znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 285/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 96/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M.   o dm i e ta ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2008 doručená sťažnosť V. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 96/07.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/07 z 23. júla 2007 bol sťažovateľ podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   súvisiacich   s jeho osobnou slobodou tým, že okresný súd v konaní v predmetnej veci nepostupoval v súlade s označenými   ustanoveniami   dohovoru   a ústavy,   a ďalej   uvádza,   že   „Do   §   408   ods.   1 Trestného poriadku sa premieta zásada rýchlosti trestného konania, do ktorého patrí aj vykonávacie konanie. Predmetné konanie jednoznačne súdu ukladá povinnosť, ihneď po tom, čo nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným rozsudok, ktorým sa má vykonať trest odňatia slobody, nariadiť výkon trestu odňatia slobody, no napriek tejto skutočnosti nastúpil   sťažovateľ   výkon   trestu   odňatia   slobody   až   po   takmer   štyroch   mesiacoch   od právoplatnosti   a vykonateľnosti   rozsudku,   ktorým   mu   bol   uložený   vyššie   uvedený nepodmienečný trest odňatia slobody, hoci v čase, keď nastúpil výkon trestu) už mohol mať uvedený trest takmer vykonaný“.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 96/2007 zo 7. januára 2008 „bol sťažovateľ podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 79 ods. 1 Trestného poriadku prepustený z väzby na slobodu, s tým, že po prepustení z väzby okamžite nastúpi výkon trestu vo veci )sp. zn. 5 T 68/07“. Sťažovateľ z dôvodu stretu výkonu väzby v inej trestnej veci a nariadeného výkonu trestu odňatia slobody na tento   nenastúpil   a v sťažnosti   namietol,   že „Trestný   poriadok   v   §   408   ods.   1   písm.   a) nerozlišuje medzi väzbou, ktorá bola uvalená vo veci, v ktorej súd rozhodol o uložení trestu alebo   o väzbu   v inej   trestnej   veci.   Preto   konštatovanie   súdu   o kolízii   výkonu   väzby s výkonom trestu nemá oporu v zákone. V prípade,ak ide o väzbu v inej trestnej veci, súd je povinný   ihneď   rozhodnúť   o prepustení   z väzby   a zároveň   nariadiť   výkon   trestu   odňatia slobody“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti následne poukázal na to, že v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 T 96/2007, v ktorej bola na neho 12. októbra 2007 podaná obžaloba pre spolupáchateľstvo prečinu výtržníctva podľa § 20 a § 364 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a spolupáchateľstvo prečinu ublíženia na zdraví podľa § 20 a § 156 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, bol vydaný 19. októbra 2007 trestný rozkaz, ktorým bol uznaný za vinného. Sťažovateľ následne argumentoval, že tým došlo k porušeniu zásad ukladania súhrnného trestu: „Podľa   právnej praxe   skorší   odsudzujúci rozsudok za iný   trestný   čin páchateľa   musí   byť   právoplatný.   Táto   zásada   bola   podľa   sťažovateľa   v tomto   konaní porušená. Skorší rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 5T 68/2007 zo dňa 08.10.2007, ktorým   bol   sťažovateľ   odsúdený   k nepodmienečnému   trestu   odňatia   slobody   v trvaní   4 mesiacov, ku dňu 19. 10.2007 ešte nenadobudol právoplatnosť.“

Sťažovateľ taktiež konštatoval, že napriek jeho opätovným žiadostiam o nariadenie hlavného   pojednávania   vznikajú   prieťahy   v konaní,   pretože   „Do   dnešného   dňa   nebolo v predmetnej   trestnej   veci   vytýčené   hlavné   pojednávanie“, pričom   podľa   jeho   názoru „doručovanie súdnych písomností spoluobvineným nemôže byť v jeho prípade, keď sa už od 23.07.   2007   nachádzal   vo   vyšetrovacej   väzbe,   dôvodom   na   nevytýčenie   hlavného pojednávania“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Základné právo V. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo V. M. na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základné   právo   V.   M.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, bolo porušené konaním Okresného súdu Košice I, vo veci vedenej pod sp. zn. 4 T 96/2007“. 2. Ústavný   súd   SR prikazuje Okresnému súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 T 96/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000,- Sk, ktoré mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný zaplatiť V. M. trovy právneho zastúpenia v sume 7939,-Sk na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. T., advokáta so sídlom K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu“.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podstatou námietok sťažovateľa je posúdenie legality procesného postupu okresného súdu proti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľ. Túto skutočnosť vníma sťažovateľ ako porušenie svojich označených práv.

Sťažovateľ v obsahu svojej sťažnosti poukazoval na údajnú protizákonnosť postupu konajúceho všeobecného súdu, ako aj na nevysporiadanie sa okresného súdu s niektorými skutkovými okolnosťami prípadu (namietaná protizákonnosť konštatovania súdu o kolízii väzby s výkonom trestu).

Vo väzbe na sťažovateľovu argumentáciu o údajných dôvodoch porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu je na tomto mieste potrebné poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu, ktorá ustanovuje, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlúčiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti   a jej   prílohami   zistil,   že v okolnostiach   prípadu   neboli   splnené   podmienky   na   vyslovenie   porušenia   označeného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   o občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V takto ústavne koncipovanom princípe subsidiarity má základ aj rozsah pôsobnosti ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   ústavným   a základným   právam   a slobodám. Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 4 T 96/07, odmietol s poukazom na skutočnosť, že ústavný súd nie je oprávnený konať o sťažnosti, ktorou fyzická osoba alebo právnická osoba namieta porušenie svojich základných práv a slobôd, ak o ochrane týchto práv je oprávnený rozhodovať všeobecný súd. Uvedenou námietkou porušenia práva v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy sa tak ústavný súd nezaoberal, keďže mu v tom bránili princípy sebaobmedzenia a subsidiarity, keď o veci ešte stále koná príslušný okresný súd a po jeho rozhodnutí môže konať aj odvolací či dovolací súd.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (mutatis mutandis IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).Ústavný súd   v súvislosti   s hodnotením   efektívnosti   postupu   okresného súdu   v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad, pretože celková dĺžka konania pred konajúcim súdom je primeraná faktickej a právnej zložitosti veci (súbeh viacerých trestných činov spáchaných vo forme spolupáchateľstva, vyhýbanie sa spoluobvinených úkonom trestného konania), pričom súd uskutočňuje procesné úkony smerujúce k meritórnemu ukončeniu veci.

Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavný súd pripomína, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2   ústavy,   nevyslovil   porušenie   základného práva   zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01,   I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný   súd   sa   po   oboznámení sa   s obsahom   sťažnosti   a   jej   prílohami prikláňa k záveru,   že   v okolnostiach   prípadu   neboli   splnené   podmienky   na   vyslovenie   porušenia označených základných práv a postup konajúceho súdu pokladá za zákonný a dôvodný.

Vychádzajúc   z týchto   faktov   ústavný   súd   napokon   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008