znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 286/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Floriánom Gajniakom, konateľom spoločnosti JUDr. Ján Florián Gajniak avokát, s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Ministerstva pôdohospodárstva   a rozvoja   vidieka   Slovenskej   republiky   č. 1448/2012-420   z 30.   marca 2012 v spojení s rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 3193/2011-430 z 26. júla 2011, rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Nitre č. 2010/00095-Pe zo 14. apríla 2010, rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Nových   Zámkoch   č. ObPÚ-10-10/4489/LV   z 12. januára 2010, rozhodnutím   Krajského pozemkového   úradu   v Nitre   č. 2004/00283   z 21. októbra 2004, rozhodnutím   Obvodného pozemkového   úradu   v Nových   Zámkoch   č. OPÚ 130 04/3992/LM   z 28.   júna   2004, uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   č. k. 11 S 124/2010-77   z 30. apríla   2013   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžr 23/2013 z 18. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 2. apríla 2014   (doplnená   podaním   zo   7.   apríla   2014)   doručená   sťažnosť   V.   K.   (ďalej   len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práv podľa čl. 8 a čl. 13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len  ,,dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Ministerstva   pôdohospodárstva   a rozvoja   vidieka   Slovenskej   republiky   (ďalej   len,,ministerstvo“) č. 1448/2012-420 z 30. marca 2012 v spojení s rozhodnutím ministerstva č. 3193/2011-430   z 26.   júla   2011,   rozhodnutím   Krajského   pozemkového   úradu   v Nitre (ďalej len,,krajský pozemkový úrad“) č. 2010/00095-Pe zo 14. apríla 2010, rozhodnutím Obvodného   pozemkového   úradu   v Nových   Zámkoch   (ďalej   len  ,,obvodný   pozemkový úrad“) č. ObPÚ-10-10/4489/LV z 12. januára 2010, rozhodnutím krajského pozemkového úradu č. 2004/00283   z 21. októbra 2004   a   rozhodnutím   obvodného   pozemkového   úradu č. OPÚ-130-04/3992/LM   z 28.   júna 2004,   uznesením   Krajského súdu   v Nitre (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k. 11 S 124/2010-77   z 30. apríla   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžr 23/2013 z 18. decembra 2013.

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   v podstatnom   uviedla,   že   ako   predávajúca   kúpnou zmluvou   z 10.   decembra   2009   previedla   vlastnícke   právo   k viacerým   pozemkom v katastrálnom území... na kupujúcu J. K. Rozhodnutie Správy katastra... (ďalej len „správa katastra“) o vklade vlastníckeho práva na kupujúcu nadobudlo právoplatnosť 19. apríla 2010. Tieto   pozemky boli podľa   jej tvrdení vyvlastnené v prospech  ,,záhradkárov“ a podľa   jej názoru neboli splnené podmienky podľa § 2 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených   záhradkových   osadách   a o vyporiadaní   vlastníctva   k nim   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 64/1997 Z. z.“). Sťažovateľka poukazuje na zásahy do jej vlastníckeho   práva   a v súvislosti   s tým   na   porušenie   jej   v bode   1   a 3   označených   práv namietanými rozhodnutiami. Tieto zásahy menovaných správnych orgánov a všeobecných súdov (bod 1) do jej vlastníckych práv považuje za porušenie ústavných a zákonných noriem a v konečnom   dôsledku   poukazuje   aj   na podnikateľské   plány   kupujúcej,   ktoré   mali   byť označenými rozhodnutiami zmarené, v dôsledku čoho kupujúca žiada vrátenie kúpnej ceny.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:«1. Základné právo V. K... podľa čl. 1 Európskeho DOHOVORU... „každá fyzická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok...“,   podľa   čl.   8   „Právo   na rešpektovanie súkromného a rodinného života“ podľa čl. 13 „Právo na účinný opravný prostriedok“ bolo porušené a ďalej podľa Ústavy... čl. 20 odst. 1... a čl. 20 odst. 4... a čl. 46... a čl. 48 odst.2... bolo porušené rozhodnutiami:

a/ Ministerstva... zo dňa 30. 03. 2012 číslo: 1448/2012-420 b/ Ministerstva... zo dňa 26. 07. 2011 číslo: 3193/2011-430 c/   Krajského   pozemkového   úradu...   zo   dňa   14.   04.   2010   číslo:   2010/00095-Pe d/ Obvodného pozemkového úradu... v Nových Zámkoch zo dňa 12. 1. 2010 č. ObPÚ 10-10/4489/LV

e/ Krajského pozemkového úradu... zo dňa 21. 10. 2004 č. 2004/00283 f/ Obvodného pozemkového úradu... z 28. 6. 2004 č. ObPÚ-130-04/3992/LM i/ UZNESENÍM Krajského súdu... č. k. 11 S/ 124/2010-77 zo dňa 30. 04. 2013 j/ UZNESENÍM Najvyššieho súdu... č. k. 9 Sžr/23/2013 zo dňa 18. 12. 2013 a uvedené rozhodnutia v bode 1.a až 1.j Ústavný súd... zrušuje a prikazuje na nové správne konanie.»

Súčasne   žiadala   priznať   jej „majetkovú   ujmu   vo   výške   20000.-   Eur   a   finančné zadosťučinenie   vo   výške   30000.-   Eur“,   ako   aj   náhradu   trov   konania „v   sume   celkom: 1.260.- Eur“.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o jeho prijatí na   ďalšie   konanie   alebo   o jeho   odmietnutí,   a teda   vylúčení   z ďalšieho   konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutiami správnych orgánov [bod 3 – 1a) až f) petitu sťažnosti]

6. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv vo veci konajúcimi správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi (bod 1 a 3).

7.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   vo   vzťahu   k rozhodnutiam správnych   orgánov   (ministerstvo,   pozemkové   úrady)   domáhala   nápravy   len   proti rozhodnutiu   Obvodného   úradu   Nitra   (ktorého   predchodcom   bol   v sťažnosti   uvádzaný krajský   pozemkový   úrad)   podaním   žaloby   krajskému   súdu „o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2010/00095-Pe zo dňa 14. apríla 2010“, ktorým bolo potvrdené prvostupňové   rozhodnutie   Obvodného   pozemkového   úradu   v Nových   Zámkoch z 12. januára 2010 [bod 3, v petite sťažnosti uvádzané ako 1 c) a d)].

Krajský súd uznesením č. k. 11 S 124/2010-77 z 30. apríla 2013 konanie zastavil, lebo   sťažovateľka „predajom   všetkého   svojho   pozemkového   vlastníctva   v...   a vkladom kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľnosti ku dňu 19. apríla 2010 v prospech J. K. stratila aktívnu   procesnú   legitimáciu   na   podanie   žalobného   návrhu   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia Krajského pozemkového úradu...“ (pozri tiež bod 2). [Akým spôsobom a či sa domáhala   nápravy   ňou   označených   práv   ďalšími   rozhodnutiami   správnych   orgánov uvedených   v bodoch   1a),   b),   e)   a f)   petitu   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu, sťažovateľka neuviedla (nekonkretizovala)].

8. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie ústavnosti (zákonnosti) označených rozhodnutí správnych orgánov [bod 1a) až f) petitu], lebo sťažovateľka bola povinná (mala možnosť) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu obrátiť sa na všeobecný súd, ktorý je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku [zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)]   oprávnený   rozhodovať   o ochrane   jej   práv   tak v prípade nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v prípade jeho nečinnosti.

9. Sťažovateľka túto možnosť domáhať sa nápravy podaním žaloby krajskému súdu čiastočne využila (bod 7). Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   jej   časti (keďže preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vykonávajú všeobecné súdy) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

10. Ústavný súd nad rámec už uvedeného poznamenáva, že sťažovateľkina sťažnosť, ktorou namietala porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutiami ministerstva, krajského pozemkového úradu, obvodného pozemkového úradu označenými aj v aktuálne posudzovanej sťažnosti, bola uznesením ústavného súdu   č. k. I. ÚS 550/2012-13 zo 7. novembra 2012 odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde okrem iného pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   (sťažovateľka   sa   nedomáhala   nápravy   v rámci správneho   súdnictva),   resp.   že   sťažnosť   v jej   časti   bola   podaná   zjavne   neoprávnenou osobou, keďže sťažovateľka namietala neústavnosť rozhodnutí vydaných aj v čase (t. j. po 19. apríli 2010, pozn.), keď už nebola vlastníčkou nehnuteľnosti (pozri bod 2).

11.   K časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   rozhodnutia   správnych   orgánov   (nadväzne   na bod 10) ústavný súd ešte poznamenáva, že nová vlastníčka nehnuteľnosti J. K. namietala na ústavnom súde porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutiami ministerstva z 30. marca 2012 a 26. júla 2011, rozhodnutiami krajského pozemkového úradu zo 14. apríla 2010 a obvodného pozemkového úradu z 12. januára 2010 (vydanými pred povolením vkladu vlastníckeho práva   19.   apríla   2010,   pozn.),   ako   aj   rozhodnutiami   krajského   pozemkového   úradu   aj obvodného pozemkového úradu vydanými po povolení vkladu. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 549/2012-14 zo 7. novembra 2012 jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol jednak z dôvodu jej oneskoreného podania, ako aj nedostatku právomoci na jej   prerokovanie   (J.   K.   sa   nedomáhala   svojich   práv   najprv   prostredníctvom   návrhu adresovaného všeobecného súdu), a tiež z dôvodu, že namietala porušenie „svojich“ práv aj rozhodnutiami vydanými v čase, keď ešte nebola vlastníčkou nehnuteľnosti (t. j. pred 19. aprílom 2010, pozn.), teda bola zjavne neoprávnenou osobou na podanie sťažnosti v tejto jej časti.

II. B K namietanému porušeniu označených práv všeobecnými (správnymi) súdmi

12. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu č. k.   11   S 124/2010-77   z 30.   apríla   2013,   ktorý   konanie   o žalobe   sťažovateľky   proti obvodnému   pozemkovému   úradu   o preskúmanie   jeho   rozhodnutia   č.   2010/00095-Pe zo 14. apríla   2010   zastavil.   O odvolaní   sťažovateľky   proti   tomuto   rozhodnutiu   rozhodol najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   9   Sžr   23/2013   z 18.   decembra   2013   tak,   že   uznesenie krajského súdu z 30. apríla 2013 potvrdil.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože na základe sťažovateľkou podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   svojich   v sťažnosti   označených   práv (bod   1   a 3)   postupom   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Sžr 23/2013 a jeho uznesením z 18. decembra 2013.

15. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľky uznesením sp. zn. 9 Sžr 23/2013 z 18. decembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Pri   uplatňovaní tejto právomoci   ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

17. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   úvodom   oboznámil   podstatu odvolaním napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým «zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   č.   2010/00095-Pe   zo   dňa   14.   apríla   2010,   ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch č. ObPÚ-10-10/4489/LV zo dňa 12. januára 2010 o nariadení vykonania   Projektu   pozemkových   úprav   na   vyporiadanie   vlastníctva   pozemkov v záhradkárskej   osade...,   schváleného   rozhodnutím   č. ObPÚ-21-09/9278/LV   zo   dňa   25. novembra 2009.

Z   odôvodnenia   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd   zistil,   že   v   čase   začatia projektových úprav v zmysle zák. č. 64/1997 Z. z. bola žalobkyňa účastníčkou konania. Keďže žalobkyňa podala odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 12. januára 2010,   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   druhého   stupňa   jej   bolo žalovaným doručované a doručené dňa 6. mája 2010. Vzhľadom na zmenu vlastníckeho vzťahu k dotknutým pozemkom, a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 10. decembra 2009, uzavretej medzi žalobkyňou a J. K. (kupujúca), došlo k zmene účastníka správneho konania dňom 19. apríla 2010 (dňom rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu kúpnej zmluvy). Pokiaľ žalobkyňa podala žalobu proti rozhodnutiu žalovaného urobila tak podľa krajského súdu ako neoprávnená osoba, keďže už nebola vlastníčkou pozemkov evidovaných na... a ani... na.... Naviac pozemok... 2739/29 nebol ani zahrnutý do projektových úprav v... v rámci zadania projektu pozemkových úprav v záhradkárskej osade... (§ 10 ods. 4 zákona). Krajský súd považoval za nesporné, že žalobkyňa predajom všetkého svojho pozemkového vlastníctva v... a vkladom kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností ku dňu 19. apríla 2010 v prospech   J.   K.   stratila   aktívnu   procesnú   legitimáciu   na   podanie   žalobného   návrhu   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského pozemkového úradu v Nitre č. 2010/00095- Pe zo dňa 14. apríla 2010, lebo okruh účastníkov je daný v § 250 ods. 1 O. s. p. a žalobkyňa od 19.   apríla.   2010 nebola vlastníčkou pozemkov podliehajúcich projektu pozemkových úprav v záhradkárskej osade...».

Následne uviedol podstatu odvolania sťažovateľky, ktorá „Nesúhlasila s názorom krajského súdu ohľadom aktívnej legitimácie. Podľa jej názoru zo žiadneho ustanovenia piatej   časti,   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva,   že   aktívne legitimovanou osobou môže byť len vlastník pozemkov, ktorých sa napadnuté rozhodnutie správneho   orgánu   týka,   keďže   vychádzajúc   z   ustanovenia   §   247   O.   s.   p.,   aktívne legitimovanou je fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená   rozhodnutím   a   postupom   správneho   orgánu,   a   žiada,   aby   súd   preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto: «Najvyšší súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie bez pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno vyhovieť.

Z   pripojeného   administratívneho   spisu   vyplýva,   že   napadnutým   rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch č. ObPÚ-10-10/4489/LV zo dňa 12. januára 2010... V priebehu konania žalobkyňa odpredala svoje pozemky v... J. K. kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 12. decembra 2009, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Správy katastra Nové Zámky zo dňa 19. apríla 2010 pod č. 383/10. Dňom vkladu do katastra nehnuteľností sa stala vlastníčkou uvedených nehnuteľností J. K. a z toho dôvodu správny orgán aktualizovaním registra zapísal J.   K. namiesto pôvodnej účastníčky projektových úprav, t. j. namiesto žalobkyne.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O. s. p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 veta prvá O. s. p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá   o   sebe   tvrdí,   že   ako   účastník   správneho   konania   bola   rozhodnutím   a   postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Podľa § 250d ods. 3 O. s. p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

V prejednávanej veci je rozhodujúce, že žalobkyňa, ktorá ako vlastníčka pozemkov bola   na   začiatku   konania   o   projektových   pozemkových   úpravách   na   vyporiadanie vlastníctva pozemkov v záhradkárskej osade... účastníčkou konania, predmetné pozemky, ktorých sa pozemkové úpravy týkali, odpredala a od 19. apríla 2010 nie je ich vlastníčkou. Žalobkyňa   preto   napadnutým   rozhodnutím   a   postupom   žalovaného   nie   je   ukrátená   na svojich právach v zmysle § 247 ods. 1 O. s. p. v spojení s 250 ods. 2 O. s. p. Nepochybil teda krajský súd, keď konanie o jej žalobe zastavil a preto odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. potvrdil...

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v dôsledku zmeny vlastníctva po vydaní rozhodnutia žalovaného, ale ešte pred jeho doručením žalobkyni, došlo k zmene účastníka správneho konania. Na miesto žalobkyne ako pôvodnej vlastnícky nastúpila do konania nová   vlastnícka.   Vzhľadom   na   uvedené   je   potrebné   rozhodnutie   zo   14.   apríla   2010 v správnom konaní doručiť novej vlastnícke.»

18. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu)   obsahuje podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a právnych   záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné aj   arbitrárne   tie   rozhodnutia,   ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúci skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

20. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžr 23/2013 z 18. decembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   odseku   1   a ani   odseku   2   ústavy.   S prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III. ÚS 198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. C K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 8 a 13 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

22. Sťažovateľka namietala tiež porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom v sťažnosti neuviedla, či sa všeobecne záväznými právnymi predpismi danou jej možnosťou domáhala nápravy v rámci správneho konania, resp. v konaní pred všeobecnými súdmi. Porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka uvádzala len ako súčasť odôvodnenia svojej žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v bode VI sťažnosti („... sťažovateľka je presvedčená, že konaním štátnych orgánov neprimerane a s prieťahmi   jej   vznikla   ujma...   lebo   konanie   pozemkových   úradov   nemá   konca...“). V ďalších – iných súvislostiach sťažovateľka porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy neuvádza a ani   neuvádza   žiadnu   právne   relevantnú   skutočnosť   majúcu   toto   jej   tvrdenie podporiť.

23. Nadväzujúc na svoje konštatácie, zistenia a závery uvedené v bodoch 17 až 22 ústavný súd poznamenáva, že nezistil žiadnu spojitosť medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedených dôvodov odmietol jej sťažnosť v tejto časti tiež ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

24.   Sťažovateľka   súčasne   namietala   aj   porušenie   svojich   majetkových   práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu (pozri body 1 a 3).

25.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/005, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu z niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Zároveň platí,   že   vzhľadom   na   predchádzajúce   dôvody,   ktoré   viedli   ústavný   súd   k odmietnutiu sťažnosti, tieto možno použiť tiež k sťažovateľkou označeným porušeniam práv uvedených v časti II.C, keďže nosné dôvody porušenia aj týchto práv (II.C) uvádzané sťažovateľkou sú identické.

26.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   skutočností   a záverov   (body   21   a 23) odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

27. Sťažovateľka taktiež   namietala porušenie svojho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 a práva na účinné odvolanie podľa čl. 13 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžr 23/2013 a jeho uznesením z 18. decembra 2013 porušenie základného práva na súdnu ochranu, nemohlo dôjsť jeho postupom (uznesením) ani k porušeniu týchto práv.

Z uvedeného   dôvodu   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde aj v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

III.

28. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014