znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 289/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., R., zastúpenej advokátkou JUDr. L. A., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   35   ods.   1   a 3   a   čl.   36   Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   ďalších   práv   vyplývajúcich   zo   v   sťažnosti   uvedených medzinárodných   dohovorov   a zmlúv rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2009 doručená sťažnosť B. A. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3 a čl. 36 ústavy, ako aj ďalších práv vyplývajúcich zo v sťažnosti uvedených medzinárodných   dohovorov   a zmlúv rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla 2009.

1. Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola navrhovateľkou v konaní o preskúmanie rozhodnutí Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v R. (č. k. AA/2006/040883-OSÚ z 1. júna 2006 a č. k. AA/2006/085853 zo 16. júna 2006), ktorými bol s ňou skončený štátnozamestnanecký pomer „podľa ust. § 39 ods. 1 písm. a), § 40 ods. 2 písm. a) a § 126 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe...“.

Sťažovateľka   podala   21.   decembra   2006 Okresnému   súdu   Rožňava návrh „na preskúmanie uvedených rozhodnutí podľa 2. hlavy 5. časti OSP“, ktorý vec 4. januára 2007 postúpil   vecne   a miestne   príslušnému   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský súd“). Krajský súd vyzval 11. marca 2007 sťažovateľku na doplnenie návrhu a tiež na to, aby si zvolila advokáta. Na jej žiadosť jej krajský súd 16. mája 2007 ustanovil advokátku.

2. Sťažovateľka ďalej uviedla: «Následne JUDr. L. A... ako ustanovená advokátka doplnila žalobu sťažovateľky zo dňa 21. 12. 2006, a to písomným podaním doručeným súdu dňa 12. 07. 2007.

Krajský súd... rozsudkom zo dňa 26. 06. 2008... žalobu zamietol... Súd neprihliadal na skutočnosti, na ktoré sťažovateľka poukázala v žalobe zo dňa 21. 12. 2006 tým spôsobom, že uviedla: „Podrobnosti uvádzam vo svojom odvolaní zo dňa 14. 6. 2006“, t. j. v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu ÚPSV a R o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 01. 06. 2006. Sťažovateľka teda v návrhu na začatie konania vymedzila dôvody žaloby jednak priamo v návrhu na začatie konania a jednak odkazom na dôvody uvedené vo svojom podaní zo dňa 14. 6. 2006, ktoré bolo súčasťou administratívneho spisu.

Súd sa však zaoberal iba dôvodmi, výslovne uvedenými v žalobe zo dňa 21. 12. 2006 a dôvodmi,   uvedenými   odkazom   na   predošlé   podanie   v   administratívnom   spise sa nezaoberal.

Súd sa taktiež žiadnym spôsobom nezaoberal dôvodmi žaloby, ktorými ustanovená právna zástupkyňa... a to z dôvodu, že tieto dôvody boli žalobkyňou prostredníctvom jej právnej   zástupkyne   uplatnené   po   zákonom   stanovenej   dvojmesačnej   lehote   na   podanie žaloby (§ 250b OSP), pričom súd ustanovil žalobkyni advokátku na zastupovanie v konaní až po dvojmesačnej lehote na podanie žaloby.»

Proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   z   26.   júna   2008   podala   sťažovateľka odvolanie, „v ktorom namietala už vyššie uvedené skutočnosti, a to, že súd sa nezaoberal všetkými vznesenými námietkami, ale iba tými, ktoré boli výslovne uvedené v žalobe zo dňa 21. 12. 2006...

O odvolaní proti uvedenému rozsudku rozhodol Najvyšší súd... rozsudkom zo dňa 02. 04. 2009...   tak,   že   napádaný   rozsudok   Krajského   súdu...   zo   dňa   26.   06.   2008... potvrdzuje. Odvolací rozsudok bol sťažovateľke doručený dňa 13. 05. 2009...“.

3. Podľa názoru sťažovateľky porušenie jej práv v konaní pred súdmi vyplýva z toho, že „ani Krajský súd... ani Najvyšší súd... nepriznali sťažovateľke ochranu jej práv, ako aj zo skutočnosti,   že   Najvyšší   súd...   sa   odmietol   zaoberať   odvolacími   dôvodmi,   uvedenými žalobkyňou v návrhu na začatie konania zo dňa 21. 12. 2006 tým spôsobom, že v žalobe poukázala na svoje odvolanie zo dňa 14. 6. 2006 voči Rozhodnutiu žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého   pomeru   č.   AA 2006/040883-OSÚ,   ktoré   už bolo   založené v administratívnom spise správneho orgánu.

Súd   mal   za   to,   že   odvolacie   dôvody   mala   žalobkyňa   uviesť   výlučne   v   návrhu na začatie   konania   pred   súdom,   a   že   nemohla   v   žalobe   poukázať   na   svoje   písomné odvolanie zo dňa 14. 6. 2006 voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré sa nachádza v administratívnom spise, ktorý bol súdu doložený...

... tento názor Najvyššieho súdu... nie je správny a žalobca môže predmet konania v návrhu   na   začatie   konania   vymedziť   priamo   písomne   v   žalobe   alebo   za   účelom zamedzeniu duplicitnosti podaní môže žalobca taktiež odkázať na svoje písomné podanie, ktoré je určiteľné a identifikovateľné a je súčasťou administratívneho spisu.

... že súd si vymedzenie predmetu konania žalobcom vysvetlil reštriktívne, pričom súdu   nič   nebránilo   oboznámiť   sa   s   dôvodmi   žaloby,   aj   keď   sa   obsah   tejto   písomnosti nachádza v administratívnom spise (spomínané odvolanie žalobkyne zo dňa 14. 6. 2006), ktorý   je   súčasťou   súdneho   spisu,   keďže   správny   orgán   doložil   súdu   pri   rozhodovaní o žalobe kópiu celého administratívneho spisu.“.

Sťažovateľka tvrdí, že „súd sa však s týmto názorom nestotožnil, čím bol predmet konania   súdom   vyložený   príliš   úzko,   čo   spôsobilo   to,   že   žalobkyni   bola   súdom   odňatá možnosť konať pred súdom, keďže sa konalo iba o časti jej návrhu na začatie konania a časť dôvodov žaloby,   ozrejmená v pripojenom spise správneho orgánu,   ostala súdom neprejednaná a súd o nej nerozhodol.

Tiež sa Najvyšší súd... ako aj Krajský súd... odmietli zaoberať Doplnením žaloby, doručeným súdu 12. 7. 2007, ktoré súdu doložila súdom ustanovená advokátka... v lehote 2 mesiacov od svojho ustanovenia, pričom JUDr. A. bola sťažovateľke súdom ustanovená až po   uplynutí   2   mesačnej   lehoty   na   podanie   žaloby.   Odmietnutie   Doplnenia   žaloby   bolo odporcami   odôvodnené   jednoducho   tým,   že   bolo   doložené   po   lehote,   zakotvenej   v   ust. § 250b ods. 1 OSP.

Máme   za   to,   že   ak   súd   neakceptoval   doplnenie   žaloby   právnou   zástupkyňou žalobkyne, porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a odňal jej možnosť konať pred súdom, keďže pri akceptovaní vyššie uvedeného názoru súdu bola advokátka žalobkyni ustanovená de facto zbytočne.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že vo veci konajúce všeobecné   súdy   porušili   ňou   označené   základné   práva   zaručené   ústavou   a práva vyplývajúce z ňou uvedených medzinárodných dohovorov a zmlúv. Žiadala zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla 2009 a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ďalej žiadala priznať jej finančné zadosťučinenie „vo výške 10.000,- €“ a úhradu trov jej právneho zastúpenia.

6. K sťažnosti bolo pripojené „Plnomocenstvo“ z 9. júna 2009 „... na zastupovanie vo všetkých právnych veciach, na podanie Dovolania proti rozsudku Najvyššieho súdu... zo dňa 02. 04. 2009, sp. zn. 8 Sžo 203/2008, na vykonávanie všetkých úkonov... zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR...“.

7.   O odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 26.   júna   2008 č. k. 6 S 25/2007-62 rozhodol najvyšší súdu rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla 2009, ktorým potvrdil   prvostupňový rozsudok. V odôvodnení najvyšší súd okrem iného uviedol:

«Tak ako bolo už vyššie uvedené v konaní podľa druhej hlavy piatej časti žalobca musí byť (až na zákonom stanovené výnimky) zastúpený advokátom (§ 250a O. s. p.). Samotná skutočnosť, že v danej veci na základe žiadosti žalobkyne právny zástupca bol jej ustanovený súdom až po uplynutí lehoty na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O. s. p.) nemôže byť   dôvodom,   aby   mohol   súd   prihliadnuť   k   rozšíreniu   rozsahu   napadnutia   správneho rozhodnutia, nakoľko mu v tom bráni ustanovenie § 250h ods. 1 veta druhá O. s. p. V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   poznamenáva,   že   v   správnom   súdnictve   platí koncentračná zásada. Význam správneho vymedzenia žalobných bodov súvisí s dispozičnou zásadou,   ktorá   platí   v   správnom   súdnictve.   Súdy   v   správnom   súdnictve   nie   sú   treťou inštanciou, ktorá by pokračovala v správnom konaní. Žalobca   síce   môže   meniť   rozsah,   v akom   rozhodnutie   správneho   orgánu   napáda a uvádzať príslušné dôvody (žalobné body), avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty stanovenej zákonom pre podanie žaloby, t. j. podľa ustanovenia § 250b ods. 1 O. s. p. – do 2 mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia   správneho   orgánu   v   poslednom   stupni. Zameškanie   lehoty   nie   je   možné   odpustiť.   Preto   nie   je   možné   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty vznášať v priebehu súdneho konania ďalšie výhrady voči správnemu rozhodnutiu. To znamená, že súd nemôže prihliadať k neskôr uplatneným výhradám. Súd nemôže prihliadať ani k dôvodom odvolania, ktoré boli uplatnené v správnom konaní. Vzhľadom na dispozičnú zásadu súd ani nemôže preskúmavať zákonnosť žalobcom napadnutého   rozhodnutia   nad   rámec   vymedzený   žalobcom   v   žalobe   a   tak   z   vlastnej iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám vyhľadávať právne chyby žalobcom napadnutého rozhodnutia.

S poukazom   na   horeuvedené   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   prvostupňový   súd nepochybil, ak sa zaoberal namietanými skutočnosťami uvedenými v podaniach žalobkyne zo dňa 12. 07. 2007 a 27. 05. 2008.

Odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   ani   námietku   žalobkyne,   pokiaľ namietala, že krajský súd mal postupovať ohľadne novely Zákona o štátnej službe - zákon č. 231/2006 Z. z. podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. Rozhodnutie, či súd preruší konanie a podá návrh ústavnému súdu, aby rozhodol o tom, či je všeobecne záväzný právny predpis v rozpore s ústavou, patrí výlučne do pôsobnosti súdu.

Keďže   krajský   súd   v   rozsahu   dôvodov   uvedených   v   žalobe   dospel   k   záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného „v medziach žaloby“ bol v súlade so zákonom, podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol.»

8. V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľka   11.   júna   2009   podala   proti   odvolaciemu   rozsudku   najvyššieho   súdu z 2. apríla 2009 dovolanie, ktoré bolo 15. júla 2009 postúpené najvyššiemu súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

11.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vrátane   posúdenia   vo   veci   konajúcich   všeobecných súdov najmä   z hľadiska   rešpektovania   jej   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu (napr. na spravodlivé súdne konanie) a z neho vyplývajúce (a na neho nadväzujúce) ďalšie ňou   označené   práva,   v dôsledku   porušenia   ktorých   sa   domáhala,   ako   v konaní   pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu, zrušenia druhostupňového rozhodnutia najvyššieho súdu a ďalšieho konania v jej pracovnoprávnej veci.

13. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena   a spol.   verzus   Česká   republika   a rozhodnutie   uverejnené   v Zbierke   nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

14. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009