znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 287/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Ulica L. Novomeského 25, Pezinok,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľačl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   dňa   18.   novembra   2014v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   vecinamietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej ako „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 5ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) dňa18. novembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 (ďalej aj „napadnutýpostup“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   navrhovateľom   v   konanívedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 56/2010 proti Slovenskej republike v zastúpeníMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky o náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Ako   ďalej   sťažovateľ   v   sťažnosti   poznamenáva,   v trestnom   konaní   vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 52/2009 je v postavení obžalovaného a od 12. apríla 2014 do 15. januára 2015 sa nachádzal vo väzbe v

, z ktorej bolna   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015 „ihneď prepustený z väzby na slobodu“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti, argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu, namietanehumánne,   ponižujúce   a dôstojnosť   znižujúce   konanie   voči   jeho   osobe   nezákonnýma protiústavným postupom okresného súdu, v dôsledku ktorého bol „... dňa 18.11.2014 v skorých ranných hodinách policajtmi ZVJS v ⬛⬛⬛⬛... predvedený na Okresný súd Bratislava I pred zákonnú sudkyňu vo veci sp. zn. 18 C 56/2010, a to všetko bez   jeho   predchádzajúceho   vedomia   o pojednávaní   vo   veci   samej   a bez   poskytnutia primeranej 5 dňovej lehoty na pojednávanie...“. Zdôrazňujúc pochybenie zákonnej sudkynev konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18   C   56/2010,   sťažovateľ   poukazujena sťažnosť adresovanú predsedníčke okresného súdu, ako i na sťažnosť na porušenie zásaddôstojnosti súdneho konania adresovanú Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.Následne s poukazom na vybavenie sťažnosti zo strany vedenia okresného súdu sťažovateľrozporuje   samotný   spôsob   vybavenia   predmetnej   sťažnosti,   s ktorým   sa   nestotožňuje,a zároveň   poukazuje na   svoju   ďalšiu   žiadosť   adresovanú   predsedovi   krajského   súduo prešetrenie vybavenia zmienenej sťažnosti.

Ako ďalej sťažovateľ poznamenáva, s formalistickým vybavením sťažnosti zo stranypodpredsedu   krajského   súdu   sa   rovnako   nestotožnil   a je   toho   názoru,   že   k vybaveniusťažnosti   zo strany   krajského   súdu   došlo   krajne   formalisticky,   pričom   krajský   súd   sa„... nevyrovnal so všetkými namietanými   útokmi   zo strany   okresného   súdu   do integrity sťažovateľa, s nedôstojným a ponižujúcim zaobchádzaním so sťažovateľom dňa 18.11.2014 vinou porušovateľa, a to všetko v čase, kedy jeho väzba v ⬛⬛⬛⬛ bola protiústavná a nezákonná... tak, ako to skonštatoval Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15.01.2015...“.

4.   Následne,   poukazujúc   na   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu sp.   zn.1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015, sťažovateľ opätovne upriamuje pozornosť na pochybenieokresného súdu v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   18 C 56/2010,   v dôsledku ktorého   malokresný   súd   vyvolať   stav „...   voči   ktorému   bol   dňa   18.11.2014   sťažovateľ   bezmocný a nemohol sa brániť predvádzaniu po spútaní policajtmi ZVJS v putách... čo malo negatívny dopad   na   sťažovateľa   -   človeka,   morálne   narušilo   integritu   jeho   osobnosti,   narušilo profesnú, súkromnú a rodinnú sféru jeho života a zasiahlo do jeho práv na súkromie, a to všetko   z dôvodu,   že   porušovateľ   svojvoľne   nerešpektoval   zásadu   primeranosti a zdržanlivosti a konal svojvoľne“. Podľa názoru sťažovateľa vinou okresného súdu došlok neoprávnenému   zásahu   do   jeho   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   ctia povesti   a sťažovateľ   v dôsledku   eskorty   vykonanej   18.   novembra   2014   a podrobnepopísanej v podanej sťažnosti   utrpel ujmu tak   na   fyzickom, ako aj   psychickom zdraví.Sťažovateľ dôrazne poukazuje na brutalitu správania sa príslušníkov Policajného zboru prirealizácii eskortovania a v širších súvislostiach i na samotnú väzbu.

Ako ďalej sťažovateľ uvádza, «... počas pojednávania na Okresnom súde Bratislava I dňa   18.11.2014   vo   veci   sp.   zn.   18C   56/2010   sa...   nemohol   plnohodnotne   sústrediť   na pojednávanie, prejednávanú vec, celý čas nad ním stál policajt - príslušník ZVJS, čím... psychicky trpel... bol nechutne pod psychickým tlakom, pod dohľadom eskorty, proces nebol „FAIR“   a   to   všetko   vinou   ústavne   nekonformného   a   nezákonného   postupu,   svojvôle zo strany porušovateľa, zneužitím procesného práva...

Porušovateľ   v   dôsledku   zneužitia   inštitútu   väzby,   svojvoľného,   nezákonného a protiústavného konania v rozhodnom období (02.09.2014 - 15.01.2015) sa nevyrovnal s tým, že sa vyžaduje, aby ujma, ktorú spôsobuje štát trestne stíhaným, bola čo najmenšia, aby boli čo najmenej obmedzovaní v slobode pohybu a pobytu, čo najmenej ponižovaní spútavaním putami a vláčením eskortou na pojednávania, čo najmenej vystavovaní strate súkromia a nevyhnutnému pohodliu obvyklého spôsobu života.».

5.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súdpo predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že: „1. Základné práva a slobody ⬛⬛⬛⬛ chránené podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I dňa 18.11.2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 porušené boli.

2. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 €, ktoré je Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   zaplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   -   advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8.   Sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátkou,   v petite   podanej   sťažnostinamieta   porušenie   v   bode   1   označených   práv   a   slobôd   výlučne   postupom   okresnéhosúdu dňa 18. novembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 (ktorým okresnýsúd   nariadil   jeho   predvedenie   na   pojednávanie   nariadené   na   18.   november   2014   bezjeho predchádzajúceho vedomia o pojednávaní vo veci samej a bez poskytnutia minimálnej5-dňovej lehoty na prípravu na pojednávanie), a nie aj následné akty či už zo strany vedeniaokresného súdu, alebo zo strany vedenia krajského súdu (bod 3). V kontexte uvedenéhoústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitneplatí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd súzastúpené   advokátom.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   má   v   ústave   a v zákoneo ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenieviacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania. Až na výnimky,ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatiekonania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Keďže teda sťažovateľ v petite ústavnejsťažnosti napáda len postup okresného súdu dňa 18. novembra 2014, ústavný súd sa zameralna včasnosť podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa.

9. Z obsahu sťažovateľom priložených listín považoval ústavný súd za preukázané, žesťažnosť bola podaná po lehote, keďže zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 z 18. novembra 2014 ústavný súd v zhode s tvrdenímsamotného sťažovateľa bol toho názoru, že sťažovateľom napadnutý postup okresného súdubol skutočne realizovaný 18. novembra 2014, keď v úvode konštatoval, že žalobca bol včaspredvedený,   a následne   po   otvorení   pojednávania   samotný   sťažovateľ   žiadal   odročiťpojednávanie   z dôvodu,   že „...   nemal   dostatočný   čas   na   prípravu   na   pojednávanie. Dozvedel sa o TP až dnes, keď prišli pre mňa príslušníci PZ. Vo väzbe nemám žiadne materiály, vzťahujúce sa k danej veci...“.

10. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonomustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03). Pretože sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnomsúde zjavne po uplynutí 2-mesačnej lehoty (bod 9), ústavný súd musel sťažnosť odmietnuťako oneskorene podanú.

11. Ústavný súd, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde,zároveň zdôrazňuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovanej zástupkyne, ktorákoncipovala   aj   samotnú   sťažnosť   podanú   ústavnému   súdu,   s návrhom   doručili splnomocnenie pre advokátku na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetnésplnomocnenie vykazovalo nedostatky. Predloženie splnomocnenia je pritom povinnosťouvyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V splnomocnení sa musívýslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd v zhodeso   svojou   skoršou   judikatúrou   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   zmyslom   inštitútusplnomocnenia   je,   že   sa   udeľuje   inej   osobe   v   rozsahu   vymedzenom   splnomocniteľom,pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu hosplnomocnená   osoba   zastupuje.   V   naznačenom   rozsahu   splnomocnenie   doručenésťažovateľom   spolu   s ústavnou   sťažnosťou   vykazovalo   vady   neurčitosti,   pretože   v   ňomnebolo   vymedzené,   akej   veci sa   (v   konaní   pred   ústavným   súdom) týka.   Vzhľadom   nauvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje i nedostatok náležitostí predpísanýchzákonom.

12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie jepovinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinnéhoprávneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacejčinnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatokzákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,I. ÚS 368/2010, III.   ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát jepovinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú nato   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

13. Z uvedených dôvodov (bod 9 a 11) ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedenévo výroku tohto rozhodnutia. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanieo ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sanimi ústavný súd už nezaoberal.

14. Nad rámec uvedeného ústavný súd v závere poznamenáva, že pokiaľ nosnýmidôvodmi   podanej   sťažnosti   boli   neprípustné   zásahy,   brutalita   či   samotné   poníženiesťažovateľa pri realizácii predvedenia na pojednávanie nariadeného na 18. november 2014,tak   v kontexte   uvedeného   v rámci   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.18 C 56/2010   zákonná   sudkyňa   dala   výlučne   len   pokyn   na   predvedenie   sťažovateľana nariadené   pojednávanie,   pričom   samotné   vykonanie   predvedenia   bolo   v kompetencii ⬛⬛⬛⬛,   a teda   zákonná   sudkyňa   samotný   akt   predvedenianerealizovala. Navyše, pokiaľ ide o prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde podsp. zn.   18 C 56/2010 (zmienené   sťažovateľom v jeho sťažnostiach adresovaných   vedeniuokresného   súdu,   ako   i krajského   súdu),   tieto   boli   predmetom   rozhodovania   zo   stranyústavného   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   534/2013   a sp.   zn.II. ÚS 146/2015.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015