SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 288/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátkou Mgr. Janou Petrášovou Laiferovou, Royova 9,Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súduBratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 365/2008 a sp. zn. 16 C 61/2009a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 174/2012, sp. zn.9 Co 194/2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojejzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) postupmi Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 365/2008 a sp. zn. 16 C 61/2009 a Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 174/2012 a sp. zn.9 Co 194/2012 (ďalej aj „namietané konania“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na okresnom súde podala vo februári 2009návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré sa viedlo podsp. zn. 16 C 61/2009. Po uvedení procesných úkonov okresného súdu a priebehu konania,v ktorom malo dôjsť údajne k zbytočným prieťahom v trvaní jedného roka, okresný súd o jejnávrhu rozhodol až rozsudkom z 24. januára 2012, pričom sťažovateľka sa proti rozsudkuodvolala. Krajský súd potom nekonal ďalšie tri roky od apríla 2012 až do 16. apríla 2015.Okrem toho sťažovateľka údajne podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 C365/2008-112 z 21. marca 2012 o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie vo výške1 911,50 € a dosiaľ nie je ani o tomto odvolaní rozhodnuté.
3. Sťažovateľka je už viac ako šesť rokov v stave právnej neistoty a tvrdí, ženečinnosťou okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach bolo porušené jejzákladné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo na prejednanie jej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo podľa čl. 1dodatkového protokolu.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnostinálezom rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 61/2009a sp. zn. 6 C 365/2008 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 174/2012a sp. zn. 9 Co 194/2012 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Zároveň sa domáha,aby ústavný súd prikázal krajskému súdu v označenom konaní konať bez zbytočnýchprieťahov, a priznania finančného zadosťučinenia spolu v sume 5 750 € a úhrady trovkonania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súdak vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrenímalebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší takérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobodyporušil, vo veci konal... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať ajz toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórnerozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchtopráv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať(m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013, I. ÚS 58/2015).
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľky (vyplýva toaj z jej obsahu na s. 2) zistil, že po podaní návrhu okresný súd vo veci samej priebežnekonal a nariadil aj viac pojednávaní v roku 2010 a 2011 a následne v roku 2012 ajrozsudkom rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje, že vyhlásením rozsudku vo veci samejč. k. 16 C 61/2009-779 24. januára 2012 a jeho doručením 15. februára 2012 jej právnejzástupkyni vykonal okresný súd všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony naodstránenie právnej neistoty sťažovateľky a v súčasnosti sa už iba doručuje rozhodnutiekrajského súdu o zastavení konania, teda k žiadnym prieťahom v súčasnosti zo stranyokresného súdu, keď podala sťažnosť aj ústavnému súdu (5. júna 2015), už nemôžedochádzať.
9. To isté, teda zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, možno v súčasnosti konštatovať ajvo vzťahu k údajnej nečinnosti krajského súdu v namietanom konaní, pretože je zrejmé, žekrajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky ešte 4. júna 2015, t. j. v ten istý deň, keďpodala svoju sťažnosť ústavnému súdu na pošte. Preto ani v tomto prípade k žiadnymprieťahom v konaní pred krajským súdom už teraz nedochádza. Navyše, sťažovateľka svojnávrh v celom rozsahu vzala na krajskom súde späť už 3. júna 2015 s poukazom na to, žes odporcom ešte 27. mája 2015 dospeli k mimosúdnej dohode o vyporiadaníbezpodielového spoluvlastníctva manželov. Jeho súčasťou bol aj písomný súhlas odporcuso späťvzatím návrhu s tým, že si náhradu trov konania voči sťažovateľke neuplatňuje.Sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu ku krajskému súdu je teda tiež neopodstatnená a bolapodaná ústavnému súdu iba účelovo, pretože medzitým došlo v konaní už k späťvzatiunávrhu na začatie konania, o ktorom už bolo rozhodnuté a konanie bolo zastavené.
10. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02,IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) poskytuje ochranu základnému právuna konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosťna ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došloalebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu užnemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosťodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanieo takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorýústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03,I. ÚS 559/2014). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrouEurópskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
11. Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutímna zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľky proti postupuokresného súdu a krajského súdu, ktoré už nemôžu spôsobovať zbytočné prieťahy, je zjavneneopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
12. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcejporušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nad rámec tiež zistil, žesťažovateľka nepredložila ústavnému súdu k sťažnosti žiaden dôkaz o tom, že sa domáhalasvojho základného práva v priebehu konania pred okresným súdom a krajským súdomspôsobom, ktorý by vtedy mohol viesť k jej ochrane, ktorý spočíval v podaní sťažnosti nazbytočné prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu alebo predsedovi krajského súdupodľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov, čo zistil aj ústavný súd dopytom na týchto súdoch, teda jejsťažnosť je aj v tejto časti neprípustná (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 25ods. 2 tohto zákona). Sťažovateľka taktiež nepreukázala ani netvrdila, že uvedenúpodmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodovnemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
13. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ústavný súd konštatoval napokon aj vo vzťahuk namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 1 dodatkového protokolu.Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu tohto práva došlo tým, že už „viac ako 6 rokov po rozvode manželstva nemôže disponovať s peňažnými prostriedkami, na ktoré má zákonné práva...“.
14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
15. S odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Varipati protiGrécku č. 38459/97 z 26. 10. 1999, Versini proti Francúzsku č. 40096/98 z 10. 7 2001)ústavný súd k tomu poznamenáva, že majetkové dôsledky spôsobené neprimeranou dĺžkoukonania nepredstavujú porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, ale sú len následkomporušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru a ústavnému súdu ani neprináleží hodnotiť spôsob, akýmvšeobecné súdy postupujú v spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctvamanželov a súvisiacich sporoch. Preto aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľky zjavneneopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. V závere je potrebné tiež uviesť, že ústavný súd sa po odmietnutí sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti už nezaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľkanapáda v petite sťažnosti a v odôvodnení sťažnosti konanie vedené pod sp. zn. 6 C 365/2008(predmetom konania vo veci označenej na okresnom súde pod č. k. 6 C 365/2008-112 bolorozhodnutie okresného súdu z 21. marca 2013 týkajúce sa určenia spôsobu a rozsahudisponovania s bankovými účtami sťažovateľky, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. mája2013, a nie rozhodnutie o vyrubení súdneho poplatku, ako to uvádza sťažovateľka), keďžetoto konanie bolo právoplatne skončené dávno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.Okrem toho sťažnosť v tejto časti neobsahuje ani zákonom o ústavnom súde predpísanénáležitosti z dôvodu, že predložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky bolo danéiba pre iné konanie (sp. zn. 16 C 61/2009), a nie konanie sp. zn. 6 C 365/2008, tedavykazuje nedostatky, ktoré nie je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnej povinnosti,keďže sťažovateľka je kvalifikovane zastúpená advokátkou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015