znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 285/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H.,G., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., G., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob/116/2011 z 28. februára 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 12 Cb/54/2009 z 8. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie   základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“ ) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 31 Cob/116/2011 z 28. februára 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Cb/54/2009 z 8. februára 2011.

2.   Sťažovateľ   zo   svojho   uhlu   pohľadu   opísal   skutkový   a právny   stav   danej   veci a poukázal na niektoré súdne rozhodnutia. V podstatnom uviedol: „Napadnuté uznesenie (správne má byť napadnutý rozsudok, pozn.) Krajského Trnava 31 Cob/116/2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Galante považujem za nezákonné z dôvodov uvedených v žalobe,   prednesených   na   verejnom   pojednávaní,   odvolaní   a   doplnení   odvolania.   V napadnutom uznesení absentuje značná časť právnej argumentácie prednesených verbálne navrhovateľom ako aj jeho právnym zástupcom na pojednávaní dňa 15. 10. 2009. V zmysle zákona   ako   aj   zaužívanej   judikatúry   ÚS-SR   a   ESĽP,   uznesenie   v ktorom   absentuje vyslovená   alebo   napísaná   právna   argumentácia   účastníkov   konania   treba   považovať   v zmysle vyššie uvedeného za uznesenie nezákonné. Už táto skutočnosť zakladá arbitrárnosť uznesenia, nakoľko navrhovateľovi neodkryli všetky súvislosti, nedá sa z nich pochopiť, prečo   súd   zamietol   žalobu.   V   odôvodnení   bola   navrhovateľom   dostatočne   právne preukázaná absencia právnej subjektivity odporcu ako aj dostatočne preukázaný naliehavý právny záujem navrhovateľa. V uznesení absentujú nasledovné právne skutočnosti (7), ktoré boli na pojednávaní súčasťou právnej argumentácie navrhovateľa, pričom na vyslovenie neplatnosti úverovej zmluvy postačuje aj jeden z nich...“

3. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod. sp. zn. 31 Cob/116/2011, zo dňa 28. 02. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 12 Cb/54/2009, zo dňa 08. 02. 2011 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. l Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. 31 Cob/116/2011, zo dňa

28. 02. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 12 Cb/54/2009, zo dňa 08. 02. 2011 porušené bolo.

3. Sťažovateľ rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 31 Cob/116/2011, zo dňa 28. 02. 2012 v zmysle čl.6/1 Dohovoru bol diskriminovaný.

3. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácií Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   platnom   znení, Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 31 Cob/116/2012, zo dňa 28. 02. 2012 zrušuje.

4.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.,   zákona   o   organizácií Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Krajskému súdu Trnava vec sp. zn. 31 Cob/116/2012, zo dňa 28. 02. 2012 na ďalšie konanie.“

II.

4.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s   právnym   poriadkom   ochranu   nepožíva...   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Cb/54/2009   a jeho   rozsudkom z 8. februára 2011, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.   31   Cob/116/2011   a jeho   rozsudkom   z   28.   februára   2012   boli   porušené   jeho v sťažnosti označené práva (bod 1).

8.   Ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ predmetnou   sťažnosťou   najprv napadol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/54/2009 a aj jeho rozsudok z 8. februára 2011. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 31 Cob/116/2011 z 28. februára 2012. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   31   Cob/116/2011 z 28. februára 2012, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia. Krajskému súdu v podstatnom vytýkal arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 31 Cob/116/2011 z 28. februára 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku   krajského súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol:

„...   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   v dostatočnom   rozsahu,   vykonané dôkazy   logicky   a   vecne   správne   vyhodnotil,   pričom   sa   vysporiadal   s   celým   rozsahom argumentácie žalobcu, a v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré, skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých, dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil.

Z   obsahu   odvolania   nie   je   odvolaciemu   súdu   zrejmé,   absenciu   ktorej   časti   jeho argumentácie   zo   dňa   18.   1.   2011   v   odôvodnení   rozhodnutia   mal   žalobca   na   mysli, všeobecne však možno konštatovať, že úlohou súdu nie je doslovné - otrocké opísanie, všetkých prednesov účastníka v konaní, ale vystihnutie podstaty jeho právnej či skutkovej argumentácie, s ktorou je potrebné sa v rámci posudzovania návrhu vysporiadať... Zmluva o úvere aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu je v časti označenia zmluvných strán určitou, dostatočne identifikujúcou poskytovateľa úveru i subjekt klienta a nie sú tu žiadne skutočnosti dôvodne spochybňujúce existenciu oprávnenia Z. F. konať v mene   S.,   ktorá   bola   v   konaní   preukázaná   dokladmi   a   internými   predpismi   organizácie predloženými   žalovaným.   Neplatnosť   zmluvy   nemôže   spôsobovať   nedostatok   úpravy označenej   peňažnej   meny   na   základe   spoločenských   zmien   v   neskoršom   období,   ani prípadné odlišné rozhodnutia súdov v obdobných veciach, pričom však v súvislosti s tým je potrebné uviesť, že v tomto konaní to bol žalovaný, ktorý na podporu svojich stanovísk predložil   súdu   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   riešiace   ako   otázku   predbežnú   otázku oprávnenia konať v mene S. v úverových veciach v období totožnom s obdobím uzavretia predmetnej úverovej zmluvy.

Nakoľko odvolací súd v postupe súdu prvého stupňa a jeho rozhodnutí nezistil ani žiadne   skutočnosti   spôsobujúce   nepredvídateľnosť   rozsudku,   s   právnym   názorom   súdu prvého stupňa a dôvodmi jeho rozhodnutia sa v celom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.“

13. Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   (a   v jeho   rozsahu   tiež   prvostupňové rozhodnutie,   keďže   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom,   pozn.)   obsahuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

15.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 31 Cob/116/2011 z 28. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   odvolacie   závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci, pozn.),   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17.   Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy   len   z dôvodu   svojvoľnosti   a   arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozhodnutia krajského   súdu,   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa osobitne   uvedeným článkom ústavy, ktorý mal byť podľa neho taktiež porušený. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

18. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

19.   Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   aj   v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

20.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012