znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 285/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne prerokoval sťažnosť

, ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1,čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21, čl. 22, čl. 23 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 12, čl. 13, čl. 14 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 T 4/2008 z 30. mája 2008,rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   4   To   41/2008   z 11.   septembra   2008   a tiežuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 2/2015 z 24. februára 2015,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniezákladných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21, čl. 22, čl. 23 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3,čl. 12, čl. 13, čl. 14 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 3 T 4/2008 z 30. mája 2008, rozsudkom Krajského súdu v Nitre(ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4   To   41/2008   z 11. septembra   2008   a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 2/2015z 24. februára 2015.

2. Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľbol rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn. 3 T 4/2008   z   30.   mája   2008   uznaný   za   vinnéhozo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropnýchlátok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania   a obchodovania   s   nimi   formouspolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona.Bol   mu   za to   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   15   rokov,   na výkon   ktorého   bolzaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo rozsudkom krajského súdusp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 zamietnuté. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdupodal sťažovateľ na najvyššom súde dovolanie, ktorý ho uznesením sp. zn. 2 Tdo 9/2009zo 17. marca 2009 odmietol „pre nenaplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 písm g), písm. i), písm. j) Tr. por.“.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   z 11.   septembra   2008   podal   sťažovateľ11. októbra 2011 opäť dovolanie, pretože podľa jeho názoru toto rozhodnutie je založenéna dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [dovolací dôvod podľa§ 371   ods.   1   písm.   g)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)].

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 65/2011 z 10. januára 2012 sťažovateľovodovolanie podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku odmietol. Ústavný súd o sťažovateľovejsťažnosti proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu nálezom sp. zn. IV. ÚS 336/2012z 13. novembra   2014   vyslovil,   že   najvyšší   súd   označeným   uznesením   porušil   základnéprávo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.Ústavný súd zrušil toto rozhodnutie (sp. zn. 2 Tdo 65/2011 z 10. januára 2011) a vec vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý túto vec ďalej viedol pod sp. zn. 2 Tdo 2/2015.

Sťažovateľ podaním doručeným najvyššiemu súdu 9. februára 2015 doplnil svojedovolanie v tejto trestnej veci. Najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. 2 Tdo 2/2015z 24.   februára   2015   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

3. Sťažovateľ namieta najmä porušenie svojho „práva na spravodlivé súdne konanie, právo   na   rozhodnutie   v trestnom   obvinení   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom, právo... k prístupu k súdu a právo... na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ najvyšším súdom, ktorý „ako súd dovolací v konaní ako aj jeho uznesením z 24. februára 2015 nerozhodol o dovolaní sťažovateľa meritórne, ani postupom podľa § 379 ods. 1 Tr. por.“.

Sťažovateľ   v podstatnom   namieta,   že   dovolací   súd   nemal   procesne   odmietnuťdovolanie,   ale   mal   ho   vecne   posúdiť   a o ňom   aj   vecne   rozhodnúť.   Podstatným   je   jehoargument, že najvyšší súd nemal v danom prípade postupovať podľa § 371 ods. 4 prvej vetyTrestného   poriadku   (princíp   subsidiarity)   a ak   tak   postupoval,   potom   týmto   postupomporušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právo na spravodlivýproces (body 1 a 6).

4. Sťažovateľ ďalej uviedol:„Tým, že nebol vydaný príkaz na sledovanie osôb a vecí v prípravnom konaní, ani príkaz na vykonanie prehliadky motorového vozidla, ale ani príkaz na zistenie a oznámenie údajov   o uskutočnenej   telekomunikačnej   prevádzke   bolo   porušené   právo   sťažovateľa nedotknuteľnosti   osoby   a jej   súkromia,   do   súkromného   a rodinného   života,   právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe, právo sťažovateľa   nedotknuteľnosti   obydlia,   právo   sťažovateľa   na   ochranu   tajomstva dopravovaných   správ   a právo   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o trestnom   obvinení   v súlade s konaním ústavným zákonom vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3, čl. 21, čl. 22, čl. 23 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, ods. 3, čl. 12, čl. 13, čl. 14 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru.“

5.   V   samotnom   obsahu   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   (v   podstate   vo   vzťahuk odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu) použitie nezákonnevykonaného dôkazu proti nemu, keď tvrdí, že obhliadka motorového vozidla (a aj jehoosobné   sledovanie)   nebolo   vykonané   zákonným   spôsobom,   teda   že   tento   dôkaz   nebolzískaný v súlade s Trestným poriadkom a súdy nemali na neho prihliadať.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Najvyšší   súd...   postupom   v konaní   sp.   zn.   2   Tdo   2/2015   a jeho   uznesením z 24. 2. 2015 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na rozhodnutie   o trestnom   obvinení   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom,   právo sťažovateľa   k prístupu   k súdu   a právo   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Okresný súd postupom v konaní sp. zn. 3 T/4/2008 a jeho rozsudkom z 30. 5. 2008, Krajský súd... postupom v konaní sp. zn. 4 To 41/2008 a jeho rozsudkom z 11. 9. 2008 a Najvyšší súd... postupom v konaní sp. zn. 2 Tdo 2/2015 a jeho uznesením z 24. 2. 2015 porušil právo sťažovateľa nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia, právo sťažovateľa pohybu a pobytu, právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, právo sťažovateľa pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe, právo sťažovateľa nedotknuteľnosti obydlia, právo sťažovateľa na ochranu tajomstva dopravovaných   správ   a právo   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o trestnom   obvinení   v súlade s konaním ustanoveným zákonom vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3, čl. 21, čl. 22, čl. 23 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, ods. 3, čl. 12, čl. 13, čl. 14 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 čl. 8 ods. 1 ods. 2 Dohovoru...

3. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Tdo 2/2015 z 24. 2. 2015 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu... sa vec vracia na ďalšie konanie.

4.   Ústavný   súd...   priznáva   sťažovateľovi   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5000 €.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavyak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľaodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtozákonného ustanovenia návrhy   vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podstatné sťažnostné námietky smerujú k poukazu na skutočnosť, že v trestnej vecisťažovateľa boli použité nezákonne vykonané dôkazy a tieto dôkazy neboli súdmi hodnotenéspôsobom prezentovaným sťažovateľom.

10. Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánomústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdomani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemázásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdnehoorgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkýmprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánomzákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Tátoochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníkakonania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovaneuviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovoromgarantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavnýmzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1ústavy).

11. Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušeniezákladného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutímsúdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a aplikácie zákonov(vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecnýchsúdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).Z týchto   hľadísk   potom   ústavný   súd   posudzoval   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutienajvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   sťažovateľovo   dovolanie   proti   rozsudkukrajského súdu,   ktorým   bolo   zamietnuté   jeho odvolanie   proti odsudzujúcemu rozsudkuokresného súdu (pozri tiež bod 2).

12. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. lpísm. g) Trestného poriadku spočívajúci v tom, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súduje   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom,   a   ženapadnuté   rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutkualebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší   súd...   ako   dovolací   súd   (§   377   Tr.   por.)   pred   vydaním   rozhodnutia o dovolaní   (opäť)   skúmal   procesné   podmienky   pre   podanie   dovolania   a   konštatuje,   že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.) osobou oprávnenou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.) v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni   (§   370   ods.   3   Tr.   por.),   že   dovolanie   spĺňa   obligatórne   obsahové   náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Tr. por.).

Citovaným nálezom Ústavného súdu... sa vec dostala do štádia dovolacieho konania najvyššieho súdu o obvineným podanom dovolaní z 11. októbra 2011 s uplatneným dovolacím dôvodom uvedenom v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Podľa § 371 ods. 4 veta prvá Tr. por.: „Dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom“.

Dovolaním   obvineným uplatnený   dovolací   dôvod   ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. spočíva v namietaní nezákonnosti vykonania prehliadky vozidla dňa   14.   augusta   2006   a   sledovania   osôb   a   automobilu   v   rozpore s ustanovením   §   113   Tr.   por.   Uvedenú   okolnosť   však   obvinený   v   odvolaní   podanom zápisnične   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   v   písomných   odôvodneniach   podaného odvolania ani na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu neuplatnil a to napriek tomu, že aj týmto dôkazom prvostupňový súd odôvodnil vinu obvineného. V tejto súvislosti dovolací súd podotýka, že sa nejedná o dôkaz následnej prehliadky vozidla dňa 22. augusta 2006, ktorý bol v odvolaní namietaný ako nezákonný a bol predmetom rozhodnutia dovolacieho súdu v konaní 2 Tdo 9/2009 (uznesenie zo 17. marca 2009).

Absencia obvineným uplatnenia okolnosti zakladajúcej dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. najneskôr v odvolacom konaní znemožňuje použiť tento dovolací dôvod, čoho dôsledkom je rozhodnutie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania.

V doplnení dovolania z 9. februára 2015 obvinený rozširuje podané dovolanie   o   dovolací   dôvod   uvedený   v   ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por., argumentujúc   nesprávnou   právnou   kvalifikáciou   jemu   za   vinu   kladeného   skutku, vychádzajúc   vo   vykonanom   dokazovaní   z   nesprávnej   cenovej   relácie   drog,   zastávajúc názor, že cena drogy nemá vychádzať z maloobchodnej ceny, ale ceny obvyklej pri spôsobe predaja veľkého množstva tabliet predávaných nie na kusy, ale na iné objemové množstvá, z čoho možno vyvodiť cenu tablety na 50 – 100 Sk.

Dovolací súd konštatuje, že hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol   v   tzv.   skutkovej   vete   rozsudku   vymedzený   tak,   aby   zodpovedal   znakom   skutkovej podstaty príslušného trestného činu.

Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní, ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť, bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu   uvedenú   v   osobitnej   časti   Trestného   zákona.   Len   opačný   prípad   (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je dovolací súd povinný prezumovať. Dovolateľom uplatnené argumenty o nesprávnych cenových reláciách nájdenej drogy ako hodnotového základu pre rozsah činu, odôvodňujú nesprávnosť právneho posúdenia žalovaného skutku, sú odvodené od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov, bez zohľadnenia   skutkových   zistení   a   skutkových   záverov   súdov   v   pôvodnom   konaní   – a predstavujú len namietame skutkových zistení, ktoré je v dovolacom konaní, v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. neprípustné. Skutkové zistenia a v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento súd nemôže na nich nič zmeniť. Podstatou dovolania obvineného v   tomto   smere   je   snaha   dosiahnuť   revidovanie   vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenie v intenciách obvineným uplatneného záveru o hodnote drog ako podkladu pre zmenu rozsahu činu a následnú zmenu právnej kvalifikácie skutku.

Nenaplnenie dovolacieho dôvodu ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. tak zakladá rozhodnutie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania.»

13. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu jeurčité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodovuvedených   v   dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takého   rozhodnutie   nie   jeneodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobneaj   IV.   ÚS   43/04)   sťažovateľa.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súdza protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od vecisamej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právneskutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

14. Ústavný súd pri preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospelk záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správneustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorýneodporuje   ich   zneniu,   účelu   ani označeným   článkom   ústavy   (listiny,   resp.   dohovoru).Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiťza nezlučiteľné   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenýmiprincípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

15. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03),pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

16.   Z   uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinnásúvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľa   a   postupom   najvyššieho   súdupri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľomoznačených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom najvyššiehosúdu,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedenéhorozhodnutia.

17. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v tejtojej časti odmietol (namietané rozhodnutie najvyššieho súdu a namietané porušenie právpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie práv (pozri body 1 a 6) rozsudkomokresného súdu sp. zn. 3 T 4/2008 z 30. mája 2008 a konaním mu predchádzajúcim.

19. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ protipredmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008.Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namietaporušenie práv sťažovateľa predmetným rozhodnutím okresného súdu.

20. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedenéhodôvodu   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súdepre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

21.   Sťažovateľ   taktiež   namietal porušenie   označených   práv   rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 4 To 41/2008 z 11. septembra 2008 (body 1 a 6). Ústavný súd poznamenáva, žetouto problematikou sa už zaoberal vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 336/2012 [nálezz 13. novembra 2014 (pozri tiež bod 2, pozn.)] a v súvislosti s posudzovaním ústavnostiuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 9/2009 zo 17. marca 2009 tiež vo veci vedenejpod sp.   zn.   I.   ÚS   363/09,   v ktorej   sťažovateľovu   sťažnosť   odmietol   uznesenímz 25. novembra 2009 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   v predmetnej   trestnej   veci   do   podania   sťažovateľovej   sťažnostiz 13. mája 2015 ústavnému súdu nedošlo k žiadnym skutkovým alebo právnym zmenám,ktoré by opodstatňovali záver o tom, že nejde o tú istú vec, v zmysle § 24 písm. a) zákonao ústavnom súde ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

22. Okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36ods. 1 listiny) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sťažovateľ namietal ajporušenie základných práv zaručených čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21, čl. 22 a čl. 23ods. 1 ústavy (a tiež čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 ods. 1 listiny), ako ajpráva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru označenými rozhodnutiami menovaných všeobecnýchsúdov   (pozri   body   1   a 6).   Keďže   namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   neboloporušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a ani právozaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 17), pričom nosné dôvody sťažnosti boli totožné,nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto už uvedených práv (vo vzťahu k rozsudku okresnéhosúdu pozri právny záver vyslovený v bode 20 a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu právnyzáver   vyslovený   v bode   24).   Vychádzajúc   z už   uvedeného,   ústavný   súd   sťažovateľovusťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

23. Keďže sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jehoďalšími návrhmi (uvedenými v bode 6), ako ani žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcunepovažoval za dôvodné zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015