znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 285/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť doc. Mgr. I. V., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4 GPt 46/07-19 zo 14. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. Mgr. I. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená sťažnosť doc. Mgr. I. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   oznámením   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/4 GPt 46/07-19 zo 14. mája 2010 (ďalej aj „oznámenie zo 14. mája 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako poškodený 2. októbra 2003 Okresnej prokuratúre Bratislava IV oznámil skutočnosti nasvedčujúce tomu, že konaním súdneho exekútora mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1   Trestného   zákona   účinného   do 31. decembra   2004   tým,   že   súdny   exekútor   v   rozpore   so   zákonom   Národnej   rady č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v   platnom   znení   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“) vykonával exekúciu   bez udelenia poverenia na jej vykonanie a nad rozsah rozhodnutia, ktoré malo byť podkladom pre jej vykonanie.

Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) ČVS: ORP-193/3-OSV-B1-20 z 25. októbra 2004 bolo v uvedenej veci začaté trestné   stíhanie.   Okresné   riaditeľstvo   uznesením   ČVS:   ORP-193/2004   z   25.   mája   2006 (ďalej len „uznesenie z 25. mája 2006“) trestné stíhanie v uvedenej veci zastavilo z dôvodu premlčania trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Proti uzneseniu z 25. mája 2006 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 4 Pv 1151/04-42 zo 14. júla 2006 (ďalej len   „uznesenie   zo   14.   júla   2006“)   zamietnutá   s   odôvodnením,   podľa   ktorého „aj   keby trestný   čin   nebol   premlčaný,   zo   stanoviska   Ministerstva   spravodlivosti   SR   vyplýva,   že exekútor postupoval zákonne“.

Sťažovateľ   sa   podnetom   zo   14.   augusta   2006   podľa   ustanovenia   §   31   zákona č. 153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“)   domáhal   preskúmania   uznesenia   okresnej   prokuratúry   zo   14.   júla   2006 Krajskou prokuratúrou v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“). Krajská prokuratúra listom č. k. 2 KPt 534/06-15 z 22. septembra 2006 sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet nie je dôvodný a v rámci odôvodnenia tohto záveru uviedla, že „trestný čin síce premlčaný nebol, ale opäť sa odvolala na stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR, z ktorého vyplýva zákonnosť postupu exekútora“.

Sťažovateľ následne požiadal opakovaným podnetom zo 7. marca 2007 generálnu prokuratúru   o   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   jeho   podnetu   zo   14.   augusta   2006 krajskou prokuratúrou. Generálna prokuratúra v liste č. k. IV/4 GPt 46/07-6 z 18. mája 2007 sťažovateľovi oznámila, že „jeho podnet bol vybavený zákonne, pričom potvrdila záver KP BA,   že   trestný   čin   nebol   premlčaný,   s   odvolaním   sa   stanovisko   Ministerstva spravodlivosti SR však opäť označila postup exekútora za zákonný“.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 28. januára 2010 uznesením č. k. 20   CoE   185/2009-286   (ďalej   len   „uznesenie   z   28.   januára   2010“)   zrušil   uznesenie Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. Er 721/97-272 zo 17. marca 2009,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľa   na   zastavenie   exekúcie   zamietnutý,   pričom v odôvodnení uvedeného uznesenia sa krajský súd „v plnom rozsahu stotožnil s tvrdeniami sťažovateľa o nezákonností exekúcie“.

Vzhľadom na to, že uznesením krajského súdu z 28. januára 2010 „bol autoritatívne vyvrátený   záver   Ministerstva   spravodlivosti   SR   o   zákonnosti   exekúcie“, sťažovateľ podal generálnej   prokuratúre   ďalší   opakovaný   podnet,   pretože   uvedené uznesenie   považoval   za   novú   skutočnosť   zakladajúcu   oprávnenie   na   jeho   podanie. Generálna prokuratúra sa však podľa sťažovateľa jeho podnetom odmietla zaoberať, keďže mu listom č. k. IV/4 GPt 46/07 19 zo 14. mája 2010 oznámila, že „nezistila ani po vydaní súdneho rozhodnutia také skutočnosti ktoré by mali za následok zmenu stanoviska“, a ďalší opakovaný podnet odložila „aj s poukazom na stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR“.

Pri   vybavovaní   podnetu   sťažovateľa   sa   krajská   prokuratúra,   ako   aj   generálna prokuratúra   odvolávali   na   stanovisko   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“),   v   ktorom   mala   byť   skonštatovaná   zákonnosť postupu   súdneho   exekútora   pri   vykonávaní   exekúcie   proti   sťažovateľovi.   Uznesením krajského súdu z 28. januára 2010 boli „všetky výhrady sťažovateľa voči postupu exekútora v   plnom   rozsahu   potvrdené   a   bola   výslovne   skonštatované,   že   exekúcia   mala   byť zastavená“. Orgány činné v trestnom konaní v predmetnej veci neboli podľa sťažovateľa viazané   stanoviskom   ministerstva   spravodlivosti,   ale   až   uznesením   krajského   súdu z 28. januára 2010.

Podľa sťažovateľa je uznesenie krajského súdu z 28. januára 2010, v ktorom bola skonštatovaná nezákonnosť postupu súdneho exekútora, nepochybne novou skutočnosťou, ktorá podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre „zakladá sťažovateľovi právo na podanie ďalšieho   opakovaného   podnetu   a   GP   SR   má   povinnosť   tento   podnet   riadne   prešetriť a vybaviť“. Keďže   sa   generálna   prokuratúra   odmietla   ďalším   opakovaným   podnetom sťažovateľa zaoberať, došlo v jeho prípade z jej strany k „odopretiu spravodlivosti“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „postupom Generálnej prokuratúry SR pri vybavovaní ďalšieho opakovaného podnetu zo dňa 18. 03. 2010, sp. zn. IV/4 GPt 46/07 porušené bolo“, zruší oznámenie generálnej prokuratúry zo 14. mája 2010, vec vráti na ďalšie konanie, zakáže generálnej prokuratúre pokračovať v porušovaní jeho základného práva a zaviaže ju vybaviť jeho opakovaný podnet z 18. marca 2010 a zároveň mu prizná náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho ďalšieho opakovaného podnetu   z   18.   marca   2010.   K   porušeniu   uvedeného   základného   práva   malo   podľa sťažovateľa   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   generálna   prokuratúra   sa   odmietla   ďalším   jeho opakovaným podnetom zaoberať napriek tomu, že existoval dôvod na jeho podanie, a síce uznesenie krajského súdu z 28. januára 2010, v rámci odôvodnenia ktorého bola krajským súdom   konštatovaná   nezákonnosť   postupu   súdneho   exekútora   v   exekučnom   konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. E 328/97.

Podľa   zistenia   ústavného súdu   generálna prokuratúra na ďalší   opakovaný podnet sťažovateľa z 18. marca 2010 (doručený jej 31. marca 2010) odpovedala oznámením zo 14. mája 2010, v ktorom uviedla: „Generálna prokuratúra SR na podklade Vášho podania zo dňa 31. 3. 2010 opakovane preskúmala obsah dozorového spisu sp. zn. IV/4 GPt 46/07. Podanie   zo   dňa   31.   3.   2010   bolo   z   hľadiska   obsahu   (§   62   odsek   1   Trestného poriadku) vyhodnotené ako ďalší opakovaný podnet podľa § 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, pričom novou skutočnosťou má byť vydanie uznesenia Krajského súdu v Bratislave   zo   dňa   28.   1.   2010   sp.   zn.   20   CoE   185/2009-286,   v   ktorom   mala   byť konštatovaná nezákonnosť postupu súdneho exekútora v celom rozsahu.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Generálna prokuratúra SR nezistila ani po   vydaní   súdneho   rozhodnutia   také   skutočnosti,   ktoré   by   mali   za   následok zmenu stanoviska tak ako bolo prezentované vo vybavení zo dňa 18. 5. 2007 pod sp. zn. IV/4 GPt   46/07-6   a   preto   Váš   ďalší   opakovaný   podnet   ako   nedôvodný   odkladám   aj s poukazom na stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR.“

Generálna   prokuratúra   sa   v   oznámení   z   18.   mája   2007   (označenom   ako upovedomenie o vybavení podnetu z 9. marca 2007), na ktoré poukazuje aj v oznámení zo 14.   mája 2010,   stotožnila   nielen   so   záverom   týkajúcim   sa   zákonnosti   postupu   súdneho exekútora   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   EX   328/97   v   súlade   so stanoviskom ministerstva spravodlivosti, ale predovšetkým poukázala na správnosť záverov krajskej   prokuratúry,   ktorá   pri   preskúmaní   zákonnosti   postupu   a   uznesenia   okresnej prokuratúry zo 14. júla 2006 uviedla, že sa stotožnila s rozhodnutím okresnej prokuratúry „najmä pre absenciu úmyslu na strane súdneho exekútora ako aj vzhľadom na absenciu spoločenskej   nebezpečnosti   jeho   konania“. Následne   v   uvedenom   oznámení   generálna prokuratúra   aj   špecifikovala   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zneužívania právomoci   verejného   činiteľa   a   osobitne   zdôraznila   subjektívnu   stránku   tohto   trestného činu, ktorá musí byť naplnená.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia orgánov verejnej moci za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a   právne   skutočnosti   (mutatis mutandis IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Záver generálnej prokuratúry, podľa   ktorého samotné konštatovanie nezákonného postupu   súdneho   exekútora   v   exekučnom   konaní   v   rámci   odôvodnenia   rozhodnutia všeobecného súdu ešte nie je dôvodom na začatie trestného stíhania proti nemu, nemožno podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   svojvoľný   alebo   arbitrárny,   a   ani   samotná nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu nie je dôvodom na vyslovenie porušenia ním v sťažnosti označeného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že aj keď sťažovateľ nemá nárok na to, aby orgány činné v trestnom konaní začali trestné stíhanie proti konkrétnej osobe, táto skutočnosť však nijako nemá vplyv na jeho právo na uplatnenie jeho nárokov vyplývajúcich zo   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010