SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 284/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. FelixomNeupauerom, FELIX NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 64 Er 1481/2015-68,Ex 2219/15 z 9. februára 2016 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnostio d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2016doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 64 Er 1481/2015-68, Ex 2219/15 z 9. februára 2016 (ďalej aj„uznesenie okresného súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v postavení povinnejúčastníčkou exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 64 Er 1481/2015a povereným súdnym exekútorom ⬛⬛⬛⬛ pod č. Ex 2219/15 o vymoženiepohľadávky oprávneného vo výške 358 818,49 € s príslušenstvom.
Sťažovateľke bolo 3. decembra 2015 doručené upovedomenie o začatí exekúciea v zákonnej lehote 16. decembra 2015 sťažovateľka doručila súdnemu exekútorovinámietky proti exekúcii a trovám exekúcie, ktoré súdny exekútor v deň, kedy mu bolidoručené, postúpil okresnému súdu. Okresný súd o námietkach sťažovateľky rozhodolprostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesením z 18. decembra 2015 tak, ženámietky sťažovateľky zamietol.
Sťažovateľka v zákonnej lehote 13. januára 2016 podala okresnému súdu odvolanieproti jeho uzneseniu z 18. decembra 2015 vydanému vyšším súdnym úradníkoma 15. januára 2016 doručila súdnemu exekútorovi návrh na zastavenie a odklad exekúcie.
Okresný súd napadnutým uznesením z 9. februára 2016 (rozhodujúc zákonnýmsudcom) zamietol námietky sťažovateľky proti exekúcii, námietky proti trovám exekúciea návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie a nepovolil odklad exekúcie.
Podľa sťažovateľky k porušeniu ňou označených práv napadnutým uznesenímokresného súdu došlo tým, že okresný súd ani súdny exekútor jej nedoručovali vyjadrenieoprávneného k jej námietkam proti exekúcii a trovám exekúcie (doručené okresnému súdu16. decembra 2015) a vyjadrenie oprávneného k jej návrhu na zastavenie a odklad exekúcie(doručené okresnému súdu 2. februára 2016), a tým nemala možnosť sa s týmitovyjadreniami oboznámiť a zaujať k nim stanovisko. Sťažovateľka vo svojej argumentáciipoukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)a aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Trančíkováproti Slovenskej republike, ktoré v nedoručení vyjadrenia protistrany účastníkovi konaniaustálili odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivé súdnekonanie. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj„expresnou“rýchlosťourozhodovania okresného súdu v danej exekučnej veci, ktorá (vzhľadom na neposkytnutiemožnosti sťažovateľke vyjadriť sa k vyjadreniam oprávneného, ako aj vzhľadom na podľasťažovateľky krátky čas na dôsledné posúdenie veci) bola na ujmu kvality rozhodnutíokresného súdu.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„I. Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 64 Er 1481/2015-68, Ex 2219/15 zo dňa 09.02.2016 vo výrokoch I., II. a IV. došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, a na spravodlivý súdny proces v zmysle článkov 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 64Er 1481/2015-68, Ex 2219/15 zo dňa 09.02,2016 vo výrokoch I., III. a IV. sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením okresného súdu vydaným v exekučnom konaní, ktorým bolizamietnuté jej námietky ako povinnej v exekučnom konaní proti exekúcii a trovám exekúciea zároveň bol zamietnutý aj jej návrh na zastavenie exekúcie a nebol povolený ňounavrhovaný odklad exekúcie.
Podľa čl. 36 ods. 1istiny a čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inomorgáne.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených právje preto potrebné posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva nasúdnu ochranu (čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomutoprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako ajkonkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje nakontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre posúdenieopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie okresného súdu.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv uznesením okresného súdu tým, že jejokresný súd (ani súdny exekútor) nedoručoval vyjadrenie oprávneného v exekúcii k jejnámietkam a vyjadrenie k jej návrhu na zastavenie a odklad exekúcie, ako aj neprimeranourýchlosťou rozhodovania okresného súdu na úkor kvality rozhodovania.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľka poukázala na judikatúrunajvyššieho súdu a aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike.Sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadne vecné argumenty, ktorými byspochybňovala samotnú ústavnú konformnosť záverov okresného súdu v napadnutomuznesení, a svoju argumentáciu obmedzila na tvrdené porušenie jej práv tým, že jej okresnýsúd (ani súdny exekútor) nedoručoval vyjadrenia oprávneného, a tým jej neumožnil vyjadriťsa k nim. Sťažovateľka v podstate namieta v celosti kvalitu uznesenia okresného súdu (bezkonkretizácie, v čom vidí jej vecnú nesprávnosť) vyvolanú podľa nej„expresnou“rýchlosťou rozhodovania okresného súdu v danej veci bez poskytnutia možnostisťažovateľke vyjadriť sa k vyjadreniam oprávneného.
Ústavný súd opakovane judikoval, že jedným z aspektov práva na spravodlivýproces, je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesnýchzáruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobnenapr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je,aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiťargumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporovýchkonaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahuuplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie je osobitným druhom občianskehosúdneho konania, v ktorom všeobecný súd už nerozhoduje o sporných nárokoch účastníkov,ale v rámci svojich rozhodovacích právomocí len posudzuje splnenie podmienok pre nútenývýkon exekučného titulu, ktorým bolo v danom prípade právoplatné súdne rozhodnutieo povinnosti sťažovateľky. Exekučné konanie už nie je sporovým konaním, ale ideo konanie, v ktorom sa realizuje nútený výkon v danom prípade už právoplatného súdnehorozhodnutia vydaného v sporovom konaní plne sa spravujúcom zásadou kontradiktórnostia rovnosti zbraní účastníkov. Zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní jev exekučnom konaní ako nesporovom konaní značne oslabená, a to osobitne ak exekučnýsúd (aj vzhľadom na obsah námietok sťažovateľky a jej návrh na zastavenie a odkladexekúcie) nevykonával žiadne dôkazy, nezisťoval žiadne nové skutočnosti a jehorozhodovacia činnosť sa obmedzila len na posúdenie materiálnej vykonateľnostiexekučného titulu. Preto pokiaľ sťažovateľka v podstatnej časti svojich námietok protiexekúcii, ako aj návrhu na zastavenie a odklad exekúcie namieta materiálnu vykonateľnosťexekučného titulu argumentujúc nesprávnymi závermi všeobecných súdov v samotnomsúdnom rozhodnutí, ktoré je exekučným titulom a nedostatočnou identifikáciousťažovateľky v exekučnom titule, a k týmto tvrdeniam sťažovateľky sa bez výzvyokresného súdu vyjadril povinný, v posudzovanom prípade neobstojí námietka sťažovateľkyo rozpornosti napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu s judikatúrou najvyššiehosúdu a ESĽP.
Ústavný súd napriek rozsahu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky pre účelyposúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie okresného súduz hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho meritórnych záverov a z hľadiska ich dostatočnéhoodôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označenýchpráv a konštatuje, že okresný súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťamirozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:
„Exekučné konanie prebieha na základe exekučného titulu – rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 25 Cb 234/2002-456 zo dňa 05. 09. 2014 v spojení rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 37/2015-507 zo dňa 23. 09. 2015, ktoré nadobudlo vo vyhovujúcej časti vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania Štátu právoplatnosť dňa 29. 10. 2015 a vykonateľnosť dňa 03. 11. 2015. Uvedeným rozhodnutím bola povinnému uložená povinnosť uhradiť pohľadávku v lehote 3 dní v sume 358.818,496, s 8,76 % úrokom z omeškania z istiny ročne od 23. 12. 2004 do 24. 9. 2008 a 14,50 % úrokom z omeškania z istiny ročne od 25. 09. 2008 do zaplatenia. Vymáhané pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu nebola doposiaľ uhradená. Exekučné konanie sa začalo dňa 16. 11. 2015 podaním návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.... Povinný spochybnil materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Podstatou jeho námietok je, že označenie povinného v exekučnom titule neobsahuje identifikačné číslo povinného, čo má za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti tohto exekučného titulu....
Označenie účastníkov v konaní, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 Cb/234/2002 (v ktorom bol vydaný exekučný titul) obsahovalo obchodné meno, právnu formu, sídlo účastníka konania, a identifikačné číslo. Takto boli účastníci označení aj v návrhu na vykonanie exekúcie. Vadou spočívajúcou v neoznačení odporcu (povinného) v prvostupňovom rozhodnutí identifikačným číslom, však nevznikajú pochybnosti, že subjekt, ktorému bola exekučným titulom uložená povinnosť, je totožný s povinným označeným v návrhu na vykonanie exekúcie, vo vydanom poverení súdnemu exekútorovi zo 26. 11. 2015 i v upovedomení o začatí exekúcie z 03. 12. 2015 a je vylúčená akákoľvek možnosť ich objektívnej zámeny s inými osobami. Zo samotnej skutočnosti, že za obchodným menom povinného nebolo v exekučnom titule uvedené identifikačné číslo povinného, nevyplýva, že by vznikli pochybnosti o jeho identifikácii. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 91/2012 zo dňa 28. júna 2012)....
V exekučnom konaní sa súd v rámci podaných námietok zaoberá takými okolnosťami, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a ktoré by mohli spôsobiť jeho nevykonateľnosť, bránili by jeho vymáhateľnosti, prípadne pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. Predmetom skúmania v tomto štádiu konania nie sú okolnosti, za ktorých došlo k vydaniu exekučného titulu a ktoré nastali ešte pred vznikom exekučného titulu, pričom v čase podania návrhu, na základe ktorého bol exekučný titul následne vydaný, ich povinný neuvádzal. Okolnosti, ku ktorým dôjde ešte pred vydaním exekučného titulu, zásadne nemožno uplatniť, pretože povinný ich mal namietať v pôvodnom konaní, v ktorom súd rozhoduje podľa stavu platného ku dňu vydania exekučného titulu. Ich relevancia sa končí vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stáva podkladom pre exekúciu. Inštitút námietok neslúži ako opravný prostriedok proti nesprávnym rozhodnutiam. Smeruje proti exekúcii, nie proti exekučnému titulu, resp. konaniu, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Súd skúma, či po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.
V časti námietok povinného, že zo strany súdu došlo k porušeniu zákona, nakoľko oba súdy vychádzali pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia prejednávanej veci, tieto povinný nijako nešpecifikoval akým spôsobom mali byť porušené práva povinného, ani nekonkretizoval, v čom spočívalo nesprávne právne posúdenia prejednávanej veci a svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal. Navyše uvedené skutočnosti namietané povinným nie je oprávnený skúmať súd v exekučnom konaní. Nie je v kompetencii súdu v exekučnom konaní posudzovať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, k tomuto rozhodnutiu mal možnosť povinný podať riadny opravný prostriedok príp. využiť ďalšie opravné prostriedky a týmto rozhodnutím je viazaný. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.“
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených právuznesením okresného súdu, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právnehodôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2016