znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 285/2014-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   augusta   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a   Marianny Mochnáčovej   prerokoval   prijatú   sťažnosť   G. M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Dašou Taschovou, Advokátska kancelária, M. Hodžu 14/1, Prievidza (pôvodne...), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 z r u š u j e a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. G. M. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú   j e   Krajský súd v Trenčíne   p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Daši Taschovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 285/2014-9 zo 4. júna 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal v časti sťažnosť G. M. (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie konanie pre   namietané   porušenie   jeho   základných   práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 3 Tos 104/2013   z 15.   januára   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu“).   Vo zvyšnej   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   už   uvedených základných práv vo vzťahu k uzneseniu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013, bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

2.   Sťažovateľ   bol rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   2   T/57/2007 zo 4. júla 2007 uznaný vinným pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k §   222   ods.   1,   pre   trestný   čin   násilia   proti   skupine   obyvateľov   a   proti   jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri ukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal z trestnej sadzby trestného činu najprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona. Krajský súd svojím rozsudkom   sp. zn. 3   To   113/2007   z 21.   februára   2008   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov. Krajský súd pri ukladaní   trestu   odňatia   slobody   taktiež   vychádzal   z trestnej   sadzby   trestného   činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona. V dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 podal sťažovateľ na okresnom súde 20. júna 2013 návrh na obnovu konania v jeho právoplatne skončenej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 57/2007. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013 rozhodol   o zamietnutí   sťažovateľom   podaného   návrhu   na   obnovu   konania   z dôvodu nezistenia podmienok obnovy konania podľa § 394 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd rozhodol svojím uznesením sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom podanej   sťažnosti   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   V ostatnom   podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukazuje na to, že «Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 zo dňa 28. 11. 2012 bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon... slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia   slobody“ s článkom   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Ustanovenie   §   35   ods.   2   Trestného   zákona č. 140/1961 Zb. (v obsahovo totožnej časti textu za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest   v   hornej   polovici   takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia   slobody“)   zostalo   týmto nálezom   Ústavného   súdu   SR   nedotknuté   nielen   z   dôvodu,   že   podaný   návrh   na   začatie konania pred Ústavným súdom SR v tejto veci sa na toto ustanovenie nevzťahoval, ale najmä   však   z   dôvodu,   že   ustanovenie   §   35   ods.   2   zákona   č.   140/1961   Zb.   v   čase rozhodovania Ústavného súdu SR vo veci podaného návrhu týkajúceho sa § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. (28. 11. 2012) už nebolo účinné... Z dôvodu neúčinnosti už teda Ústavný súd SR nemôže vysloviť nesúlad ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. s Ústavou SR v konaní podľa § 125 Ústavy SR. Zostáva však zachovaná možnosť preskúmať ústavnosť   tohto   ustanovenia   v   konkrétnej   veci   na   základe   individuálnej   sťažnosti podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR.». V nadväznosti na to a opierajúc sa o nález ústavného súdu   sp.   zn.   PL. ÚS 106/2011   z 28.   novembra   2012,   ako   aj   v dôsledku   skutočnosti,   že nevykonal mu uložený trest odňatia slobody, sťažovateľ predkladá ústavnému súdu svoju úvahu, podľa ktorej „Na základe obsahovej totožnosti ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. v texte za bodkočiarkou s ustanovením § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. v texte za bodkočiarkou je... potrebné závery a právne následky nálezu Ústavného súdu SR sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011-85   zo   dňa   28.   11.   2012   analogicky   aplikovať   aj   na   prípady, v ktorých   bol   trest   ukladaný   podľa   už   neúčinného   ustanovenia   §   35   ods.   2   zákona č. 140/1961   Zb.   (pričom   v   trestnom   práve   procesnom   sa   analogická   aplikácia   práva spravidla   pripúšťa,   pokiaľ   z povahy   ustanovenia   nevyplýva   opak   -   napr.   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zaradené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 74/1996).

Nesúlad   ustanovenia   §   41   ods.   2   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   v   texte za bodkočiarkou a následná strata jeho účinnosti v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85   zo   dňa   28.   11.   2012   je   podľa   §   41b   ods.   1   zákona č. 38/1993 Z. z.   dôvodom   obnovy   konania   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku. Analogicky potom je nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 zo dňa 28. 11. 2012   podľa § 41b   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku aj v prípadoch použitia ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. pretože z povahy ustanovenia § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ani z povahy   žiadneho   iného   ustanovenia   jednoduchého   práva   nevyplýva   nemožnosť   použitia takejto analogickej aplikácie.“.

4. Sťažovateľ ústavný súd žiadal, že „... ak... zváži, že podaná sťažnosť je prípustná a dôvodná, aby vo veci takto rozhodol:

1. Základné právo G. M... na spravodlivé súdne konanie pred nestranným súdom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos 104/2013-30 a uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 1 Nt 30/2012-22 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   3   Tos   104/2013-30   a   uznesenie Okresného súdu Prievidza č. k. 1 Nt 30/2012-22 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Prievidza sú povinní uhradiť G. M.... trovy konania v sume 284,08 Eur...“.

5. Na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadril podpredseda krajského súdu, ako aj právna   zástupkyňa sťažovateľa   a ústavný   súd   si   od   Okresného   súdu   Prievidza   vyžiadal spisové materiály vedené pod sp. zn. 2 T 57/2007 a sp. zn. 1 Nt 30/2013 a od Okresného súdu Trenčín písomné stanovisko k stavu konania vedeného pod sp. zn. 1 PP 99/2012.

5.1 Z písomného vyjadrenia podpredsedu krajského súdu z 1. júla 2014 vyplýva, že «K   namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len   Ústava)   a čl.   6 Dohovoru o   ochrane   ľudských práv a   základných slobôd   (ďalej   len   Dohovor)   si   dovoľujem   vysloviť   názor,   podľa   ktorého   považujem argumentáciu   sťažovateľa   za   zjavne   neopodstatnenú.   Z   obsahu   ústavnej   sťažnosti sťažovateľa   vyplýva,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   namietaných   práv   v   tom,   že napadnutým rozhodnutím tunajší súd závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon 300/2005 Z. z.) s ústavou „analogicky“ neaplikoval aj na aplikáciu ustanovenia 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 140/1961 Zb.).

Predovšetkým považujem za potrebné uviesť, že sa v plnom rozsahu stotožňujem s právnym   názorom   predsedu   senátu,   podľa   ktorého   nález   ústavného   súdu   v   zmysle platného   právneho   poriadku   nemôže   byť   dôvodom   obnovy   trestného   konania   podľa všeobecnej právnej úpravy v § 394 Trestného poriadku, ale môže byť špeciálnym dôvodom obnovy konania len podľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.. Tento právny záver je tiež v zhode s právnym názorom sťažovateľa v podanej sťažnosti (str. 3 druhý odsek), v ktorej sťažovateľ poukázal na svoje procesnoprávne argumenty v sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa. Z uvedených dôvodov podľa môjho názoru nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa, namietaných v ústavnej sťažnosti, tým, že krajský súd v súvislosti s návrhom sťažovateľa na obnovu konania nezistil dôvody pre povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.

Pokiaľ   ide   o   argumentáciu   sťažovateľa   v   súvislosti   s   opodstatnenosťou   použitia analógie   záverov   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.   11.   2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, na aplikáciu ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb., dovoľujem   si   vysloviť   názor,   podľa   ktorého   je   táto   argumentácia   nesúladná   s   platným právnym   poriadkom.   Niet   zrejme   pochýb   o tom,   že použitie analógie v   trestnom   práve hmotnom   (na   rozdiel   od   procesného)   je   podľa   platného   právneho   poriadku   Slovenskej republiky neprípustné (viď najmä čl. 49 Ústavy v spojení s § 1 Trestného zákona). V tejto súvislosti tiež považujem za potrebné poukázať na to, že v zmysle právnej fikcie súladu platného právneho predpisu s predpismi vyššej právnej sily, teda aj právnej fikcie súladu s ústavou, bol v prejednávanom prípade Krajský súd povinný vyhádzať aj z fikcie súladu ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. s predpismi vyššej právnej sily, nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, bol vyslovený len nesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z.

Za   podstatný   v   prejednávanej   veci   však   považujem   aj   obsah   samotného   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85. V tejto súvislosti považujem za dôležité poukázať na povinnosť, zakotvenú v ustanovení § 40 ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   ak   Ústavný   súd pri rozhodovaní podľa čl. 125 Ústavy zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej   právnej   sily   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalších právnych predpisov s predpismi vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,   vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal aj sprísnením trestnoprávnej politiky zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorá zmena sa premietla do znenia   ustanovenia   §   35   ods.   2   zákona   č.   141/1961   Zb..   Z   obsahu   odôvodnenia uvedeného nálezu je možné vyvodiť, že Ústavný súd Slovenskej republiky si bol vedomý sprísnenia trestných sankcií uvedeným zákonom, avšak vzhľadom na obsah výroku nálezu je možné dôvodne vyvodiť, opierajúc sa o znenie ustanovenia § 40 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. (a contrário), že Ústavný súd Slovenskej republiky nedospel aj k záveru o nesúlade ustanovenia   §   35   ods.   2   zákona   č.   141/1961   Zb.   v   znení   zákona   č.   171/2003   Z.   z.   s predpismi vyššej právnej sily. Preto aj z uvedeného dôvodu považujem za správny postup Krajského   súdu   v   Trenčíne,   dôvodne   sa   opierajúci   o   obsah   uvedeného   nálezu,   ak   sa nestotožnil   s argumentom   sťažovateľa   o   prípustnosti   analogického   použitia   právnych záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, na aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb., ktorá analógia je v trestnom práve neprípustná.».

5.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   k už   uvedeným   vyjadreniam   krajského   súdu neposkytla   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   zo   17.   júla   2014   žiadne   stanovisko,   ale ústavnému súdu   poskytla „... oznámenie zo Slovenskej advokátskej komory, na základe ktorého bol p. JUDr. M. Š. (zástupca G. M. pred ústavným súdom), vyčiarknutý zo zoznamu advokátov a likvidáciou jeho advokátskej kancelárie som bola poverená ja. Z uvedeného dôvodu som aj prevzala zastúpenie G. M.“. Zároveň súhlasila s upustením od ústavného pojednávania vo veci.

5.3 Z písomného vyjadrenia podpredsedu Okresného súdu Trenčín z 24. júla 2014 vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn.   1   Pp   99/2012 z 12. septembra   2012   podmienečne   prepustený   z výkonu   trestu   odňatia   slobody. Z predmetného vyjadrenia ďalej vyplynulo, že „... v predmetnej trestnej veci bol odsúdený G. M.   v zmysle   vyššie   uvedeného   uznesenia   podmienečne   prepustený   z   výkonu   trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 04. 07. 2007 sp. zn. 2 T 57/2007 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 02. 2008 sp. zn. 3 To 113/2007. Zákonný sudca dňa 15. 10. 2013 nariadil termín verejného zasadnutia   o   neosvedčení sa odsúdeného   v skúšobnej   dobe podmienečného prepustenia na deň 31. 10. 2013, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu prebiehajúceho konania na Okresnom súde Prievidza o obnove konania trestnej veci, v rámci ktorej bol odsúdenému uložený   trest,   z   ktorého   bol   podmienečne   prepustený.   Dňa   31.   01.   2014   bol   opätovne stanovený termín verejného zasadnutia na deň 25. 02. 2014. Z dôvodu podanej predmetnej ústavnej sťažnosti požiadal odsúdený písomným podaním zo dňa 18. 02. 2014 o odročenie nariadeného verejného zasadnutia na neurčito. Zákonný sudca vyhovel žiadosti odsúdeného a verejné zasadnutie odročil na neurčito.“.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

9.   Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č. k. I. ÚS 285/2014-9 zo 4. júna   2014   prijal   vo   vymedzenom   rozsahu   na   ďalšie   konanie,   bolo   posúdenie napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vzhľadom   na splnenie/nesplnenie   podmienok obnovy   konania   vychádzajúc   pritom   zo   záverov   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest   nad   ½   takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia   slobody“ nie   sú   v súlade   s ústavou, vrátane posúdenia tej právnej otázky, či je možné právne závery vyplývajúce z predmetného nálezu ústavného súdu vzťahovať aj na podmienky starého Trestného zákona a či ich mal krajský   súd   zohľadniť   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   pri   posudzovaní   splnenia podmienok obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci.

10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa   relevantnej právnej   normy, ktorá   môže   mať základ v platnom právnom   poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

11.   Z pohľadu   ústavnoprávneho   teda   treba   určiť   povahu   prípadov,   v ktorých nesprávna   aplikácia   jednoduchého   práva   všeobecným   súdom   má   za   následok   porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých   nesprávna   aplikácia   jednoduchého   práva   je spätá   s konkurenciou   jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či   spôsob,   akým   boli   uvedené   predpisy   aplikované   alebo   sa   dotkli   sťažovateľa,   viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia proti nemu.

13. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 rozhodol, že v § 41   ods.   2   Trestného   zákona   účinného   od   1.   januára   2006   slová   v texte za bodkočiarkou   „súd   uloží   páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej   trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.

14. Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

15.   Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

16. Podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 ak súd ukladá   úhrnný   trest   odňatia   slobody   za   dva   alebo   viac   úmyselných   trestných   činov spáchaných dvoma   alebo viacerými skutkami,   zvyšuje sa   horná hranica trestnej   sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia   slobody.   Horná   hranica   zvýšenej   trestnej   sadzby nesmie   prevyšovať   pätnásť   rokov.   Pri   ukladaní   výnimočného   trestu   odňatia   slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

17. Podľa § 35 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 súd uloží súhrnný trest podľa zásad uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný čin,   ktorý   spáchal skôr,   ako bol súdom   prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,   pokiaľ   vzhľadom   na   zmenu,   ku   ktorej   došlo   zrušením,   stratili   podklad. Súhrnný   trest   nesmie   byť   miernejší   ako   trest   uložený   skorším   rozsudkom.   V   rámci súhrnného   trestu   musí   súd   vysloviť   trest   straty   čestných   titulov   a   vyznamenaní,   straty vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený už skorším rozsudkom.

18.   Podľa   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   účinného   od   1.   januára   2006   v znení do vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ak súd ukladá úhrnný trest odňatia   slobody   za   dva   alebo viac úmyselných   trestných   činov,   z ktorých   aspoň   jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná   hranica   zvýšenej   trestnej   sadzby   nesmie   prevyšovať   dvadsaťpäť   rokov a pri mladistvých   trestnú   sadzbu   uvedenú   v   §   117   ods.   1   alebo   3.   Popri   treste   odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

19. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 113/2007 z 21. februára 2008 právoplatne uznaný vinným z viacerých trestných činov, okrem iného aj pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 starého Trestného zákona, a krajský súd postupujúc podľa § 35 ods. 2 a ods. 3 starého Trestného zákona uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov. Z dôvodu   trestania   sťažovateľa   za   spáchanie   viacerých   trestných   činov   (pozri   bod   2) najzávažnejším zo súdených trestných činov bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods.   1   starého   Trestného   zákona   s výmerou   trestnej   sadzby   trestu   odňatia   slobody v rozmedzí od 2 rokov až 8 rokov. Aplikáciou ustanovení § 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona   (teda   vychádzajúcich   zo   zásad   platných   pre   asperačnú   zásadu)   krajský   súd v napadnutom   rozhodnutí   pristúpil   k zvýšeniu   hornej   hranice   do   úvahy   prichádzajúcej trestnej sadzby na 10 rokov a 6 mesiacov hornej hranici a 6 rokov a 4 mesiace v dolnej hranici   trestnej   sadzby   a sťažovateľovi   uložil   trest   odňatia   slobody   v trvaní   6   rokov a 6 mesiacov.   Je   teda   nepochybné,   že   sťažovateľovi   bol   uložený   trest   odňatia   slobody za použitia   asperačnej   zásady,   aplikácia   ktorej   zvýšila   tak   hornú,   ako   aj   pre   posúdenie rozhodných okolností tejto veci dolnú hranicu do úvahy prichádzajúcej trestnej sadzby. Práve v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 podal   sťažovateľ   na   okresnom   súde   návrh   na   povolenie   obnovy   konania,   ktorý   svojím uznesením sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013 rozhodol o jeho zamietnutí, ktoré bolo krajským súdom a jeho uznesením sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 v sťažnostnom konaní potvrdené ako vecne správne. Postup všeobecných súdov pri zhodnotení podmienok obnovy konania bol totožný v tom ohľade, že trest, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne uložený   v pôvodnom   konaní,   nebol   v zrejmom   nepomere   k závažnosti   činu,   k pomerom páchateľa a účelu trestu. Na druhej strane však oba všeobecné súdy dospeli k rozdielnemu názoru o dôsledkoch nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 ako podmienky obnovy konania vo vzťahu k asperačnej zásade vyplývajúcej z § 35 ods. 2 starého   Trestného   zákona.   Podľa   názoru   okresného   súdu   predostretého   v jeho   uznesení sp. zn.   1   Nt   30/2013   z 13.   novembra   2013   je   predmetný   nález   ústavného   súdu „... aplikovateľný   aj   vo   vzťahu   k rozsudkom   všeobecných   súdov,   v ktorých   pri   ukladaní trestu bolo použité ustanovenie § 35 ods.2, veta prvá za bodkočiarkou Trestného zákona v znení Zákona číslo 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005.“, kým krajský súd o svojom napadnutom rozhodnutí konštatoval, že „... na rozdiel od názoru okresného súdu dospel k záveru,   že   predmetný   nález   Ústavného   súdu   SR,   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   zo   dňa

28. 11. 2012,   ktorým   vyslovil   protiústavnosť   časti   §   41   ods.   2   Tr.   zák.   nie   je   možné aplikovať aj na prípady tých odsúdených, ktorým bol trest ukladaný za použitia § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.“.

20. Z obsahu spisov Okresného súdu Prievidza vedených pod sp. zn. 2 T 57/2007 a sp.   zn.   1   Nt   30/2013   a písomného   vyjadrenia   podpredsedu   Okresného   súdu Trenčín z 24. júla   2014   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bol   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 To   113/2007   z 21.   februára   2008,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť

21. februára 2008, uložený trest odňatia slobody na 6 rokov a 6 mesiacov. Okresný súd Prievidza svojím uznesením sp. zn. 2 T 57/2007 z 21. apríla 2008 rozhodol o započítaní už vykonaného trestu odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov, ktorý bol sťažovateľovi uložený trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2 T 61/2005 z 29. marca 2005, ktorý sťažovateľ vykonával v dobe od 25. mája 2006 do 25. augusta 2007. Sťažovateľ nastúpil výkon   právoplatne   uloženého   trestu   v trvaní   6   rokov   a 6   mesiacov   odňatia   slobody (s odpočítaním   15   mesiacov   trestu   odňatia   slobody,   pozn.)   25.   februára   2008 s predpokladaným termínom ukončenia jeho výkonu 25. mája 2013. Okresný súd Trenčín svojím uznesením sp. zn. 1 Pp 99/2012 z 12. septembra 2012 rozhodol o podmienečnom prepustení sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody a uložil mu skúšobnú dobu v trvaní 30   mesiacov.   Z uvedených   zistení ústavného súdu   vyplýva, že v čase,   keď krajský   súd v sťažnostnom   konaní   svojím   napadnutým   rozhodnutím   zamietol   sťažovateľov   návrh na obnovu konania, tento ešte nevykonal celý mu právoplatne uložený trest odňatia slobody.

21. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 v podstatnom dôvodil:

„Krajský súd na podklade sťažnosti odsúdeného, ktorá mu spolu so spisom bola predložená dňa 9. decembra 2013, preskúmal na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného G. M. nie je dôvodná.

Okresný súd správne zistil, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania, pretože v konaní o obnove nevyšli najavo také nové dôkazy a skutočnosti, ktoré by v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. mohli viesť k zmene pôvodného odsudzujúceho   rozsudku   vo   výroku   o   treste.   V   napadnutom   uznesení   podrobne,   vecne správne   a   presvedčivo   vyložil   dôvody,   pre   ktoré   nie   je   trest   uložený   odsúdenému v pôvodnom   konaní   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu,   k   pomerom   páchateľa   ani v zrejmom rozpore s účelom trestu a pre ktoré preto nepovažoval odsúdeným podaný návrh za opodstatnený a dôvodne ho neakceptoval.

Krajský   súd   sa   však   nestotožnil   s   dôvodmi   uvedenými   v   napadnutom   uznesení vo vzťahu   k   aplikácii   nálezu   Ústavného   súdu   SR,   sp.   zn.   PL   ÚS   106/2011   zo   dňa

28. 11. 2012.   Pokiaľ   totiž   okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   nález   Ústavného   súdu   SR, sp. zn. PL. US 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, ktorým vyslovil protiústavnosť časti § 41 ods. 2 Tr. zák. je aplikovateľný aj na prípady tých odsúdených, ktorým bol trest ukladaný za použitia § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., nemal v ďalšom dôvod skúmať splnenie podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por. Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa   ako   skutočností   alebo   dôkazov   súdu   skôr   neznámych,   ktoré   vyšli   najavo   až po právoplatnosti   rozhodnutia.   Netýkajú   sa   zmeny   právneho   stavu,   t.   j.   zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny   predpis,   jeho   časť   alebo niektoré ustanovenie   nie   je v súlade s Ústavou,   preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z toho dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lége“, t. j.   na základe § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá skončila právoplatným rozhodnutím a ktorý vychádza len zo skutočností   predpokladaných   v   ustanovení   §   41b   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   ústavného   súdu,   je   splnenie   podmienok   obnovy   konania   konštatované   už v tomto   ustanovení.   Súd   preto   už   nemôže   skúmať   splnenie   iných   podmienok   uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania je potrebné povoliť podľa § 394 ods. 1 Tr. por. per analógiám z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov   (zhodne   Stanovisko   trestno-právneho   kolégia   NS   SR   Tpj   44/2013   zo   dňa

26. 11. 2013 - bod I. a II.).

Krajský súd však na rozdiel od názoru okresného súdu dospel k záveru, že predmetný nález Ústavného súdu SR, sp.zn. PL ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, ktorým vyslovil protiústavnosť   časti   §   41   ods.   2   Tr.   zák.   nie   je   možné   aplikovať   aj   na   prípady   tých odsúdených, ktorým bol trest ukladaný za použitia § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. V zmysle § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení platí, že ak súd vydal v trestnom konaní právoplatný rozsudok na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť a rozsudok ešte nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu alebo jeho časti   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku.   Ústavný   súd nálezom PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 konštatoval, že ustanovenie § 41 ods. 2 prvá veta časť za bodkočiarkou Trestného zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. V danom prípade bol však odsúdenému uložený trest odňatia slobody v zmysle § 35 ods. 2 zák.   č.   140/1961   Zb.   v   znení   platnom   do   31.   12.   2005.   Na   toto   ustanovenie   sa   však podľa názoru krajského súdu predmetný nález Ústavného súdu SR nevzťahuje, keďže sa naň nevzťahoval ani podaný návrh, ktorým bolo konanie pred Ústavným súdom SR iniciované. Podľa   čl.   125   Ústavy   SR   len   Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   o   nesúlade   zákonov s ústavou   a   ústavnými   zákonmi.   Pre   výklad   predmetného   nálezu   ústavného   súdu   je podstatným jeho princíp - rozpor s ústavou konkrétneho ustanovenia konkrétneho zákona. Krajský   súd   preto   zastáva   názor,   že   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 nie je aplikovateľný aj vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov, v ktorých pri ukladaní trestu bolo použité ustanovenie § 35 ods. 2, veta prvá za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom do 31. 12. 2005. Všeobecný súd nemôže tento konkrétny nález ústavného súdu, týkajúci sa konkrétneho ustanovenia konkrétneho zákona aplikovať pri rozhodovaní o obnove konania aj na iné ustanovenie iného zákona a vysloviť   vlastne   tak   jeho   protiústavnosť,   pretože   na   taký   postup   (vyslovenie protiústavnosti) nemá kompetenciu (oprávnenie).“

22.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013 považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na vybranú časť tohto rozhodnutia, z ktorej vyplýva, že „Z prevedeného dokazovania mal súd preukázané, že trest odsúdenému nebol ukladaný za použitia ustanovenia § 41 ods.2 Trestného zákona. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky je nesporné vyslovenie protiústavnosti druhej vety § 41 ods. 2 Trestného zákona, teda toho ustanovenia, za použitia ktorého nebol odsúdenému trest ukladaný. Hoci odsúdený nebol odsúdený za použitia § 41 ods.2 Trestného zákona, podľa názoru súdu, bolo potrebné o návrhu odsúdeného aj touto otázkou sa zaoberať, pretože   podľa   názoru   súdu   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, sp. zn. PL. ÚS 106/2011   zo   dňa   28.   novembra   2012   je   aplikovateľný   aj   vo   vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov, v ktorých pri ukladaní trestu bolo použité ustanovenie § 35 ods.2, veta prvá za bodkočiarkou Trestného zákona v znení Zákona číslo 140/1961 Zb. účinného   do   31.   12.   2005.   Podľa   názoru   súdu,   interpretácia   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky nemôže byť založená len na formalisticko-pozitivistickom prístupe, ale musí mať rozmer ohľadom spravodlivosti v tom, že sa dotkne každého, koho sa dotkla časť zásad pri ukladaní od momentu účinnosti Zákona, ktorý je v rozpore s Ústavou bez ohľadu na číslo Zákona a paragrafu, v ktorom je protiústavné ustanovenie zakotvené (aj za použitia Zákona číslo 140/1961 Zb. bola používaná asperačná zásada).

Súd však poukazuje na tú skutočnosť, že základná sadzba pri trestnom čine ublíženia na zdraví podľa § 222 ods.1 Trestného zákona je dva roky až osem rokov, po použití § 35 ods.2 Trestného zákona, t. j. po jej zvýšení bola základná sadzba šesť rokov a štyri mesiace až 128 mesiacov, pričom odsúdenému bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov, t. j. v samej spodnej hranici takto zákonom stanovenej trestnej sadzby. S prihliadnutím však na ostatné okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu trestnej   činnosti,   odsúdený   spáchal   viac   trestných   činov,   s   prihliadnutím   však   na priťažujúce okolnosti (odsúdený bol už pred spáchaním tejto trestnej činnosti právoplatne odsúdený   k nepodmienečným   trestom,   ktoré   na   odsúdeného   nemali   prevýchovný   účel, odsúdený   spáchanie   trestnej   činnosti   popieral),   s   prihliadnutím   na   ostatné   okolnosti vyplývajúce, ktoré súd musí zohľadniť pri výbere druhu a výmere trestu, hodnotiac osobu odsúdeného, no predovšetkým vzhľadom na povahu trestnej činnosti, z ktorej bol odsúdený uznaný vinným a v tej súvislosti závažnosť trestnej činnosti, za ktorú mu bol trest ukladaný, súd dospel k záveru, že uložený trest vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne nie je v zrejmom rozpore s účelom trestu. Súd je názoru, že uložený trest v konaní Okresného súdu v Prievidzi,   sp.   zn.   2   T   57/2007   je   dôvodný a primeraný,   tento   trest   nie   je v zrejmom nepomere k závažnosti a k pomerom odsúdeného a nie je v zrejmom nepomere s účelom trestu.“.

23. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej moci sú povinné   v   pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“. (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať,   že   prijaté   riešenie   (rozhodnutie)   musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

24.   Pojem   svojvôle   možno   aplikovať na prípady, keď všeobecný   súd   urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa.

25.   Ústavný   súd   vo   svojom   zjednocujúcom   stanovisku   sp.   zn.   PLz.   ÚS   2/2014 zo 7. mája 2014 konštatoval, že: „Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tpj   44/2013   z 26. novembra   2013,   ktoré   súvisí s aplikáciou   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú   ochranu   ich   základných   práv   a   slobôd,   a   preto   je   v   plnom   rozsahu aplikovateľné   nielen   v   konaniach   pred   všeobecnými   súdmi,   ale   aj   v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“. Aj v nadväznosti na prezentované právne závery   ústavný   súd   vo   svojich   nálezoch   sp.   zn.   I.   ÚS   123/2014,   IV.   ÚS   99/2014 a sp. zn. IV. ÚS 110/2014   ustálil   otázku   posudzovania   návrhov   na   obnovu   konania v prospech sťažovateľov s prihliadnutím na splnenie predovšetkým dvoch podmienok, a to nevykonanie celého právoplatne uloženého trestu odňatia slobody a odsúdenie sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti na trest odňatia slobody s použitím/aplikáciou asperačnej zásady, teda uloženie trestu odňatia slobody v rámci asperačnou zásadou zvýšenej nielen hornej, ale aj dolnej hranice trestnej sadzby, ktorá je spravidla tou hranicou, v ktorej sa aj k uloženiu   výšky trestu   odňatia slobody   pristúpi.   Splnenie týchto   podmienok konštatuje ústavný súd aj v prípade sťažovateľa.

26. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že „Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného   v   ústave.   V   takomto   prípade   je   potrebné   použiť   taký   výklad,   ktorý   by základné   právo   nielenže   neporušoval,   ale   naopak,   garantoval“   (II.   ÚS   31/04),   pričom vo vzťahu k aplikácii   čl. 152   ods.   4 ústavy   uviedol,   že „V situácii,   keď   právnu normu možno   vysvetľovať   dvomi   spôsobmi,   pričom   jeden   výklad   je   v   súlade   s   ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4)“, (PL. ÚS 15/1998), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152 ods. 4 ústavy je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou nižšou ako ústava sama“.(I. ÚS 30/1999). Článkom 152 ods. 4 ústavy sa vytvára právny základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou ústavy. Ústava sa nevysvetľuje pomocou   zákonov   s výnimkou   vzťahov,   v ktorých   ústava   výslovne   odkazuje na podrobnejšiu   úpravu   zákonom.“   (Ústava   Slovenskej   republiky   –   komentár,   druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1143).

27. Podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma   alebo viacerými skutkami,   zvyšuje sa   horná hranica trestnej   sadzby odňatia   slobody   trestného   činu   z nich   najprísnejšie   trestného   o jednu   tretinu;   súd   uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Podľa § 41 ods.   2   Trestného   zákona   (účinného   od   1.   januára   2006   a v   znení do   vyhlásenia   nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011) ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Z uvedeného porovnania je zrejmé, že aj Trestný zákon účinný od 1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej zásade,   ktorá   ako   právne   pravidlo   bola   prevzatá   z predošlej   právnej   úpravy.   Z dôvodu totožnosti   uvedeného   inštitútu   v   obidvoch   porovnávaných   právnych   úpravách   je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej   úpravy   podľa   starého   Trestného   zákona,   dospel   by   ústavný   súd   k   rovnakým východiskovým   úvahám,   ako   to   bolo   v   prípade   neskoršej   právnej   úpravy,   teda   podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Krajský súd mal postupujúc podľa čl. 152 ods.   4   ústavy   interpretovať   obsah   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov trestných činov. „K prvkom implikovaným   v ústavnom   princípe   právneho štátu   sa   radí   taká   interpretácia   a aplikácia práva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj obsah právnej úpravy.   Identifikácia   obsahu   právnej   úpravy   by   sa   mala   začať   určením   účelu   právnej normy.“   (Ústava   Slovenskej   republiky   –   komentár,   druhé   prepracované   vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 16).

28.   «Ustanovenie   čl.   152   ods.   4   má   povahu   generálneho   príkazu   adresovaného všetkým subjektom, ktoré vo svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva. Toto ustanovenie   neurčuje   subjekty,   ktoré   sa   pri   výklade   a uplatnení   všeobecne   záväzných právnych predpisov majú správať podľa čl. 152 ods. 4.... V právnom štáte možno rozumne očakávať a vyžadovať, aby orgány štátu, rovnako ako všetky ostatné orgány verejnej moci, ale aj subjekty súkromného práva (fyzické osoby a právnické osoby) pri výklade a uplatnení všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   postupovali   v súlade   s ústavou.   Preto   príkaz čl. 152 ods. 4 zaväzuje každého, subjekty verejného aj súkromného práva.... príkaz čl. 152 ods. 4 zakladá povinnosť orgánov verejnej moci postupovať podľa čl. 152 ods. 4 ex offo. Predpokladom   uplatnenia   čl.   152   ods.   4   v činnosti   orgánu   verejnej   moci   teda   nie   je „uplatnenie nároku“ oprávnenou osobou s voliteľnými právnymi účinkami, pri ktorých ten, kto   požiada,   aby   sa   voči   nemu   konalo   v súlade   s čl.   152   ods.   4,   má   právo   vyžadovať dodržanie   ústavného príkazu, kým ten,   kto   výslovne nepožiada   o rešpektovanie príkazu čl. 152 ods. 4 ústavy, nezíska oprávnenie na postup podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.» (Ústava Slovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1144).

29. Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest   odňatia   slobody   s použitím   návetia   časti   asperačnej   zásady   týkajúcej   sa   ukladania úhrnného   trestu   podľa   §   35   ods.   2   starého   Trestného   zákona,   pričom   nemožno bez akýchkoľvek   pochybností   vylúčiť,   že   v prípade   nepostupovania   podľa   §   35   ods.   2 starého   Trestného   zákona   (ekvivalentne   k podmienkam   nového   Trestného   zákona podľa § 41   ods.   2   textu   za   bodkočiarkou,   pozn.)   by   všeobecné   súdy   uložili   iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

30.   Reagujúc   na   právny   názor   krajského   súdu   prezentovaný   vo   vyjadrení podpredsedu   krajského   súdu   z 1.   júla   2014,   podľa   ktorého „Z   odôvodnenia   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, vyplýva,   že Ústavný súd   Slovenskej republiky   sa   zaoberal aj   sprísnením trestnoprávnej politiky zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorá zmena sa premietla do znenia ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb.. Z obsahu odôvodnenia uvedeného nálezu je možné vyvodiť, že Ústavný súd Slovenskej republiky si bol vedomý sprísnenia trestných sankcií uvedeným zákonom, avšak vzhľadom na obsah výroku nálezu je možné dôvodne vyvodiť, opierajúc sa o znenie ustanovenia § 40 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. (a contrário), že Ústavný súd Slovenskej republiky nedospel   aj   k záveru   o nesúlade   ustanovenia §   35 ods.   2 zákona č. 141/1961 Zb. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. s predpismi vyššej právnej sily.“, ústavný súd   konštatuje,   že   v čase   vydania   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra   2012   starý   Trestný   zákon   už neplatil,   a preto   ústavný   súd   ani nemohol vysloviť protiústavnosť § 35 ods. 2 tohto zákona. Na druhej strane asperačná zásada ako právny princíp bola prevzatá do § 41 ods. 2 nového Trestného zákona.

31.   V   širších   okolnostiach   posudzovanej   veci   reagujúc na úvahu krajského   súdu „... považuje za správny postup krajského súdu v Trenčíne, dôvodne sa opierajúci o obsah uvedeného nálezu, ak sa nestotožnil s argumentom sťažovateľa o prípustnosti analogického použitia právnych záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, na aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č.   141/1961   Zb.,   ktorá   analógia   je   v trestnom   práve   neprípustná.“,   ústavný   súd   tiež poukazuje na čl. 50 ods. 6 ústavy (retroaktivita v trestnom práve a priaznivejšia situácia pre páchateľa, pozn.). Práve zohľadnenie záverov ústavného súdu vyjadrených v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu k asperačnej zásade sa malo premietnuť   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   pri   opätovnom   prehodnotení výšky   trestnej   sadzby   trestu   odňatia   slobody   právoplatne   uloženého   sťažovateľovi za spáchanú trestnú   činnosť   (dôvodom   návrhu   sťažovateľa   na obnovu   konania bola iba výška   uloženého   trestu   odňatia   slobody   bez   jeho   snahy   o revíziu   otázky   viny,   pozn.) rozhodovanie   o ktorej   otázke   akýmkoľvek   smerom,   či   už   v prospech   alebo   neprospech sťažovateľa, patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov.

III.

32.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

33. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp.   zn.   3   Tos   104/2013   z 15.   januára   2014. Na   základe   konštatovania   porušenia ústavnosti   v   danej   veci   v   dôsledku   vyslovenia   porušenia   základných   práv   sťažovateľa ústavný súd uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

34. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni sťažovateľa   vyčíslenú   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby,   a to   prevzatie   a   prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v celkovej sume 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho priadku).

35. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014