znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 288/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   Janou   Petrášovou   Laiferovou,   Royova   9,Piešťany, vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednaniezáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi   Okresného   súduBratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   365/2008   a sp.   zn.   16   C   61/2009a Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   9   Co   174/2012,   sp.   zn.9 Co 194/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojejzáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) postupmi Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 365/2008 a sp. zn. 16 C 61/2009 a Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 174/2012 a sp. zn.9 Co 194/2012 (ďalej aj „namietané konania“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na okresnom súde podala vo februári 2009návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ktoré   sa   viedlo   podsp. zn. 16 C 61/2009. Po uvedení procesných úkonov okresného súdu a priebehu konania,v ktorom malo dôjsť údajne k zbytočným prieťahom v trvaní jedného roka, okresný súd o jejnávrhu rozhodol až rozsudkom z 24. januára 2012, pričom sťažovateľka sa proti rozsudkuodvolala. Krajský súd potom nekonal ďalšie tri roky od apríla 2012 až do 16. apríla 2015.Okrem toho sťažovateľka údajne podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 C365/2008-112   z 21.   marca   2012   o vyrubení   súdneho   poplatku   za   odvolanie   vo   výške1 911,50 € a dosiaľ nie je ani o tomto odvolaní rozhodnuté.

3.   Sťažovateľka   je   už   viac   ako   šesť   rokov   v stave   právnej   neistoty   a tvrdí,   ženečinnosťou okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach bolo porušené jejzákladné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo na prejednanie jej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo podľa čl. 1dodatkového protokolu.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnostinálezom   rozhodol,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   61/2009a sp. zn. 6 C 365/2008   a   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 Co   174/2012a sp. zn. 9 Co 194/2012 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Zároveň sa domáha,aby   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu   v označenom   konaní   konať   bez   zbytočnýchprieťahov,   a   priznania   finančného   zadosťučinenia   spolu   v sume   5 750   €   a úhrady   trovkonania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súdak vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrenímalebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   a   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   takérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobodyporušil, vo veci konal... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,primerané finančné zadosťučinenie.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV.   ÚS 62/08).Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať ajz toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórnerozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchtopráv   nečinnosťou   tohto   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať(m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013, I. ÚS 58/2015).

8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľky (vyplýva toaj z jej obsahu na s. 2) zistil, že po podaní návrhu okresný súd vo veci samej priebežnekonal   a nariadil   aj   viac   pojednávaní   v roku   2010   a 2011   a následne v roku   2012   ajrozsudkom rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje, že vyhlásením rozsudku vo veci samejč. k. 16 C 61/2009-779 24. januára 2012 a jeho doručením 15. februára 2012 jej právnejzástupkyni vykonal   okresný   súd   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   naodstránenie právnej neistoty sťažovateľky a v súčasnosti sa už iba doručuje rozhodnutiekrajského   súdu   o zastavení   konania,   teda   k žiadnym   prieťahom   v súčasnosti   zo   stranyokresného   súdu,   keď   podala   sťažnosť   aj   ústavnému   súdu   (5.   júna   2015),   už   nemôžedochádzať.

9. To isté, teda zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, možno v súčasnosti konštatovať ajvo vzťahu k údajnej nečinnosti krajského súdu v namietanom konaní, pretože je zrejmé, žekrajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky ešte 4. júna 2015, t. j. v ten istý deň, keďpodala   svoju   sťažnosť   ústavnému   súdu   na   pošte.   Preto   ani   v tomto   prípade   k žiadnymprieťahom v konaní pred krajským súdom už teraz nedochádza. Navyše, sťažovateľka svojnávrh v celom rozsahu vzala na krajskom súde späť už 3. júna 2015 s poukazom na to, žes odporcom   ešte   27.   mája   2015   dospeli   k   mimosúdnej   dohode   o   vyporiadaníbezpodielového spoluvlastníctva manželov. Jeho súčasťou bol aj písomný súhlas odporcuso späťvzatím   návrhu s tým, že si náhradu trov   konania voči sťažovateľke neuplatňuje.Sťažnosť   sťažovateľky   vo vzťahu   ku   krajskému   súdu   je   teda   tiež   neopodstatnená   a bolapodaná ústavnému súdu iba účelovo, pretože medzitým došlo v konaní už k späťvzatiunávrhu na začatie konania, o ktorom už bolo rozhodnuté a konanie bolo zastavené.

10.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,IV. ÚS 61/03,   II. ÚS 298/06,   II.   ÚS   250/09)   poskytuje   ochranu   základnému   právuna konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosťna ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došloalebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu užnemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosťodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanieo takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorýústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03,I. ÚS 559/2014). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrouEurópskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

11. Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutímna zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľky   proti   postupuokresného súdu a krajského súdu, ktoré už nemôžu spôsobovať zbytočné prieťahy, je zjavneneopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

12.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   v časti   namietajúcejporušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nad rámec tiež zistil, žesťažovateľka nepredložila ústavnému súdu k sťažnosti žiaden dôkaz o tom, že sa domáhalasvojho   základného   práva   v priebehu   konania   pred   okresným   súdom   a krajským   súdomspôsobom, ktorý by vtedy mohol viesť k jej ochrane, ktorý spočíval v podaní sťažnosti nazbytočné prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu alebo predsedovi krajského súdupodľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov, čo zistil aj ústavný súd dopytom na týchto súdoch, teda jejsťažnosť je aj v tejto časti neprípustná (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 25ods.   2   tohto   zákona).   Sťažovateľka   taktiež   nepreukázala   ani   netvrdila,   že uvedenúpodmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodovnemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

13. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ústavný súd konštatoval napokon aj vo vzťahuk namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu tohto práva došlo tým, že už „viac ako 6 rokov po rozvode manželstva nemôže disponovať s peňažnými prostriedkami, na ktoré má zákonné práva...“.

14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   stanovuje   zákon   a všeobecné   zásadymedzinárodného práva.

15. S odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Varipati protiGrécku č. 38459/97 z 26. 10. 1999, Versini proti Francúzsku č. 40096/98 z 10. 7 2001)ústavný súd k tomu poznamenáva, že majetkové dôsledky spôsobené neprimeranou dĺžkoukonania   nepredstavujú   porušenie   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ale   sú   len   následkomporušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru a ústavnému súdu ani neprináleží hodnotiť spôsob, akýmvšeobecné   súdy   postupujú   v spore   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctvamanželov   a súvisiacich   sporoch.   Preto   aj   v tejto   časti   je   sťažnosť   sťažovateľky   zjavneneopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. V závere je potrebné tiež uviesť, že   ústavný súd sa po odmietnutí sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti už nezaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľkanapáda v petite sťažnosti a v odôvodnení sťažnosti konanie vedené pod sp. zn. 6 C 365/2008(predmetom konania vo veci označenej na okresnom súde pod č. k. 6 C 365/2008-112 bolorozhodnutie   okresného   súdu   z 21.   marca   2013   týkajúce   sa   určenia   spôsobu   a rozsahudisponovania s bankovými účtami sťažovateľky, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. mája2013, a nie rozhodnutie o vyrubení súdneho poplatku, ako to uvádza sťažovateľka), keďžetoto konanie bolo právoplatne skončené dávno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.Okrem toho sťažnosť v tejto časti neobsahuje ani zákonom o ústavnom súde predpísanénáležitosti z dôvodu, že predložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky bolo danéiba pre iné konanie (sp. zn. 16 C 61/2009), a nie konanie sp. zn. 6 C 365/2008, tedavykazuje nedostatky, ktoré nie je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnej povinnosti,keďže sťažovateľka je kvalifikovane zastúpená advokátkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015