znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 289/06-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. P. B., B., zastúpeného advokátmi JUDr. D. I. a JUDr. P. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na prejednanie záležitosti   nezávislým   a   nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 22/2006 z 25. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. P. B.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2006   doručená   a 14.   septembra   2006   doplnená   sťažnosť   RNDr.   P.   B.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného práva   na   zákonného   sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prejednanie   záležitosti   nezávislým   a   nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 22/2006 z 25. mája 2006 (ďalej len napadnuté uznesenie“), ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu o nevylúčení členov procesného senátu Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej aj „špeciálny súd“).

Z obsahu sťažnosti vyplynuli nasledovné relevantné skutočnosti:«(...) Dňa 27. marca 2006 som na hlavnom pojednávaní v trestnej veci vedenej proti mne na Špeciálnom súde v Pezinku (ďalej len „Špeciálny súd“) pod sp. zn. PK–2 Tš 2/2005 za trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 podal námietku zaujatosti proti členovi senátu   -   JUDr.   J.   H.   Námietka   zaujatosti   bola   podaná   podľa   §   30   ods. 1   Trestného poriadku a bola založená na dvoch skutočnostiach:

a) JUDr. J. H. počas výkonu funkcie sudcu Špeciálneho súdu aplikuje zákony, pri príprave ktorých bol činný ako člen Legislatívnej rady vlády SR. JUDr. J. H. bol členom tohto   poradného   orgánu   vlády   až   do   konca   júna,   pričom   sudcom   sa   stal   v máji   2005. V tomto ohľade som pri vznesení námietky Špeciálny súd inter alia upozornil na rozsudky Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (...),   z ktorých   vyplýva,   že   takáto   kumulácia legislatívnych a súdnych funkcií oprávnene vyvoláva pochybnosť o nestrannosti sudcu.

b)   JUDr.   J.   H.   má   nadštandardný   vzťah   k bývalému   podpredsedovi   vlády a ministrovi spravodlivosti (...), ktorý sa okrem iného prejavil jednak pri jeho ustanovovaní do funkcie sudcu Špeciálneho súdu a tiež po spáchaní dopravnej nehody, ktorú spôsobil už ako sudca (...). Vzhľadom na tieto skutočnosti a na to, že (...) bývalý minister spravodlivosti, sa   ako   podpredseda   politickej   strany,   ktorej   členom   som   aj   ja,   opakovane   vyslovil v prospech   môjho   vylúčenia   z KDH   práve   z dôvodu   môjho   trestného   stíhania,   som v námietke zaujatosti uviedol, že aj v tomto smere možno mať objektívne odôvodnenú obavu z nedostatku nestrannosti tohto sudcu pri rozhodovaní vo veci.

V námietke   zaujatosti   som   podrobne   citoval   judikatúru   (...).   V tomto   smere upozorňujem najmä na výňatok rozhovoru s predsedom Špeciálneho súdu (...), v ktorom na otázku, či ho niekto oslovil, aby šiel pracovať na Špeciálny súd alebo sa rozhodol sám odpovedal: „Oslovil. Náš miňo, minister, ale to nemusíte napísať miňo, stále si vykáme. (Smiech.) On si vytypoval určitých ľudí a tých oslovil.“ (...)

Dňa 27. marca 2006 senát Špeciálneho súdu rozhodol na hlavnom pojednávaní, že o námietke zaujatosti sa nekoná, pretože nebola vznesená bezodkladne, nakoľko dôvody zaujatosti   v nej   uvádzané   boli   verejne   a všeobecne   známe   už   v čase   predchádzajúceho konania hlavného pojednávania 3. novembra až 4. novembra 2005. (...)

Nadväzne som vzniesol námietku zaujatosti voči celému senátu a odôvodnil ju tým, že mám   pochybnosť   o zaujatosti   celého   senátu   vzhľadom   na   jeho   rozhodnutie,   že o predchádzajúcej   námietke   zaujatosti   sa   nekoná.   Špeciálny   súd   dospel   k záveru,   že predseda senátu Mgr. I. M. a členovia senátu JUDr. J. H. a JUDr. R. S. sa z vykonávania úkonov trestného konania nevylučujú. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol: „Za dôvody vylúčenia sudcov z vykonávania úkonov trestného konania v zmysle § 30 ods. 1 Trestného   poriadku   účinného   do   31.   12.   2005   nemožno   považovať   iba   skutočnosť,   že v priebehu hlavného pojednávania súd rozhodol, že o námietke zaujatosti vznesenej proti členovi senátu JUDr. H. sa zo zákonných dôvodov nekoná.“ (...)

Proti uzneseniu Špeciálneho súdu z 27. 3. 2006 sp. zn. PK–2 Tš 2/2005 o nevylúčení predsedu   senátu   a členov   senátu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   som   podal sťažnosť   (...)   a odôvodnil   ju   písomným   podaním   z 2.   5.   2006.   Okrem   iného   som   v nej uviedol:

„(...)   V   námietke   zaujatosti   proti   sudcovi   JUDr.   J.   H.   som   totiž   uviedol   okrem podrobných   právnych   argumentov   aj   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   nasvedčujú pochybnostiam   objektívneho   charakteru   o nestrannosti   tohto   sudcu   (tzv.   zdanie spravodlivosti   a nestrannosti).   Tieto   reálne   skutočnosti   sú   kontinuálne   prepojené, z časového hľadiska so začiatkom od začatia výkonu funkcie tohto sudcu na Špeciálnom súde až po uverejnený rozhovor predsedu Špeciálneho súdu 26. 1. 2006, v ktorom tieto skutočnosti vyústili do priameho dôkazu o nedôveryhodnosti tohto sudcu.

Až táto skutočnosť viedla k tomu, že som podal námietku zaujatosti proti sudcovi JUDr. J. H. Podal som ju pritom na začiatku prvého pojednávania (27. 3. 2006), ktoré bezprostredne nasledovalo po uverejnení   citovaného   rozhovoru.   Tým   som podľa môjho názoru splnil zákonnú podmienku bezodkladného podania námietky zaujatosti podľa § 30 ods. 4 Tr. por.

Ďalej som v sťažnosti uviedol, že odmietnutím konať o riadne podanej a zdôvodnenej námietke   zaujatosti   proti   sudcovi   JUDr.   J.   H.   členovia   senátu   sami   spochybnili   svoju nezaujatosť. (...)

Dňa 25. 5. 2006 Najvyšší súd SR uznesením 2 Toš 22/2006, ktoré mi bolo doručené 31. 7. 2006 (...) moju sťažnosť zamietol. (...)

Som toho názoru, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 5. 2006 sp. zn. 2 Toš 22/2006, ktorým zamietol moju sťažnosť proti uzneseniu Špeciálneho súdu z 27. 3. 2006 sp. zn. PK–2 Tš 2/2005 došlo k porušeniu

a) môjho základného práva na nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1, prvej vety Dohovoru,

b) môjho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1, prvej vety Ústavy Slovenskej republiky.

(...)   Z opísaného   skutkového   stavu,   predložených   dokumentov,   ako   aj   citovanej judikatúry (...) vyplýva, že obsahom vznesenej námietky zaujatosti boli také skutočnosti týkajúce sa osoby JUDr. J. H., ktoré oprávnene vyvolávajú dôvodnú obavu z nedostatku jeho nestrannosti pri rozhodovaní v mojej trestnej veci. (...)

Spôsob, akým sa s uvedenou námietkou zaujatosti vyporiadal senát Špeciálneho súdu (...) vyvolávajú dôvodnú obavu z nedostatku nestrannosti všetkých členov tohto senátu pri rozhodovaní v trestnej veci. (...)

Predovšetkým   nesúhlasím so záverom najvyššieho   súdu,   že členstvo   JUDr.   J.   H. v Legislatívnej rade vlády SR bolo verejne známou skutočnosťou.

(...) poukazujem na to, že   v odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd vôbec nevyporiadal   s mojimi   argumentmi   o tom,   že   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   nasvedčujú pochybnostiam   objektívneho   charakteru   o nestrannosti   tohto   sudcu   sú   kontinuálne prepojené, z časového hľadiska so začiatkom od začatia výkonu funkcie tohto sudcu na Špeciálnom súde až po uverejnený rozhovor (...).

Preto spôsob, akým vyložil príslušné zákonné ustanovenia najvyšší súd, hodnotím ako formalistický, dôsledkom čoho sa ochrana môjho práva na nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom stala neúčinnou a iluzórnou.»

Sťažovateľ si uplatnil aj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré   odôvodnil   nasledovne: „Podstata   môjho   návrhu   na   priznanie   nemajetkovej   ujmy spočíva najmä v mojej pretrvávajúcej obave, že konanie pred súdom, ktorý nie je nezávislý a ani nestranný, nie je spravodlivé. Dlhotrvajúca negatívna medializácia mojej veci túto obavu   potvrdzuje.   Sociálne,   pracovné   i   psychické   škodlivé   dôsledky   pre   mňa   i mojich blízkych sú z toho zjavné a sčasti aj nenapraviteľné.“

Dňa 14. septembra 2006 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým doplnil svoju ústavnú sťažnosť o návrh, aby ústavný súd vydal postupom podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodnutie o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť prvostupňového rozhodnutia i napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domáhal vydania tohto nálezu:„1.   Základné   právo   RNDr.   P.   B.   domáhať   sa   svojho   práva   na nestrannom a nezávislom   súde   zriadenom   zákonom   podľa   článku   6   ods.   1,   prvej   vety   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi   podľa   článku   48   ods.   1,   prvej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. mája 2006 sp. zn. 2 Toš 22/2006 porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 25.   mája   2006 sp. zn.   2   Toš   22/2006   a vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Priznáva RNDr. P. B. primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk (...), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia na spoločný účet advokátov, ktorí zastupujú navrhovateľa v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 22/06 z 25. mája 2006 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a základné   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu a jeho právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení, čo charakterizuje napr. argumentácia sťažovateľa keď uzatvára, že „spôsob, akým vyložil príslušné zákonné ustanovenia najvyšší súd, hodnotím ako formalistický, dôsledkom čoho sa ochrana môjho práva na nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom stala neúčinnou a iluzórnou.“

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade najvyššieho súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prerokovanie a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 22/2006 z 25. mája 2006, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a dohovoru.

V odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 2 Toš 22/2006 z 25. mája 2006 najvyšší súd okrem iného uviedol:

„(...)   zákon   taxatívne   vypočítava   dôvody,   pre   ktoré   možno   mať   pochybnosti o nezaujatosti   toho-ktorého   orgánu   činného   v trestnom   konaní,   a v dôsledku   existencie ktorých je preto vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. (...)

Uplatnenie inštitútu § 30 ods. 1 Tr. por., o ktorý oprel obžalovaný RNDr. P. B. svoju námietku zaujatosti voči všetkým sudcom procesného senátu špeciálneho súdu, prichádza do   úvahy   len   vtedy,   ak   je   existencia   pomeru,   vzbudzujúceho   pochybnosť   o nezaujatosti úradnej osoby pre jej pomer k veci, k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom, splnomocnencom a obhajcom preukázaná.

Pomerom k veci v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 Tr. por. podľa ustálenej súdnej praxe   treba rozumieť   najmä skutočnosť,   že   orgán uvedený   v tomto ustanovení bol   sám poškodený trestným činom, ktorého sa majú týkať procesné úkony, resp. ním boli poškodené osoby   jemu   blízke   a pod.,   o čo   však   v posudzovanom   prípade   zjavne   nejde.   Z podaní obžalovaného   je   v konečnom   dôsledku   zrejmé,   že   s výnimkou   sudcu   JUDr.   J.   H.   nemá žiadne konkrétne   námietky   voči ostatným členom procesného   senátu   a na ich   zaujatosť usudzoval výhradne z toho, že sa odmietli zaoberať námietkou zaujatosti, ktorú vzniesol voči sudcovi špeciálneho súdu JUDr. J. H. V súlade s dlhodobo ustálenou súdnou praxou treba   uviesť,   že   pre   záver   o zaujatosti   sudcu   nepostačuje   len   subjektívny   a dôkazmi nepodložený   pocit   obžalovaného,   založený   výhradne   na   nestotožnení   sa   so   skorším procesným postupom namietaných sudcov.“

V citovanej   časti   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie § 30 ods. 1 Trestného poriadku vykladať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným   spôsobom   (dostatočne   a relevantne)   odpovedal   aj   na   argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej tieto zákonné ustanovenia treba vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom   prípade   uvedený   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu interpretácia   ustanovenia   §   30   ods.   1   Trestného   poriadku   najvyšším   súdom   takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   predmetnú   ústavnú   sťažnosť   odmietol,   už   neprichádzalo do úvahy, aby podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodoval o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 29/03, I. ÚS 233/03).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2006