znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 288/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. B. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. P. L., N., vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   30   ods.   1   a čl.   36   písm.   b) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 1198 zo 4. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. B. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2009 doručená sťažnosť Mgr. B. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) č. 1198 zo 4. decembra 2008.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 14. decembra 2006 zvolený   národnou   radou   na   návrh   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“)   do funkcie   predsedu   Telekomunikačného   úradu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „telekomunikačný úrad“), a to na obdobie šesť rokov. Namietaným uznesením národnej rady   (č.   1198   zo   4. decembra   2008)   bol   sťažovateľ   odvolaný   z   funkcie   predsedu telekomunikačného úradu na návrh vlády, a to podľa § 7 ods. 10 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických   komunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o elektronických komunikáciách“). Tomuto uzneseniu zo 4. decembra 2008 predchádzal návrh vlády č. UV-27451/2008 z novembra 2008 (parlamentná tlač č. 862), podľa ktorého pochybenia telekomunikačného úradu/jeho predsedu bolo možné rozčleniť „nasledovne a to a) postup Telekomunikačného úradu v rozpore s uzneseniami vlády, b) neakceptovanie technickej komisie Skupiny pre digitálne vysielanie, c) nevyhlásenie konania na verejnoprávny multiplex, d) neriešenie otázky ceny pre vysielateľov, e) nedostatok garancií realizácie multiplexu zo strany víťaza výberového konania, f) nevyžadovanie zmluvného vzťahu medzi vysielateľom a budúcim prevádzkovateľom, g) neakceptovanie stratégie v oblasti kompresie, h)   súlad   hodnotiacich   kritérií   vo   výzve   so   zákonom   č.   220/2007   Z.   z.   o digitálnom vysielaní“.

3. Sťažovateľ namietal, že: (i)   národná   rada   môže   v súvislosti   s uvedeným   ustanovením   §   7   ods.   10   zákona o elektronických   komunikáciách   odvolať   predsedu   telekomunikačného   úradu „v   prípade neplnenia úloh zo strany Telekomunikačného úradu a to len a výlučne úloh, ktoré vyplývajú, resp, sú uvedené priamo v zákone o elektronických komunikáciách a nie v inom právnom predpise“. Pokiaľ potom dôvody jeho odvolania (uvedené v návrhu vlády) spočívali tiež v neplnení úloh v zmysle zákona. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona   č.   195/2000   Z.   z.   o telekomunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o vysielaní   a retransmisii“)   alebo   zák.   č. 220/2007   o   digitálnom   vysielaní programových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o digitálnom vysielaní“), nemohli byť tieto „dôvodom, ktorý ma na mysli § 7 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách“.

(ii) „ani údajné neplnenie uznesení vlády Telekomunikačným úradom... nemôže byť zákonným dôvodom na odvolanie predsedu Telekomunikačného úradu, nakoľko tieto nie je možné   jednoznačne   subsumovať   pod   ust.   §   7   ods.   10   zákona   o   elektronických komunikáciách...   z   formálno-právneho   hľadiska...   uznesenia   vlády   majú   vo   vzťahu k Telekomunikačnému   úradu   len   odporúčajúci   charakter.  ...   Aj   prípadné   iné   predstavy vlády vo vzťahu k výberovému konaniu sú... vo vzťahu k Telekomunikačnému úrade právne bezpredmetné, nakoľko uvedené oprávnenia vyplývajú Telekomunikačnému úradu priamo zo zákona.... Rovnako tak sú právne bezpredmetné aj... iné predstavy tzv. Skupiny pre digitálne   vysielanie,   resp.   jej   technickej   komisie...   ktorých   prípadné   nerešpektovanie nemôže byť dôvodom pre odvolanie predsedu Telekomunikačného úradu podľa § 7 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách.... Rovnako tak nemôže byť zákonným dôvodom pre   odvolanie   predsedu   Telekomunikačného   úradu   tak,   ako   sa   uvádza   v   materiáli predloženom vládou do Národnej rady, uznesenie Okresného súdu Bratislava I, ktorým vydal   predbežné   opatrenie,   ktoré   bráni   Telekomunikačnému   úradu   pokračovať   vo výberovom konaní.... Bez ohľadu na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ odmieta v plnom rozsahu argumentáciu o nerešpektovaní, resp. ignorovaní uznesení vlády, resp. absencii spolupráci s technickou skupinou Skupiny pre digitálne vysielanie.“.

4. Podstatou (jadrom) sťažovateľom namietaných skutočností boli jeho tvrdenia, že„... jeho odvolanie z iných dôvodov, ako z dôvodu neplnenia úloh vyplývajúcich zo zákona o elektronických   komunikáciách,   Národná   rada   jednoznačne   prekročila   rozsah   svojej právomoci, ktorá jej v súvislosti s odvolaním predsedu Telekomunikačného úradu vyplýva z §   7   ods.   10   zákona   o   elektronických   komunikáciách   a   porušila   tým   ústavné   princípy uvedené   vo   vyššie   uvedených   článkoch   ústavy,   čím   zároveň   porušila   podľa   názoru sťažovateľa jeho právo vyplývajúce z článku 30 ods. 1, prvá veta, Ústavy podľa ktorého, občania   majú   právo   zúčastňovať   sa   na   správe   vecí   verejných   priamo   alebo   slobodnou voľbou svojich zástupcov“; čím zároveň porušila jeho právo podľa čl. 36 písm. b) ústavy.

5.   Sťažovateľ   sa   domáhal   tiež   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 3 300 €,   čo   odôvodňoval   tým,   že „národná   rada   tým,   že   si   osvojila   ako   dôvod   jeho odvolanie   údajné   porušenie   zákona   zo   strany   sťažovateľa   a   takto   smerom   navonok k verejnosti jeho odvolanie aj komunikovala, ohrozila jeho dobré meno a povesť ako osoby uznávanej a rešpektovanej v sektore elektronických komunikácií..., ktoré môže sťažiť a aj sťažuje   jeho   ďalšie   profesionálne   pôsobenie   či   už   v   samotnom   sektore   elektronických komunikácií alebo v advokácii, ktorú od 1. februára opätovne vykonáva.“

6. Sťažovateľ zároveň   žiadal vydať rozhodnutie o dočasnom   opatrení a odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia národnej rady, najmä uložiť národnej rade, aby sa dočasne zdržala vykonávania uznesenia, ktorým odvolala sťažovateľa z funkcie predsedu telekomunikačného   úradu. „...   v   prípade,   že   sa   Národná   rada   nezdrží   vykonávania napadnutého uznesenia a pristúpi k voľbe nového predsedu Telekomunikačného úradu pred rozhodnutím Ústavného súdu..., znemožní tým fakticky navrátenia, resp. uvedenie samotnej veci, resp. pomerov do stavu, aký tu bol pred prijatím uznesenia Národnej rady, ktorým táto odvolala sťažovateľa v rozpore s ústavou a zákonom z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu.“

7. Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd vydal takýto nález: „Základné právo sťažovateľa B. M. podľa článku 30 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo Uznesením Národnej rady Slovenskej republiky číslo 1198 zo dňa 4. decembra 2008 porušené.

Základné právo sťažovateľa B. M. podľa článku 36 písm. b) v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo Uznesením Národnej rady Slovenskej republiky číslo 1198 zo dňa 4. decembra 2008 porušené.

Sťažovateľovi B. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3300 euro /slovom tritisíctristo euro/, ktoré je mu Národná rada Slovenskej republiky povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...

Zároveň týmto Ústavný súd vydáva rozhodnutie o dočasnom opatrení a odložení vykonateľnosti   uznesenia   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   číslo   1198   zo   dňa 4. decembra 2008 a týmto ukladá Národnej rade,   aby sa dočasne zdržala vykonávania Uznesenia číslo 1198, ktorým odvolala sťažovateľa z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   čl.   30   ods.   1   a čl.   36   písm.   b)   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   30   ods.   1   ústavy   občania   majú   právo   zúčastňovať   sa   na   správe   vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov...

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   všeobecného   súdu (ale aj iného orgánu verejnej moci) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

9. V sťažnosti je okrem obsahu podanej sťažnosti právne významný predovšetkým jej petit (návrh na rozhodnutie). Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Uvedené platí o to zvlášť, ak sťažovateľ sám disponuje právnickým vzdelaním a je zastúpený advokátom.

10. Porušenie označených článkov ústavy vidí sťažovateľ v tom, že národná rada ho odvolala z funkcie z iných ako zákonných dôvodov, čím prekročila rozsah svojej právomoci (bod 4).

11. Pokiaľ ide o základné právo občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov v súlade s čl. 30 ods. 1 ústavy, toto právo sa   chápe   ako   právo   spočívajúce   vo   využívaní   nástrojov   priamej   alebo   zastupiteľskej demokracie. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu priama účasť občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných spočíva predovšetkým v jeho práve zúčastniť sa na referende (I. ÚS   66/97,   II.   ÚS   1/98,   II.   ÚS   37/98).   Právo   občana   zúčastňovať sa   na   správe   vecí verejných   prostredníctvom   volených   zástupcov   spočíva   v jeho   práve   zúčastniť   sa   na voľbách volených zástupcov tak na miestnej, ako aj na celoštátnej úrovni a odovzdať svoj hlas „svojmu“ kandidátovi na vybraté miesto (II. ÚS 48/97, II. ÚS 1/98). „Právo zotrvať v štátnej   (verejnej)   funkcii,   do   ktorej   sa   navrhovateľ   dostal   voľbou   v Národnej   rade Slovenskej republiky síce v súlade a podľa ústavy, nie je však súčasťou základných práv upravených v čl. 30 ods. 1 ústavy“ (II. ÚS 796/00). V okolnostiach danej veci uvedené znamená, že napadnutým uznesením zo 4. decembra 2008 nemohla národná rada porušiť základné   právo   sťažovateľa   upravené   v čl.   30   ods.   1   ústavy,   pretože   ústava   právu   na zotrvanie   vo   verejnej   funkcii   neposkytuje   ochranu   ako   jednému   zo   základných   práv upravených v citovanom ustanovení.

12. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením národnej rady zo 4. decembra 2008 a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

13.   Pokiaľ   ide   o   ďalšiu   požiadavku   sťažovateľa,   ktorá   smerovala   (v   súvislosti s namietaným uznesením národnej rady zo 4. decembra 2008) k vysloveniu porušenia jeho základného   práva   upraveného   v čl.   36   písm.   b)   ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že uvedeného základného práva sa možno domáhať (čl. 51 ods.   1 ústavy) iba v medziach zákonov, ktoré   ho vykonávajú. Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v danom   prípade neboli   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich   zákonov   aplikované   spôsobom,   ktorý   by prerástol do porušenia označených ústavných práv sťažovateľa, a zistil, že to tak nie je.

14. V zmysle § 7 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách môže národná rada odvolať predsedu telekomunikačného úradu, ak úrad neplní úlohy podľa tohto zákona; tieto úlohy   sú   bližšie   vymedzené   v   §   6   ods.   3   citovaného   zákona   [a)   vykonáva   reguláciu, b) zabezpečuje   medzinárodné   vzťahy   v   oblasti   elektronických   komunikácií   na   úrovni regulačných orgánov, c) spolupracuje s ministerstvom pri vypracúvaní návrhu národnej tabuľky frekvenčného spektra a vykonáva správu frekvenčného spektra, d) chráni záujmy koncových užívateľov s ohľadom na kvalitu a ceny služieb, e) plní povinnosti podporujúce súťaž,   rozvoj   spoločného   trhu   Európskej   únie,   záujmy   všetkých   osôb   členských   štátov Európskej únie na území Slovenskej republiky, prístup k sieťam, prevádzkyschopnosť sietí a služieb   a   chráni   slobodu   výberu   prevádzkovateľa   s   uplatnením   technických noriem, f) vydáva všeobecne záväzné právne predpisy v medziach tohto zákona, g) vydáva Vestník Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, h) zabezpečuje svoje informačné povinnosti voči Národnej rade Slovenskej republiky a Európskej komisii, ktorej oznamuje aj informácie   patriace   do   jeho   pôsobnosti,   i)   určuje   úhrady,   j)   vedie   mimosúdne   riešenie sporov, k) poskytuje informácie koncovým užívateľom v súvislosti so službami, vykonáva užívateľské prieskumy, zverejňuje ich a využíva ich vo svojej činnosti, l) plní úlohy súvisiace s obmedzením vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na využívanie nehnuteľností na účely zabezpečenia služieb a s obmedzením vlastníckeho práva k hnuteľným veciam obmedzením alebo zákazom používania vysielacích telekomunikačných zariadení a okruhov v čase vojny a vojnového stavu, m) vykonáva dohľad a ukladá sankcie, n) vykonáva ďalšie činnosti podľa osobitných predpisov].

15. Sťažovateľ predovšetkým tvrdil, že národná rada ho odvolala z funkcie z iných ako zákonných dôvodov,   čím prekročila rozsah svojej právomoci (bod 4 a 10). V tejto súvislosti vyslovil v bode 3(i) názor, že mohol byť odvolaný iba za neplnenie úloh, ktoré „sú   uvedené   priamo   v   zákone   o   elektronických   komunikáciách   a   nie   v   inom   právnom predpise“ (teda   napr.   v   zákone   o   vysielaní   a   retransmisii   alebo   zákone   o digitálnom vysielaní,   pozn.). V tomto   rozsahu   potom   ústavný   súd   posúdil   predovšetkým   sporné ustanovenie §   7   ods.   10   zákona   o   elektronických   komunikáciách   a dospel   k záveru,   že sťažovateľova interpretácia tohto zákonného ustanovenia (bod 3 a 4) neobstojí.

16. Z ustanovenia § 7 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách v spojitosti s § 6 ods. 3 [predovšetkým písm. n)] citovaného zákona prima facie vyplýva, že úlohy, za neplnenie ktorých môže národná rada odvolať predsedu telekomunikačného úradu, môžu vyplývať aj z iných (osobitných) predpisov,   nielen   výlučne zo zákona o elektronických komunikáciách. V tomto smere ústavný súd pripomína, že sťažovateľ namietal formu/rozsah (bod   4),   nie   samotný   obsah   dôvodov. V okolnostiach   danej   veci   uvedené znamená,   že napadnutým uznesením zo 4. decembra 2008 nemohla národná rada porušiť ani základné právo sťažovateľa upravené v čl. 36 písm. b) ústavy.

17.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením národnej rady zo 4. decembra 2008 a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 36 písm. b) ústavy, sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Vzhľadom   na   uvedené   bolo   bez   významu   zaoberať   sa prípadne   inými   dôvodmi   na   odmietnutie   sťažnosti   v tejto   časti   (napr.   subsidiarita   či ne/použiteľnosť čl. 36 ústavy k charakteru posudzovanej verejnej/politickej funkcii).

18.   Ústavný   súd   k uvedenému   už   iba   dodáva,   že   v namietanom   uznesení   zo 4. decembra 2008 národná rada žiadne konkrétne dôvody odvolania sťažovateľa z funkcie predsedu   telekomunikačného   úradu   neuvádzala   (tieto   uvádzal   iba   návrh   vlády,   ktorú sťažovateľ za porušovateľa označených základných práv neoznačil).

19.   Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže tieto sú súčasťou základných princípov právneho štátu a vzhľadom na to „nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach“ (napr. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00). Navyše sťažovateľ ich porušenie viazal výslovne na porušenie základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy, ktorých porušenie ústavný súd nezistil.

20. Z už uvedených dôvodov, pre ktoré odmietol sťažnosť sťažovateľa, ústavný súd nerozhodoval o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia   a vydania   rozhodnutia   o   dočasnom   opatrení   a   odložení   vykonateľnosti napadnutého   uznesenia   národnej   rady.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ ani nežiadal (v petite) zrušiť namietané uznesenie národnej rady.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. októbra 2009