znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 29/01-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2001 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Ing. B. B., bytom V. nad T., a Ing. Š. K., bytom V. nad T., zastúpených advokátom JUDr. J. U., Advokátska kancelária, V. nad T., vo veci porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu v Prešove z 23. mája 1997 č. k. Dr 329/P-59, Krajského súdu v Prešove zo 17. apríla 1998 č. k. 2 Cob 9/98-103 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2000 sp. zn. 5 Obdo 19/98, za účasti Slovenskej republiky – Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú   sťažnosť   Ing.   B.   B.   a Ing.   Š.   K.   o d   m   i e   t   a   z dôvodu   svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola dňa 5. apríla 2001 doručená ústavná sťažnosť Ing. B. B., bytom V. nad T., a Ing. Š. K., bytom V. nad T., (ďalej len „navrhovatelia“), v ktorej žiadali, aby ústavný súd za účasti Slovenskej republiky – Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodol, že „Uzneseniami Okresného súdu Prešov zo dňa 23. 5. 1997 č. k. Dr 329/P-59, Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. 4. 1998 č. k. 2 Cob 9/98 a Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 11. 2000 č. k. 5 Obdo 19/98 bolo porušené základné právo sťažovateľov domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde priznané v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uznesenia Okresného súdu Prešov z 23. 5. 1997 č. k. Dr 329/P-59, Krajského súdu v Prešove zo 17. 4. 1998 č. k. 2 Cob 9/98 a Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 11. 2000 č. k. 5 Obdo 19/98 sa zrušujú“.

Podľa názoru navrhovateľov bola im v tomto konkrétnom prípade odňatá možnosť konať   pred   súdom,   pretože   odvolací   a aj   dovolací   súd   procesnú   spôsobilosť   skúmali nedostatočným   spôsobom,   vychádzali   z nepravých   listín   a nedostatočne   zisteného skutkového stavu.

V ústavnej   sťažnosti,   ktorú   podali   prostredníctvom   hore   uvedeného   právneho zástupcu, uviedli že, „Keďže proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 11. 2000 sp. zn. 5 Obdo 19/98 nie je prípustný opravný prostriedok, v súlade s článkom 127 Ústavy Slovenskej republiky plynie právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

II.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa   (§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“). Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ustanovuje niekoľko podmienok, ktoré musia byť pri predbežnom prerokovaní návrhu splnené na jeho prijatie na ďalšie konanie.   Jednou   z nich   je   aj   požiadavka,   aby   sa   návrh   netýkal   vecí,   „na   prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný“.

O nedostatok   príslušnosti   ústavného   súdu   ide   aj   vtedy,   ak   pre   nesplnenie ustanovených   podmienok   vec   nemožno   podriadiť   pod   ustanovenie   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   podľa   ktorého   ju   navrhovateľ   žiada   prerokovať (I. ÚS 26/00).

V danej   veci   návrh   na   začatie   konania   spĺňal   zákonom   predpísané   náležitosti a nevyvolal   žiadne   pochybnosti   o tom,   podľa   ktorého   ustanovenia   ústavy   navrhovatelia žiadali svoju   vec   prerokovať.   Navrhovatelia,   ktorí   sú   kvalifikovane zastúpení,   výslovne označili svoj návrh ako „ústavnú sťažnosť“ s tým, že „v súlade s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky   plynie   právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky“.   Tomuto   článku podriadili skutkové tvrdenia a aj svoj návrh na rozhodnutie o tvrdenom dôvode porušenia ústavy.

Ústava upravuje viac druhov konaní pred ústavným súdom, v ktorých sa fyzická alebo právnická osoba môže domáhať ústavnej ochrany vo veci porušenia základných práv a slobôd. Jej voľba konania, v ktorom žiada ústavný súd o poskytnutie takejto ochrany, nie je   nedostatkom   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   možno   odstrániť   následnou   výzvou ústavného   súdu   na   jeho   doplnenie.   Ústavný   súd   je   preto   takýmto   návrhom   za   začatie konania viazaný (II. ÚS 20/00-8, I. ÚS 26/00).

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   proti   právoplatným rozhodnutiam   ústredných   orgánov   štátnej   správy,   miestnych   orgánov   štátnej   správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z tohto ustanovenia ústavy, ale aj z ustanovení § 49 až 58 zákona o ústavnom súde, ktoré   konkretizujú   konanie   o ústavných   sťažnostiach,   vyplýva,   že   predmetom   konania o ústavnej   sťažnosti   môže   byť len právoplatné rozhodnutie   ústredného   alebo miestneho orgánu štátnej správy alebo orgánu územnej samosprávy, za ktorý ani v jednom prípade nemožno považovať všeobecný súd (I. ÚS 54/94, I. ÚS 4/99, I. ÚS 26/00), a že ústavný súd o ústavnej   sťažnosti   môže   konať   len   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   a slobôd v uvedených prípadoch rozhodnutí nerozhoduje iný súd (I. ÚS 69/96).

V danej   veci   navrhovatelia   ústavnou   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ústavy   napadli právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov, teda rozhodnutia, ktoré nemožno preskúmavať v konaní   o ústavnej   sťažnosti   z toho   hľadiska,   či   nimi   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu základných   práv   a slobôd.   Preto   predmetnú   vec   nemožno   podriadiť   pod   uvedené ustanovenie ústavy, podľa ktorého ju navrhovatelia žiadali prerokovať.

Z týchto dôvodov bolo potrebné ich ústavnú sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nepríslušnosť ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.