znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 287/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Z. R., trvale bytom Z., prechodne bytom Z., zastúpenej advokátkou   JUDr.   D.   B.,   Z.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na neodňateľnosť veci zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Okresného súdu Zvolen z 25. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 160/2007 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. februára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 NcC 3/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2008 doručená   sťažnosť   Z. R. (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na neodňateľnosť veci zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) z 25. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 160/2007 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 21. februára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 NcC 3/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti,   doručenej   ústavnému   súdu   8.   februára   2008 uviedla, že na okresnom súde v právnej veci navrhovateľa A. P. proti sťažovateľke ako odporkyni o návrhu na zmenu úpravy práv a povinností k maloletému synovi, bolo vedené súdne   konanie   pod   sp.   zn. 8   P   160/2007. Uznesením   z 25.   januára   2008   okresný   súd predbežným   opatrením   zveril   maloletého   syna   A.   M.   P.   do   osobnej   starostlivosti navrhovateľa. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala odvolanie, pretože ho pokladala za   neodôvodnené   a nezákonné.   Uznesením   krajského   súdu   z 21.   februára   2008   bolo napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zmenené   a návrh   otca   na   vydanie   predbežného opatrenia   o   zverení   maloletého   syna   do   osobnej   starostlivosti   otca   bol   zamietnutý. Sťažovateľka 1. februára 2008 podala aj námietku zaujatosti voči sudcovi okresného súdu Mgr. P. B. z dôvodu jeho zaujatosti. O podanej námietke zaujatosti rozhodol krajský súd uznesením z 21. februára 2008 sp. zn. 13 NcC 3/2008 tak, že sudcu Mgr. P. B. nevylúčil.

Sťažovateľka   v rámci   popisu   priebehu   predmetného   napadnutého   konania   pred všeobecnými súdmi videla zaujatosť sudcu najmä „v postupe ktorý zvolil otec maloletého syna, aby sa návrh dostal konkrétnemu sudcovi, a to podaním návrhov zo strany otca (...), všetkých došlých na súd dňa 27.11.2007, kde boli zastavené konania zákonnou sudkyňou. Návrh vedený pod č. 5P 620/07 bol zobratý späť 30. 11.2007 a dňa 19.12.2007 už otec podal   na   Okresný   súd   vo   Zvolene   návrh   spísaný   dňa   10.12.2007,   ktorý   bol   pridelený sudcovi Mgr. P. B.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   bol porušený   čl.   48   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   nikoho   nemožno   odňať jeho   zákonnému sudcovi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných prostriedkov   nápravy,   prípadne iným zákonom   upraveným spôsobom   pred   iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/ 1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia okresného a krajského súdu z hľadiska kritéria neodňateľnosti veci zákonnému sudcovi vo väzbe na rešpektovanie požiadavky nezávislosti a nestrannosti výkonu súdnej moci, pričom po zohľadnení skutkových okolností napadnutého konania je sťažovateľka toho názoru, že „Podľa môjho názoru týmto vyslovene špekulatívnym spôsobom sa otec snažil odňať vec zákonnému sudcovi, ktorému vec napadla už dňa 27. 11.2007 v rôznych konaniach. Je evidentné, že opakovanými podobnými podaniami sa otec snažil dosiahnuť, aby vec prejednal iný sudca a tým, je možné vidieť zo strany otca manipuláciu, ktorá mala za následok pridelenie veci p. Mgr. P. B., ktorý vo veci koná“.

Námietka,   ktorú   sťažovateľka   uplatnila   v   sťažnosti,   je   zároveň   aj   odvolacím   a dovolacím   dôvodom.   S poukazom   na   túto   skutočnosť,   ak   sa   za   tejto   situácie   mohla sťažovateľka v okolnostiach prípadu domáhať svojho práva jednak na odvolacom a potom aj dovolacom súde, a túto možnosť zatiaľ nevyužila, musela byť jej sťažnosť s poukázaním na princíp subsidiarity odmietnutá pre neprípustnosť (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05).

Ústavný súd s poukázaním na svoju konštantnú judikatúru taktiež zdôrazňuje, že pri uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy) nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   tvrdenej   protiústavnosti v procesnom   postupe   všeobecného   súdu,   ktorá   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   spočíva v rozhodovaní zaujatého sudcu, ktorý nebol z konania vylúčený. Túto skutočnosť vníma sťažovateľka   ako   nelegálnu   ingerenciu   súdnej   moci   do   jej   statusu   účastníčky   konania, s následným porušením svojich ústavných práv.

Záverom   ústavný   súd   pripomína,   že   ústavou   garantované   základné   právo   na neodňateľnosť veci zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy obsahovo úzko prepojené so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená tiež právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani   účelovo   chápať tak,   že   jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   procesným   návrhom účastníka konania (m. m. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008