znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 286/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., S. Ľ., zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Sdo 1/2010 z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010 doručená sťažnosť Ing. I. K., S. Ľ. (ďalej len sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 1/2010 z 31. marca 2010 (ďalej len „uznesenie z 31. marca 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica II (ďalej len „daňový   úrad“)   vykonal   u   sťažovateľa   daňovú   kontrolu   zameranú   na   daň   z   pridanej hodnoty, o ktorej vyhotovil protokol č. 851/320/349/2006/10296, 12190 z 2. januára 2006. Rozhodnutím   daňového   úradu   č.   851/230/6399/2006/Cha   z   8.   februára   2006   bol sťažovateľovi znížený nadmerný odpočet uvedený v jeho daňovom priznaní za II. štvrťrok 2004. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého Daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   vydalo   rozhodnutie č. I/221/6889-35060/2006/991909-r   z   24.   mája   2006,   ktorým   napadnuté   rozhodnutie daňového úradu zrušilo a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Po   ukončení   opakovanej   kontroly   u   sťažovateľa   vydal   daňový   úrad protokol č. 851/320/5513/2007/10296, 12190   z   29.   januára   2007   a   rozhodnutím č. 851/230/14734/2007/LauE z 12. marca 2007 mu opätovne znížil nadmerný odpočet dane z   pridanej   hodnoty   z   dôvodu,   že   sťažovateľ „nemôže   využiť   prijatú   službu   na   účely uskutočňovania svojich podnikateľských aktivít ako platiteľ, a teda že sťažovateľ nesplnil podmienku na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p, čím mu nevznikol nárok na odpočítanie dane z prijatej služby“. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/221/9459-60145/2007/991909-r zo 17.   júla   2007   (ďalej   aj   „rozhodnutie   daňového   riaditeľstva“)   potvrdilo   rozhodnutie daňového úradu č. 851/230/14734/2007/LauE z 12. marca 2007 z dôvodu, že „sťažovateľ neprijal službu na účely svojho podnikania ako platiteľ, pretože nie je majiteľom žiadnych patentov, a preto služby súvisiace s vysporiadaním patentov nemôže použiť pre účely svojho podnikania...“.

Žalobou podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 S 176/2007 z 27. februára 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)   žalobu   sťažovateľa   zamietol,   pričom   sa   stotožnil   s právnym   názorom   daňových orgánov konajúcich v jeho veci.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 59/2008 zo 4. augusta 2009 (ďalej len „rozsudok zo 4. augusta 2009“) tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Podľa sťažovateľa najvyšší súd „opätovne   vychádzal   z   vlastníctva   patentov,   čo   je   absolútne   právne   irelevantné, nakoľko sťažovateľ už v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako živnostník mohol využiť prijatú službu na účely svojho podnikania ako platiteľ“.

Rozsudok   zo 4. augusta 2009 napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom   rozhodol najvyšší   súd   uznesením   z   31.   marca   2010,   ktorým   konanie   o   dovolaní   zastavil s odôvodnením,   že   dovolanie   v   správnom   súdnictve   je   neprípustné.   Podľa   sťažovateľa najvyšší   súd „ako súd,   proti   ktorého   rozhodnutiu nie   je   prípustný opravný   prostriedok podľa   vnútroštátneho   práva,   je   tento   povinný   predložiť   Súdnemu   dvoru   prejudiciálne otázky, ktoré sú významné pre vynesenie rozsudku (čl. 234, tretí pododsek ZES)... Keďže NS SR   nepredložil   prejudiciálne   otázky   na   ESD,   porušil   tak   právo   sťažovateľa   /účastníka konania/   na   prístup   k   súdu,   ktorým   je   ESD,   ako   takému   a   zmaril   možnosť   zaujatia stanoviska jediným súdom, ktorý je vo veci oprávnený rozhodnúť.“. Najvyšší súd svojím postupom   podľa   sťažovateľa   súčasne   porušil   čl.   48   ods.   1   ústavy,   pretože „zákonným sudcom v tomto prípade má byť sudca ESD“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukázal na neakceptovateľný výklad Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“) a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) týkajúci sa nepriznania jeho nároku na odpočítanie dane, ktorý aplikoval krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich rozsudkoch.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   argumentoval,   že „podľa   článku   1   bod   2   Smernice spoločný systém DPH je založený na zásade, že na tovar a služby sa uplatňuje všeobecná daň   zo   spotreby   presne   úmerná   cene   tovaru   a   služieb   bez   ohľadu   na   počet   transakcií uskutočnených   vo   výrobnom   a   distribučnom   procese   pred   stupňom,   na   ktorom   sa   daň účtuje. Na každú transakciu sa uplatní DPH vypočítaná z ceny tovaru alebo služieb po odpočítaní sumy DPH, ktorou boli priamo zaťažené rôzne nákladové prvky...

Nákupom ďalších užívacích práv sťažovateľovi vznikli nové majetkovo využiteľné práva, ktoré sa výlučne vzťahovali k tejto novonadobudnutej časti užívacích práv.

Je   nepochybné,   že   v   prípade   predaja   novonadobudnutých   užívacích   práv sťažovateľovi   vznikne   daňová   povinnosť.   Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľovi   muselo vzniknúť aj právo odpočítať daň na základe faktúry od spoločnosti VARS Slovakia s. r. o. Je v rozpore so základnými princípmi fungovania dane z pridanej hodnoty, aby sťažovateľ nemal nárok na odpočítanie dane pri nákupe užívacích práv a pri jeho predaji, resp. pri inom jeho využití na dosiahnutie príjmov by mal daňovú povinnosť.

Sťažovateľ   postupom   správnych   orgánov   a   súdov   je   zaťažený   daňou   z   pridanej hodnoty z bezprostredne predchádzajúceho stupňa reťazca a jeho povinnosť odviesť daň sa tak vzťahuje nielen na čiastku dane vzťahujúcej sa k ním pridanej hodnoty, ale aj na čiastku dane z pridanej hodnoty, ktorou bol sťažovateľ zaťažený dodávateľom.

Neuznaním   odpočítania   dane   došlo   k   porušeniu   princípu   neutrality   z   pridanej hodnoty, ako jedného zo základných mechanizmov fungovania dane z pridanej hodnoty a k narušeniu podmienok hospodárskej súťaže (bod 4 a bod 5 preambuly Smernice).“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   dospel   k   záveru,   že „Rozhodnutím   správnych orgánov   a   rozsudkami   súdov   došlo   k   vážnemu   spochybneniu   základných   princípov spoločného   systému   dane   z   pridanej   hodnoty   a   legitímneho   cieľa,   ktorý   je   uvedený v Smernici   a   v   zákone   č.   222/2004   Z.   z.   a   takouto   interpretáciou   je   priamo   vylúčený výsledok, ktorý sa má Smernicou Rady dosiahnuť (čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) Správne orgány a súdy Smernicu Rady 2006/112/ES a zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z priadnej hodnoty v znení neskorších predpisov interpretovali v rozpore s ich obsahom a samotný   výklad   týchto   hmotno-právnych   predpisov   nemá   žiadnu   oporu   v   existujúcom hmotnom práve.

Rozsudkom   krajského   súdu   a   Najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces. V uvedených rozsudkoch ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonného predpisu, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že zásadne popreli ich účel a význam... Z uvedených dôvodov skutkové a právne závery súdov v uvedených rozsudkoch sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Najvyšší   súd   SR   uznesením   č.   k.   1   Sdo   1/2010,   zo   dňa   31.   3.   2010   porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 48, ods. 1 Ústavy SR.

2.   Najvyšší súd   SR   uznesením   č.   k.   1 Sdo 1/2010,   z 31.   3.   2010 taktiež porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sdo 1/2010, z 31. 3. 2010 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby v sume 240,46 EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   daňové   riaditeľstvo   ako   žalovaný rozhodnutím č. I/221/94559-60145/2007/991909-r zo 17. júla 2007 potvrdilo rozhodnutie daňového   úradu,   ktorým   bol   sťažovateľovi   určený   nadmerný   odpočet   za   zdaňovacie obdobie   III.   štvrťrok   2004   a   súčasne   konštatovalo,   že   rozdiel   nadmerného   odpočtu   si sťažovateľ nebol oprávnený odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti.

Na   základe   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva podanej sťažovateľom krajský súd rozsudkom žalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že rozhodnutie, ako aj postup daňového riaditeľstva boli v súlade so zákonom.

Sťažovateľ   proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   odvolanie.   Najvyšší   súd v odvolacom konaní rozsudkom zo 4. augusta 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu.

Proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu zo 4. augusta 2009 podal sťažovateľ dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   z   31.   marca   2010   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa zastavil a vo svojej argumentácii uviedol: „Žalobca prevzal rozsudok najvyššieho súdu dňa 26. októbra 2009. Uvedeným dňom sa stal rozsudok najvyššieho súdu právoplatným a bolo ním právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu správnych orgánov podľa druhej hlavy Piatej časti OSP - Správne súdnictvo.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešene otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je v konaní podľa Piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené.   Proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   naviac   opravný prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP - Správne súdnictvo - nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo   znamená,   že   najvyšší   súd   v   správnom   súdnictve   nie   je   ani   dovolacím   súdom,   je neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.“ Najvyšší súd tiež poukázal na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je dovolanie v správnom súdnictve neprípustné.

Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 31. marca 2010.

Podstatou sťažnosti sú dve zásadné námietky sťažovateľa. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku najvyššieho súdu zo 4. augusta 2009, v ktorých uvedené súdy nesprávnou aplikáciou príslušných ustanovení smernice a zákona o DPH odobrili postup a závery daňových orgánov a tiež namieta, že najvyšší   súd   zastavil   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa   napriek   tomu,   že   najvyšší   súd nepredložil prejudiciálne otázky významné pre jeho rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“), čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a teda k naplneniu dôvodu na podanie dovolania.

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ kvalifikovane zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu,   ako   ho   sťažovateľ   vymedzil   v   petite   sťažnosti   v   rámci   požadovanej   ústavnej ochrany, teda len v rozsahu namietaného porušenia označených základných a iných práv uznesením najvyššieho súdu z 31. marca 2010.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z jednoznačnej úpravy ustanovenia § 246c Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že   v   rámci   správneho   súdnictva   nie   je   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   opravný prostriedok prípustný. Pod pojmom opravný prostriedok treba chápať tak riadne, ako aj mimoriadne opravné prostriedky. Za riadny opravný prostriedok treba považovať odvolanie, kým mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie.   Ani   jeden   z   týchto   opravných   prostriedkov   však   v   danom   prípade   nebol prípustný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   svoj   postup   v   namietanom   konaní dostatočne odôvodnil, jeho závery o neprípustnosti dovolania nie sú v zrejmom rozpore so zákonnou úpravou, ktorú aplikoval v danom prípade, a preto nemožno toto rozhodnutie považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak v rozpore so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a so zárukami vyplývajúcimi z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo   vzťahu   k   námietke,   že   najvyšší   súd   (zo   sťažnosti   nie   je   možné   zistiť,   či sťažovateľ   mal   na   mysli   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   alebo   dovolací)   bol   povinný predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v sťažovateľovej veci, a ak tak neurobil, porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   konštatuje,   že   povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej   veci,   t.   j.   súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   nemožno   podať   žiaden   opravný prostriedok. Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec, rešpektujúc   platný   Občiansky   súdny   poriadok,   jeho   systém   opravných   prostriedkov a súčasne   aj   judikatúru   najvyššieho   súdu   riešiacu   prípustnosť   opravných   prostriedkov, najmä dovolania.

Vzhľadom   na   neprípustnosť   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku v rámci správneho súdnictva bol súdom poslednej inštancie v okolnostiach prípadu najvyšší súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Keďže sťažovateľ sťažnosťou napadol uznesenie najvyššieho súdu z 31. marca 2010, ktorým tento súd rozhodoval len o podmienkach prípustnosti dovolania sťažovateľa, t. j. nerozhodoval o samotnom   predmete   sporu   (merite   veci),   uvedená   námietka   sťažovateľa   je vo   vzťahu k predmetu tohto konania irelevantná.

Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   odôvodnenia   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   tiež   pripomína   svoju judikatúru, podľa ktorej účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny   súd   prerušil   konanie   a   predložil   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   EÚ. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej   otázky   vyhovelo/nevyhovelo   (III.   ÚS   207/09).   Z   uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľ mal svoju argumentáciu týkajúcu sa predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010