znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 286/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A-Z Elektric Slovakia, spol. s r. o.,Šrobárova 2668/13, Poprad, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Olejár, s. r. o.,Mnoheľova 839/10, Poprad, v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. JozefOlejár, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu KošiceII   sp. zn. 32 Cb   228/2007   z 26. júna   2014,   ako   aj   rozsudkom   Krajského   súduv Košiciach sp. zn. 2 Cob 185/2014 z 19. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A-Z Elektric Slovakia, spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A-Z Elektric – Slovakia, spol. s r. o. (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 32 Cb   228/2007   z 26. júna   2014,   ako   aj   rozsudkom Krajského   súdu   v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 185/2014 z 19. februára 2015 (ďalej aj „napadnutérozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd zamietol žalobu sťažovateľky,ktorou   sa   domáhala   zaplatenia   sumy   s   príslušenstvom   z   titulu   zaplatenia „nájomného v zmysle zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo dňa 1.7.2005“. Krajský súdnapadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil   rozsudkom   sp. zn.   2   Cob   185/2014z 19. februára 2015 bez toho, aby v odôvodnení reagoval na zásadné námietky sťažovateľkypredostreté v jej odvolaní.

3. Sťažovateľka, opisujúc podrobne priebeh konania a výpovede účastníkov konaniaa svedkov, v sťažnosti tvrdí, že okresný súd, ako aj krajský súd nebrali do úvahy jej právnestanoviská k jednotlivým skutkovým zisteniam a nekriticky prevzali do rozhodnutia ibanámietky   žalovaného   vyslovené   v odpore   proti   platobnému   rozkazu   z   8.   októbra   2007na pojednávaní konanom 15. marca 2011 a ďalšie jeho vyjadrenia týkajúce sa podmienokupravených „v zmluve o podnikateľskom nájme“. Obdobne nebrali do úvahy ani výpovedesvedkov,   ktoré   vyvrátili   všetky   tvrdenia   žalovaného,   preto   považuje   ich   rozhodnutiaza jednak nepresvedčivé a nepochopiteľné, ale aj „za protiústavné aj arbitrárne, nakoľko ich odôvodnenie je odchylné od veci samej a extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti“.

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prijaltúto sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo A-Z Electric Slovakia, spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 32Cb/228/2007 z 26.6.2014 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/185/2014 zo dňa 19.2.2015 porušené bolo.... Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 32Cb/228/2007 z 26.6.2014 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/185/2014 zo dňa 19.2.2015 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

... Okresný súd Košice II   je povinný zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia spoločnosti A-Z Electric Slovakia, spol. s r.o. v sume ako budú tieto trovy vyčíslené, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka pripojila napadnuté rozhodnutia okresnéhosúdu a krajského súdu.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť predovšetkýmvtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu tohozákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sanamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situáciaalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, I. ÚS 657/2014).

10.   V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvodyna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   rozsudkom okresného súdu

11.   Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovaťo sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojichzákladných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarityprávomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany   svojho   základného   práva   aleboslobody   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   inýmorgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomocina prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoczaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandisI. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okreminého aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozíciivo vzťahu   k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jejumožňuje   odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   aleboslobody (I. ÚS 36/96).

12.   O ochrane   práv   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namietala   vo   vzťahuk napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol –pozri bod 2) v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiaritypreto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   rozsudok   okresného   súdusp. zn. 32 Cb 228/2007 z 26. júna 2014.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky   v časti namietajúcej porušenie označených   práv postupom okresného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva zaručeného v čl.46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. l dohovoru postupom krajského súdu. Podľačl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho právana nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáneSlovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnoumedzinárodnou   zmluvou garantovaných práv   a slobôd je   kvalifikovaná už spomínanýmprincípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhodujelen v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so súvisiacou   ústavnouúpravou alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie jeústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecnéhosúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak zústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následokporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS180/02).

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnuochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garanciev konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacímizákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnycha trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnejsprávy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak takustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvov občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu,ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomocvšeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinkyvýkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho napadnutým rozhodnutím o odvolanísťažovateľky sp. zn. 32 Cb 228/2007 z 26. júna 2014 sú zlučiteľné s označeným článkomústavy, resp. dohovoru.

18.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutého   rozhodnutia   dospelk záveru,   že   jeho   argumentácia   vychádzala   z výsledkov   vykonaného   dokazovania   predokresným súdom a námietky sťažovateľky sú neopodstatnené a bez ústavného významu.V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   najprv   uviedol   podstatuskutkových a právnych   záverov   okresného   súdu   a odvolacej   argumentácie   sťažovateľky,opísal stanovisko žalovaného k jej odvolaniu, ako aj svoje závery vyslovené v uznesení č. k.2 Cob 103/2013-173 z 23. augusta 2013, ktoré predchádzali napadnutým rozhodnutiamokresného súdu a krajského súdu (na s. 2 a nasl.), a po preskúmaní napadnutého rozsudkuokresného   súdu   jeho   výrok   ako   vecne   správny   potvrdil.   V odôvodnení   na   s.   5   až   6konkrétne uviedol:

„Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca si uplatnil zaplatenie sumy 1.049,13   eur   s   príslušenstvom   titulom   zaplatenia   nájomného   podľa   zmluvy o podnikateľskom   nájme   hnuteľných   vecí   zo   dňa   1.7.2005,   ktoré   vyúčtoval   faktúrou č. 0403010604   splatnou   10.1.2006   vo   výške   2.373,68   eur   a   č.   0224020614   splatnou

6.3.2006 vo výške 406,54 eur. Nájom vznikol podľa zmluvy 4.7.2005 a prenajímateľ sa zaviazal vystaviť vždy v posledný deň v mesiaci faktúru a jej splatnosť bude 14 dní. Nájomnou zmluvou podľa § 663 Občianskeho zákonníka prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne užíval alebo bral z nej úžitky. Nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania (§ 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak.

Podľa uzatvorenej zmluvy nájom vznikol 4.7.2005 a prenajímateľ mal vystaviť faktúry v   posledný   deň   v   mesiaci.   Žalobca   vystavil   faktúru   č.   0403010604   dňa   2.1.2006 za prenájom k 31.12.2005 a č. 0224020614 dňa 24.2.2006 za prenájom k 31.1.2006. Žalovaný po doručení faktúr listom z 11.1.2006 oznámil žalobcovi, že predmet nájmu vrátil 9.11.2005 do jeho priestorov. Doručenie tohto listu žalobca nespochybnil, v odvolaní len namietal, že súd prvého stupňa neuviedol dátum, kedy mu bol list doručený. V liste sa uvádza, že predmet nájmu bol vrátený 9.11.2005, doručenie listu nebolo spochybnené, súd prvého stupňa preto nepochybil, keď neuviedol dátum doručenia listu.

Súd   prvého   stupňa   správne   poukázal   na   skutočnosť,   že   faktúra   bola   vystavená 2.1.2006 a v zmluve bolo dohodnuté fakturovanie raz mesačne. Tiež správne konštatoval, že v   zmluve   nebolo   dohodnuté   miesto   vrátenia   prenajatého   lešenia   a   nepochybil v konštatovaní, že žalovaný oznámil vrátenie lešenia 9.11.2005, žalobca na to nereagoval, preto súd považoval nájomný vzťah za ukončený k tomuto dňu. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvého stupňa stotožnil.

Podľa § 723 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa vec stratila alebo bola zničená, je nájomca povinný platiť nájomné a poplatok z omeškania, ak sa jeho platenie dohodlo dokiaľ stratu alebo zničenie veci prenajímateľovi neohlási, alebo dokiaľ sa o tom prenajímateľ inak nedozvedel...

Na oznámenie žalovaného o vrátení lešenia žalobca nereagoval, ale ako to vyplýva zo spisového materiálu vystavil žalovanému ďalšie faktúry... spolu 203.466,40 Sk.

V spise sa ďalej nachádza faktúra č. 0101071010 zo dňa 1.7.2010 splatná 15.7.2010, ktorou   žalobca   vyfakturoval   žalovanému   prenájom   lešenia   podľa   uvedenej   zmluvy   za obdobie od 1.7.2005 do 30.6.2010. Touto faktúrou žalobca fakturoval žalovanému nájom lešenia duplicitne za rok 2006.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   po   oznámení žalovaného, že lešenie vrátil, žalobca na to nereagoval, nezaujímal sa o to, kde sa lešenie nachádza, len ďalej fakturoval.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že poukázanie žalobcu v odvolaní na nesvedomité konanie žalovaného, nie je dôvodné.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia spĺňa náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p...“

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu (aj v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziachsvojej   právomoci   a   jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov   a   zistení,   sú   logické,a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné, hoci údajne podľa sťažovateľky jejnedal priamo odpovede na niektoré jej námietky prednesené v odvolaní. Tieto jej námietkyprezentované   aj   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   sa   však   týkali   výhradneskutkových otázok, ktoré majú v právomoci podľa čl. 142 ods. 1 ústavy riešiť iba všeobecnésúdy, a nie ústavný súd, ktorý nie je súdom skutkovým. Rozsudok krajského súdu je podľanázoru ústavného súdu primerane odôvodnený a ústavný súd nezistil takú interpretáciu navec   použitých   zákonných   ustanovení   (Občianskeho   súdneho   poriadku   a Občianskehozákonníka), ktorá by signalizovala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Z tejto sťažnosti vyplýva, že ide o klasické pokračovanie sporu bez ústavnéhovýznamu   a   v posudzovanom   prípade   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   známkyarbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti vôbec nevykazuje. Tiež je potrebné uviesť, žedo práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecnýsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

21. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je tiež záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňaťočakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súladeso zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základnýchpráv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

22. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutýmrozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu, ani jejprávom na spravodlivé súdne konanie, odmietol jej sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   (obdobne   IV.   ÚS   446/2010a III. ÚS 2/2011).

23.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvodzaoberať sa jej ďalšími návrhmi, napr. na zrušenie napadnutých rozhodnutí (pozri bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015