znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 285/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namietal   porušenie   základných   práv   zaručených   v čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 3   a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 178/2005 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 41/07 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 176/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. novembra   2008   doručená   sťažnosť   K.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   základných   práv   zaručených   v čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 3   a čl. 149   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   178/2005   v spojení   s postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Co 41/07 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 176/2008.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že návrhom doručeným okresnému súdu 7. júla 2005 žiadal, aby súd zaviazal odporcov (Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Národnú banku Slovenska) na náhradu škody v sume 873 486 Sk s príslušenstvom spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátu podľa § 18 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím   orgánov   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Svoj   návrh odôvodnil   tým,   že   mu   vznikla   škoda   tak,   že   jeho   vložené   finančné   prostriedky   do nebankového subjektu B., s. r. o., neboli primerane a dostatočne ochraňované.

Okresný súd rozsudkom z 30. októbra 2006 návrh žalobcu (sťažovateľa) zamietol, toto rozhodnutie krajský súd po sťažovateľom podanom odvolaní potvrdil rozsudkom zo 7. februára 2008. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením z 5. augusta 2008 odmietol.

3. So závermi, ku ktorým dospeli uvedené súdy, sťažovateľ nesúhlasí a tvrdí, že odporcovia „... v zmysle im zverených kompetencií v oblasti kontroly nepodnikli kroky na zamedzenie činnosti nebankových subjektov. Sťažovateľovi vznikla škoda celkom vo výške 873.486,-   Sk,   ktorá   pozostáva   zo   sumy   400.000,-   Sk,   ktoré...   vložil   ako   vklad   do nebankového subjektu a zo sumy 473.486,- Sk zhodnotenia vkladu sťažovateľa teda ušlého zisku. Sťažovateľ sa domnieva, že bolo porušené jeho ústavné právo zakotvené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky....

Sťažovateľ sa domáha, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900.000,- Sk a to z toho dôvodu, že v súdnom konaní si uplatňoval zaplatenie sumy 873.486,- Sk s príslušenstvom.“.

4. Keďže takýmto postupom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv, domáha sa, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo K. P. zakotvené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava I v konaní č. k. 10 C 178/2005, Krajským súdom Bratislava v konaní 6 Co 41/07 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní 5 Cdo 176/2008 porušené bolo.

K. P. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 900.000,- Sk, ktoré sú povinní Okresný   súd   Bratislava   1,   Krajský   súd   Bratislava,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky povinní   K.   P.   podľa   miery   zavinenia   určenej   súdom   uhradiť   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd Bratislava 1, Krajský súd Bratislava, Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní K. P. uhradiť trovy právneho zastúpenia 6.728,- Sk právnej zástupkyne JUDr. D. Š.  ...   podľa   miery   zavinenia   určenej   súdom   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti rozhodnutia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl. 149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

K napadnutému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 178/2005

5.   V čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená,   že ústavný   súd   môže   konať   o namietanom   porušení   práv   sťažovateľa   a vecne   sa   zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

6. Pokiaľ ide   o napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 10 C 178/2005 (a jeho rozsudok z 30. októbra 2006, pozn.), ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie (čo   sťažovateľ   aj   využil),   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   bolo   potrebné   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7.   V závere   ústavný   súd   v súvislosti   s napadnutým   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 10 C 178/2005 (a jeho rozsudkom z 30.   októbra 2006) poukazuje na závery v bodoch 13 až 18 odôvodnenia, ktoré sú použiteľné aj pre postup (rozhodnutie) okresného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 149 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 41/07 a jeho rozsudkom zo 7. februára 2008 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 176/2008 a jeho uznesením z 5. augusta 2008

8.   O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

9. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

10. Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, v sťažnosti (a v navrhovanom petite) namietal iba porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 149 ústavy.

V súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   149   ústavy   ústavný   súd   bez   potreby podrobnejšej   argumentácie   poukazuje   na   skutočnosť,   že   nezistil   (a sťažovateľ   ju   ani neuvádza)   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   označeným   článkom   ústavy   a sťažovateľom namietanými skutočnosťami.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 (ods. 1 a 2) až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy.

11. Napriek uvedenému (bod 9 a 10) ústavný súd posúdil namietané rozhodnutia krajského (okresného) súdu v širších súvislostiach (t. j. nad rámec konkrétne označených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 149 ústavy), rešpektujúc pritom skutočnosť, že podstatou sťažnosti   je   nesúhlas sťažovateľa   s právnym   názorom   krajského   (okresného)   súdu,   teda s jeho   interpretáciou   príslušných   zákonných   ustanovení,   hodnotením   skutkového   stavu a vysloveným   právnym   názorom   vo veci   sťažovateľa.   Pokiaľ   však   ide   o rozhodnutie najvyššieho súdu (uznesenie o odmietnutí dovolania), k tomuto sa sťažovateľ z hľadiska namietaných dôvodov konkrétne nevyjadril, čo spolu s nedostatkom nesprávneho označenia príslušných článkov ústavy (čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 149 ústavy), ktoré mali byť podľa sťažovateľa porušené v jeho prípade, má za následok odmietnutie tejto časti sťažnosti (teda   vo   vzťahu   k uzneseniu   najvyššieho   súdu),   pretože   niet   žiadnej   súvislosti   medzi sťažovateľom označenými článkami ústavy a namietaným uznesením najvyššieho súdu, ako zjavne neopodstatnenej.

12. Z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   zo 7.   februára   2008 (ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie okresného súdu) potom, ako krajský súd popísal doterajší priebeh súdneho konania, vyplýva, že „...V prejednávanej veci je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že nie je daná zodpovednosť žalovanej za škodu, ktorá žalobcovi vznikla tým, že spoločnosť B., spol. s r. o. nesplnila svoj záväzok vyplývajúci zo zmlúv o tichom spoločenstve, ktoré s ňou žalobca uzavrel. V konaní nebol preukázaný   nesprávny   úradný   postup   žalovanej   ako   jedna   z   podmienok   vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 18 zák. č. 58/1969 Zb. V súvislosti s uzatvorením predmetných zmlúv o tichom spoločenstve ani jeden zo štátnych orgánov zastupujúcich žalovanú nevykonával žiadnu činnosť spojenú s výkonom jeho právomoci a nemohol teda porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre jeho konanie, resp. nemohol porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov jeho činnosti. Žalobca uzavrel s nebankovým subjektom predmetné zmluvy o tichom spoločenstve v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Išlo tu teda o dvojstranný právny úkon, ktorý vznikol ako   dôsledok   vzájomných   a   zhodných   prejavov   slobodnej   a   vážnej   vôle,   ktorá   bola prejavená určite a zrozumiteľne ( § 37 ods. 1 Obč. zák. ). Na základe týchto zmlúv vznikol medzi žalobcom a spoločnosťou B., spol. s r. o. súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát zastúpený ministerstvami financií a vnútra nemohol zasahovať. Tu platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( čl. 2 ods. 2 Ústavy SR ). Štát mal v zmysle zák. č. 385/1999 Z. z. kompetenciu vykonávať   dohľad   a   v   rámci   neho   ukladať   sankcie   správcovským   a   investičným spoločnostiam,   investičným   fondom,   depozitárom,   núteným   správcom   a   likvidátorom v prípade kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však zo strany spoločnosti B., spol. s r. o. nejednalo o kolektívne investovanie, pretože táto obchodná spoločnosť nevykonávala činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená vykonávať investičná alebo, správcovská spoločnosť, resp. investičný fond.

Štát   neporušil   ani   všeobecnú   prevenčnú   povinnosť   zakotvenú   v   §   415   Obč.   zák. a preto   nezodpovedá   za   škodu   podľa   §   420   Obč.   zák.   Štát   nemohol   zasahovať   do súkromnoprávneho vzťahu, ktorý vznikol medzi žalobcom a spoločnosťou B., spol. s r. o. na základe zmlúv o tichom spoločenstve. Nemožno mu preto vytýkať, že si nepočínal tak, aby žalobcovi nevznikla škoda. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v súkromnoprávnom styku je   každý   povinný   zachovávať   s   ohľadom   na   konkrétne   podmienky   vždy   taký   stupeň pozornosti a bedlivosti, ktorý je spôsobilý zabrániť vzniku škody. Žalobca túto povinnosť zanedbal.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 O. s. p....“.

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

14.   V súvislosti   s namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   (a   jeho   prepojením   na odôvodnenie   prvostupňového   rozhodnutia)   aj   rozsudku   okresného   súdu   ústavný   súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je   v   právomoci všeobecných súdov.

15.   V danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnutý   postup   a rozhodnutie krajského súdu zo 7. februára 2008 boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nemôže   byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami účastníka konania.

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, Obchodného zákonníka, ako aj Občianskeho zákonníka je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

17.   V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

18. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   ďalších   návrhov   sťažovateľa   (priznanie   finančného   zadosťučinenia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009