znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 286/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. J. - B., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na súdnu   ochranu upraveného v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na nedotknuteľnosť osobnej slobody upraveného v čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III z 13. septembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 39/06 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 2. januára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 121/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. – B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2008 doručená sťažnosť J. J. - B. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu   ochranu   upraveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   nedotknuteľnosť   osobnej slobody upraveného v čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom   a   rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) z 13. septembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 39/06 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 2. januára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 121/06.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných   práv   súvisiacich   s jeho   osobnou   slobodou   tým,   že   okresný   súd   a následne krajský   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v predmetnej   veci   nepostupovali   v súlade s označenými ustanoveniami medzinárodného dohovoru, listiny a ústavy. To viedlo podľa názoru sťažovateľa k situácii, v ktorej okresný súd porušil svojím postupom a rozsudkom z 13. septembra 2006 jeho základné práva tým, že „pri započítaní lehoty môjho odvolania, ktoré   bolo   Okresnému   súdu   Bratislava   III.   doručené   23.   nov.   2006“, nerešpektoval vyhlásenie jeho ani jeho právneho zástupcu, ktoré uskutočnili osobne na pojednávaní po vyhlásení rozsudku, „ že až po doručení rozsudku sa budeme odvolávať ! Keď som rozsudok prevzal (vo väzbe ÚVTOS-L.), v lehote 15 dní, ako bolo uvedené v poučení rozsudku OS Bratislava   III,   sp.   zn.   2T   39/06   som   odvolanie   poslal!   (...)   Odvolanie   som   podal 20. novembra 2006! “.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   nezákonnosť   a protiústavnosť v postupe a rozhodnutí krajského súdu spočívajúce v tom, že uznesenie z 2. januára 2007 bolo   okresnému   súdu   doručené 4.   januára   2007,   pričom   sťažovateľ   poukazuje   na skutočnosť, že „mne ako obžalovanému mi ho doručil viac ako po jednom roku a troch mesiacoch,   v rozpore   s ustáleným   Judikátom   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva a s Judikátom trestného práva procesného –SR“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti upriamuje pozornosť na fakt, že „Týmto úmyselným, účelovým   doručením   uznesenia   ma   Okresný   súd   III.   zbavil   môjho   ústavného   práva   na spravodlivý súdny proces.“

Sťažovateľ v sťažnosti následne poukázal na viaceré tvrdené skutočnosti smerujúce do roviny prehodnocovania správnosti, vecno-kauzálnej opodstatnenosti a legality postupu konajúcich   súdov   (okrem   iného:   neúplné   vykonanie   dôkazov   a zhodnotenie   dôkaznej situácie,   nesprávne   posúdenie   jeho   zdravotného   stavu   v čase   spáchania   skutku, nerešpektovanie   návrhov   obhajoby   na   dokazovanie).   Sťažovateľ   pritom   namieta   voči procesnému postupu krajského súdu ako odvolacieho súdu s poukazom na to, že „Krajský súd sa v rozpore s reáliou nášho vyhlásenia po vynesení rozsudku dňa 13.sept. 2006 sa odvoláva v uznesení, sp. zn. 3 To 121/06 na § 309 odst. 1 tr. poriadku“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   sťažovateľ   domáha   „Ústavného   nálezu zrušenia uznesenia sp. zn. 3To 121/06, zo dňa 02. január 2007, Krajský súd Bratislava, uznanie lehoty na odvolanie, že som ho podal v zákonnej lehote a pokynu na Krajský súd v Bratislave, aby vo veci môjho odvolania konal“.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie legality a ústavnej konformity procesného   postupu   konajúcich   súdov,   ktoré   sú   v rozpore   s   právnym   názorom,   ktorý zastáva. Túto skutočnosť vníma sťažovateľ ako porušenie označených základných práv.

Sťažovateľ v obsahu svojej sťažnosti poukazoval na údajnú protizákonnosť postupu a rozhodnutí konajúcich všeobecných súdov, ako aj na nevysporiadanie sa krajského súdu s viacerými skutkovými okolnosťami, ktoré podľa jeho tvrdenia vylučujú protiprávnosť jeho konania (nepríčetnosť konania sťažovateľa v čase spáchania skutku, za ktorý bol odsúdený).

Vo väzbe na sťažovateľovu argumentáciu o údajných dôvodoch porušenia práva na spravodlivé súdne konanie treba poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu, ktorá ustanovuje, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlúčiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   argumentácia   sťažovateľa   o nerešpektovaní lehoty na podanie odvolania, ktorá je z hľadiska svojho významu v sťažnosti ťažiskovou,   je   vyvrátená   už   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   z   2. januára 2007. Konajúci súd v ňom s odvolaním sa na ustanovenie § 309 ods. 1 zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) správne argumentoval, že odvolanie sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje,   a to   do   15   dní   od   oznámenia   rozsudku,   pričom   oznámením   rozsudku   je   jeho vyhlásenie   v prítomnosti   toho,   komu   treba   rozsudok   doručiť.   Keďže   sťažovateľ   ako obžalovaný   bol   13.   septembra   2006   prítomný   na   hlavnom   pojednávaní,   kde   mu   bol odsudzujúci rozsudok oznámený, zákonná pätnásťdňová lehota na podanie odvolania mu uplynula 28. septembra 2006. Ústavný súd preto pokladá postup konajúceho súdu, ktorý podľa   §   319   ods.   1   Trestného   poriadku   odvolanie   sťažovateľa   ako   oneskorene   podané zamietol, za ústavný a plne rešpektujúci základné zásady trestného procesu.

Sťažovateľ   v obsahu   svojej   sťažnosti   nijako   nekonkretizoval,   či   krajský   súd uskutočnil namietané oneskorené doručenie uznesenia z 2. januára 2007 len voči jeho osobe alebo   aj   voči   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   ako   osobe   oprávnenej   konať,   a teda   aj prijímať písomnosti v mene sťažovateľa (§ 179 ods. 2 Trestného poriadku). Z tohto dôvodu nie je možné, najmä s ohľadom na predpoklad skoršieho doručenia napadnutého uznesenia právnemu zástupcovi sťažovateľa v súlade s uvedeným ustanovením Trestného poriadku, posudzovať otázku zákonnosti napadnutého doručenia, a tým ani jeho protiústavnosť. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je taktiež dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným   právo   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť (príčinná súvislosť) medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom   označených právoplatných rozhodnutí vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba vtedy, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv.

V   závere   ústavný   súd   konštatuje,   že   v označenom   konaní   nijako   nemohlo   dôjsť k porušeniu označených základných práv, a teda ústavné princípy trestného procesu boli dôsledne dodržiavané počas celého konania. Taktiež konanie nevykazuje znaky svôjvôle, resp.   namietané   rozhodnutia   nie   sú   arbitrárne,   čo   neumožňuje   stotožniť   sa   s názorom sťažovateľa o nespravodlivosti konania všeobecných súdov konajúcich v jeho veci.

Vychádzajúc   z týchto   faktov   ústavný   súd   napokon   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

Ústavný   súd   na   záver   konštatuje,   že   sťažnosť   nespĺňala   zákonom   predpísané náležitosti, avšak vzhľadom na jej odmietnutie pre jej zjavnú neopodstatnenosť nepovažoval už za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008