znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 287/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 prerokoval   oznámenie   JUDr.   Štefana   Harabina   o   námietke   predpojatosti   voči   sudcovi Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Ladislavovi   Oroszovi   v   konaní   vo   veci sťažnosti JUDr.   P.   P.   vedenej   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky pod sp. zn. Rvp 10669/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sudca   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Ladislav   Orosz j e   v y l ú č e n ý z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10669/2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. apríla 2013 doručené   podanie   JUDr.   Štefana   Harabina,   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“), č. k. KP 3/2013-13 z 28. marca 2013, ktorým podal námietku   zaujatosti   proti   sudcovi   ústavného   súdu   JUDr.   Ladislavovi   Oroszovi   vo   veci sťažnosti   JUDr.   P.   P.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   proti   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10669/2013. Sťažovateľ v tomto konaní namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Ndz 4/2012 z 26. novembra 2012.

Námietku   predpojatosti   voči   sudcovi   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi navrhovateľ   v   podstatnom   odôvodnil   tým,   že «sa   prostredníctvom   médií   opakovane negatívne vyjadril k mojej odbornosti a kvalifikovanosti, najmä v súvislosti s legitimitou zastávania   funkcie   predsedu   Najvyššieho   súdu   (v   rokoch   1998-2003).   Možno   uviesť napríklad správu vydanú SITA (tlačová agentúra) z 15. októbra 2000, kde Ladislav Orosz vtedy   ako   predseda   Ústavnoprávneho   výboru   parlamentu   uviedol,   že   „spôsob   konania predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Harabina je taký, že by bolo v záujme autority sudcovského stavu, aby ho vo funkcii nahradil niekto iný“. V ďalšej správe pre SITA Ladislav Orosz uviedol okrem iného, že Štefana Harabina možno odvolať aj podľa platného právneho stavu a bude to aj v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Vzhľadom na tieto vyjadrenia Ladislava Orosza sa dalo tiež očakávať, že bude rovnako negatívne pristupovať k mojej osobe aj v tomto konaní. Opodstatnenosť týchto obáv odôvodňuje aj rozhodnutie   samotného   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   I.   ÚS   352/2010-6 z 20. októbra   2010,   ktorým   senát   Ústavného   súdu   vylúčil   Ladislava   Orosza   z   výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod č. IV. ÚS 345/09 vo vzťahu k mojej osobe ako účastníkovi   iného   konania   pred   Ústavným   súdom,   a   to   bezprostredne   už   pred prejednávaním mojej disciplinárnej veci...

Objektívnosť sudcu Ladislava Orosza v ostatnom čase je spochybnená aj v dôsledku ním samým vymysleného nátlaku na jeho osobu (prostredníctvom manželky), v súvislosti s konaním   o   ústavnosti   Špeciálneho   súdu   (voči   zriadeniu   ktorého   sťažovateľ   mal   od začiatku námietky). Nepravdivosť nátlaku sa potvrdila právoplatným uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície v Košiciach, ČVS: ORP-97/4- OVK-KE-2011 zo 14. júna 2011, ktorým sa zastavilo trestné stíhanie vo veci narkotického útoku na manželku sudcu Orosza s tým, že po rozsiahlom dokazovaní bolo preukázané, že narkotický útok sa na jeho manželku nestal. Nemožno mať istotu o nestrannosti sudcu, ktorý mystifikuje verejnosť a prispôsobuje fakty svojmu záujmu…

Okrem   všetkých   týchto   dôkazov   poukazujem   aj   na   obsah   mojich   mediálnych vystúpení na adresu sudcu JUDr. Ladislava Orosza, z ktorých jednoznačne vyplýva, že môj zverejňovaný postoj k jeho osobe vzbudzuje vážne pochybnosti o tom, že sudca JUDr. Orosz bude nestranne a nezaujato rozhodovať o uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým na základe mojej námietky zaujatosti, bol sudca JUDr. T. vylúčený z konania a rozhodovania veci, v ktorej som účastníkom.».

V závere svojho podania navrhovateľ poukázal na Bangalórske zásady správania sudcov, ako aj na negatívne vzťahy medzi ním a Ladislavom Oroszom, ktoré vyplývajú z už uvedeného.

Vec bola v súlade s aktuálnym rozvrhom práce ústavného súdu (ďalej len „rozvrh práce“) predsedníčkou ústavného súdu pridelená na prerokovanie a rozhodnutie I. senátu ústavného súdu.

Podľa § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sudca   je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,   k   účastníkom   konania   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   jeho nepredpojatosti.

Podľa   § 28 ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastník konania môže vyhlásiť,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho   pojednávania,   môže   ju   účastník   konania   vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje I. senát, ak ide o sudcov IV. senátu.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje   všetkým   účastníkom   konania   rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Sudca ústavného súdu Ladislav Orosz k námietke zaujatosti podanej navrhovateľom uviedol,   že «Dňa   5.   apríla   2013   bol   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústavný   súd“)   doručený   prípis   JUDr.   Štefana   Harabina,   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   č.   KP   3/2013-13   z   28.   marca   2013, v ktorom   vzniesol   námietku   predpojatosti   proti   mojej   osobe   vo   veci   vedenej pod sp. zn. Rvp 10669/2013 (označená vec mi bola pridelená ako sudcovi spravodajcovi), ku ktorej predkladám nasledovné vyjadrenie:

Predseda najvyššieho súdu v označenom prípise formuluje tri relatívne samostatné námietky proti mojej osobe, ktoré majú zakladať moju predpojatosť pri rozhodovaní o veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10669/2013.

1. Prvá námietka je formulovaná v zásade identicky, resp. porovnateľným spôsobom ako všetky ďalšie ním dosiaľ vznesené námietky predpojatosti proti mojej osobe (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 75/09, sp. zn. II. ÚS 340/09, sp. zn. IV. ÚS 345/09, sp.   zn.   IV.   ÚS   479/2011,   sp.   zn.   PL.   ÚS   92/2011,   sp.   zn.   PL.   ÚS   93/2011, sp. zn. Rvp 264/2011 sp. zn. Rvp 449/2011, sp. zn. Rvp 833/2011, sp. zn. Rvp 1607/2011, sp. zn.   Rvp   3307/2011,   sp.   zn.   Rvp   4053/2011,   sp.   zn.   IV.   ÚS   85/2012, sp. zn. IV. ÚS 138/2012,   sp.   zn.   Rvp   2069/2012,   sp.   zn.   Rvp   3869/2012, sp. zn. Rvp 4915/2012,   sp.   zn.   IV.   ÚS   341/2012,   sp.   zn.   IV.   ÚS   344/2012, sp. zn. Rvp 6574/2012, sp. zn. Rvp 11175/2012, sp. zn. Rvp 264/2012 – spolu celkom 31 námietok predpojatosti, z toho 4 v plenárnych veciach); jej podstata spočíva v tvrdení, že som sa v minulosti (ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky) viackrát negatívne vyjadroval prostredníctvom médií k jeho odbornosti a osobnostným kvalitám, čo zakladá jeho obavy z toho, že aj v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 10669/2013 budem k jeho osobe, resp.   najvyššiemu   súdu,   ktorý   ako   štatutárny   orgán   zastupuje,   pristupovať   negatívne. Vo všetkých uvedených veciach som na JUDr. Štefanom Harabinom uplatnené námietky predpojatosti   reagoval   svojimi   vyjadreniami,   na   ktoré   v   podrobnostiach   v   záujme hospodárnosti odkazujem aj v tomto prípade, a na tomto základe konštatujem, že prvú z námietok   vznesenú   predsedom   najvyššieho   súdu   proti   mojej   osobe   považujem za nedôvodnú.

2. Druhá námietka je založená na argumentácii, že moju nestrannosť spochybňuje skutočnosť,   že   som   si   (podľa   tvrdenia   JUDr.   Štefana   Harabina)   mal   vymyslieť   nátlak na moju   osobu   prostredníctvom   útoku   na   moju   manželku,   pričom   v   tejto   súvislosti JUDr. Štefan Harabin poukazuje na uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície v Košiciach, ČVS: ORP-97/4-OVK-KE-2011 zo 14. júna 2011, ktorým   bolo   zastavené   trestné   stíhanie   vo   veci   narkotického   útoku   na   moju   manželku, a uvádza,   že   „Nemožno   mať   istotu   o   nestrannosti   sudcu,   ktorý   mystifikuje   verejnosť a prispôsobuje fakty svojmu záujmu.“. Podotýkam, že obdobne argumentoval JUDr. Štefan Harabin aj vo svojej námietke, ktorou sa domáhal môjho vylúčenia z rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2433/2012 (o tejto námietke rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 598/2012-27 z 12. decembra 2012 tak, že ma z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci nevylúčil, pozn.).

V   súvislosti   s   citovaným   (obdobne   ako   vo   svojom   vyjadrení k námietke predpojatosti uplatnenej   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Rvp   2433/2012) konštatujem, že predseda najvyššieho súdu sa v záujme môjho vylúčenia z rozhodovania veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10669/2013 uchýlil k hrubým invektívam voči mojej   osobe,   ktoré   nemajú   žiadny   reálny   základ.   Necítim   potrebu   bližšie   sa vyjadrovať k   skutkovým   okolnostiam označenej   trestnej   veci,   ktoré   ma   viedli   k   úsudku, ktorý som   v   reakcii   na vyjadrenie   predsedníčky   ústavného   súdu   z   20.   mája 2009 (pozri http://www.concourt.sk/sk/Tlacove_spravy/2009/TS_20090520_3.pdf. ), v záujme spresnenia   a   vysvetlenia   v   ňom   uvádzaných   skutočností,   s   primeranou obozretnosťou   vyjadril   v   mojom   vyhlásení   z   20.   mája   2009 ( http://www.concourt.sk/sk/Tlacove_spravy/2009/TS_20090520_4.pdf. ),   a   to   aj   preto,   že sudcovia ústavného súdu, ktorí by mali rozhodovať o námietke predpojatosti vznesenej proti mojej   osobe   predsedom   najvyššieho   súdu,   sú   o   týchto   skutočnostiach   podrobne informovaní. Obmedzím sa len na konštatovanie, že predseda najvyššieho súdu mi svojou argumentáciou v podstate odopiera právo vytvoriť si vlastný úsudok o skutočnostiach, ktoré sa traumatizujúcim spôsobom dotkli mojej manželky, a tým nepochybne aj mojej osoby. Ide pritom o skutočnosti, o ktorých som získal poznatky nielen nepriamo prostredníctvom mojej manželky, príp. ďalších osôb, ale aj také, ktorých som bol priamym svedkom (stav, v akom som našiel svoju manželku v noci zo 16. na 17. apríla 2009), a ktoré sa následne premietli aj   do   obsahu   trestného   oznámenia   mojej   manželky   v   označenej   trestnej   veci.   V   tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že aj sudcovi ústavného súdu Ústava Slovenskej republiky garantuje prostredníctvom čl.   24 ods.   1 (sloboda myslenia) právo vytvoriť si úsudok o skutočnostiach, ktoré sa dotýkajú jeho osoby, ako aj jeho najbližších. Vzhľadom na   uvedené   aj   druhú   námietku   vznesenú   predsedom   najvyššieho   súdu   považujem za nedôvodnú a zároveň účelovú.

3.   V   rámci   tretej   námietky   JUDr.   Štefan   Harabin   poukazuje   na   obsah   svojich vlastných   „mediálnych   vystúpení   na   adresu   sudcu   JUDr.   Ladislava   Orosza,   z   ktorých jednoznačne vyplýva, že môj zverejňovaný postoj k jeho osobe vzbudzuje vážne pochybnosti o   tom,   že   sudca   JUDr.   Orosz   bude   nestranne   a   nezaujato   rozhodovať   o   uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým na základe mojej námietky zaujatosti bol sudca JUDr. T. vylúčený z konania a rozhodovania veci, v ktorej som účastníkom.“. Citovaný text podľa môjho názoru zjavne preukazuje účelovosť mediálnych a iných útokov predsedu najvyššieho súdu proti mojej osobe, ktorým som bol v ostatnom období vystavený. Ich účelom je preukázať aj touto formou odôvodnenosť jeho tvrdenia, že nie som spôsobilý o veciach, ktoré sa ho priamo (ako sťažovateľa alebo ako účastníka konania, proti ktorému návrh na začatie konania pred ústavným súdom smeruje) alebo nepriamo (ako štatutárneho zástupcu najvyššieho súdu vo veciach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam, alebo postupom najvyššieho súdu) dotýkajú, rozhodovať objektívne a nestranne. Predseda najvyššieho súdu sa totiž usiluje o to, aby som bol z rozhodovania o veciach, ktoré sa ho priamo   alebo   nepriamo   dotýkajú,   permanentne   vylučovaný   ako   sudca,   ktorého konsolidované právne názory mu nekonvenujú, pričom si je zároveň vedomý, že odo mňa nikdy   v   minulosti   a   ani   v   súčasnosti   nemôže   očakávať   žiadnu   servilnosť   či   inú   formu ústretovosti.

Ako účelovo motivovaný útok proti mojej osobe zo strany JUDr. Štefana Harabina považujem predovšetkým skutočnosť, že menovaný podal 22. februára 2013 proti mojej osobe oznámenie o skutočnostiach, ktoré majú nasvedčovať, že som spáchal trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona (ďalej len „trestné oznámenie“), ale tiež aj skutočnosť, že v televízii TA3 v reláciách „Téma dňa“ odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti mojej osobe hrubé invektívy.

V   nadväznosti   na   tieto   skutočnosti   som   v   liste   z   28.   marca   2013   adresovanom predsedníčke ústavného súdu v súlade s § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   oznámil,   že   ide   o   také skutočnosti, na základe ktorých „by mohli z objektívneho hľadiska vzniknúť pochybnosti o mojej spôsobilosti rozhodovať nezaujato a nestranne o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   prostredníctvom   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie svojich základných práv alebo slobôd postupom alebo rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktorý JUDr. Štefan Harabin v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ako štatutárny orgán zastupuje.“. Zároveň som predsedníčku ústavného súdu požiadal, aby moje oznámenie predložila na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je podľa platného rozvrhu práce ústavného súdu príslušný rozhodnúť o mojom (ne)vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie vo veciach označených v prílohe tohto oznámenia (súčasťou prílohy je aj vec vedená po sp. zn. Rvp 10669/2013, pozn.).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného zástavám síce na jednej strane názor, že námietky predpojatosti   uplatňované   JUDr.   Štefanom   Harabinom   proti   mojej   osobe   sú   buď nedôvodné, alebo zjavne účelové, ale na druhej strane musím konštatovať, že predsedovi najvyššieho súdu sa prostredníctvom nich objektívne „podarilo“ vytvoriť stav, ktorý môže vyvolávať pochybnosti o mojej spôsobilosti rozhodovať o veciach, ktoré sa ho priamo alebo nepriamo dotýkajú, nezaujato a nestranne.

Za týchto okolností nepovažujem za vhodné formulovať jednoznačný postoj k otázke, či   mám   byť   z   rozhodovania   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   10669/2013   vylúčený, a očakávam, že príslušný senát ústavného súdu objektívne a nestranne vyhodnotí všetky súvisiace skutočnosti a na tomto základe o námietke predpojatosti JUDr. Štefana Harabina spravodlivo rozhodne.

Nad   rámec   uvedeného   považujem   zároveň   za   potrebné   pripomenúť,   že   dosiaľ vzniesol predseda najvyššieho súdu proti mojej osobe námietku predpojatosti v 32 veciach (z toho v štyroch plenárnych veciach), pričom až na jednu výnimku som v týchto veciach nebol   príslušným   senátom,   resp.   plénom   ústavného   súdu   vylúčený   z   výkonu   sudcovskej funkcie.».

V   okolnostiach   danej   veci   sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 7 Ndz 4/2012 z 26. novembra 2012, ktorým najvyšší súd v právnej veci sťažovateľa proti navrhovateľovi o nezákonnom zásahu verejnej správy spočívajúcom v   nevyplatení   odmeny   pri   životnom   jubileu   50   rokov,   o   námietke   zaujatosti   podanej navrhovateľom v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 S 196/2012 rozhodol o vylúčení sudcu Krajského súdu v Bratislave JUDr. M. T. z prerokovávania a rozhodovania   predmetnej   veci.   Sťažnosť   je   ústavným   súdom   vedená   pod sp.   zn.   Rvp 10669/2013 a bola pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi.

Zákon o ústavnom súde obsahuje výslovnú úpravu o vylúčení sudcu ústavného súdu z výkonu   sudcovskej   funkcie   v   ustanoveniach   §   27   a   §   28,   ktoré   v   relevantnom   znení ustanovujú:

Sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho predpojatosti (§ 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Účastník   konania   môže   vyhlásiť,   že   niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho predpojatosť (§ 28 ods. 1 prvá veta zákona o ústavnom súde).

Podľa   ustanovenia   §   28   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ide   o   rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcov pre predpojatosť rozhodne iný senát.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už uviedol, že sudca môže byť   subjektívne   absolútne   nestranný,   ale   i   napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť vystavená   oprávneným   pochybnostiam   vzhľadom   na   jeho   status,   rôzne   funkcie,   ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce   nie   je   jeho   stanovisko,   ale   existencia   objektívnych   skutočností,   ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05).

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Z judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že objektívna nestrannosť sa   nikdy   neposudzuje podľa   subjektívneho hľadiska sudcu,   ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom   prípade   teda   platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký   aj   objektívne   javiť   v   očiach   strán.   Objektívna   nestrannosť   sudcu   je   založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom, či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania.

Navrhovateľ vo vzťahu k dôvodom podanej námietky predpojatosti poukazuje najmä na to, že

-   sudca   Ladislav   Orosz   sa   negatívne   vyjadroval   k   jeho   odborným   schopnostiam a osobnostným vlastnostiam v čase vykonávania funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) na schôdzi národnej rady, ako aj pre médiá,

- nestrannosť   sudcu   Ladislava   Orosza   spochybňuje   jeho   vlastný   postoj   a   reakcia na okolnosti týkajúce sa útoku na jeho manželku v súvislosti s rozhodovaním ústavného súdu o veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 17/08, ktorý mal vyvolať nátlak na osobu sudcu a ktorý bol podľa navrhovateľa vymyslený,

- jeho vlastné medializované výroky, z ktorých vyplýva jeho jednoznačne negatívny postoj voči Ladislavovi Oroszovi, sú dôvodom vzniku pochybností o nestrannosti sudcu Ladislava Orosza.

Podľa názoru ústavného súdu obsah vyjadrení vyslovených sudcom v rámci jeho prechádzajúceho   pôsobenia   vo   verejnej   funkcii   poslanca   národnej   rady   smerujúci   proti konkrétnej osobe, resp. negatívne hodnotenie osobnostných alebo odborných kvalít tejto osoby, ktorá sa následne stane účastníkom konania, v ktorom má o jej právach a právom chránených   záujmoch   rozhodovať   uvedený   sudca,   môže   mať   za   následok   vyvolanie odôvodnených pochybností tejto osoby ako účastníka týkajúcich sa nestrannosti tohto sudcu voči nemu pri rozhodovaní v jeho veci (I. ÚS 352/2010).

Ďalšiu skutočnosť tvrdenú navrhovateľom, a teda že zaujatosť sudcu vyplýva z jeho presvedčenia o nátlaku na jeho osobu uskutočneného prostredníctvom „narkotického“ útoku na jeho manželku v súvislosti s rozhodovaním v inej veci pred ústavným súdom (nález sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 o nesúlade zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ústavou), ústavný súd vyhodnotil ako irelevantnú a bez príčinnej súvislosti s namietanou predpojatosťou sudcu vo vzťahu k navrhovateľovi, resp. k právnej veci sťažovateľa, v ktorej navrhovateľ vystupuje v pozícii účastníka konania.

Pokiaľ navrhovateľ vo svojom podaní poukazuje na vlastné medializované výroky smerujúce   proti   sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi,   tieto   možno   považovať   za   účelové,   ale súčasne za spôsobilé vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu Ladislava Orosza. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na list sudcu Ladislava Orosza z 28. marca 2013 adresovaný   predsedníčke   ústavného   súdu,   v   ktorom   potvrdil,   že   navrhovateľom medializované invektívy voči jeho osobe by mohli vzbudiť pochybnosti o jeho nestrannosti a   nezaujatosti   rozhodovať   o   sťažnostiach,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie svojich práv postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   podanej   námietky   predpojatosti   prihliadol   tiež na okolnosť   uvedenú   sudcom   Ladislavom   Oroszom,   a   to   podanie   trestného   oznámenia navrhovateľom proti jeho osobe 22. februára 2013 pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o vznesenej námietke predpojatosti vychádzal tiež   z   vyjadrenia   sudcu   Ladislava   Orosza   k   vznesenej   námietke,   ktorý   síce   nezaujal jednoznačný   postoj   týkajúci   sa   svojej   nestrannosti,   avšak   súčasne   sám   skonštatoval,   že navrhovateľom   uplatnené   námietky   predpojatosti   sú   spôsobilé   vyvolať   objektívne pochybnosti   o   jeho   nestrannosti   a   nezaujatosti   pri   rozhodovaní   o   veciach,   v   ktorých navrhovateľ   vystupuje   v   pozícii   sťažovateľa   alebo   účastníka   konania,   proti   ktorému sťažnosť smeruje, alebo ako štatutárny zástupca najvyššieho súdu vo veciach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam alebo postupu najvyššiemu súdu.

Uvedené okolnosti ústavný súd považuje za také, ktoré sú schopné vyvolať vonkajšiu oprávnenú pochybnosť objektívnej povahy o nestrannosti sudcu Ladislava Orosza, resp. o dôveryhodnosti   senátu,   ktorého   rozhodnutie   sa   dotkne   aj   práv   a   právom   chránených záujmov predsedu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina v zmysle § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto I. senát ústavného súdu rozhodol o vylúčení menovaného sudcu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10669/2013.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd podľa   §   28   ods.   2 zákona o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013