol rozsudkom vojenského obvodového súdu zo 14. marca 2002 sp. zn. 4 T 380/01 uznaný vinným a odsúdený pre trestný čin dezercie podľa § 284 ods. 1 TZ   k peňažnému trestu vo výmere 5 000 Sk. Uznesením vojenského obvodového súdu z 25. septembra 2002 sp. zn. 3 T 206/01 bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe, ktorá mu bola uložená trestným rozkazom vojenského obvodového súdu z 27. júna 2001 sp. zn. 3 T 206/01, neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov vykoná v určenej nápravnovýchovnej skupine. Napadnutým uznesením vyšší vojenský súd podľa § 148 ods. 1 písm. c) TP zamietol sťažnosť, ktorú sťažovateľ ako odsúdený podal proti tomuto uzneseniu.

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že z podnetu tejto sťažnosti vyšší vojenský súd na neverejnom   zasadnutí   preskúmal   podľa   §   147   ods.   1   TP   v celom   rozsahu   správnosť a odôvodnenosť   uznesenia   vojenského   obvodového   súdu,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo, a že dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa vyšší vojenský súd vyjadril tak k námietke sťažovateľa, že súd prvého stupňa nezohľadnil zákonnú fikciu, že na páchateľa, ktorému bol uložený peňažný trest ako samostatný, sa hľadí, akoby nebol odsúdený, ako aj k námietke, že súd prvého stupňa rozhodoval na podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu. K prvej námietke uviedol, že „samotné zahladenie odsúdenia nemá vplyv na vyslovenie záveru, že odsúdený v priebehu skúšobnej doby viedol riadny život. Rozhodujúce je, či odsúdený v skúšobnej dobe spáchal trestný čin“. K druhej námietke vyšší vojenský súd uviedol, že „súd prvého stupňa si zadovážil všetky potrebné dôkazy, hodnotenia na odsúdeného, pričom odsúdeného na verejnom zasadnutí aj vypočul“.

1. Z citovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyplýva, že tento článok sa vzťahuje len na konanie, v ktorom sa rozhoduje o „oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“, pod ktorým sa podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva rozumie rozhodovanie o vine a treste, prípadne inej sankcie, ktorej predpokladom je uznanie viny, a to tak zo skutkového, ako   aj   právneho   hľadiska.   Konečným   bodom,   kedy   prestáva   byť aplikovateľným   čl.   6 Dohovoru, je konečné rozhodnutie o vine a treste (Delcourt c. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970, § 25).

Predmetná   sťažnosť   nesmerovala   proti   postupu   súdu   týkajúcemu   sa   rozhodnutia o vine   a treste,   ktorými   boli   v danej   veci   trestný   rozkaz   vojenského   obvodového   súdu z 27. júna   2001   sp.   zn.   3   T   206/01,   resp.   jeho   rozsudok   zo   14.   marca   2002   sp.   zn. 4 T 380/01, ale proti postupu a uzneseniu vyššieho vojenského súdu z 22. októbra 2002 sp. zn. 5 To 118/02, ktorým sa v odvolacom konaní rozhodovalo o tom, či sa sťažovateľ ako odsúdený   osvedčil   v skúšobnej   dobe   podmienečného   odsúdenia   jedného   roka   určenej uvedeným trestným rozkazom, alebo či sa nariadi výkon podmienečne odloženého trestu. V tomto konaní sa už nerozhodovalo o trestnom obvinení v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto tento článok nie je na dané konanie aplikovateľný.   Sťažnosť sťažovateľa je teda nezlúčiteľná ratione materiae s Dohovorom, a bolo potrebné ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Sťažovateľ síce   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy namietal porušenie základného práva v znení „aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“, v skutočnosti však jeho sťažnosť neobsahuje žiadnu okolnosť alebo tvrdenie o porušení práva na prerokovanie veci   „bez   zbytočných   prieťahov“,   preto   tento   aspekt   práva   na   súdnu   ochranu   nebol predmetom tohto konania. Jeho predmetom boli len námietky sťažovateľa o porušení práva na „verejné“ prerokovanie veci, ktoré bolo potrebné posúdiť predovšetkým vzhľadom na príslušnú zákonnú úpravu.

Podľa § 240 TP na neverejnom zasadnutí rozhoduje súd tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí.

Z ustanovenia § 330 TP, ktoré upravuje procesný postup súdu pri rozhodovaní o tom, či sa podmienečne odsúdený osvedčil, alebo či sa nariadi výkon podmienečne uloženého trestu, vyplýva, že v danej veci sa musí rozhodovať na verejnom zasadnutí len v konaní pred súdom prvého stupňa, nie však v konaní pred nadriadeným súdom (súdom druhého stupňa), v ktorom   sa   rozhoduje   o sťažnosti   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   podľa   §   147 TP, ktoré   takúto   požiadavku   nepredpisuje.   Vyšší   vojenský   súd,   ktorý   napadnutým uznesením rozhodoval podľa tohto ustanovenia, nepostupoval preto v rozpore s príslušnou zákonnou úpravou, ak vec sťažovateľa (jeho sťažnosť proti uzneseniu) prejednal a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Z napadnutého uznesenia, ale aj z uznesenia vojenského obvodového súdu, ktoré mu predchádzalo, vyplýva, že vojenský obvodový súd ako súd prvého stupňa rozhodoval na verejnom   zasadnutí,   tak   ako   to   predpisuje   §   330   TP,   a že   vyšší   vojenský   súd   posúdil sťažnosť sťažovateľa na základe skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa bez toho, aby   ho   sám   akokoľvek   dopĺňal   a svoje   rozhodnutie   vrátane   námietok,   ktoré   pred   ním sťažovateľ uplatnil, odôvodnil spôsobom, ktorý nemožno považovať za arbitrárny alebo za inak z ústavného hľadiska neudržateľný.

K tomu ústavný súd pripomína, že podľa svojej konštantnej judikatúry, na relevancii ktorej sa v zásadných aspektoch nič nezmenilo ani zmenou ústavnej úpravy vzťahujúcej sa na   individuálnu   ochranu   základných   práv   a slobôd   (čl.   127   ústavy),   však   tento   nie   je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať   a posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 115/02).

Z týchto dôvodov bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   neprichádzalo   do   úvahy   rozhodovať   o   odložení vykonateľnosti uznesenia vojenského obvodového súdu z 25. septembra 2002 ani o zrušení napadnutého uznesenia, pretože tieto otázky prichádzajú do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, resp. nie sú predmetom rozhodovania ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti (napr. I. ÚS 5/02). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu na   začatie   konania   rozhoduje   len   o jeho   prijatí   vo   vzťahu   k základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta (II. ÚS 124/02).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003