znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 285/2013-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   B.   K.,   B.,   a   mal.   R.   K.,   B.,   zastúpeného zákonným   zástupcom   otcom   –   JUDr.   PhDr.   B.   K.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru Organizácie spojených národov o právach dieťaťa postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky pri   rozhodovaní o dovolaní, ktoré podal   JUDr.   PhDr.   B. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 CoP 69/2012 z 31. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. B. K. a mal. R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2013 doručená   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   B.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   a   mal.   R.   K.,   B., zastúpeného   zákonným   zástupcom   otcom   –   JUDr.   PhDr.   B.   K.   (ďalej   spolu   len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru Organizácie spojených národov o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor o právach dieťaťa“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní o   dovolaní,   ktoré   podal   sťažovateľ   proti   uzneseniu   Krajského súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoP 69/2012 z 31. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva, že   sťažovateľ   podal   22.   októbra   2012 najvyššiemu súdu dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktorým krajský súd rozhodol, že v právnej veci mal. R. K. o návrhu sťažovateľa na zverenie maloletého do starostlivosti otca a o návrhu na pozbavenie rodičovských práv a povinností je miestne príslušným súdom Okresný súd Vranov nad Topľou. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie označených práv   tým,   že   najvyšším   súdom   nebolo „...   pri   prevzatí   a   pridelení   veci...   vydané sťažovateľovi (dovolateľovi – otcovi dieťaťa) potvrdenie o prevzatí a pridelení predmetného dovolania podľa § 51 ods. 1 a ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a § 139 ods. 1 vyhlášky 543/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho bolo porušené základné právo na zákonného sudcu a vzniklo dôvodné podozrenie z manipulácie súdneho   konania   a   zasahovania   do   nezávislosti   súdu,   došlo   a dochádza   nielen   k porušovaniu   základných   práv   účastníka   predmetného   dovolacieho   súdneho   konania (maloletého sťažovateľa a sťažovateľa), ale v dôsledku: nečinnosti Najvyššieho súdu SR nekonaním vo veci predmetného dovolania sťažovateľa (dovolateľa – otca dieťaťa) a vzniku protiprávneho   stavu   absencie   výkonu   súdnej   právomoci,   keď   nebola   vykonaná   súdna právomoc, resp. bol odmietnutý výkon súdnej právomoci v zákonom presne stanovenej, časovo   ohraničenej   a   uzavretej   6-mesačnej   lehote   na   rozhodnutie   súdu   (bez   zákonnej možnosti   predĺženia   súdom),   na   vykonanie   ktorej   má   účastník   konania   právny   nárok garantovaný vnútroštátnym právom (§ 243c Občianskeho súdneho poriadku v spojitosti s § 75 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku a v spojitosti s § 1, § 2, § 3, § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR),   t.   j.   nebolo   vydané   rozhodnutie   o   predmetnom   dovolaní   v   zákonom   stanovenej lehote...“.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   ďalej   uviedli,   že   sťažovateľ   vyčerpal   všetky   opravné prostriedky, ktoré mu zákon účinne poskytuje, a teda v rámci 6-mesačnej lehoty stanovenej na   vydanie   rozhodnutia   v   jeho   právnej   veci   podal   sťažnosť   podľa   §   62   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi najvyššieho súdu z dôvodu prieťahov v konaní, ktorá bola vybavená po uplynutí uvedenej lehoty a osobou, ktorá na jej vybavenie nebola   kompetentná,   a   preto   sťažovateľ   považuje   jej   vybavenie   za   účelové,   zmätočné a nezákonné.   V   uvedenej   odpovedi   bol   sťažovateľ „zavádzajúco   informovaný   o   vydaní rozhodnutia   súdu   v   tejto   veci   dňa   28.   02.   2013...“. V   tejto   súvislosti   sťažovateľ argumentoval, že nebol predvolaný na žiadne pojednávanie, na ktorom by v súlade s § 156 ods. 2 a § 168 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bolo vyhlásené rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   a   do   dnešného   dňa   mu   žiadne   rozhodnutie   najvyšší   súd nedoručil.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: «1.   V   dôsledku   protizákonného   a   protiústavného   postupu   Najvyššieho   súdu   SR v rámci   súdneho   konania   o   dovolaní   sťažovateľa   (dovolateľa   –   otca   dieťaťa)   proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dna 31. 08. 2012, č. k. 2CoP/69/2012-228; o ktoré bolo vydané v predmetnej veci starostlivosti súdu o maloletých, začatej na základe navrhovateľa (otca dieťaťa) vo veci samej na pozbavenie rodiča (odporkyne – matky dieťaťa) výkonu rodičovských práv a povinností voči maloletému dieťaťu v celom rozsahu okrem vyživovacej povinnosti rodiča (odporkyne – matky dieťaťa) voči maloletému dieťaťu, ktorá podľa § 39 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov rozhodnutím   súdu nezaniká,   a   na zverenie   maloletého   dieťaťa   do   osobnej   starostlivosti navrhovateľa (rodiča – otca dieťaťa) a určenie výkonu rodičovských práv a povinností voči maloletému dieťaťu v celom rozsahu navrhovateľovi (rodičovi – otcovi dieťaťa), rešpektujúc ustanovenia § 39 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov vo vzťahu k odporkyni, ktorý doručil navrhovateľ (otec dieťaťa) miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava V dňa 24. 04. 2012 (sp. zn. 20P/135/2012), a ktorý bol nezákonne postúpený nelegitímnemu   –   miestne   nepríslušnému   Okresnému   súdu   Vranov   nad   Topľou,   kde   je predmetom nelegitímneho a nezákonného súdneho konania (sp. zn. 4P/102/2012),

- procesným úkonom   Najvyššieho súdu   SR,   ktorý   spočíval   v nevydaní potvrdenia o prevzatí a pridelení vecí podľa § 51 ods. 1 a ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších   predpisov   v   spojitosti   s   §   139   ods.   1   vyhlášky   č.   543/2005   Z.   z.   v   znení neskorších   predpisov   pri   podaní   predmetného   dovolania   dňa   22.   10.   2012,   v   dôsledku ktorého došlo k protizákonnej a protiústavnej manipulácii dovolacieho súdneho konania a zasahovaniu   do nezávislosti   a   nestrannosti   súdu,   (viac   ako   6   mesiacov   od   začatia dovolacieho súdneho konania nebolo potvrdenie o prevzatí a pridelení veci ani zaslané sťažovateľovi – dovolateľovi),

-   a následným procesným úkonom Najvyššieho súdu SR voči účastníkom konania (sťažovateľovi a maloletému dieťaťu sťažovateľa), ktorý spočíval v nekonaní súdu vo veci predmetného   dovolania   sťažovateľa   (dovolateľa   –   otca   dieťaťa),   keď   Najvyšší   súd   SR v rozpore s právnym poriadkom SR (Občianskym súdnym poriadkom, Ústavou SR, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Chartou základných práv EÚ a Dohovorom OSN o právach dieťaťa) neposkytol súdnu ochranu práv maloletému dieťaťu sťažovateľa a sťažovateľovi, resp. odmietol výkon súdnej právomoci nevydaním rozhodnutia súdu o predmetnom dovolaní v zákonom presne stanovenej, časovo ohraničenej a uzavretej 6-mesačnej   lehote   na   rozhodnutie   súdu   (bez   zákonnej   možnosti   predĺženia   súdom) v predmetnej veci starostlivosti súdu o maloletých, na vykonanie ktorej má účastník konania právny   nárok   garantovaný   vnútroštátnym   právom   (§   10a   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku v spojitosti s §   243c a   § 176   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ako aj Ústavou SR), boli porušené nasledovné základné práva a slobody, ako aj ľudské práva a základné slobody maloletého dieťaťa sťažovateľa a sťažovateľa zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je viazaná SR, zaručené; • čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

• čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,

• čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

• čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,

• čl. 1 ods. 1 Ústavy SR,

• čl. 41 ods. 1 Ústavy SR,

• čl. 12 ods. 4 Ústavy SR,

• čl. 14 Ústavy SR,

• čl.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“),

• čl. 6 ods. 1 citovaného Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), • čl. 14 citovaného Dohovoru,

• čl. 13 citovaného Dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy),

• čl. 17 citovaného Dohovoru (zákaz zneužitia práv),

• čl. 47 a čl. 54 Charty základných práv EÚ,

• čl. 3 ods. 1 a ods. 2, čl. 4, čl. 5 a čl. 35 Dohovoru OSN o právach dieťaťa. a v nadväznosti na porušenie uvedených základných práv účastníka konania (sťažovateľa a maloletého   dieťaťa   sťažovateľa),   ako   aj   ľudských   práv   zaručených   medzinárodnými zmluvami,   ktoré   slúžia   na   domáhanie   sa   práv   priznaných   subjektom   práv   právnym poriadkom SR, došlo tak k následnému porušeniu, resp. súhlasu štátneho orgánu súdnej moci SR s ohrozovaním a porušovaním nasledovných základných práv a slobôd, ako aj ľudských   práv   a   základných   slobôd   maloletého   dieťaťa   sťažovateľa   zaručených medzinárodnými zmluvami,   ktorými   je viazaná SR,   ktorých súdnej   ochrany sa domáhal sťažovateľ tak v rámci predmetného dovolania, ako aj v rámci odvolania v predmetnom súdnom konaní (sp. zn. 4P/102/2012, sp. zn. 2CoP/69/2012):

• čl. 15 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR,

• čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, • čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru OSN o právach dieťaťa,

• čl. 40 Ústavy SR,

• čl. 3 ods. 1 Charty základných práv EÚ,

• čl. 24 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru OSN o právach dieťaťa,

• čl. 16 ods. 1 Ústavy SR,

• čl. 19 ods. 2 Ústavy SR,

• čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, • čl. 7 ods. 2 Charty základných práv EÚ,

• čl. 16 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru OSN o právach dieťaťa,

• čl. 41 ods. 4 Ústavy SR,

• čl. 7 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa,

• čl. 41 ods. 1 Ústavy SR,

• čl. 24 ods. 1 a ods. 2 Charty základných práv EÚ,

• čl. 33 ods. 1 Charty základných práv EÚ,

• čl. 3 ods. 1 a ods. 2, čl. 4, čl. 5 a čl. 35 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, • čl. 12 ods. 1 Ústavy SR čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,

• čl. 14 Ústavy SR, ako aj k následnému porušeniu nasledovných základných práv sťažovateľa, ako aj ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa zaručených medzinárodnými zmluvami, ktorými je viazaná   SR,   ktorých   súdnej   ochrany   sa   domáhal   sťažovateľ   tak   v   rámci   predmetného dovolania, ako aj v rámci odvolania v predmetnom súdnom konaní (sp. zn. 4P/102/2012, sp. zn. 2CoP/69/2012):

• čl. 16 ods. 1 Ústavy SR,

• čl. 19 ods. 2 Ústavy SR,

• čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, • čl. 7 ods. 2 Charty základných práv EÚ,

• čl. 41 ods. 4 Ústavy SR,

• čl. 41 ods. 1 Ústavy SR,

• čl. 33 ods. 1 Charty základných práv EÚ,

• čl. 18 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa,

• ako aj čl. 5, čl. 4 a čl. 35 Dohovoru OSN o právach dieťaťa.

2. Protizákonným a protiústavným postupom Najvyššieho súdu SR v súdnom konaní o predmetnom dovolaní sťažovateľa (dovolateľa – otca dieťaťa) proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 08. 2012, č. k. 2CoP/69/2012-228, súčasne došlo k manipulácii predmetného dovolacieho súdneho konania, k zásahu do nezávislosti a nestrannosti súdu a k zámernému a účelovému odmietaniu poskytnutia súdnej ochrany práv sťažovateľovi a maloletému dieťaťu sťažovateľa na legitímnom súde (vecne a miestne príslušnom súde), resp. odmietaniu súdnej ochrany práv zákonným senátom Najvyššieho súdu SR, čím boli porušené   horeuvedené   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   a   maloletého   dieťaťa sťažovateľa zo strany súdnej moci v SR:

• keď Najvyšší súd SR v dôsledku odmietnutia výkonu súdnej právomoci vo veci predmetného   dovolania   sťažovateľa   postupoval   rovnako   ako   všeobecné   súdy   nižšieho stupňa (Okresný súd Vranov nad Topľou a Krajský súd v Prešove) v predmetnom súdnom konaní   (sp.   zn.   4P/102/2012,   sp.   zn.   2CoP/69/2012)   protizákonnými   a   protiústavnými postupmi a rozhodnutiami, keď rovnako zasiahol do nezávislostí súdu a spôsobil prieťahy v poskytnutí súdnej ochrany práv legitímnym súdom (miestne príslušným Okresným súdom Bratislava V) v súdnom konaní o predmetnom návrhu navrhovateľa (otca dieťaťa) vo veci samej   na   pozbavenie   rodiča   (odporkyne   –   matky   dieťaťa)   výkonu   rodičovských   práv a povinností voči maloletému dieťaťu v celom rozsahu okrem vyživovacej povinnosti rodiča (odporkyne – matky dieťaťa) voči maloletému dieťaťu, ktorá podľa § 39 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov rozhodnutím súdu nezaniká, a na zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti navrhovateľa (rodiča – otca dieťaťa) a určenie výkonu   rodičovských   práv   a   povinnosti   voči   maloletému   dieťaťu   v   celom   rozsahu navrhovateľovi (rodičovi – otcovi dieťaťa), rešpektujúc ustanovenia § 39 ods. 4 zákona č. 36/2005   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   vo   vzťahu   k   odporkyni,   ktorý   doručil navrhovateľ (otec dieťaťa) miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava V dňa 24. 04. 2012 (sp. zn. 20P/135/2012), a ktorý bol nezákonne postúpený nelegitímnemu – miestne nepríslušnému   Okresnému   súdu   Vranov   nad   Topľou,   kde   je   predmetom   nelegitímneho a nezákonného súdneho konania (sp. zn. 4P/102/2012), kde v rámci jeho prejednávania bol nelegitímnym   a   nelegálnym   rozhodnutím   súdu   ustanovený   kolízny   opatrovník na zastupovanie maloletého dieťaťa v predmetnom súdnom konaní (sp. zn. 4P/102/2012), a nadradil tak záujmy Náboženskej spoločnosti Jehovových svedkov v SR na presadzovaní jej ideologických princípov a praktík, ktoré ohrozujú a porušujú základné práva dieťaťa, nad základné práva a slobody garantované Ústavou SR všetkým (t. j. aj subjektu práva, ktorým   je   maloleté   dieťa),   a   umožnil   pretrvávanie   protiprávneho   stavu   zasahovania do výkonu rodičovských práv a povinností voči maloletému dieťaťa sťažovateľa v rozpore s čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, ktorá „starostlivosť o deti a ich výchovu priznáva výhradne rodičom, a tak ako priznáva právo deťom na výhradnú rodičovská výchovu a starostlivosť“. • a   umožnil   zasahovanie   do   výkonu   rodičovských   práv   a   povinnosti   voči maloletému dieťaťu sťažovateľa, ku ktorému dochádzalo proti vôli sťažovateľa (dovolateľa – otca dieťaťa) presadzovaním týchto ideologických princípov a praktík matkou dieťaťa, ako aj prostredníctvom členov Náboženskej spoločnosti Jehovových svedkov, ktorým matka dieťaťa   uvedeným   spôsobom   umožňovala   porušovať   základné práva maloletého   dieťaťa sťažovateľa   a   základné   práva   sťažovateľa,   dokonca   v   obydlí   v   mieste   stáleho   bydliska maloletého   dieťaťa   sťažovateľa   v   spoločnej   domácnosti   so   sťažovateľom,   a   to   napriek nesúhlasu, proti výslovnej vôli, ako aj bez vedomia sťažovateľa,   a nastala tak súčasne perzekúcia sťažovateľa (otca dieťaťa) za to, že uplatňuje právny nárok maloletého dieťaťa na   ochranu   základných   práv   a   právom   chránených   záujmov   maloletého   dieťaťa sťažovateľa,   ako   aj   sťažovateľa   (otca   dieťaťa),   ku   ktorých   ohrozovaniu   a   porušovaniu dochádza   zneužívaním   a   zanedbávaním   výkonu   rodičovských   práv   a   povinností   matkou maloletého   dieťaťa,   členkou   Náboženskej   spoločnosti   Jehovových   svedkov,   ktorá uprednostňuje   a nadraďuje   ideologické   princípy,   praktiky   a   záujmy   Náboženskej spoločnosti   Jehovových   svedkov,   ktoré   ohrozujú   a   porušujú   základné   práva   a   slobody maloletého   dieťaťa   sťažovateľa,   nad   základné   práva   a   slobody   maloletého   dieťaťa sťažovateľa   a   sťažovateľa,   ktorých   súdnej   ochrany   sa   domáhal   sťažovateľ   tak   v   rámci predmetného dovolania, ako aj v rámci odvolania v predmetnom súdnom konaní (sp. zn. 4P/102/2012, sp. zn. 2CoP/69/2012), a došlo k porušeniu nasledovných základných práv sťažovateľa a maloletého dieťaťa sťažovateľa zaručených:

• čl. 12 ods. 4 Ústavy SR,

• čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

• čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

• čl. 54 Charty základných práv EU,

• čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv EU v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3. Ústavný súd SR podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikazuje: • Najvyššiemu   súdu   SR,   na   ktorom   sa   dňa   22.   10.   2012   začalo   súdne konanie o predmetnom dovolaní   sťažovateľa   (dovolateľa   – odvolateľa   –   navrhovateľa   – otca   dieťaťa)   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   31.   08.   2012,   č.   k. 2CoP/69/2012-228,

• Najvyššiemu   súdu   SR,   ktorý   porušil   základné   právo   účastníkov   konania (maloletého dieťaťa sťažovateľa a sťažovateľa) na zákonného sudcu a následne bol nečinný a ako legitímny súd podľa § 11 ods. 1 v spojitosti s § 10a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nevydal na základe § 243c Občianskeho súdneho poriadku v spojitosti s § 176 ods. 3   Občianskeho   súdneho   poriadku   rozhodnutie   súdu   v   zákonom   presne   stanovenej, časovo ohraničenej a uzavretej 6-mesačnei lehote v predmetnej veci starostlivosti súdu o maloletých   začatej   na   základe   návrhu   navrhovateľa   (otca   dieťaťa)   vo   veci   samej, doručeného Okresnému súdu Bratislava V dna 24. 04. 2012.

• v dôsledku čoho došlo Najvyšším súdom SR k odmietnutiu poskytnutia súdnej ochrany   základných   práv   maloletému   dieťaťu   sťažovateľa   a   sťažovateľovi   legitímnym zákonným senátom Najvyššieho súdu SR v zákonom presne stanovenej, časovo ohraničenej a uzavretej 6-mesačnej lehote, a boli tak porušené horeuvedené základné práva ako aj ľudské práva a základné slobody maloletého dieťaťa sťažovateľa a sťažovateľa zaručené citovanými medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná.

• a v nadväznosti na nelegitímne a nezákonné uznesenia všeobecných súdov nižších stupňov (Okresného súdu Vranov nad Topľou – sp. zn. 4P/102/2012 a odvolacieho súdu – Krajského súdu v Prešove – sp. zn. 2CoP/69/2012) tak pretrváva protiprávny stav, keď v dôsledku protizákonnej a protiústavnej manipulácie predmetných súdnych konaní a zasahovania do   nezávislosti   súdu   v dôsledku porušovania   práva   na zákonného sudcu a predpisov upravujúcich

• miestnu   príslušnosť   súdu   došlo   k   vydaniu   nezákonných   rozhodnutí   súdov, ktoré   boli   súčasne   súdmi   nelegitímnymi   –   miestne   nepríslušnými   vo   vzťahu   k   miestnej príslušnosti   súdu   na   súdne   konanie   o   predmetnom   návrhu   navrhovateľa   (otca   dieťaťa) vo veci   samej,   doručeného   sťažovateľom   (dovolateľom   –   otcom   dieťaťa)   miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava V dňa 24. 04. 2012,

aby konal vo veci predmetného dovolania sťažovateľa (dovolateľa – navrhovateľa – otca   dieťaťa)   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   31.   08.   2012,   č.   k. 2CoP/69/2012-228, a to v súlade so zákonmi SR, Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je viazaná SR:

• t. j. aby Najvyšší súd SR ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 11 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojitosti s § 10a ods. 1 a § 36c Občianskeho súdneho poriadku   neodkladne   v   lehote   10   dní   od   doručenia   nálezu   Ústavného   súdu   SR   o   tejto sťažnosti,   prejednal   a   rozhodol   predmetné   dovolanie   sťažovateľa   (dovolateľa)   zo   dňa 18. 10. 2012, doručené Najvyššiemu súdu SR dňa 22. 10. 2012, keďže zákonom stanovená 6-mesačná   lehota   na   vydanie   rozhodnutia   súdu   o   predmetnom   dovolaní   už   uplynula a vzniknutý protiprávny stav je nezlučiteľný s čl. 41 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s § 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,

• t. j. aby Najvyšší súd SR vydal neodkladne rozhodnutie súdu, ktorým poskytne súdnu ochranu práv maloletého dieťaťa sťažovateľa a sťažovateľa na základe predmetného dovolania   sťažovateľa   (dovolateľa   –   navrhovateľa   –   otca   dieťaťa)   v   predmetnej   veci starostlivosti súdu o maloletých,

• a aby tak Najvyšší súd SR napravil svojím rozhodnutím v súlade s uvedenými ustanoveniami   zákonov   SR,   Ústavy   SR   a   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach a základných   slobodách,   ktorými   je   SR   viazaná,   protiprávny   stav,   ku   ktorému   došlo nevykonaním súdnej právomoci vo veci predmetného dovolania sťažovateľa (dovolateľa – navrhovateľa – otca dieťaťa),

• a   aby   Najvyšší   súd   SR   v   súlade   s   uvedenými   ustanoveniami   zákonov   SR. Ústavy SR a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je SR viazaná,   pri výkone súdnej právomoci v zmysle predmetného dovolania sťažovateľa (dovolateľa – navrhovateľa – otca dieťaťa) rešpektoval, že čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   čl.   47   Charty základných práv EÚ garantuje súdnu ochranu aj základných práv a slobôd maloletého dieťaťa   sťažovateľa   a   sťažovateľa,   ktorých   súdnej   ochrany   sa   domáhal   sťažovateľ   tak v rámci predmetného dovolania, ako aj v rámci odvolania v predmetnom súdnom konaní (sp. zn. 4P/102/2012, sp. zn. 2CoP/69/2012), uvedených v časti III. tejto sťažnosti. Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   je   nevyhnutné   z   dôvodu   zabezpečenia   účinnej a rýchlej   súdnej   ochrany   práv   nielen   v   predmetnom   dovolacom   súdnom   konaní na Najvyššom súde SR,   ale aj v samotnom súdnom konaní začatom na základe návrhu navrhovateľa (otca dieťaťa) vo veci samej začatom na Okresnom súde Bratislava V dňa 24. 04.   2012   a   nezákonne   postúpenom   Okresnému   súdu   Vranov   nad   Topľou,   kde   je predmetnom nelegitímneho a nezákonného súdneho konania (sp. zn. 4P/102/2012), keďže nevydanie rozhodnutia o predmetnom dovolaní sťažovateľa je prekážkou v ďalšom postupe Okresného súdu Vranov nad Topľou v predmetnom súdnom konaní (sp. zn. 4P/102/2012), vzhľadom na to, že:

• predmetným   dovolaním   sťažovateľa   (dovolateľa),   ako   aj   odvolaním sťažovateľa   (odvolateľa),   t.   j.   opravnými   prostriedkami   v   predmetnom   súdnom   konaní (sp. zn.   4P/102/2012,   sp.   zn.   2CoP/69/2012)   bolo   okrem   iného   namietané   nedodržanie základnej podmienky súdneho konania (miestnej príslušnosti súdu),

• a   základnou   podmienkou   predmetného   súdneho   konania   o   návrhu navrhovateľa   (otca   dieťaťa)   vo   veci   samej   je   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR o predmetnom dovolaní, ktorého predmetom je námietka ustanovenia kolízneho opatrovníka nelegitímnym   súdom   a   žiadosť   o   odstránenie   vzniknutého   protiprávneho   stavu,   keď v predmetnej veci starostlivosti súdu o maloletých koná nelegitímny – miestne nepríslušný súd na súdne konanie o predmetnom návrhu navrhovateľa (otca dieťaťa) vo veci samej, • t. j. keď Okresný súd Vranov nad Topľou koná, prejednáva predmetnú vec starostlivosti   súdu   o   maloletých   a   rozhodol   o   ustanovení   kolízneho   opatrovníka   ako nelegitímny   -   miestne   nepríslušný   súd   na   súdne   konanie   o   predmetnom   návrhu navrhovateľa (otca dieťaťa) na predbežné opatrenie, t. j. ako miestne nepríslušný súd aj na súdne konanie vo veci samej, keďže miestna príslušnosť súdu na súdne konanie o návrhu na nariadenie predbežné opatrenia sa spravuje miestnou príslušnosťou súdu na súdne konanie vo veci samej, a to na základe okolností v čase začatia súdneho konania (§ 74 ods. 2 prvá veta   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   spojitosti   s   §   11   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku).

Z   uvedeného   dôvodu   je   povinnosťou   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   podľa § 109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   prerušiť   súdne   konanie   začaté na základe návrhu navrhovateľa (otca dieťaťa) vo veci samej doručenom Okresnému súdu Bratislava V dňa 24. 04. 2012, keďže v dovolacom súdnom konaní na Najvyššom súde SR sa rieši otázka (podmienka súdneho konania – miestna príslušnosť súdu na súdne konanie vo veci samej), od ktorej závisí rozhodnutie okresného súdu a okresný súd nie je oprávnený túto otázku riešiť.»

Sťažovatelia zároveň žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 55 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietajú   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv postupom najvyššieho súdu v konaní o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktoré podal sťažovateľ na najvyššom súde, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd sťažovateľovi pri podaní dovolania nevydal potvrdenie o prijatí a pridelení veci podľa § 51 ods. 1 a 9 zákona   o   súdoch   a   vo   veci   bol   nečinný,   pretože   nekonal   a   o   dovolaní   sťažovateľa nerozhodol v zákonom ustanovenej 6-mesačnej lehote.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľov o tom, že najvyšší súd sťažovateľovi pri podaní dovolania nevydal potvrdenie o prevzatí a pridelení veci, ústavný súd uvádza, že v zmysle § 240 ods. 1 OSP sa dovolanie podáva na súde, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. Súd prvého stupňa po vykonaní procesných úkonov podľa § 241 ods. 3 a 4 OSP, ktoré majú prípravný   charakter,   predloží   dovolanie   spolu   so   súdnym   spisom   dovolaciemu   súdu. V prvom stupni vo veci sťažovateľov rozhodoval Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“), preto v zmysle citovaných ustanovení mal sťažovateľ podať dovolanie na okresnom súde. Vzhľadom na to, že sťažovateľ podal dovolanie najvyššiemu súdu, tento musel podanie sťažovateľa postúpiť okresnému súdu. Z uvedeného dôvodu nebolo možné potvrdenie o prevzatí a pridelení veci sťažovateľovi vydať (I. ÚS 61/2013).

O zjavne neopodstatnenú   sťažnosť ide   vtedy,   keď namietaným postupom   orgánu štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   názoru   ústavného súdu   postupoval   v   tomto   prípade   najvyšší   súd   v   súlade s právnymi   normami   upravujúcimi   dovolacie   konanie   (resp.   podanie   dovolania,   pozn.), a preto   postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   nevydal   sťažovateľovi   potvrdenie   o   prevzatí a pridelení veci, nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľov   o   porušení   ich   základných   a   iných   práv nečinnosťou, resp. nekonaním najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorý podľa tvrdenia sťažovateľa   o   jeho   dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu   nerozhodol   v   zákonom ustanovenej   6-mesačnej   lehote,   ústavný   súd   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru,   ktorej súčasťou je aj právny názor, podľa ktorého jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 381/2012 z 28. februára 2013, ktoré si ústavný súd zabezpečil v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti, ústavný súd zistil,   že   najvyšší   súd   o   dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   rozhodol 28. februára 2013, teda 4 mesiace po podaní dovolania sťažovateľom (22. októbra 2012, pozn.), o čom bol sťažovateľ vyrozumený aj listom sp. zn. Spr 232/2013 z 8. marca 2013, ktorým predsedníčka občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sťažovateľovi oznámila, že jeho sťažnosť na prieťahy v štyroch konaniach vedených najvyšším súdom (sťažnosť sa týkala   aj   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   2   Cdo   381/2012,   pozn.)   vyhodnotila   ako neopodstatnenú.

V   danom   prípade   aj   keď   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   nebola predmetná vec sťažovateľov právoplatne skončená, najvyšší súd už vo veci sťažovateľov meritórne   rozhodol,   čím   odstránil   ich   právnu   neistotu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo   381/2012   z   28.   februára   bolo   okresnému   súdu   doručené   8.   apríla   2013, okresný súd zabezpečil jeho doručenie sťažovateľovi, a to 25. apríla 2013. Táto skutočnosť v   zásade   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľov   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013