znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 288/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., P., zastúpenej advokátkou JUDr. M. J., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 12 Co 27/2010 zo 7. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2011 doručená sťažnosť M. D., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. J., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove   (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn. 12 Co 27/2010 zo 7. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok zo 7. apríla 2011“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Krajský   súd   v   Prešove,   rozsudkom   sp.   zn.   12Co   27/2010   potvrdil   rozsudok Okresného   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   12C   241/2003   v   napadnutej   časti,   ktorým   bola zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovateľka domáhala určenia, že do dedičstva po neb. M. I., rod. P., zomrelej dňa 10. 09. 1976, patria v žalobe špecifikované podiely k nehnuteľnostiam. V   danom   konani   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   dôvodila,   že   dňa   24.   05.   1996   na Notárskom   úrade   JUDr.   M.   P.   bolo   do   notárskej   zápisnice   spísané   Osvedčenie,   podľa ktorého urbarialisti Obce S., Pozemkové spoločenstvo so sídlom v K. prehlásili, že prevzali do svojho vlastníctva nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. území obce D. Žalovaní v 1. a 2. rade osvedčili svoje spoluvlastnícke podiely po neb. M. P., ktorý pre častý výskyt priezviska P. v obci, mal prímenie S.

Krajský   súd   v   Prešove   sa   stotožnil   správnym   názorom   Okresného   súdu,   že sťažovateľka ako žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, týkajúce sa preukázania, že je právnou nástupkyňou po neb. M. P., resp. že M. P., zapísaný v Pomocnej knihe Urbariálnej obce S., str. 150, založenej 26. 08. 1929, je jej právnym predchodcom...

V súdnom konaní bolo predložených niekoľko dôkazov, jednoznačne preukazujúcich, že M. P., zapísaný v Pomocnej Urbariálnej knihe, je právnym predchodcom sťažovateľky, avšak ani jeden z tých dôkazov súd nereflektoval.

Fakt, že M. P. – s. mal manželku M. K., s ktorou ma jedinú dcéru – M. I., rod. P., potvrdil vo svojej výpovedi Ing. J. S., ktorý taktiež uviedol, že žalovaní v 1. a 2. rade mali taktiež právneho predchodcu M. P., s prímením K. Rovnako žalovaný v 1. rade Ing. A. P. v liste zo dňa 22. 05. 2009 potvrdil, že si pamätá na neb. M. P., ktorý mal jedinú dcéru M. I.,   ktorá   bola   starou   matkou   sťažovateľky.   Máme   teda   za   preukázané,   že   právnym predchodcom M. I. bol M. P., čo vyplýva aj z rodného listu M. I., rod. P.

Za preukázané považujeme aj skutočnosť, že práve tento M. P. vlastnil pozemky v Urbariáte S. Súdu boli predložené viaceré svedecké výpovede, ktorými bolo jednoznačne preukázané, že podiely v Urbariáte S. mal len M. P. – s., nie M. P. – K.

To, že M. P. – s. bol vlastníkom pozemkov v Urbariáte S., potvrdil svedok Ing. J. S., ktorý túto skutočnosť vedel od Jozefa Komára, ktorý bol dlhoročným richtárom v D. Právny predchodca žalovaných M. P. – K. síce vlastnil pozemky v Urbariáte D., no nikdy nevlastnil pozemky   v Urbariáte   S.,   čo   okrem   J.   S.   vo   svojich   písomných   výpovediach   potvrdili svedkovia Ing. Š. I., nar. 21. 08. 1929, J. I., nar. 16. 03. 1927, M. M., rod. K., nar. 05. 02. 1928, A. A., nar. 05. 01. 1911, J. P., nar. 02. 06. 1941 a J. C., nar. 13. 06. 1926. V zmysle týchto svedeckých výpovedí jediným M. P., ktorý vlastnil 2/8 pozemkov v Urbariáte S., bol M. P. – s. – právny predchodca sťažovateľky.

Krajský súd sa uvedenými svedeckými výpoveďami absolútne nezaoberal, napriek tomu,   že   na   nich   navrhovateľka   poukázala   vo   svojom   odvolaní.   Poukázal   len   na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia s použitím ust. § 219 ods. 2 O. s. p...

Odvolací súd nemôže bez ďalšieho prevziať závery súdu prvého stupňa keď sa ani ten   s   argumentáciou   odvolateľky   nezaoberal.   Postup   odvolacieho   súdu,   ktorý   sa nevysporiadal   so   svedeckými   výpoveďami,   predloženými   v   konaní,   ktorými   sa   v   celom rozsahu nezaoberal ani prvostupňový súd v konečnom dôsledku znamená, že ani rozsudok odvolacieho súdu nieje riadne odôvodnený.

Prvostupňový súd poukázal len na výpovede J. I., nar. 16. 03. 1927 a Ing. Š. I., nar. 21. 08. 1929, ktorých však nepovažoval za tzv. pamätníkov, keďže v čase smrti M. P. – s. mali 15 a 17 rokov. Zároveň ale opomína vo svojej argumentácii svedeckú výpoveď A. A., ktorý v čase smrti M. P. – s. mal už 33 rokov a ktorý vyhlásil, že poznal rodinu M. P. – s., jeho dcéru M. jej manžela J. I. i ich deti. Ďalej uviedol, že M. P. – s. vlastnil podiel 2/8 v S. urbariáte. Tento svedok teda stotožnil právneho predchodcu sťažovateľky, M. P. – s. s osobou, ktorá je zapísaná v Pomocnej knihe Urbariálnej obce S., keďže podľa A. A. podiel v Urbariáte S. vlastnili len tri rodiny pochádzajúce z D. – M. P. – s., S. – H. a V. P. Podobne relevantnou je aj výpoveď p. M. M., ktorá je príbuznou tak rodine M. I. – rod. P. a jej manžela J. I. (ktorým zostalo prímenie – s.), ako aj rodine M. P. – K. Aj ona potvrdila, že podiely v S. urbariáte vlastnil len M. P. – s., nie M. P. – K...

Rozsudok   odvolacieho   súdu   nemožno   považovať   za   presvedčivo   odôvodnený   ani v časti, kde súd argumentuje, že smrť pôvodného urbárskeho spoluvlastníka by sa vyznačila v Pomocnej knihe s uvedením, kto je oprávnený po ňom brať úžitky. Takáto argumentácia nie   je   ničím   odôvodnená,   a   nemôže   byť   dôvodom   pre   popretie   všetkých   v   konaní realizovaných dôkazov, predovšetkým s poukazom na fakt, že M. P. – s. zomrel v roku 1944, teda v čase vojny. Takýto postoj je len zjednodušovaním veci bez odôvodnenia, na základe akých dôkazov súd k takémuto zisteniu dospel.

Súd rovnako konštatoval, že zo strany sťažovateľky nebolo preukázané, že po smrti M.   P.   –   s.   tieto   nehnuteľnosti obhospodarovala   jeho dcéra   s manželom.   V prvom rade poukazujeme na to, že všetok majetok M. P. – s. nadobudla jeho jediná dcéra – M. I., a to jednak darovacou zmluvou zo dňa 30. 03. 1940 č. 2134, a jednak v dedičskom konaní, ako to vyplýva 2 pozemnoknižnej vložky č. 77, ako aj následne Rozhodnutia št. notárstva č. D1358/76,   podľa   ktorého   sú   predmetom   dedičstva   po   poručiteľke   M.   I.   nehnuteľnosti zapísané na pozemnoknižnej vložke č. 41 a 174, kat. úz. D. Nie je možné predložiť dedičské rozhodnutie po neb. M. P. – s., predmetom ktorého by boli podiely v urbariáte S., pretože do r. 1996 sa podiely v Urbariáte nededili. V listoch vlastníctva boli uvedení ako vlastníci „urbárni gazdovia“, ktorých evidenciu viedol príslušný urbár. Avšak to, že po smrti M. P. les v Urbariáte S. obhospodarovala M. I. a jej manžel vyplýva z vyššie spomínanej výpovede p. M. M., keď uvádza, že po druhej svetovej vojne chodil do lesa J. I. so svojim synom J. J. I. na pozemkoch, ktoré vlastnila jeho manželka M. po svojom otcovi M. P. – s., hospodáril ako samostatne hospodáriaci roľník a tento majetok užíval a spravoval. Ak sa teda v niektorých listinách uvádza J. I. vo vzťahu k majetku v Urbariáte v D., tak len v zmysle ich oprávneného užívateľa, keďže bol manželom ich vlastníčky – dcéry M. P. – s. J. I.   však   nikdy   pozemky   v   obci   D.   nevlastnil.   Túto   skutočnosť   je   možné   preukázať Rozhodnutím č. D 854/69 zo dňa 11. 12. 1969, ktoré je dedičským rozhodnutím po J. I., zomr. 20. 06. 1969, z ktorého vyplýva, že J. I. vlastnil len pozemky v katastri K.

Poukazujeme na splnomocnenie, ktoré udelil J. I. (manžel M. rod. P.) svojmu synovi J. I. na prevzatie sumy za preplatenie lesa chrasť – teda v S. urbariáte, nachádzajúce sa v spise. (To, že hon Ch. je súčasťou Urbariátu S., potvrdil P. S. na pojednávaní dňa 22. 05. 2009). Súd nesprávne uviedol, že J. I. splnomocnil J. I., v danom prípade naopak, otec J. splnomocnil syna J. a splnomocniteľ, t. j. otec J. I. nar. 26. 03. 1889 je ako splnomocniteľ aj podpísaný.   Ide   o   splnomocnenie   potvrdené   p.   Komárom,   ktorého   vo   svojej   výpovedi spomína svedok S. Súd tento dôkaz neakceptoval, lebo podľa súdu aj v Urbariáte obce D. mal J. I. podiel, čo nie je pravdou. J. I. takýto podiel v D. ani v S. nemal, a svoje oprávnenie užívať tieto nehnuteľnosti mohol odvádzať len z toho, že bol manželom vlastníčky...»Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľky… na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co 27/2010 zo dňa 07. 04. 2011 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12 Co 27/2010 zo dňa 07. 04. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 130,91 € na účet právnej zástupkyne... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS /05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa   žalobou podanou Okresnému   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala   voči   žalovaným   v   1.   až 153. rade určenia, že ňou označené spoluvlastnícke podiely na urbárskych nehnuteľnostiach patria   do   dedičstva   po   M.   I.,   rodenej   P.,   zomrelej   v   roku   1976.   Podľa   sťažovateľky pôvodným vlastníkom označených podielov bol otec M. I., rod. P., označený v „Pomocnej knihe Urbariálnej obce S.“ ako „M. P. z G. so zakrúškovaným prímením S.“, pričom pri obnove urbariátu v roku 1996 boli nesprávne identifikovaní jeho nástupcovia.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 241/2003-546 z 22. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) konanie vo vzťahu k niektorým žalovaným zastavil a v ostatnej časti žalobu zamietol. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania proti zamietavému výroku rozsudku okresného súdu krajský súd napadnutým rozsudkom tento potvrdil.Dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky bolo neunesenie dôkazného bremena na preukázanie jej tvrdení uvedených v žalobe. Krajský súd sa s týmto záverom okresného súdu v plnom rozsahu stotožnil.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   ňou   označeného   základného   a   iného   práva v nesprávnych záveroch napadnutého rozsudku a jeho nedostatočnom odôvodnení, k čomu uviedla: „Súdy v danom prípade pri hodnotení vykonaných dôkazov opomenuli vyhodnotiť predložené svedecké výpovede, ktoré preukazujú tvrdenia sťažovateľky, v dôsledku čoho dospeli k nesprávnemu záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľkou. V prípade sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   tak   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia ako aj chybné hodnotenie dôkazov, resp. opomínanie predložených svedeckých výpovedí má za   následok   porušenie   práv   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Súd   pri rozhodovaní nebral do úvahy skutočnosti, preukázané dôkazmi, ako aj logickú súvislosť dôkazmi preukázaných skutočností, preto jeho rozhodnutie možno považovať za svojvoľné, účelové a arbitrárne...“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   zhrnul   obsah   odôvodnenia odvolaním   sťažovateľky   napadnutého   rozsudku   okresného súdu   a v   ďalšej   časti   svojho odôvodnenia uviedol:

„...   odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia   (§   219   ods.   2   O.   s.   p.)   a   súhlasí   s   právnym   rozhodnutím,   podaným v odôvodnení rozsudku. Žalobkyňa v tomto prípade uplatnila právo na určenie rozsahu dedičstva po nebohej M. I., rod. P., zomrelej 10. 9. 1976, ktorá by mala byť dedičkou po pôvodnom podielovom spoluvlastníkovi na urbárskych lesoch M. P. – S. Ako už konštatoval súd prvého stupňa, nepostačuje len v konaní niečo tvrdiť, ale je potrebné aj preukázať hodnovernými   dôkazmi   tvrdené   skutočnosti.   Žalobkyňa   v   tejto   veci   poukazuje   na   tzv. Pomocnú knihu urbarialisiov obce S., kde na str. 150 je zapísaný jej právny predchodca M. P., G. s poznámkou v krúžku S. Je potrebné poukázať na to, že v tomto zápise na str. 150 je záznam týkajúci sa rokov 1930 – 1957. Ak M. P. zomrel v roku 1944, tak zo záznamu nevyplýva, kto po roku 1944 mal nárok na podiel po tomto pôvodne zapísanom M. P. z G. Nie je preukázané, že by jeho práva prešli práve na M. I., rod. P. V tejto veci je potrebné poukázať   na   zák.   č.   2/1958   Zb.   Slovenskej   národnej   rady   o   úprave   pomerov   a obhospodarovaní   spoločne   užívaných   lesov   bývalých   urbarialistov,   komposesorátov   a podobných   útvarov,   kde   podľa   §   9   ods.   1,   odovzdanie   spoločných   lesov   do obhospodarovania   nedotýka   sa   doterajšich   vlastníckych   pomerov   spoločných   lesov. Členovia   zrušených   útvarov   ostávali   spoluvlastníkmi   spoločných   lesov   v pomere   podľa svojich podielov. Zákonom sa síce zrušovali útvary bývalých urbarialistov za tzv. účelom lepšieho hospodárenia v lesoch a rozvoja lesnej výroby a podľa § 2 ods. 1 tohto zákona, spoločné   lesy   sa   odovzdali   do   obhospodarovania   krajskej   správy   lesov,   ale   práva   a povinnosti spoluvlastníkov zostali zachované, v danom prípade aj spoluvlastnícke práva pôvodných urbárnikov. Žalobkyňa preto musela preukázať, či je právnou nástupkyňou po pôvodnom podielovom spoluvlastníkovi na urbariátnych pozemkoch. Žalobkyňa to tvrdila, ale nepreukázala, čo skonštatoval aj súd prvého stupňa. S týmto právnym názorom súdu prvého   stupňa   odvolací   súd   sa   stotožnil.   Žalobkyňa   neuniesla   dôkazné   bremeno   na preukázanie právneho nástupníctva po pôvodne zapísanom M. P., kde zakrúžkovanie na liste č. 150 pôvodného záznamu urbarialistov do krúžku slovo S., ešte nevytvára právny základ na určenie zákonného práva dedičstva M. P. na podiel v urbariáte. V samotnom zázname – Pomocnej knihe na str. 150 sú vyznačené ťažby dreva v rokoch 1930 – 1957, kde urbárske lesy boli odovzdané do správy – krajskej správy lesov podľa zák. č. 2/1958 Zb. o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov, kde nieje vyznačená zmena v prípade   tvrdeného   úmrtia   M.   P.,   právneho   predchodcu   žalobkyne   v   roku   1944.   Dá   sa predpokladať, že smrť pôvodného urbárskeho spoluvlastníka by sa aj vyznačila na takomto zázname s uvedením, kto je ďalej oprávnený po ňom brať úžitky. Keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočnosti, že M. I., rod. P. zomrela 10. 9. 1976, je podielovou spoluvlastníčkou k sporným nehnuteľnostiam, preto pre neunesenie dôkazného   bremena   žalobkyňa   musí   niesť   aj   dôsledok   vo   forme   neúspechu   v súdnom konaní.   Krajský   súd   preto   potvrdil   rozhodnutie súdu prvého   stupňa   ako vecne správne v napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí žaloby.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením svedeckých výpovedí a ďalších dôkazov vykonaných v priebehu posudzovaného konania okresným súdom a následne odobrený napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by okresným   súdom   aplikovaný   postup   pri   hodnotení   dôkazov,   s   ktorým   sa   krajský   súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   súlade   s   jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou úpravou.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľky   s   napadnutým   rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011