znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 287/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva B., B., a F. M., zastúpených Advokátskou kanceláriou S. – Š., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 27 C 33/2006 z 21. júna 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 224/2009-432 z 15. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva B. a F. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2010 faxom doručená a 9. júla 2010 písomným podaním doplnená sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva B., B., a F. M. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou S. – Š., s. r. o., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 27 C 33/2006   z   21.   júna 2006   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 224/2009-432 z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   ako   predávajúci   a   kupujúci «... uzatvorili...   17.   12.   2003   kúpnu   zmluvu,   ktorej   predmetom   bol   prevod   vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam...ktorej zápis vkladom povolila Správa katastra I...

Dňa 24. 02. 2006 podali navrhovatelia... na Okresný súd návrh na začatie konania proti sťažovateľom o určenie neplatnosti Kúpnej zmluvy...

podľa ust. § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník... neplatná, pretože svojím obsahom a účelom odporuje zákonu a zákon obchádza.

Splnenie predpokladov neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka videli Navrhovatelia v tom, že sťažovatelia konali v rozpore s platným právom v čase uzavierania zmluvy, konkrétne so zákonom č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   navrátení   vlastníctva“),   ktorý   bol   zverejnený   v   Zbierke zákonov SR dňa 02. 12. 2003, t. j. dňa 02. 12. 2003 nadobudol platnosť a dňa 01. 01. 2004 nadobudol účinnosť...

Okresný súd vydal... 21. 06. 2006 Rozsudok 1, ktorým určil, že Kúpna zmluva je neplatná v celom rozsahu. Z odôvodnenia Rozsudku 1 Okresného súdu vyplýva, že podľa Okresného súdu Kúpna zmluva nesledovala primárne prevod vlastníckeho práva, ale jej podstatou a účelom bolo znemožniť navrátenie vlastníctva Nehnuteľností na Navrhovateľov. Úmysel sťažovateľa 1 videl Okresný súd v tom, že majúc vedomosť o snahe Navrhovateľov navrátiť vlastníctvo k Nehnuteľnostiam a pod tlakom pravdepodobnosti, že Navrhovatelia dosiahnu tento cieľ, previedol Nehnuteľnosti v legisvakančnej lehote zákona o navrátení vlastníctva na sťažovateľa 2 ako fyzickú osobu. Kúpnu zmluva teda Okresný súd považoval za   absolútne   neplatnú   z   dôvodu,   že   Kúpna   zmluva   sledovala   výlučný   zámer   v   rozpore s účelom Kúpnej zmluvy.

Sťažovatelia napadli Rozsudok 1 odvolaním v celom rozsahu, žiadali ho zrušiť a vec vrátiť späť prvostupňovému súdu.

Krajský súd rozsudkom zo dňa 08.   03.   2007 Rozsudok 1 vo vzťahu k niektorým Navrhovateľom zrušil a konanie zastavil a vo zvyšnej časti Rozsudok 1 zmenil tak, že Návrh zamietol (ďalej len „Rozsudok 2“).

Proti Rozsudku 2 podali Navrhovatelia dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. 09. 2009 (ďalej len „Uznesenie“) Rozsudok 2 v časti zamietnutia Návrhu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu.

Krajský   súd   v   zmysle   Uznesenia   vydal   Rozsudok,   ktorým   v   časti   týkajúcej   sa Navrhovateľa 69c/ Rozsudok 1 zrušil a konanie zastavil a vo zvyšnej časti Rozsudok 1 potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení Rozsudku... uviedol, že posúdil v odvolacom konaní to, či sťažovateľ 2 mal vedomosť o prípadnom úmysle sťažovateľa 1 uzavretím Kúpnej zmluvy vylúčiť Navrhovateľov z možnosti uplatniť reštitučný nárok a či mal sťažovateľ 2 vedomosť o poznámke na príslušnom LV o prebiehajúcom súdnom konaní o určenie, že sťažovateľ 1 nie je vlastníkom Nehnuteľností.

Podľa   Krajského   súdu   „v   danej   veci   je   naliehavý   právny   záujem   na   určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, keď v prejednávanej veci je nesporné, že od výsledku súdneho konania bude priamo závisieť posúdenie reštitučného nároku.”

Krajský súd mal za preukázané, že sťažovateľ 1 vedel, že sa stáva povinnou osobou v zmysle zákona o navrátení vlastníctva a nemôže previesť Nehnuteľností odo dňa účinnosti zákona o navrátení vlastníctva do vlastníctva iného. Krajský súd v odôvodnení Rozsudku ďalej   uviedol,   že   sťažovateľ   1   chcel   obísť   ustanovenie   §   4   ods.   2   zákona   o   navrátení vlastníctva, a preto previedol vlastníctvo k Nehnuteľnostiam na fyzickú osobu a „nastolil tak právny stav, aby sa znemožnilo navrátenie vlastníctva navrhovateľov k požadovaným pozemkom.“

Námietky   sťažovateľov   uvedené   v   odvolaní   neboli   podľa   Krajského   súdu opodstatnené,   nakoľko   „vzhľadom   k   zmyslu   zákona   o   pôde,   ktorým   je   odčinenie majetkových krívd, je treba reštitučné nároky považovať za nároky primárne, a to i za cenu zásahu do už vykonaných majetkoprávnych vzťahov. Akýkoľvek iný výklad by totiž blokačné ust. § 4 ods. 2 Zák. o pôde robil bezcenným.“».

Podľa sťažovateľov je napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nezákonný „... nakoľko Krajský súd spolu s Okresným súdom dospeli k rozhodnutiam na základe právneho posúdenia veci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky a bolo tým zasiahnuté do základných práv sťažovateľov, konkrétne do ich vlastníckeho práva v rozsahu, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky ako právneho štátu nepripúšťa...

Krajský súd pri právnom posúdení veci použil výklad právnych predpisov, ktorý je v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy, a to predovšetkým so zákazom retroaktivity.“.

Sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že „...   Krajský   súd   v   odôvodnení   Rozsudku interpretoval právnu normu a subsumoval právny stav pod takto interpretovanú právnu normu - ust. zákona o navrátení vlastníctva, ktorú vzhľadom na uvedené nebolo na daný právny vzťah možné použiť, nakoľko v čase uskutočnenia právneho úkonu - Kúpnej zmluvy ešte   tento   právny   predpis   nenadobudol   účinnosť.   Práve   v   dôsledku   takéhoto   výkladu právnej   normy   a   následnej   subsumpcie   došlo   zo   strany   Krajského   súdu   k   použitiu retroaktivity v rozpore s princípmi právneho štátu.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo sťažovateľov vyplývajúce z ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: 4Co/224/2009-432, a Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. 06. 2006, sp. zn. 27C/33/2006.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: 4Co/224/2009- 432, a Rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. 06. 2006, sp. zn. 27C/33/2006 sa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu zaplatiť sťažovateľovi 1 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom pätnásťtisíc eur) a sťažovateľovi 2 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom pätnásťtisíc eur).

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.

Alternatívne Základné právo sťažovateľov vyplývajúce z ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: 4Co/224/2009-432. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: 4Co/224/2009-432 sa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu zaplatiť sťažovateľovi 1 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom pätnásťtisíc eur) a sťažovateľovi 2 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom pätnásťtisíc eur).

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho   vyplýva,   že   sťažovatelia   mali   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základného práva rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy došlo nesprávnym právnym názorom všeobecného súdu, teda jeho interpretáciou a aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení,   a   to   hlavne   zákona   č.   503/2003   Z.   z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.

Sťažovatelia   však napriek uvedeným   dôvodom   v sťažnosti   nenamietali porušenie ústavnoprocesných   princípov   súdneho   konania   zakotvených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy rozsudkom krajského súdu a v petite nenavrhli vysloviť porušenie žiadneho z čl. 46 až čl. 48 ústavy, ale navrhli iba vyslovenie porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť   iba   v   rozsahu   korešpondujúcom   s   návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej (petitom).

Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   78/05)   vyplýva,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy.   Inak   povedané,   o   prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Pokiaľ však sťažovatelia porušenie čl. 46 až čl. 48 ústavy nenamietali, resp.   nenavrhli   vysloviť   ich   porušenie,   ústavný   súd   nebol   oprávnený   porušenie   týchto článkov ústavy preskúmavať a vysloviť ich porušenie, resp. v súvislosti s porušením týchto článkov ústavy vysloviť aj porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010