SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 287/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Ulica L. Novomeského 25, Pezinok,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľačl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I dňa 18. novembra 2014v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej ako „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 5ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) dňa18. novembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 (ďalej aj „napadnutýpostup“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je navrhovateľom v konanívedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 56/2010 proti Slovenskej republike v zastúpeníMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky o náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Ako ďalej sťažovateľ v sťažnosti poznamenáva, v trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 52/2009 je v postavení obžalovaného a od 12. apríla 2014 do 15. januára 2015 sa nachádzal vo väzbe v
, z ktorej bolna základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015 „ihneď prepustený z väzby na slobodu“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti, argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu, namietanehumánne, ponižujúce a dôstojnosť znižujúce konanie voči jeho osobe nezákonnýma protiústavným postupom okresného súdu, v dôsledku ktorého bol „... dňa 18.11.2014 v skorých ranných hodinách policajtmi ZVJS v ⬛⬛⬛⬛... predvedený na Okresný súd Bratislava I pred zákonnú sudkyňu vo veci sp. zn. 18 C 56/2010, a to všetko bez jeho predchádzajúceho vedomia o pojednávaní vo veci samej a bez poskytnutia primeranej 5 dňovej lehoty na pojednávanie...“. Zdôrazňujúc pochybenie zákonnej sudkynev konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 56/2010, sťažovateľ poukazujena sťažnosť adresovanú predsedníčke okresného súdu, ako i na sťažnosť na porušenie zásaddôstojnosti súdneho konania adresovanú Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.Následne s poukazom na vybavenie sťažnosti zo strany vedenia okresného súdu sťažovateľrozporuje samotný spôsob vybavenia predmetnej sťažnosti, s ktorým sa nestotožňuje,a zároveň poukazuje na svoju ďalšiu žiadosť adresovanú predsedovi krajského súduo prešetrenie vybavenia zmienenej sťažnosti.
Ako ďalej sťažovateľ poznamenáva, s formalistickým vybavením sťažnosti zo stranypodpredsedu krajského súdu sa rovnako nestotožnil a je toho názoru, že k vybaveniusťažnosti zo strany krajského súdu došlo krajne formalisticky, pričom krajský súd sa„... nevyrovnal so všetkými namietanými útokmi zo strany okresného súdu do integrity sťažovateľa, s nedôstojným a ponižujúcim zaobchádzaním so sťažovateľom dňa 18.11.2014 vinou porušovateľa, a to všetko v čase, kedy jeho väzba v ⬛⬛⬛⬛ bola protiústavná a nezákonná... tak, ako to skonštatoval Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15.01.2015...“.
4. Následne, poukazujúc na odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu sp. zn.1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015, sťažovateľ opätovne upriamuje pozornosť na pochybenieokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010, v dôsledku ktorého malokresný súd vyvolať stav „... voči ktorému bol dňa 18.11.2014 sťažovateľ bezmocný a nemohol sa brániť predvádzaniu po spútaní policajtmi ZVJS v putách... čo malo negatívny dopad na sťažovateľa - človeka, morálne narušilo integritu jeho osobnosti, narušilo profesnú, súkromnú a rodinnú sféru jeho života a zasiahlo do jeho práv na súkromie, a to všetko z dôvodu, že porušovateľ svojvoľne nerešpektoval zásadu primeranosti a zdržanlivosti a konal svojvoľne“. Podľa názoru sťažovateľa vinou okresného súdu došlok neoprávnenému zásahu do jeho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej ctia povesti a sťažovateľ v dôsledku eskorty vykonanej 18. novembra 2014 a podrobnepopísanej v podanej sťažnosti utrpel ujmu tak na fyzickom, ako aj psychickom zdraví.Sťažovateľ dôrazne poukazuje na brutalitu správania sa príslušníkov Policajného zboru prirealizácii eskortovania a v širších súvislostiach i na samotnú väzbu.
Ako ďalej sťažovateľ uvádza, «... počas pojednávania na Okresnom súde Bratislava I dňa 18.11.2014 vo veci sp. zn. 18C 56/2010 sa... nemohol plnohodnotne sústrediť na pojednávanie, prejednávanú vec, celý čas nad ním stál policajt - príslušník ZVJS, čím... psychicky trpel... bol nechutne pod psychickým tlakom, pod dohľadom eskorty, proces nebol „FAIR“ a to všetko vinou ústavne nekonformného a nezákonného postupu, svojvôle zo strany porušovateľa, zneužitím procesného práva...
Porušovateľ v dôsledku zneužitia inštitútu väzby, svojvoľného, nezákonného a protiústavného konania v rozhodnom období (02.09.2014 - 15.01.2015) sa nevyrovnal s tým, že sa vyžaduje, aby ujma, ktorú spôsobuje štát trestne stíhaným, bola čo najmenšia, aby boli čo najmenej obmedzovaní v slobode pohybu a pobytu, čo najmenej ponižovaní spútavaním putami a vláčením eskortou na pojednávania, čo najmenej vystavovaní strate súkromia a nevyhnutnému pohodliu obvyklého spôsobu života.».
5. Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súdpo predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že: „1. Základné práva a slobody ⬛⬛⬛⬛ chránené podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I dňa 18.11.2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 porušené boli.
2. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 €, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, v petite podanej sťažnostinamieta porušenie v bode 1 označených práv a slobôd výlučne postupom okresnéhosúdu dňa 18. novembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 (ktorým okresnýsúd nariadil jeho predvedenie na pojednávanie nariadené na 18. november 2014 bezjeho predchádzajúceho vedomia o pojednávaní vo veci samej a bez poskytnutia minimálnej5-dňovej lehoty na prípravu na pojednávanie), a nie aj následné akty či už zo strany vedeniaokresného súdu, alebo zo strany vedenia krajského súdu (bod 3). V kontexte uvedenéhoústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitneplatí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd súzastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákoneo ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenieviacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania. Až na výnimky,ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatiekonania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Keďže teda sťažovateľ v petite ústavnejsťažnosti napáda len postup okresného súdu dňa 18. novembra 2014, ústavný súd sa zameralna včasnosť podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa.
9. Z obsahu sťažovateľom priložených listín považoval ústavný súd za preukázané, žesťažnosť bola podaná po lehote, keďže zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 z 18. novembra 2014 ústavný súd v zhode s tvrdenímsamotného sťažovateľa bol toho názoru, že sťažovateľom napadnutý postup okresného súdubol skutočne realizovaný 18. novembra 2014, keď v úvode konštatoval, že žalobca bol včaspredvedený, a následne po otvorení pojednávania samotný sťažovateľ žiadal odročiťpojednávanie z dôvodu, že „... nemal dostatočný čas na prípravu na pojednávanie. Dozvedel sa o TP až dnes, keď prišli pre mňa príslušníci PZ. Vo väzbe nemám žiadne materiály, vzťahujúce sa k danej veci...“.
10. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03). Pretože sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnomsúde zjavne po uplynutí 2-mesačnej lehoty (bod 9), ústavný súd musel sťažnosť odmietnuťako oneskorene podanú.
11. Ústavný súd, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde,zároveň zdôrazňuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovanej zástupkyne, ktorákoncipovala aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom doručili splnomocnenie pre advokátku na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetnésplnomocnenie vykazovalo nedostatky. Predloženie splnomocnenia je pritom povinnosťouvyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V splnomocnení sa musívýslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd v zhodeso svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútusplnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom,pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu hosplnomocnená osoba zastupuje. V naznačenom rozsahu splnomocnenie doručenésťažovateľom spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo vady neurčitosti, pretože v ňomnebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným súdom) týka. Vzhľadom nauvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje i nedostatok náležitostí predpísanýchzákonom.
12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie jepovinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinnéhoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacejčinnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatokzákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát jepovinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú nato splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
13. Z uvedených dôvodov (bod 9 a 11) ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedenévo výroku tohto rozhodnutia. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanieo ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sanimi ústavný súd už nezaoberal.
14. Nad rámec uvedeného ústavný súd v závere poznamenáva, že pokiaľ nosnýmidôvodmi podanej sťažnosti boli neprípustné zásahy, brutalita či samotné poníženiesťažovateľa pri realizácii predvedenia na pojednávanie nariadeného na 18. november 2014,tak v kontexte uvedeného v rámci konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.18 C 56/2010 zákonná sudkyňa dala výlučne len pokyn na predvedenie sťažovateľana nariadené pojednávanie, pričom samotné vykonanie predvedenia bolo v kompetencii ⬛⬛⬛⬛, a teda zákonná sudkyňa samotný akt predvedenianerealizovala. Navyše, pokiaľ ide o prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde podsp. zn. 18 C 56/2010 (zmienené sťažovateľom v jeho sťažnostiach adresovaných vedeniuokresného súdu, ako i krajského súdu), tieto boli predmetom rozhodovania zo stranyústavného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 534/2013 a sp. zn.II. ÚS 146/2015.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015