znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 288/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. N., zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Alušicom, Advokátska kancelária, Bieloruská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/94/2012 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. N.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014 doručená sťažnosť E. N. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/94/2012   a   jeho   rozsudkom   z 25.   septembra   2013   (sťažovateľka   v petite   sťažnosti neuviedla presné/úplné označenie rozsudku najvyššieho súdu, ktoré je sp. zn. 7 So/94/2012, a nie So 94/2012 – pozri bod 4).

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola navrhovateľkou   v konaní   o jej   žiadosti   o invalidný   dôchodok   proti   odporkyni   Sociálnej poisťovni v Bratislave, ktorá jej žiadosť rozhodnutím č. 64540163160 z 27. septembra 2011 zamietla. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 25 Sd/234/2011-54 z 5.   apríla   2012   potvrdil   rozhodnutie   odporkyne.   O odvolaní   sťažovateľky   proti prvostupňovému   rozsudku   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   So/94/2012 z 25. septembra   2013,   ktorým   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Proti   odvolaciemu rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 2 Sdo/50/2013 z 12. februára 2014 dovolacie konanie zastavil.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv   a zrušil   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu „sp.   zn.   So/94/2012 zo dňa 25. septembra 2013“ (pozri vysvetlivku v bode 1) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne požiadala o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia „v sume 340,90 EUR“.

4.   Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľka   predložila   okrem   iného   sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/94/2012 z 25. septembra 2013, dovolanie z 18. novembra 2013 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/50/2013 z 12. februára 2014 (pozri tiež bod 2).

5. Sťažovateľka v bode III dovolania z 18. novembra 2013 uviedla:„Dňa   17.   10.   2013   prevzala   navrhovateľka   a dňa   21.   10.   2013   prevzal   jej splnomocnený zástupca Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – ako odvolacieho súdu, sp. zn. 7 So 94/2012 zo dňa 25. septembra 2013.“

Z odôvodnenia dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu z 12. februára 2014 vyplýva, že „Rozsudok   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   7   So   94/2012   zo   dňa   25.   septembra   2013, nadobudol právoplatnosť dňom 21. októbra 2013. Bolo ním právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu správnych orgánov podľa Piatej časti OSP – Správne súdnictvo.“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   už   uvedené   tvrdenie   sťažovateľky,   že postupom najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) v označenom konaní došlo k porušeniu jej   základného práva   zaručeného čl.   46   ods.   1 ústavy   a práva zaručeného čl.   6   ods.   1 dohovoru (body 1 a 3).

9. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

10.   Sťažnosťou   napadnuté   odvolacie   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nadobudlo právoplatnosť 21. októbra 2013 (bod 5). Sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému súdu 25. apríla 2014, teda po uplynutí uvedenej dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

III.

11.   Sťažovateľka   v časti   III   sťažnosti   označenej   ako „Mimoriadny   opravný prostriedok“ doslovne uviedla:

„...   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky –   ako   súd odvolací,   preskúmal   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a bez nariadenia odvolacieho   pojednávania   a dospel   k záveru,   že   odvolaniu   navrhovateľky   nie   je   možné vyhovieť – s čím sme zásadne nemohli súhlasiť a preto sme podali dňa 18. 11. 2013 – Dovolanie. Dôkaz: Príloha č. 4 (t. j. dovolanie z 18. novembra 2013, pozn.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky – svojim Uznesením sp. zn. 2 Sdo/50/2013 zo dňa 12. februára 2014 – dovolacie konanie zastavil. Toto Uznesenie sme prevzali dňa 26. 02. 2014. Dôkaz: Prílohač. 5 (t. j. dovolacie uznesenie, pozn.).“.

12. V odôvodnení sťažnosti a ani v jej petite (bod 3) sťažovateľka vôbec nenamietala porušenie   označených   práv   týmto   dovolacím   uznesením   najvyššieho   súdu.   Z hľadiska samostatného   umiestnenia   tejto   časti   sťažnosti,   v zásade   nesúvisiacej   (bez   kontextu) s celkovým   obsahom   sťažnosti,   pri   sťažovateľkou   zdôraznenom   (uvedenom)   dátume prevzatia   dovolacieho   uznesenia   pozornosti   ústavného   súdu   neušla   (možná)   snaha sťažovateľky aspoň touto formou dodržať zákonnú lehotu na podanie sťažnosti. Napriek uvedenému   v tomto   bode   v úvode   považuje   ústavný   súd   za   dôvodné   reagovať (informatívne) aj na túto časť sťažnosti.

13. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti.   Platí   to   predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ kvalifikovane zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho sťažovateľka vymedzila v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany, teda len v rozsahu   namietaného   porušenia   označených   základných   a iných   práv   odvolacím rozsudkom najvyššieho súdu z 25. septembra 2013.

14. Ústavný súd poznamenáva, že z jednoznačnej úpravy ustanovenia § 246c ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   v rámci   správneho   súdnictva   nie   je   proti rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   opravný   prostriedok   prípustný.   Pod   pojmom   opravný prostriedok treba chápať tak riadne, ako aj mimoriadne opravné prostriedky. Za riadny opravný   prostriedok   treba   považovať   odvolanie,   kým   mimoriadnymi   opravnými prostriedkami sú obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie. Ani jeden z týchto opravných prostriedkov však v danom prípade nebol prípustný.

15.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   svoj   postup   v dovolacom   konaní dostatočne   odôvodnil,   jeho   závery   o zastavení   dovolacieho   konania   nie   sú   v zrejmom rozpore   so   zákonnou   úpravou,   ktorú   aplikoval   v danom   prípade.   Vzhľadom   na neprípustnosť   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   v rámci   správneho súdnictva   bol   súdom   poslednej   inštancie   v okolnostiach   prípadu   najvyšší   súd   pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.

16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok (pre jej oneskorené podanie), ústavný súd nemal dôvod (a ani oprávnenie) zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 3).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014