znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 289/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   Š.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   obracať   sa   sám   alebo   s   inými   vo   veciach   verejného   alebo   iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri vybavovaní petície „za zmenu zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady SR“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2013 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva obracať sa sám alebo s inými vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a   sťažnosťami   podľa   čl.   27   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“),   konkrétne Ústavnoprávnym   výborom   národnej   rady   pri   vybavovaní   petície „za   zmenu   zákona   č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady SR“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 25. februára 2013 bola Kancelárii Národnej rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „kancelária   národnej   rady“)   doručená   petícia sťažovateľa „za zmenu zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky z 10. februára 2013“. Sťažovateľ bol jediným signatárom tejto petície. Obsahom petície bola žiadosť, aby v zákone č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách“) bol v § 1 vypustený text „podľa zásady pomerného zastúpenia“, v § 3 bol text „má trvalý pobyt na území Slovenskej   republiky“ nahradený   znením „má   trvalý   pobyt   na   území   volebného   kraja v ktorom kandiduje“, znenie § 11 bolo zmenené na „Územie Slovenskej republiky tvorí 150 volebných krajov s jedným mandátom“ a aby v piatej časti tohto zákona bola upravená možnosť pre všetkých občanov navrhovať kandidátov na poslancov národnej rady, pokiaľ majú trvalý pobyt vo volebnom kraji.

Predseda   národnej   rady   pridelil   5.   marca   2013   petíciu   na   ďalšie   konanie Ústavnoprávnemu výboru národnej rady v zmysle § 133 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“). Ústavnoprávny výbor prerokoval predmetnú petíciu 20. marca 2013 a prijal k nej uznesenie č. 199/2013, podľa ktorého petíciu vzal na vedomie   a   uložil   predsedovi   výboru   informovať   o   výsledku   jej   prerokovania   predsedu národnej rady.

Sťažovateľ uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že jeho petícia nebola vybavená „v súlade s Ústavou SR a zákonom o petičnom práve“, podal predsedovi národnej rady sťažnosť   na   spôsob   jej   vybavenia.   V   odpovedi   z   23.   apríla   2013   bolo   sťažovateľovi oznámené,   že   jeho   petícia   bola   vybavená „v   zmysle   príslušných   ustanovení   platných zákonov Slovenskej republiky“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   jeho   sťažnosti   túto   prijal   na   ďalšie   konanie   a   následne   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Petičné právo Ing. Š. Š. podľa čl. 27 odsek 1 ústavy Slovenskej republiky pri vybavovaní petície č. 2/2013 Národnou radou SR porušené bolo.

2. Národná rada Slovenskej republiky je povinná vybaviť petíciu za zmenu zákona č. 333/2004 Z. z o voľbách do Národnej rady SR (z 10. Februára 2013 podanú Ing. Š. Š., bytom Ž., v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zákonom č. 85/1990 Zb. o petičnom práve.

3. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 2. 000 EUR.

4.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   je   povinná   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v súlade s § 30 Občianskeho súdneho poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Sťažovateľ tvrdí, že postupom národnej rady pri vybavovaní jeho petície „za zmenu zákona č. 333/2004 Z. z o voľbách do Národnej rady SR“ z 10. februára 2013 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy, pretože príslušný výbor ju svojím uznesením len vzal na vedomie bez toho, aby zaujal stanovisko k jej obsahu.

Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Posúdenie otázky, či postup orgánu verejnej správy pri vybavovaní petície obstojí z hľadiska čl. 27 ods. 1 ústavy, sa odvíja od obsahu a povahy jeho právomoci, k výkonu ktorej   sa   vzťahuje   obsah   tejto   petície.   Výkon   zákonodarnej   právomoci   národnej   rady významným spôsobom ovplyvňuje zásada slobodného výkonu poslaneckého mandátu, ktorá je vyjadrená v čl. 73 ods. 2 ústavy. Podľa tohto ustanovenia vykonávajú poslanci svoj mandát   osobne   podľa   svojho svedomia   a presvedčenia   a nie sú   viazaní príkazmi.   Táto ústavná garancia sa premieta i do výkonu ich práva predkladať návrh zákona a hlasovať o návrhu zákona. Každý poslanec sa môže slobodne rozhodnúť, či navrhne prijatie zákona alebo zmenu určitého zákona, ako aj to, akým spôsobom bude o konkrétnom návrhu zákona hlasovať. Svoj postoj pritom z ústavnoprávneho hľadiska nemusí nijako odôvodňovať, jeho zodpovednosť   má   totiž   politický   charakter   voči   občanom   rozhodujúcim   vo   voľbách o zložení národnej rady (IV. ÚS 409/2010).

Takto   vymedzená   povaha   zákonodarnej   činnosti   národnej   rady   je   významná i z hľadiska hodnotenia spôsobu vybavenia petície z jej strany. Ustanovenie čl. 27 ods. 1 ústavy   zaručuje   tiež   právo   obracať   sa   na   národnú   radu   so   žiadosťami,   návrhmi a sťažnosťami vo veciach jej zákonodarnej pôsobnosti. Účel tohto práva je potrebné vidieť predovšetkým   v   možnosti   občanov   vyjadrovať   svoj   názor   vo   vzťahu   k   zákonodarnej činnosti priamo národnej rade, pričom, ako už bolo uvedené, povinnosť zaoberať sa petíciou slúži   vytvoreniu   podmienok,   „aby   v   prípade   opodstatnenosti   požiadaviek   uvedených v petícii   mohla   národná   rada   prostredníctvom   pléna   alebo   výborov   prijať   vo   verejnom záujme   potrebné   opatrenia   legislatívneho   alebo   iného   charakteru“   (III.   ÚS   266/08). Na druhej   strane   nemožno   toto   právo   chápať   ako   obmedzenie   právomoci   a   uváženia národnej rady pri prijímaní zákonov. Obsah petície totiž nijakým spôsobom, pokiaľ ústava alebo zákon neustanoví inak, neobmedzuje vlastný výkon právomoci orgánu verejnej moci, pretože tomuto orgánu nevyplýva povinnosť petícii vyhovieť.

S ohľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že plénum národnej rady alebo príslušný   výbor   je   v   zmysle   §   133   zákona   o rokovacom   poriadku   povinný   prerokovať petíciu a zaujať k nej stanovisko. Z tejto povinnosti však nevyplýva pre žiadneho poslanca povinnosť vyjadriť sa k nej v rámci rokovania príslušného orgánu ani hlasovať za uznesenie k nej, a to bez ohľadu na jeho obsah.

Ústavný súd s ohľadom na uvedené závery nemohol považovať námietku smerujúcu k spôsobu vybavenia petície za dostatočnú na vyslovenie záveru, že došlo k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy. Uznesenie ústavnoprávneho výboru národnej rady č. 199/2013 z 20. marca 2013, ktorým tento výbor vzal petíciu na vedomie, možno hodnotiť ako vybavenie petície spôsobom zodpovedajúcim rozhodovacej činnosti národnej   rady.   Keďže   o   tomto   výsledku   bol   sťažovateľ   informovaný   listom   riaditeľky odboru komunikácie s médiami a verejnosťou sp. zn. PE-2/2013 z 25. marca 2013, nemožno konštatovať ani porušenie povinnosti oznámiť výsledok vybavenia petície osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom vybavujúcim petíciu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   vrátane   posúdenia   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013