znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 286/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf/43/2011 a jeho rozsudkom z 23. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf/43/2011 a jeho rozsudkom z 23. februára 2012.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že„Daňový úrad K. svojim rozhodnutím sp. zn. 695/231/88650/09 zo dňa 9. 11. 2009 uložil sťažovateľovi pokutu v sume 299,90 eur z rozdielu dane určenej správcom dane za zdaňovacie obdobie december 2001.

Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   sp.   zn.   1/223/7524- 45100/2010/992517-r zo dňa 16. 4. 2010 rozhodnutie Daňového úradu..., na odvolanie sťažovateľa, potvrdil. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva... žalobu na Krajský súd v Košiciach, ktorý rozsudkom sp. zn. 7S/13875/2010-41 zo dňa 8. 6. 2011, žalobu zamietol.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie   na   Najvyšší   súd...,   ktorý rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/43/2011 zo dňa 23. 2. 2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu...   bol   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručený,   dňa 22. 3. 2012.“.

3. K predmetu veci sťažovateľ uviedol:„U   sťažovateľa   bola   vykonávaná   daňová   kontrola   týkajúca   sa   dane   z   pridanej hodnoty   za   trinásť   zdaňovacích   období,   jedným   z   týchto   zdaňovacích   období   bolo   aj obdobie december 2000.

V súvislosti s vykonávaním tejto daňovej kontroly správca dane vydal 13 platobných výmerov, ktorým vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Sťažovateľ podal proti týmto platobným výmerom 13 odvolaní, o ktorých Daňové riaditeľstvo..., odvolací orgán rozhodlo tak, že tieto rozhodnutia správcu dane potvrdilo. Sťažovateľ podal proti všetkým 13 rozhodnutiam odvolacieho orgánu žaloby na ich preskúmanie na Krajský súd... Krajský súd... všetkých 13 žalôb zamietol. Proti všetkým z uvedených rozhodnutí sa sťažovateľ   odvolal,   pričom   v piatich prípadoch   odvolaniami napadnutých rozhodnutí, Najvyšší súd... rozhodnutia súdu prvého stupňa potvrdil. Ústavný súd... svojim nálezom sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009 rozhodol vo veci sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 SžoKS 43/2006 zo dňa 27. 9. 2006, ktorým tento potvrdil zamietavý rozsudok Krajského súdu... o zamietnutí žaloby proti rozhodnutiu o námietkach sťažovateľa proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly. V citovanom náleze Ústavný súd... považoval za zásah do práva   sťažovateľa   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy...,   ak   bola   daňová   kontrola   uňho vykonávaná zamestnancami iného, než miestne príslušného správcu dane, bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky ustanovené v zákone č. 511/1992 Zb.

Riadiac sa právnym názorom Ústavného súdu... vysloveným v citovanom náleze, že postup pri vykonávaní daňovej kontroly u sťažovateľa bol zásahom do jeho základného práva   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy...,   Najvyšší   súd...   v   ďalších   8   veciach   rozhodol o odvolaní   sťažovateľa   tak,   že   rozhodnutie   Krajského   súdu...   o   zamietnutí   žaloby   proti rozhodnutiu   žalovaného   o   potvrdení   platobných   výmerov   o   vyrubení   dane   z   pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia zmenil tak, že tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil Daňovému   riaditeľstvu...   na   ďalšie   konanie.   V   súvislosti   s   daňovou   kontrolou   a   v   jej dôsledku vydanými platobnými výmermi nastal právny stav, keď z 13 vydaných rozhodnutí bolo 8 v súdnom prieskume zrušených pre nezákonnosť daňovej kontroly, ktorá ich vydaniu predchádzala, a 5 z týchto rozhodnutí nebolo doposiaľ zrušených, keďže k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku došlo pred vydaním citovaného nálezu Ústavného súdu...

Prvostupňový súd a Najvyšší súd..., ako súd odvolací, vychádzali zo skutočnosti, že právnym   základom   rozhodnutia   o   uložení   pokuty   sťažovateľovi   bolo   právoplatné rozhodnutie   o   určení   rozdielu   dane   uvedenej   v   daňovom   priznaní   sťažovateľa   zistenej správcom   dane.   Obidva   súdy   poukázali   na   to,   že   toto   rozhodnutie   nebolo   zrušené,   je právoplatné, a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorý   poukazoval   na   to,   že   platobný   výmer   o   vyrubení   dane   z   pridanej   hodnoty   je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...“

4. Sťažovateľ v sťažnosti (a predtým aj v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu)   poukázal   na   rozhodnutie   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) „v druhovo identickej veci, týkajúcej sa uloženia pokuty z rozdielu dane určenej správcom dane za iné zdaňovacie obdobie. Išlo o rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 6S 19691/2010- 81   zo   dňa   13.   1.   2011,   v   ktorom   tento   súd   tak   ako   v   ďalších   rozsudkoch   v   druhovo identických veciach vedených na Krajskom súde... pod sp. zn. 6S 19691/2010 a pod sp. zn. 6S   19687/2010   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   -   Daňového   riaditeľstva...,   ktorým   toto potvrdilo   rozhodnutia   správcu   dane   o uložení   pokút   sťažovateľovi   za   rôzne   zdaňovacie obdobia...“. Poukázal tiež „na rozhodnutie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžf/39/2011 zo dňa 1.   12.   2011,   v   ktorom   Najvyšší   súd...   rozhodujúc   o   odvolaní   sťažovateľa   v   druhovo identickej veci, o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu o uložení pokuty za iné zdaňovacie obdobie,   vychádzajúc   z   toho   istého   skutkového   a   právneho   základu,   rozhodol   tak,   že rozhodnutie   Krajského   súdu...,   ktorý   zamietol   žalobu   žalobcu,   zmenil,   a   to   tak   že rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

5. Podľa názoru sťažovateľa „V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo formálnymi podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe ústavy a v jej medziach.

So zreteľom na skutočnosti uvádzané v žalobe, aj v odvolaní sťažovateľa, nemožno mať žiadne pochybností o tom, že žalobca sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní, domáhal zohľadniť skutočnosť, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného rozhodnutia   o   uložení   pokuty,   bol   vydaný   v   dôsledku   postupu   porušujúceho   právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa...

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1, v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy... bolo rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Sžf/43/2011 dňa 23. 2. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... 5 Sžf/43/2011 zo dňa 23. 2. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

7.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v zásade   o   identickej   sťažnosti   (vychádzajúcej z totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 98/2012 z 19. apríla 2012, ktorým sťažovateľovu sťažnosť doručenú mu 19. marca 2012 ako zjavne neopodstatnenú odmietol. Predmetná sťažnosť sa týkala jedného z 5 rozhodnutí daňových úradov, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu ešte v čase pred rozhodnutím – nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 (pozri bod 3). Keďže sa I. senát ústavného   súdu   pri   posudzovaní   sťažovateľovej   sťažnosti   namietajúcej   nezákonnosť a neústavnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/43/2011 z 23. februára 2012 v zásade stotožňuje s právnym názorom a závermi II. senátu ústavného súdu rozhodujúceho vo veci II. ÚS 98/2012, bude na ne pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadať.

8. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil „žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu“ z 13. júla 2010; rozsudok krajského súdu č. k. 7 S/13875/2010-41 z 8. júna 2011, ktorým žalobu zamietol; odvolanie sťažovateľa z 26. júla 2011   proti   tomuto   rozsudku;   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sžf/43/2011   z 23.   februára   2012;   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf/39/2011 z 1. decembra 2011 a rozsudok krajského súdu č. k. 6 S/19691/2010-81 z 13. januára 2011.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

11.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených základných práv zaručených ústavou postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/43/2011 z 23. februára 2012.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

13.   Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy najmä v spôsobe výkladu a následnej   aplikácii   príslušných   ustanovení   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) o správnom súdnictve [„Ako vyplýva z ustanovenia § 244 ods.   1 O.   s. p.   súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy...   súdy   ktoré   preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov sú, tak ako všetky orgány verejnej moci, viazané základným imperatívom činnosti orgánov verejnej moci, ich postupu v konaniach, v ktorých rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, a ktorý je základným regulatívom ich rozhodovacej činnosti, ktorým je článok 2 ods. 2 Ústavy SR. Podľa tohto článku môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy a v jej medziach, a v rozsahu spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nie je teda možné, aby súdy v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmavali rozhodnutia správnych orgánov, len z hľadiska toho, či tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to, či konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon je zároveň konaním na základe Ústavy SR a v jej medziach...

V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo formálnymi podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe ústavy a v jej medziach... Najvyšší súd... v rozhodnutí napadnutým touto sťažnosťou, však rovnako ako súd prvého   stupňa   nezohľadňovali   základnú   povinnosť   štátnych   orgánov   vykladať   zákony v súlade   s   ústavou   a   neposudzovali   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   so   zreteľom   na článok 2 ods. 2 Ústavy... Takýmto postupom sťažovateľovi Najvyšší súd... odoprel právo na súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy...“ (pozri tiež bod 5)].

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné   garancie   v súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej judikatúry   ústavný   súd   nie   je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

15. Pokiaľ ide   o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/43/2011 z 23. februára 2012 (ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 7 S/13875/2010-41 z 8. júna 2011) sú zlučiteľné s označeným článkom (článkami) ústavy.

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil.   Najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   najskôr oboznámil vecné a právne závery prvostupňového rozhodnutia:

«Krajský súd vykonaním súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí ako i   procesného   postupu   predchádzajúceho   ich   vydaniu   dospel   k   názoru,   že   vo   vzťahu k žalobcovi a jeho právam neboli daňovými orgánmi porušené základné zásady daňového konania a zákonné podmienky na uloženie žalovanej pokuty boli splnené.

Odvolávajúc   sa   na   obsah   priloženého   administratívneho   spisu   krajský   súd konštatoval, že žalobca pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)   za   zdaňovacie   obdobie   február   2001   -   december   2001   nepredložil   doklady potrebné   na   preverenie   základu   kontrolovanej   dane,   a   tým   neumožnil   vykonať   daňovú kontrolu. Z uvedeného dôvodu Daňový úrad K. postupom v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov pri určovaní kontrolovanej daňovej povinnosti použil pomôcky a platobným výmerom č. 709/230/36932/06/ZIM z 03. novembra 2006 podľa § 44 ods.   4   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   vyrubil   žalobcovi   zistený   rozdiel   DPH   za zdaňovacie obdobie december 2001 vo výške 63.416 Sk, po prepočítaní stanoveným kurzom

2.105,03 eura. Po neúspešnom využití riadneho opravného prostriedku žalobcom uvedený platobný   výmer   nadobudol   právoplatnosť   dňa   02.   novembra   2007.   Za   uvedených hmotnoprávnych a procesných podmienok správca dane podľa § 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov uložil žalobcovi pokutu vo výške 299,90 eura z rozdielu vyššie uvedenej pomôckami zistenej daňovej povinnosti.

Z   obsahu   žalobou   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   preveril procesný   postup   predchádzajúci   právoplatnému   určeniu   predmetnej   daňovej   povinnosti podľa   pomôcok   a   zistil,   že   žalobca   odvolaním   napadol   platobný   výmer   správcu   dane č. 709/230/36932/06/ZIM z 03. novembra 2006. V rámci odvolacieho správneho konania žalovaný rozhodnutím č. I/223/12658-77388/2007/992517-r z 12. októbra 2007 odvolanie žalobcu   podľa   §   48   ods.   4   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   zamietol   pre   jeho neodôvodnenosť.

Na   základe   zhodnotenia   vyššie   uvedených   skutočností   a   s   poukazom   na   obsah ustanovenia § 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov, prvostupňový súd konštatoval, že existenciou právoplatne určenej daňovej povinnosti podľa pomôcok na DPH za mesiac december 2001 boli splnené zákonné podmienky na uloženie pokuty z rozdielu dane. Žalobnú námietku týkajúcu sa zákonnosti rozhodnutia o vyrubení podľa pomôcok určenej   dane   s   prihliadnutím   na   Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. II. ÚS 118/2008 zo dňa 10. decembra 2009 vo veci zákonnosti priebehu daňovej kontroly, prvostupňový súd posúdil ako pre danú vec právne bezvýznamnú poukazujúc na skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo podkladom na uloženie pokuty, nebolo v správnom ani v súdnom prieskume zrušené a je doposiaľ právoplatné. V súvislosti s uvedeným a pre prípad zrušenia prvostupňového rozhodnutia o vyrubení rozdielu DPH dal krajský súd do pozornosti postup podľa § 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov, podľa ktorého je možné za splnenia zákonom stanovených podmienok zrušiť rozhodnutie o uložení pokuty...»

17.   V ďalšom   najvyšší   súd   uviedol   podstatné   časti   odvolacej   argumentácie sťažovateľa:

„Proti   rozsudku   krajského   súdu   žalobca   podal   v   zákonom   stanovenej   lehote, odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ OSP, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd...   napadnutý   rozsudok   zmenil   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   ako   aj rozhodnutie   správcu   dane   zruší   a   vec   vráti   žalovanému   na   ďalšie   konanie.   Žalobca nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku vidí v tom, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   jeho   rozhodnutie   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa názoru žalobcu, ktorý v podstatnej časti odvolania uviedol argumenty zhodné s tými, ktoré uvádzal už v žalobe, súd prvého stupňa zvolil krajne formalistický prístup pri preskúmavaní   žalobou   napadnutého   rozhodnutia.   Vychádzal   pritom   z   formálnych podmienok ustanovených pre uloženie pokuty, pričom nebral do úvahy, že konanie, ktoré predchádzalo   vydaniu   takéhoto   rozhodnutia,   zasahovalo   do   žalobcových   v Ústave... zakotvených práv.

Opätovne   poukázal   na   to,   že   výsledkom   postupu   správcu   dane   a   neskôr   aj žalovaného, ktorí mu vyrubili rozdiel DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia, bolo 13 rozhodnutí   -   platobných   výmerov,   ktoré   boli v končenom   dôsledku predmetom   súdneho prieskumu,   pričom   8   bolo   zrušených   preto,   že   v   konaní,   ktoré   predchádzalo   vydaniu platobných výmerov, bola zistená vada (nesprávne zloženie kontrolnej skupiny), ktorá mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.

Žalobca zdôraznil, že sa ocitol v situácii, keď na jednej strane, 8 z 13 rozhodnutí o vyrubení dane bolo súdom zrušených ako nezákonných a na druhej strane, 5 druhovo identických   rozhodnutí   zostalo   v   platnosti   a   na   základe   ich   nezrušenia   správca   dane a neskôr aj žalovaný vydali, resp. potvrdili rozhodnutie o uložení pokuty. Tento stav podľa jeho názoru nie je možné považovať za štandardný a v súlade s princípmi právneho štátu, ktorého   atribútom   je   okrem   iného   právna   istota   a   dôvodné   očakávanie   každého,   že v druhovo   identických   veciach   budú   orgány   štátu   postupovať   rovnako.   Svoj   názor   na nezákonnosť priebehu daňovej kontroly a zloženia kontrolnej skupiny odvodzuje od obsahu Nálezu Ústavného súdu... sp. zn. II. ÚS 118/2008 zo dňa 10. decembra 2009.“; a vyjadrenie žalovaného finančného riaditeľstva k odvolaniu:

„Žalovaný... navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny   potvrdil,   vzhľadom   k   tomu,   že   uloženie   spornej   pokuty   sa   viaže   na   základné rozhodnutie,   ktorým   je   v   tomto   prípade   platobný   výmer   o   určení   rozdielu   dane   podľa pomôcok, pričom tento dosiaľ nebol zrušený a je právoplatný. Zároveň poukázal na to, že žalobcovi bolo za zdaňovacie obdobia február až december 2001, január 2002 a december 2000   vydaných   13   platobných   výmerov   o   určení   DPH   podľa   pomôcok.   Vo   všetkých prípadoch   boli   žalobcom   podané   správne   žaloby   proti   druhostupňovým   rozhodnutiam žalovaného vydaných v rámci odvolacích konaní vedených proti predmetným platobným výmerom,   ktoré   boli   rozsudkami   krajského   súdu...   zamietnuté.   V   5-ich   prípadoch   boli rozsudky Krajského súdu... o zamietnutí žaloby v odvolacom konaní Najvyšším súdom... potvrdené a v 8-ich prípadoch Najvyšší súd... zmenil rozsudky Krajského súdu... tak, že zrušil rozhodnutia žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, žalobcom uvádzané tvrdenie o zrušení 8 rozhodnutí o vyrubení dane v rámci súdneho prieskumu ich zákonnosti, nezodpovedá realite, nakoľko zrušené boli len   rozhodnutia   žalovaného   ako   odvolacieho   orgánu,   a   nie   prvostupňové   rozhodnutia správcu dane o určení kontrolovanej DPH podľa pomôcok. Žalovaný ako odvolací orgán v odvolacom konaní proti 8 platobným výmerom o určení dane podľa pomôcok rozhodol tak, že odvolanie pre neodôvodnenosť zamietol. Všetkých nanovo vydaných 8 rozhodnutí žalovaného, je opakovane predmetom súdneho preskúmania. V tomto konkrétnom prípade (rozhodnutie o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie december 2001), kedy potvrdzujúce rozhodnutie žalovaného bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu..., nie sú podľa, názoru žalovaného s poukazom na ustanovenie § 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov   dôvody   na   zrušenie   uloženej   pokuty.   V   ďalšom   sa   pridržiava   písomného vyjadrenia podaného k žalobe.“

18. Najvyšší súd svoje rozhodnutie v merite veci odôvodnil takto:„Najvyšší súd... ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 3 veta prvá OSP) preskúmal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods.   1   veta   prvá   OSP)   odvolania   napadnutý   rozsudok,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo,   odvolanie   prejednal   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   (§   250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu... www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).“

Následne   najvyšší   súd   citoval   (a tiež   interpretoval)   relevantné   právne   normy aplikované v danej veci:

«Podľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa   §   107   ods.   4   OSP,   ak   po   začatí   konania   zanikne   právnická   osoba,   súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví..

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov (účinnom ku dňu ukončenia daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie máj 2001), ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní   ním   uvádzaných   skutočností   niektorú   zo   svojich   zákonných   povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5,   alebo   ak   daňový   subjekt   vykonal   úkony,   ktoré   svojím   obsahom   alebo   účelom odporovali  .osobitnému   predpisu   alebo   ho   obchádzali   a   ktorých   dôsledkom   je   zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov   v iných   daňových   veciach,   správy   a   vyjadrenia   iných   správcov   dane,   štátnych orgánov   a obcí,   záujmových   združení   a   vlastné   poznatky   správcu   dane   zo   zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje   odôvodnenie,   ak   tak   ustanovuje   tento   zákon.   V   odôvodnení   sa   uvedie,   ktoré skutočnosti   boli   podkladom   rozhodnutia,   aké   úvahy   ovplyvnili   hodnotenie   dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa   §   35   ods.   1 písm.   c/   zákona o správe   daní   a   poplatkov účinnom   ku   dňu uloženia žalobou napadnutej pokuty správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a dane alebo rozdielu dane určenej správcom dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6).

Podľa § 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov účinnom do 31. decembra 2011,   ak   bola   právoplatným   rozhodnutím   daň   alebo   vlastná   daňová   povinnosť   znížená alebo nadmerný odpočet zvýšený, zníži sa z úradnej moci v pomernej výške alebo zruší sa z úradnej moci aj pokuta, ktorá bola pôvodne uložená podľa odseku 1, a to aj po uplynutí lehoty podľa odseku 21.

Podľa § 155 ods. 12 zákona č. 563/2009 Z. z. o, správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), ak bola novým právoplatným rozhodnutím suma rozdielu dane alebo suma nároku podľa osobitných predpisov upravená, upraví sa alebo sa zruší z úradnej moci pokuta   uložená   podľa   odseku   1   písm.   f/;   novým   rozhodnutím   o   pokute   sa   pôvodné rozhodnutie zrušuje.

Podľa § 155 ods. 1 písm. f/l bod 3. daňového poriadku správca dane uloží pokutu vo výške rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a sumy dane určenej správcom dane podľa pomôcok za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. h/.

Podľa § 155 ods. 1 písm. h/ daňového poriadku správneho deliktu sa dopustí ten, kto zapríčiní svojím konaním podľa § 48 ods. 1 určenie dane podľa pomôcok.

Podľa   §   2   ods.   1   písm.   b/   zákona   č.   479/2009   Z.   z.   o   orgánoch   štátnej   správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa § 11 zákona v spojení s Čl. IV. veta prvá č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2012 sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení zákona č. 182/2002 Z. z. a zákona č. 534/2005 Z. z., t. j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v B., ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej   republiky   so   sídlom   v B.,   podľa   informácií   poskytnutých   Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v B., t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese B., Najvyšší súd... podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného. Najvyšší súd... preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalobca nenamieta vecnú správnosť rozhodnutí daňových orgánov ani dôvod a výšku uloženej pokuty, konštatuje, že sa   možno   stotožniť   s   právnym   názorom   krajského   súdu   premietnutom   do   enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Krajský súd správne posúdil skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania prvostupňového a druhostupňového správneho rozhodnutia, na základe ktorého, s prihliadnutím   na   relevantné   hmotnoprávne   a   procesnoprávne   zákonné   podmienky zakladajúce   povinnosť   správcu   dane   na   uloženie   spornej   pokuty   (§   35   ods.   1   písm.   c/ zákona o správe daní), žalobu bez priznania náhrady trov konania zamietol.

Za týchto okolností postupovali správca dane ako i žalovaný správne a v súlade so zákonom, keď vydali napadnuté rozhodnutia, nakoľko takýto postup im vyplýval z kogentnej administratívnej normy (§ 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov).

V tejto súvislosti prvostupňový súd taktiež správne poukázal na zákonnú možnosť zrušenia uloženej pokuty (§ 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov) v prípade, ak by bolo rozhodnutie ukladajúce žalobcovi daňovú povinnosť určenú podľa pomôcok neskôr zrušené. Uvedený postup zostal zachovaný aktuálne účinnou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 155 ods. 12 daňového poriadku.

Najvyšší súd považuje tvrdenia žalobcu, že platobné výmery v ôsmich prípadoch určenia DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia boli zrušené, za účelové bez podpory v obsahu   spisového   materiálu,   nakoľko   zrušené   boli   len   rozhodnutia   žalovaného druhostupňového   správneho   orgánu,   ktorými   boli   platobné   výmery   potvrdené.   Samotné platobné výmery zostali v platnosti.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu a rozhodnutia krajského súdu najvyšší   súd   dospel k   záveru,   že krajský   súd   dostatočne podrobne a   presne   zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti,   ktorými   žalobca   v   odvolaní   spochybňuje   predmetné   rozhodnutie krajského   súdu   neboli   v   odvolacom   konaní   zistené.   Tieto   boli   z   veľkej   časti   totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní, a s ktorými sa krajský súd náležité zaoberal.

Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu... č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým   odmietol   ústavnú   sťažnosť   žalobcu   proti   rozsudku   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn. 5 Sžo/101/2010   z   26.   októbra   2010   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Uvedeným   rozsudkom Najvyšší súd... zmenil rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 5 S/54/2005 z 22. februára 2006 tak,   že   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. I/223/6132-40962/2005/991545-r   z   27.   júna   2005   a   vec   vrátil   žalovanému   na   nové konanie a rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa 30.   mája   2005   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane   (predstaveného   -   riaditeľa Daňového úradu K.) vo veci určenia kontrolnej skupiny. Právny názor Najvyššieho súdu... vyslovený v rozsudku sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd... vo svojom rozhodnutí, č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak, vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   a   v   spojení   s   citovanými   ustanoveniami   zákonov Najvyšší súd... po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nie sú dôvodné, a preto podľa § 250ja ods. 3 druhá veta OSP a § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.»

19. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že   všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 26. júla 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

22. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/43/2011 z 23. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v   konaní (obdobne napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24.   K námietke   porušenia   čl.   152   ods.   4   ústavy   už   uvedeným   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd s prihliadnutím na už vyslovený právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy „v spojení...“) navyše ešte poznamenáva, že namietanie porušenia čl. 152 ods. 4 ústavy je nedôvodné a neopodstatnené. Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci konajúcich   všeobecných   súdov   odňaté   právo   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia orgánu   verejnej   správy   súdom   a   ani   samotný   sťažovateľ   nepredložil   žiadne   relevantné dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd jeho sťažnosť vo vzťahu k predmetnej námietke považuje za zjavne neopodstatnenú.

25.   Nad rámec už uvedeného ústavný   súd považuje za relevantné citovať nosnú (zásadnú, podstatnú) časť odôvodnenia rozhodnutia vo veci sp. zn. II. ÚS 98/2012 (pozri bod 7):

„Možno konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy na jednej strane a princípu právnej istoty ako súčasti právneho   štátu   na   strane   druhej.   V   zásade   možno   povedať,   že   spravidla   má   prednosť základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   avšak   za   spolupôsobenia   bŕzd   daných princípom právnej istoty.

Povinnosť štátnych orgánov (medzi ktoré nepochybne patria aj súdy) konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, znamená v tomto   prípade,   že   postup   súdov   musel   byť   nielen   v   súlade   so   základným   právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ale aj s princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého Slovenská republika je zvrchovaný,   demokratický   a   právny   štát.   Súčasťou   princípu   právnej   istoty   je   aj   príkaz obsiahnutý v ustanovení § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre všetky orgány, teda aj pre súdy.

Popri   dosiaľ   uvedenom   prichodí   ďalej   konštatovať,   že   aj   účastník   konania   (či správneho,   či   súdneho)   nesie   určitú   mieru   procesno-právnej   zodpovednosti   za výsledok konania. Prejavuje sa to napríklad v kvalifikovanom využití možných zákonných postupov, ale aj v iných skutočnostiach.

Sťažovateľovi bola platobným výmerom uložená pokuta v sume 279,30 € ako priamy následok   skutočnosti,   že   ešte   predtým   bol   zaviazaný   platobným   výmerom   zaplatiť nedoplatok dane z pridanej   hodnoty   za mesiac máj 2001 v sume 59 003 Sk. Bol teda sankcionovaný za to, že daň z pridanej hodnoty za uvedené obdobie vykázal a odviedol v nesprávnej výške.

Sťažovateľ   mal   možnosť   zákonom   ustanoveným   postupom   dosiahnuť,   aby právoplatný platobný výmer o nedoplatku dane z pridanej hodnoty za mesiac máj 2001 v sume   59   003   Sk   bol   v   predpísanom   konaní   zrušený,   a   to   či   už   v   rámci   správneho súdnictva,   alebo na základe sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy. Sťažovateľ uvedené zákonné možnosti dôsledným spôsobom nevyužil. V konaní pred všeobecnými súdmi   v rámci   správneho   súdnictva   (keď   napadol   žalobou   právoplatný   platobný   výmer o nedoplatku dane) opomenul brániť sa v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu námietkou protiprávneho postupu pri daňovej kontrole angažovaním nepovolaných osôb, hoci v rámci tejto kontroly bol daňový nedoplatok zistený. V dôsledku tejto skutočnosti najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn.   5   Sžf   68/2008   z   29.   septembra   2009   nemal možnosť   zaoberať sa   tým, že nedoplatok dane bol   zistený   v rámci   kontroly   vykonanej nepovolanými osobami. Z rovnakého dôvodu nemal ani ústavný súd možnosť preskúmať oprávnenosť   ustálenia   daňového   nedoplatku   z   pohľadu   skutočnosti,   že   nedoplatok   bol zistený v rámci kontroly vykonanej nepovolanými osobami. Ústavný súd preto uznesením č. k. II. ÚS 136/2012-32 z 24. marca 2010 sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 odmietol. Preto skutočnosť, že zákonnosťou daňovej kontroly z tohto pohľadu sa všeobecné súdy, ale ani ústavný súd nezaoberali a nemohli zaoberať, musí ísť na ťarchu sťažovateľa v rámci jeho procesno-právnej zodpovednosti za výsledok konania.

Keďže aj napriek preskúmaniu právoplatného platobného výmeru o nedoplatku dane všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, ako aj ústavným súdom v rámci konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zostal právoplatný platobný výmer nedotknutý, v ďalšom konaní o   uložení   pokuty   (ako   priameho   následku   existencie   daňového   nedoplatku)   už   nebolo možné uprednostniť základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Je to tak vzhľadom na ustanovenie § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého   je   výrok   právoplatného   rozsudku   záväzný   pre   účastníkov   a   pre   všetky orgány. Najvyšší   súd bol   v zmysle tohto   ustanovenia   viazaný právoplatným platobným výmerom o vyrubení nedoplatku dane z pridanej hodnoty, keďže platobný výmer nebol ani po preskúmaní v rámci správneho súdnictva zrušený.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.“

26. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012