znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 288/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   38   ods.   2 Listiny   základných   práv   a   slobôd   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2006 doručená sťažnosť J. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   38   ods.   2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) v konaní o žiadosti sťažovateľa zo 6. júla 2006   podaného   v súlade   s   §   17   zákona   č.   211/2000   Z.   z   o   slobodnom   prístupe k informáciám   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode   informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“).

Z obsahu sťažnosti vyplynuli nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Návrh na sprístupnenie informácií v súlade s čl. 17 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (...) zasiela sťažovateľ listom zo dňa 6. júla 2006 Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky podaný na poštovú dopravu dňa 6. 7. 2006, doporučene s doručenkou ako list prvej triedy, rozhodnutie sp. zn. 74796526 doručenie zásielky potvrdil dňa 7. júla 2006 oprávnený prijímateľ adresáta.

Podľa ustanovenia § 17 z. č. 211/2000 Z. z. sú povinné osoby návrh vybaviť bez zbytočného odkladu najneskôr v lehote 10 dní. (...)

Ak si povinná osoba zákonnú povinnosť doručiť rozhodnutie navrhovateľovi nesplní, navrhovateľ môže podať podnet, sťažnosť na ústavný súd na preverenie takéhoto postupu. Nečinnosťou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v Bratislave   boli porušené základné práva navrhovateľa (...)

Nakoľko   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v Bratislave   v konaní o návrhu zo dňa 6. júla 2006 doručeného Ministerstvu spravodlivosti dňa 7. júla 2006 je nečinné nie je možné pripojiť právoplatné rozhodnutie.“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľ domáha vydania tohto nálezu:

„1. Postup Ministerstva spravodlivosti v Bratislave v konaní o návrhu zo dňa 6. júla 2006 doručeného Ministerstvu spravodlivosti 7. júla 2006 podľa ustanovenia § 17 z. č. 211/2000   Z.   z.   je   porušením   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného podľa čl. 38 ods. 2 v spojitosti s čl. 1, čl. 4 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ako ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), ktorým sa právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručuje.

2.   Ústavný   súd   zakazuje   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky v Bratislave   pokračovať   v porušovaní   základných   práv   a slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná (...) bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   nečinnosťou   ústredného   orgánu verejnej   správy, in   concreto postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky v konaní   o žiadosti   sťažovateľa   zo   6.   júla   2006   podaného   v súlade   s   §   17   zákona o slobodnom prístupe k informáciám dochádza k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny v spojení s čl. 1, čl. 4 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny.

1.   Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa § 18 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak povinná osoba v lehote   na   vybavenie   žiadosti   neposkytla   informácie   či   nevydala   rozhodnutie   a   ani informáciu   nesprístupnila,   predpokladá   sa,   že   vydala   rozhodnutie,   ktorým   odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

Ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti vyplýva, že v prípade sťažovateľa, ktorý požiadal   ministerstvo   o sprístupnenie   informácií,   po   márnom   uplynutí   lehoty   sa predpokladá, že ministerstvo vydalo rozhodnutie, ktorým odmietlo poskytnúť informáciu. V danom prípade teda ani nemohlo dôjsť k prieťahom konaní, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Okrem toho podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v znení zákona č. 424/2002   Z. z.)   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ústavný súd konštatuje, že konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré bolo do nášho právneho poriadku zavedené od 1. januára 2003, je súčasťou správneho súdnictva,   v ktorom   konajú   všeobecné   súdy   (v   danom   prípade   je   to   najvyšší   súd). Sťažovateľ   teda   mal   v správnom   súdnictve   podľa   citovaného   ustanovenia   Občianskeho súdneho   poriadku   na   ochranu   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 38   ods.   2   listiny   účinné   a dostupné   právne   prostriedky nápravy proti nečinnosti ústredného orgánu verejnej správy (ministerstva), čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o jeho námietke porušenia základného práva podľa   čl.   38   ods.   2   listiny,   a preto   v tejto   časti   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, teda pretože vo vzťahu k namietanému čl. 38 ods. 2 listiny nie je daná právomoc ústavného súdu, a teda nepripadá do úvahy posúdenie namietaného základného práva „v spojitosti s čl. 1, čl. 4 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny“, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2006