znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 287/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Alexandrom Bröstlom, konateľom Advokátskej kancelárie Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., Štúrova 27, Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 102/2011 a jeho rozsudkom z 23. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 139/2012 a jeho uznesením z 23. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014   doručená sťažnosť P.   M. (ďalej len „sťažovateľ“,   v   citáciách   aj „žalobca“,   resp. „dovolateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 102/2011 a jeho rozsudkom z 23. januára 2012 a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v dovolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 139/2012 a jeho uznesením z 23. januára 2014.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ je v procesnom   postavení navrhovateľa   v   súdnom   spore   o   určenie   neplatnosti   darovacej zmluvy   vedenom   Okresným   súdom   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 6 C 101/2009.   Okresný   súd   rozsudkom   zo 7.   júla   2011   sťažovateľovu   žalobu   zamietol. O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   102/2011 z 23. januára 2012, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 139/2012 z 23. januára 2014 odmietol.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: „Krajský   súd...   vo   svojom   potvrdzujúcom rozsudku venoval hlavnú pozornosť iba námietke sťažovateľa poukazujúcej na neplatnosť darovacej   zmluvy...   a len   povrchne,   nedostatočne   a svojvoľne   sa   zaoberal   jeho   ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní... na ktoré zo strany krajského súdu nedostal primeranú a dostatočnú odpoveď...“ Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľ namietal, že „Nestačí totiž, že najvyšší súd sa zaoberal dovolacími argumentmi sťažovateľa, ide predovšetkým o to, ako sa s nimi vyrovnal, ako ich posúdil a vyhodnotil.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených práv namietanými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (bod 1). Žiadal zrušenie týchto rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie krajského súdu a priznanie mu náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

9. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 23. januára 2014, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.“, a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 23. januára 2012 (pozri body 1, 4 a 6).

10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

11.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom   úspešný   vrátane   odvolacieho   konania   či   konania   o   dovolaní.   Z   toho   vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

12.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či dovolania   vôbec   boli naplnené.

14. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

15.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

16. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 14 a 15) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 139/2012 z 23. januára 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení priebehu   a   výsledku   konania   na   okresnom   súde   v   podstatnom   oboznámil   rozhodnutie, faktické a právne závery krajského súdu:

„Na   odvolanie   žalobcu   Krajský   súd...   rozsudkom   z   23.   januára   2012   sp.   zn. 7 Co 102/2011 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd sa v zmysle § 219   ods.   2   O.   s.   p.   obmedzil   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol už len ďalšie dôvody, v ktorých sa vyporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Pokiaľ žalobca vyvodzoval neplatnosť darovacej zmluvy z nedodržania   ustanovení zákona č.   599/2001 Z.   z.   o   osvedčovaní   listín   a podpisov na listinách okresnými úradmi a obcami, odvolací súd uviedol,   že tento zákon neupravuje obsahové   a   formálne   náležitosti   darovacej   zmluvy,   ktorých   nedostatok   by   spôsoboval neplatnosť zmluvy. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, ktorými spochybňoval technické spojenie jednotlivých listov darovacej zmluvy pred jej podpisom a tvrdil možnú manipuláciu s   obsahom   darovacej   zmluvy.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   žalobca   v   tomto   smere neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal opodstatnenosť svojich tvrdení. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci neboli zistené a preukázané okolnosti, ktoré by mali za následok neplatnosť darovacej zmluvy, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne,   pokiaľ   žalobu   zamietol.   Odvolací   súd   preto   napadnutý   rozsudok   potvrdil. O náhrade   trov   odvolacieho   konania   nerozhodol   s   odôvodnením,   že   o   trovách   bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§151 ods. 3 O. s. p).“

Následne   oboznámil   podstatu   dovolacej   argumentácie   sťažovateľa.   Sťažovateľ uviedol, že „postupom súdu mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). a v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Podrobne špecifikoval iba svoju námietku, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Podľa jeho názoru došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tým, že súdy nesprávne vyhodnotili   podstatu   a   dôsledky   nedostatkov,   ku   ktorým   došlo   zo   strany   orgánu osvedčujúceho pravosť podpisu poručiteľky na darovacej zmluve. Napriek tomu, že postup tohto   orgánu   pri   osvedčovaní   pravosti   jej   podpisu   nebol   správny,   súdy   dospeli k nepodloženému záveru o platnosti darovacej zmluvy. Rozhodujúcim skutočnostiam, ktoré mali   podstatný   vplyv   na   rozhodnutie   (rozpor   darovacej   zmluvy   so   zákonom   a   dobrými mravmi,   jej uzavretie   krátko   pred   smrťou   poručiteľky   a   v   takom jej   zdravotnom   stave, v ktorom nemohla byť spôsobilá na tento úkon) nepriznali náležitý význam. K nesprávnym právnym   záverom   dospeli   aj   preto,   lebo   nesprávne   vyhodnotili   výsledky   vykonaného dokazovania   (§   132   O.   s.   p.).   Podľa   názoru   dovolateľa   je   rozsudok   odvolacieho   súdu nepreskúmateľný, lebo odvolací súd len stroho skonštatoval správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a bližšie nevysvetlil, prečo pokladal postup orgánu osvedčujúceho podpis za správny. Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok zmeniť (tak, že jeho žalobe bude vyhovené), alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p.,   bez   nariadenia   dovolacieho   pojednávania   (§   243a   ods.   3   O.   s.   p.)   skúmal,   či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1.   V   zmysle   §   236   ods.   1   O.   s.   p.   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ak   odvolací   súd   vyslovil   vo výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,   ktorým súd   prvého   stupňa   vo výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Prípustnosť dovolania žalobcu z uvedených ustanovení nevyplýva - napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.

2.   So   zreteľom   na   vyššie   uvedené   by   dovolanie   žalobcu   mohlo   byť   procesne prípustné,   len   ak   v   konaní   došlo   k   niektorej   z   procesných   vád,   ktoré   sú   taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O. s. p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   c/   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže   namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobca v dovolaní uviedol, že jeho dovolanie je prípustné preto, lebo mu v konaní bola   odňatá   možnosť   pred   súdom   konať.   Pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad práva zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci a k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy).   Žalobca   svoje   tvrdenie,   že   došlo   k   tejto   procesnej   vade,   ničím   nešpecifikoval a neuviedol, konkrétne ktorým postupom súdu malo k tejto vade dôjsť a realizácia ktorého procesného oprávnenia mu bola znemožnená.

Dovolací súd – zohľadňujúc § 242 ods. 1 O. s. p. – pristúpil k posúdeniu, či v konaní bola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať, i keď dovolateľ ničím nešpecifikoval, ktorý procesný postup súdu mal za následok ním tvrdenú vadu, resp. realizácia ktorého procesného oprávnenia mu bola znemožnená.

Oboznámením   sa   so   spisom   dovolací   súd   nedospel   k   záveru,   že   v   konaní   bola dovolateľovi odňatá možnosť pred súdom konať.

3.   Pokiaľ   žalobca   namieta,   že   v konaní   došlo   k tzv.   inej   (než   v §   237   O.   s.   p. uvedenej) procesnej vade, dovolací súd uvádza, že o vadu tejto povahy ide okrem iného tiež v prípade nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu (k tomu viď tiež bod 5.), resp. vtedy, keď súd   skutkové   závery,   z   ktorých   vyvodil   svoje   právne   závery,   založil   na   výsledkoch dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi spôsob   vykonania   dokazovania   určitým   dôkazným   prostriedkom   alebo   že   jeho   skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania najavo.

Dovolateľom   namietaná   tzv.   iná   procesná   vada   je   síce   relevantným   dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), tento dôvod ale môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

4. Dovolateľ v dovolaní uvádza, že súd prvého stupňa správne a úplne zisti skutkový stav, dospel ale k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku tohto vec nesprávne právne posúdil. Dovolateľ tým namieta, že výsledky dokazovania boli nesprávne vyhodnotené. Konštantná   judikatúra   najvyššieho   súdu   zastáva   názor,   že   nesprávne   hodnotenie dôkazov   nezakladá   procesnú vadu   konania   v zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   (porovnaj napríklad   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   85/2010,   2   Cdo   29/2011 a 5 Cdo 24/2012).   Do   obsahu   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   nepatrí   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. US 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 O. s.   p.   (viď   R   42/1993).   Z   prieskumnej   povahy   dovolacieho   konania   vyplýva,   že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O. s. p.), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov.

Či už teda výsledky dokazovania boli súdmi vyhodnotené správne alebo nesprávne, nemohlo to mať za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

5. Žalobca v dovolaní namieta, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   je   judikatúrou   najvyššieho   súdu   považovaná   za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.   s.   p.   (viď   R   111/1998).   Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   je   názor   zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od   tohto   názoru.   Senát   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhoduje   v   tejto   veci,   pri   doterajšom rozhodovaní   vždy   dôsledne   a   bezvýnimočne   zastával   názor,   že   nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013).). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn.   1   Cdo   140/2009,   1   Cdo   181/2010,   2   MCdo   18/2008,   2   Cdo   83/2010, 4 Cdo 310/2009,   5   Cdo   290/2008,   5   Cdo   216/2010,   6   Cdo   25/2012,   7   Cdo   52/2011 a 7 Cdo 109/2011).

Aj   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   náleze   z   30.   januára   2013   sp.   zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre   najvyššieho   súdu,   ktorá   prijala   záver,   že   nedostatok   riadneho   odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv.   inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“.

Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O. s. p.

6.   Žalobca   v   dovolaní   uviedol,   že   napadnutý   rozsudok   spočíva   na   nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dôvody, so zreteľom na ktoré zastáva tento názor, špecifikoval podrobne na str. 5 až 7 dovolania.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale   interpretoval   alebo   ak zo správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Nesprávne   právne posúdenie   veci je   síce relevantný dovolací   dôvod,   môže byť   ale úspešne uplatnený iba v procesne   prípustnom   dovolaní.   Samo   nesprávne   právne   posúdenie   veci   prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobca tento dovolací dôvod uplatnil   v   dovolaní,   ktoré   nie   je   procesne   prípustné,   nemohol   dovolací   súd   podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

7. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 a 237 O. s. p. nemožno vyvodiť, dospel najvyšší súd k záveru, že tento opravný prostriedok je v danom prípade procesne neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania   sa   dovolací   súd   nezaoberal   napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na jej priznanie (§151 ods. 1 O. s. p.).»

17.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods.   1   písm.   c)   O.   s.   p.“ ako   neprípustné.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 139/2012   z 23.   januára   2014   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

18. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   102/2011   a   jeho   rozsudkom   zo   23.   januára   2012,   ktorým na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 101/2009-162 zo 7. júla 2011 potvrdil.

20.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

21. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

23.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

25. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

26.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014