znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 286/2013-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka v konaní o sťažnosti Mgr. Ing. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 8/2007, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 8/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 8/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. Ing. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť Mgr. Ing. J. S. trovy právneho zastúpenia   spolu   v   sume   269,58   €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a päťdesiatosem centov) na účet jeho advokátky JUDr. E. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 286/2013-13 z 29. mája 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 8/2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 15. januára 2007 žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom   súdneho   exekútora,   ktorá   bola   zaevidovaná pod sp. zn. 22 C 8/2007.

Okresný súd v predmetnom konaní nereagoval na podanie sťažovateľa z 8. apríla 2008, ktorý ho požiadal o nariadenie pojednávania. Sťažovateľ v záujme ochrany svojich práv podal 1. júna 2009 sťažnosť na prieťahy, ktorú predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr. 2119/09 z 9. júna 2009 vyhodnotila ako dôvodnú.

Aj   v priebehu ďalšieho konania okresný súd konal neefektívne a so   zbytočnými prieťahmi, keď o procesnom návrhu sťažovateľa z 28. mája 2010 nerozhodol v primeranej lehote a taktiež mu „neumožnil plnohodnotnú realizáciu jeho ústavných práv, vyjadriť sa k rozšírenému návrhu zo dňa 28. 05. 2010, navrhnúť dôkazy a dosiahnuť tak rozhodnutia vo veci samej ako celku“.

Keďže   okresný   súd   v   predmetnej   veci   i   naďalej   nekonal,   sťažovateľ   podaním z 30. decembra   2010   podal   opakovanú   sťažnosť   na   prieťahy,   na   ktorú   predsedníčka okresného súdu odpovedala listom sp. zn. Spr 2359/2010 z 20. januára 2011, v ktorom ju vyhodnotila taktiež ako dôvodnú.

Okresný súd o návrhu sťažovateľa na zmenu žalobného návrhu rozhodol po viac ako dva a pol roku uznesením z 9. novembra 2012.

K   predĺženiu   konania   v   tejto   veci   prispel   aj   žalovaný   (Slovenská   republika   – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), a to „podaním šikanózneho a účelového návrhu doručeného súdu 06. 02. 2012 na zloženie preddavku na trovy konania podľa §-u 141a O. s. p., ktorý porušovateľ uznesením č. k. 22C 8/2007-270 zo dňa 09. 11. 2012 zamietol“. Aj v tejto súvislosti vznikol prieťah, ktorý možno pričítať na ťarchu štátu – Slovenskej republike, keďže návrh žalovaného bol účelový, o čom svedčí skutočnosť, že žalovaný proti uvedenému uzneseniu z 9. novembra 2012 nepodal odvolanie.

Sťažovateľ následne podaním z 15. apríla 2013 podal opakovanú v poradí už tretiu sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie v predmetnej veci na 22. máj 2013.

Okresný súd ku dňu spísania tejto sťažnosti sťažovateľa nevypočul k rozšírenému návrhu z 28. mája 2010 a ani po viac ako šiestich rokoch a troch mesiacoch v predmetnej veci nerozhodol.

Svojou nečinnosťou v predmetnom konaní, ako aj procesne neefektívnymi ad hoc úkonmi okresný súd predĺžil u sťažovateľa stav jeho právnej neistoty. Sťažovateľ vníma pasivitu a neefektívne, zmätočné konanie okresného súdu ako odmietnutie spravodlivosti.

Konanie v predmetnej veci pritom nie je skutkovo ani právne zložité. Nesprávny úradný   postup   exekútora   proti   sťažovateľovi   za   účinnosti   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) bol pritom ustálený z podnetu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky v disciplinárnom konaní proti exekútorovi orgánom Slovenskej komory exekútorov.

Predmetná   vec   má   pre   sťažovateľa   mimoriadny   význam.   Sťažovateľ   ku   vzniku prieťahov v predmetnom konaní svojím správaním neprispel.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,   v   ktorom   vysloví,   že   jeho   základné právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 8/2007 porušené, prikáže okresnému súdu, aby v uvedenom konaní   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   prizná   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 9 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   v   predmetnej   veci   vyjadril   podpredseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr 3583/2013 z 5. augusta 2013, v ktorom popísal priebeh konania vo veci sp. zn. 22 C 8/2007 takto: „... Dňa 15. 01. 2007 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: Ing. J. S., proti odporcovi: Slovenská   republika   –   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   o zaplatenie náhrady škody v sume 5.142.485,17 eura a nemajetkovej ujmy v sume 165.969,59 eura. Dňa 15. 02. 2007 výzva na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 12. 06. 2007 žiadosť navrhovateľa o vytýčenie termínu pojednávania. Dňa 13. 06. 2007 založený záznam o zaplatení súdneho poplatku. Dňa 27. 11. 2007 výzva súdu Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky. Súd vyzval odporcu uznesením zo dňa 27. 11. 2007 na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania.   Dňa   06.   02.   2008   bola   súdu   doručená   žiadosť   navrhovateľa   o odstránenie prieťahov v konaní. Dňa 17. 03. 2008 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie   konania.   Dňa   13.   05.   2009   bol   súdu   doručený   návrh   navrhovateľa   na zmenu žalobného petitu, čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania. Dňa 22. 05. 2009 výzva navrhovateľa   na   vyjadrenie k podaniu   odporcu,   výzva odporcu na vyjadrenie   k návrhu navrhovateľa   na   zmenu   žalobného   návrhu.   Dňa   23.   06.   2009   doručené   vyjadrenie navrhovateľa. Dňa 01. 07. 2009 doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 01. 07. 2009 žiadosť o pripojenie   spisov.   Dňa   22.   7.   2009   zapožičanie   spisu   Sro 4397/B.   Dňa   17.   09.   2009 opakovaná žiadosť o zapožičanie spisu Okresného súdu Bratislava V. Dňa 22. 09. 2009 oznámenie o nemožnosti zapožičania spisu Okresným súdom Bratislava V. Dňa 14. 10. 2009 pripojený spis 14. 12. 2009. Dňa 15. 10. 2009 pripojený spis sp. zn. 10 C 128/1998. Dňa 06. 10. 2009 bolo súdu doručené podanie navrhovateľa. Dňa 15. 10. 2009 podanie navrhovateľa. Dňa 27. 10. 2009 doručenie vyjadrenia odporcu navrhovateľovi. Dňa 12. 11. 2009   pripojenie   spisu   sp.   zn.   15   C   96/2008.   Dňa   03.   12.   2009   bolo   súdu   doručené vyjadrenie navrhovateľa. Dňa 04. 12. 2009 vyjadrenie navrhovateľa. Dňa 09. 03. 2010 oznámenie odporcu. Dňa 19. 03. 2010 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na 19. 05. 2010. Dňa 19. 04. 2010 doplnenie žalobného návrhu. Dňa 29. 04. 2010 upovedomenie o odročení a zrušení pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne JUDr. J. G. Dňa 11. 05. 2010 vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. Z. D. Dňa 13. 07. 2010 súd vydal uznesenie o čiastočnom zastavení konania a pripustení zmeny   petitu,   výzva   navrhovateľa   na   predloženie   listinných   dokladov,   výzva   Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky o oznámenie stavu trestného stíhania. Dňa 02. 08. 2009   oznámenie   Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky.   Dňa   05.   08.   2010 doplnenie   podania   navrhovateľom   Dňa   09.   08.   2010   vec   pridelená   na   prejednanie   a rozhodnutie zákonnej sudkyni Mgr. K. Š. Dňa 23. 03. 2010 zákonná sudkyňa určila vo veci termín pojednávania na 06. 06. 2011. Dňa 06. 06. 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 03. 10. 2011 z dôvodu ďalšieho dokazovania. Dňa 02. 08. 2011 súd požiadal Okresný súd Bratislava V o zapožičanie spisu sp. zn. ER 59/1996 a zároveň súd požiadal Okresný súd Nové Zámky o oznámenie, či bolo na súde vedené exekučné konanie. Dňa 24. 08. 2011 Okresný súd Bratislava V oznámil súdu, že vyžiadaný spis nie je možné zapožičať. Dňa 25. 08. 2011 bolo súdu doručené oznámenie Okresného súdu Nové Zámky. Dňa 27. 09. 2011 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 03. 10. 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 06. 02. 2012. Dňa 06. 02. 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu ospravedlnenia navrhovateľa na 25. 04. 2012. V predmetnej veci na pojednávaní dňa 06. 02. 2012 odporca doručil súdu návrh na uloženie povinnosti zloženia preddavku na trovy konania podľa ust. § 141 a O. s. p. Výzvou zo dňa 24.   04.   2012   súd   vyzval   navrhovateľa   na   vyplnenie   a   zaslanie   priloženého   tlačiva   pre dokladovanie   pomerov   účastníka   konania.   Výzvou   zo   dňa   25.   04.   2012   súd   vyzval navrhovateľa,   aby   uviedol,   či   podanie   doručené   súdu   dňa   05.   08.   2010   –   Doplnenie podania – má súd vyhodnotiť ako rozšírenie návrhu na začatie konania. Dňa 28. 05. 2012 bolo súdu doručené vyjadrenie navrhovateľa, ktorým súdu oznámil, že doplnenie podania zo dňa 05.   08.   2010 je možné vyhodnotiť   ako   rozšírenie   návrhu   na   začatie   konania   a zároveň   bolo   súdu   doručené   vyplnené   tlačivo   pre   dokladovanie   pomerov   účastníkov konania,   ktorý   navrhuje,   aby   mu   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Uznesením   č.   k.   22C   8/2007-270   zo   dňa   09.   11.   2012   súd   návrh   odporcu   na   zloženie preddavku zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 12. 2012. Uznesením č. k. 22C   8/2007-272   zo   dňa   09.   11.   2012   súd pripustil   zmenu   žalobného petitu.   Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 12. 2012. Dňa 12. 02. 2013 zákonná sudkyňa vo veci určila termín pojednávania na 22. 05. 2013. Dňa 22. 05. 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín dňa 30. 09. 2013 z dôvodu potreby rozhodnúť o ďalšom dokazovaní.“

Vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   označených   práv   predseda okresného súdu   uviedol, že zákonná sudkyňa sa v predmetnej veci vyjadrila, že od jej prevzatia 9. augusta 2010 vykonáva vo veci plynule úkony smerujúce k rozhodnutiu merita veci a ďalšie pojednávanie v predmetnej veci je nariadené na 30. september 2013, a preto považuje sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa zneužitia procesného práva na podanie návrhu na zloženie preddavku na trovy dôkazu žalovaným podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že „.... ide o procesný návrh účastníka konania, ktorý mu umožňuje Občiansky   súdny   poriadok   (o   ktorom   súd   musel   rozhodnúť)   a   rovnako   podať   opravný prostriedok   proti   danému   rozhodnutiu   bolo   jeho   právo,   preto   nemožno   tento   procesný návrh vyhodnotiť ako účelové zavinenie prieťahov v konaní“.

Podľa   podpredsedu   okresného   súdu   predmetné   konanie   je   síce   poznačené zbytočnými prieťahmi majúcimi objektívny charakter, pretože sú spôsobené zaťaženosťou súdneho oddelenia, a nie subjektívnym konaním zákonnej sudkyne. Tieto skutočnosti by mal podľa   podpredsedu   okresného súdu   zvážiť ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia a nepriznať ho sťažovateľovi v plnej sume.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom posudzovaného konania je žaloba o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa, okresného súdu a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by celková dĺžka tohto konania bola výrazne ovplyvnená právnou alebo skutkovou zložitosťou tejto veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria   –   správania   sťažovateľa   v   predmetnom konaní – ústavný súd zistil, že sťažovateľ v predmetnom konaní aktívne využíval svoje procesné práva [podal viaceré návrhy na vykonanie dokazovania, navrhol zmenu petitu svojej   žaloby,   dvakrát   požiadal   o   odročenie   pojednávania,   avšak   svoju   žiadosť   doručil okresnému súdu až v deň konania týchto pojednávaní a odôvodnil ich kolíziou pojednávaní (žiadosť z 3. októbra 2011) a zdravotnými dôvodmi (žiadosť zo 6. februára 2012)]. Možno teda konštatovať, že v dôsledku uplatnenia týchto práv sťažovateľom v preskúmavanom konaní došlo k predĺženiu konania v predmetnej veci na okresnom súde, čo však v súlade s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   nemožno   započítať   na   jeho   ťarchu   (mutatis mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).

V správaní sťažovateľa neboli zistené žiadne nedostatky, ktorých dôsledkom by pri efektívnom postupe okresného súdu v konaní mohlo byť podstatné spomalenie postupu konania v predmetnej veci. Aj na tieto skutočnosti ústavný súd pri svojom rozhodovaní v tejto veci prihliadol.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnej veci.   Pri   skúmaní   uvedeného   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   vychádzal   nielen z priebehu   predmetného   konania   popísaného   vo   vyjadrení   podpredsedu   okresného   súdu z 5. augusta 2013, ale aj z obsahu spisového materiálu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   konanie   bolo   poznačené   viacerými   obdobiami nečinnosti.   Za   takéto   obdobie   možno   označiť   takmer   deväťmesačné   obdobie   trvajúce od 15. februára   2007   (okresný   súd   zaslal   výzvu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku sťažovateľovi) do 27. novembra 2007 (zaslanie výzvy na vyjadrenie sa k podanej žalobe okresným   súdom).   V   období   od   17.   marca   2008   (doručenie   vyjadrenia   žalovaného k podanej   žalobe)   do   22.   mája   2009   (zaslanie   doručených   podaní   účastníkov   konania druhému účastníkovi) trvajúcom viac ako päť mesiacov okresný súd nevykonával žiadne procesné úkony. V ďalšom päťmesačnom období trvajúcom od 27. októbra 2009 (výzva okresného   súdu   na   predloženie   registrového   spisu)   do   19.   marca   2010   (pokyn   súdnej kancelárii   vykonať   úkony   súvisiace   s   nariadeným   pojednávaním)   okrem   vrátenia vyžiadaného   registrového   spisu   okresný   súd   nevykonával   žiadne   úkony   smerujúce k rozhodnutiu v merite veci. Za obdobie nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní možno   označiť   aj   obdobie   trvajúce   osem   mesiacov   od   13.   júla   2010   (pokyn   vykonať doručenie uznesenia o pripustení zmeny petitu a ďalšie úkony) do 23. marca 2011 (pokyn súdnej   kancelárii   vykonať   úkony   súvisiace   s   nariadením   pojednávania).   Nečinnosť okresného súdu v už označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah   v konaní v zmysle čl. 48 ods.   2 ústavy.

Okrem   uvedených   období   nečinnosti   okresného   súdu   bolo   predmetné   konanie poznačené   aj   jeho   neefektívnym   postupom.   O   tejto   skutočnosti   svedčí   aj   fakt,   že vykonávanie prvotných procesných úkonov (zaslanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľovi a zaslanie žaloby žalovanému, aby sa k nej vyjadril) v predmetnej veci trvalo okresnému   súdu   takmer   desať   mesiacov,   ako   aj   skutočnosť,   že   vydanie   rozhodnutia o návrhu žalovaného na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu potreboval viac ako deväť mesiacov.

Už   uvedené   skutočnosti   nesvedčia   o   tom,   že   by   okresný   súd   organizoval   svoj procesný postup v posudzovanom konaní (sp. zn. 22 C 8/2007) tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa týkajúcej sa práv, ktoré boli predmetom žaloby, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, ktoré predstavuje premietnutie ústavnej garancie   práva   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   na   prerokovanie   ich   veci   bez zbytočných prieťahov v zákonnej rovine.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako šesť rokov a deväť mesiacov, a vzhľadom na uvedené obdobia nečinnosti, ako aj neefektívnu činnosť okresného súdu nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako ani vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že označené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 9 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 22   C   8/2007   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým predmet uvedeného konania, t. j. čo je pre účastníka konania v stávke – „at stake“, právnu a skutkovú zložitosť predmetnej veci, správanie sťažovateľa, ktorým prispel k predĺženiu konania,   ale aj   skutočnosť,   že sťažovateľ   sa   v   rámci   predmetného   konania odstránenia prieťahov niekoľkokrát svojimi žiadosťami domáhal, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou.

Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2012,   ktorá   bola   781   €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu 130,16 € a režijný paušál 7,81 €. Odmena za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) vypočítaná podľa vyhlášky predstavuje celkovú sumu 275,94 €.

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o priznanie náhrady trov konania v sume 269,58 €, a ústavný súd mu preto priznal náhradu trov konania v celej ním uplatnenej sume. Okresný súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013