znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 289/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   Župné námestie 13, Bratislava, ktorou namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžnč 4/2011 z 22. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2011   doručená   sťažnosť   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžnč 4/2011 z 22. júna 2011.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení odporcu účastníkom súdneho   konania   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda konania   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy.   Navrhovateľ   -   sudca   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len,,krajský súd“) - sa v tomto konaní domáhal, aby najvyšší súd uložil sťažovateľovi povinnosť konať a rozhodnúť vo veci jeho odvolania proti platovému dekrétu predsedu   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   uznesením   napadnutým   touto   sťažnosťou   uložil sťažovateľovi   ako   odporcovi   povinnosť   konať   a   rozhodnúť   o   odvolaní   navrhovateľa v lehote   30   dní   od   právoplatnosti   tohto   uznesenia.   Najvyšší   súd   uznesenie   odôvodnil v podstate tým, že rozhodnutie predsedu súdu (platový dekrét) je individuálnym správnym aktom,   proti   ktorému   sa   jeho   adresát   môže   odvolať,   a   keďže   odvolacím   orgánom je sťažovateľ, je jeho povinnosťou rozhodnúť o opravnom prostriedku v zmysle Správneho poriadku.

3.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   napadnutým   uznesením   došlo   k   porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu z dôvodu jeho zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti, čo je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Dôvodí tým, že najvyšší súd nemal na vec aplikovať Správny poriadok, keďže pri vydaní platového dekrétu absentuje prvok   konania   v   oblasti   verejnej   správy   a   platový   dekrét   nie   je   rozhodnutím,   ale   iba písomnou informáciou o zložení a výške funkčného platu, ktorý patrí sudcovi zo zákona. Sťažovateľ je toho názoru, že sudca sa v prípade nestotožnenia s platovým dekrétom môže domáhať súdnej ochrany za subsidiárnej aplikácie Zákonníka práce v riadnom občianskom súdnom konaní. Tým, že najvyšší súd neposkytol vo svojom uznesení jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky nastolené právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, malo dôjsť k zásahu do označeného práva sťažovateľa.

4. K procesnej legitimácii na podanie sťažnosti sťažovateľ najskôr uviedol, že si je vedomý, že štát, resp. jeho orgány v zásade nie sú nositeľmi základných práv a slobôd, čo štandardne   judikuje   aj   ústavný   súd,   je   však   toho   názoru,   že   in   concreto   je   aktívne procesne   legitimovaný   na   podanie   sťažnosti.   Poukazuje   na   uznesenia   ústavného   súdu II. ÚS 16/2011, II. ÚS 501/2010 a III. ÚS 105/2011, kde ústavný súd konal o sťažnostiach štátu,   štátneho   orgánu   a   právnickej   osoby   zriadenej   zákonom,   a   v   prospech   svojej spôsobilosti podať sťažnosť argumentuje aj tým, že nemal vôľu vystupovať ako správny orgán, keďže žiaden právny predpis mu neukladal povinnosť rozhodnúť o odvolaní sudcu proti platovému dekrétu.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhol,   aby ústavný súd   povolil   odklad vykonateľnosti   uznesenia najvyššieho súdu.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa takto ústavný súd okrem iného zaoberal aj   otázkou,   či   návrh   je   podaný   oprávnenou   osobou,   in   concreto   či   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako sťažovateľ je v tomto prípade oprávnené podať sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Otázka   spôsobilosti   orgánov   verejnej   moci   byť sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom bola už v minulosti opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu. Ako správne uviedol aj sťažovateľ, v zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ   je   postihnutý   ako   „každý“,   a   nie   ako   „nositeľ   verejných   úloh   (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom   (subjektom) základných   práv   a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   je   pojmovo   vylúčené,   aby   orgán   verejnej   správy   mohol uplatňovať   a   realizovať   základné   právo   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Na podporu   tohto   záveru   uviedol,   že   sťažovateľ   nie   je   v   žiadnom   prípade   oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04).

9.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   sťažovateľa   ústavný súd nezistil   žiaden dôvod   na   odklon   od   právnych   názorov   ústavného   súdu   vyslovených   v   uvedených uzneseniach,   ktorý   by   mohol   viesť   k   predloženiu   návrhu   na   zjednotenie   odchylných právnych   názorov   senátov   plénu   ústavného   súdu   (§   6   zákona   o   ústavnom   súde). V konkrétnom   súdnom   konaní,   ktorého   výsledkom   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa proti platovému dekrétu, vystupoval sťažovateľ ako ústredný orgán štátnej správy, ktorého postup, resp. nečinnosť preskúmaval všeobecný súd z hľadiska jeho zákonnosti. Sťažovateľ bol síce účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho začatie, keďže toto právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný (§ 250t ods. 1 OSP). V správnom súdnictve takto najvyšší   súd   skúmal   zákonnosť   postupu   sťažovateľa   a   konal   o ochrane   pred   jeho nečinnosťou,   ktorú   navrhovateľ   tvrdil.   Najvyšší   súd   preskúmaval   postup   sťažovateľa pri výkone   jeho   právomoci   ústredného   orgánu   štátnej   správy   (reprezentanta   štátu) vo vymedzenom úseku   štátnej správy. Sťažovateľ teda   v predmetnom   správnom konaní (podľa   záverov   najvyššieho   súdu,   pozn.)   mal   konať   ako   mocenský   orgán   rozhodujúci o platových   pomeroch   účastníka   konania, pričom   z dôvodu   jeho nekonania (nečinnosti) mu povinnosť konať a rozhodnúť bola uložená výrokom uznesenia najvyššieho súdu podľa § 250t ods. 4 OSP.

10. Za tohto stavu, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného súdnictva dospel ústavný súd (v zhode s uvedenými skoršími názormi ústavného súdu) k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení odporcu, o ktorého nečinnosti rozhodoval najvyšší súd, z podstaty veci nemohol byť nositeľom (adresátom) základných práv a slobôd podľa ústavy. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti túto odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

11.   K   sťažovateľom   prezentovaným   uzneseniam   ústavného   súdu,   ktorými   boli sťažnosti štátu, jeho orgánu, resp. právnickej osoby zriadenej zákonom prijaté na ďalšie konanie, ústavný súd len stručne uvádza, že v týchto prípadoch nešlo o analogickú situáciu. Vo všetkých týchto prípadoch sa tieto subjekty domáhali ochrany svojich práv, ktoré mali byť, resp. boli porušené v konaniach všeobecných súdov, kde sa rozhodovalo o sporoch, ktoré   mali   základ   v   súkromnom   práve,   resp.   ktoré   sa   týkali   uplatňovania   majetkových nárokov v riadnom sporovom konaní. V týchto prípadoch teda v zhode s už uvádzanou judikatúrou nebolo vylúčené, aby sa tieto osoby, resp. orgány domáhali ochrany v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy.

12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a ešte predtým o odklade jeho vykonateľnosti neprichádzali do úvahy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012