SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 284/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Júliusom   Kvetánom,   Štefánikova   1519/17,   Humenné,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn.1 Co 63/2014 a jeho rozsudkom zo 4. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ podnikajúceho pod obchodným menom: ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v citáciách   aj   „žalobca“),   vo   vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn.1 Co 63/2014 a jeho rozsudkom zo 4. marca 2015.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   jev procesnom postavení žalobcu v súdnom spore proti žalovanému - Železnice Slovenskejrepubliky,   Klemensova   8,   Bratislava   (ďalej   len   „žalovaný“),   o náhradu   škodya nemajetkovej ujmy vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) podsp. zn. 34 C 108/2002. Okresný súd rozsudkom z 26. novembra 2013 „žalobu o náhradu ušlého zisku za obdobie od 1. 8. 1998 do 30. 6. 2000 zamieta. Vo zvyšku nárok žalobcu o náhradu ušlého zisku vylučuje na samostatné konanie. Žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk (16 596,96 €) zamieta.“. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajskýsúd rozsudkom sp. zn. 1 Co 63/2014 zo 4. marca 2015 tak, že „Potvrdzuje rozsudok v zamietajúcich výrokoch.“.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa „krajský   súd   a okresný   súd   v odôvodneniach... rozsudkov jasne a zrozumiteľne nedali odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. mojich nárokov a obranou žalovaného... v dôsledku uvedeného tieto súdy sa nesprávne právne vysporiadali so skutkovým stavom... a odôvodnenie ich rozhodnutia nie je presvedčivé“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že krajskýsúd rozsudkom sp. zn. 1 Co 63/2014 zo 4. marca 2015 porušil jeho základné právo na súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru. Navrhol zrušiť namietaný rozsudok krajského súdu a ten mu vrátiť na ďalšiekonanie. Súčasne žiadal o náhradu trov právneho zastúpenia „v sume 426,12 €“.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ okrem iných písomností predložil aj rozsudokokresného   súdu   č.   k.   34   C   108/2002-709   z 26.   novembra   2013   a namietaný   rozsudokkrajského súdu č. k. 1 Co 63/2014-763 zo 4. marca 2015.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byťdôvodom   na   jeho   odmietnutie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   právzaručených ústavou a dohovorom (body 1 a 4) postupom krajského súdu a jeho rozsudkomsp. zn. 1 Co 63/2014 zo 4. marca 2015.

10.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   neopodstatnenosti   faktickýcha právnych záverov krajského súdu (pozri bod 3), najmä nedostatočne zistený skutkový stava   v   dôsledku   toho   aj   nesprávne   právne   závery.   Tým   podľa   názoru   sťažovateľa   došlok porušeniu ním označených práv (body 1 a 4).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajskéhosúdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomocvšeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinkyvýkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľarozsudkom č. k. 1 Co 63/2014-763 zo 4. marca 2015 sú zlučiteľné s označeným článkomústavy, resp. dohovoru.

13.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospelk záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jehoargumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúceprávne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil výsledky konaniaprvostupňového súdu, ktorý „Napadnutým rozsudkom... zamietol žalobu v časti o náhradu zisku... ako aj v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti návrh žalobcu na náhradu ušlého zisku vylúčil na samostatné konanie...

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobcu titulom ušlého zisku a nemajetkovej ujmy.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že účastníci uzatvorili dňa 21.12.1996 zmluvu o nájme nebytových priestorov, predmetom ktorej bol nájom objektu zastávky ⬛⬛⬛⬛, na základe ktorej sa žalobcovi ako nájomcovi odovzdalo do prenájmu 798,57 m² podlahovej plochy objektu. Ďalej žalobcovi sa dalo do bezplatného prenájmu ⬛⬛⬛⬛.   Žalovaný ako prenajímateľ sa zaviazal,   že uvedené   nehnuteľnosti   dá   žalobcovi   ako   nájomcovi   do   prenájmu   ihneď   akonáhle   budú uvoľnené, t. j. po ich presťahovaní do vhodných priestorov, najneskôr do 30.6.1997. Svedok, ktorý so žalobcom ako nájomca zmluvu zavrel v konaní uviedol, že zmluva dňa 21.12.1996 bola riadne uzavretá. Priestory, ktoré boli obsadené železničnými zložkami a majú byť predmetom prenájmu najneskôr do 30.6.1997 boli bufet, sklad, manipulácia, predsieň, sprcha, predsieň, WC, sklad, šatňa upratovačiek, dielňa, výmenníková stanica, strojovňa, upratovačka. Takto vymedzený nájomný vzťah bol jeho účastníkmi rešpektovaný a nájomná zmluva bola platne uzavretá.

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že nebytové priestory mali byť v zmysle nájomnej zmluvy odovzdané žalobcovi do nájmu   do   30.6.1997,   preto   žalobcovi   začala   plynúť   subjektívna   premlčacia   doba na náhradu   ušlého   zisku   od   1.7.1997   a nárok   je   premlčaný   od   30.6.1999.   Objektívna premlčacia doba začala plynúť od 1.7.1997 a nárok na náhradu ušlého zisku je premlčaný od   30.6.2000.   Žalobca   uplatnil   svoj   nárok   na   súde   dňa   22.7.2002,   t.   j.   po   uplynutí objektívnej a subjektívnej premlčacej doby. Na vznesenú námietku premlčania bol preto súd povinný prihliadnuť. Žalobca požiadal ušlý zisk za obdobie od 1.8.1998 do 1.8.2002 v sume 1 589 744 Sk za obdobie od 1.8.2002 v sume 33 119,70 Sk a úroky z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania z celého ušlého zisku. Ušlý zisk za obdobie od 12.2001 do 1.8.2002   vo   výške   2,439.222,-Sk   a   za   obdobie   od   1.8.2002   sumu   135.546,-Sk   a   úroky z omeškania.   Nárok   žalobcu   na   zaplatenie   ušlého   zisku   za   obdobie   od   1.8.1998 do 30.6.2000 vo výške 761.752,-Sk t.j. v sume 25.285,53 eura (397.436,-Sk: 12 = 33.120,-Sk za mesiac x 23 mesiacov) je premlčaný, preto súd žalobu čiastočne zamietol. V prevyšujúcej častí o náhradu ušlého zisku súd vylúčil žalobu na samostatné konanie, lebo vo veci je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.

Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyčíslený v sume 16.596,95 eura je nedôvodný. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal, že došlo k poškodeniu jeho dobrého mena,   ani   dobrého   mena   firmy   vo   vzťahu   k   okoliu   ani   vo   vzťahu   k   úradu   (štátnemu dráhovému   úradu,   pracovisko   Košice),   zamestnanci   úradu   pre   reguláciu   železničnej dopravy a špeciálneho stavebného úradu - úradu pre reguláciu železničnej dopravy uviedli, že úrad ani neskúmal, či subjekt ktorý bol označený za neplatiča skutočne neplatičom bol. Úrad   z   tohto   nevyvodzoval   žiadne   závery   a   nebola   to   ani   relevantná   skutočnosť,   pre posudzovanie   zmeny   účelu   prenajatých   priestorov   podľa   nájomnej   zmluvy.   Pre zamestnancov úradu bolo podstatné to, že prenajímateľ vyslovil nesúhlas so zmenou účelu prenajatých   priestorov,   lebo   bolo   na   vlastníkovi   stavby,   či   súhlasí   alebo   nesúhlasí so zmenou. Úrad mal naďalej voči žalobcovi a jeho firme úctu a žiadnym spôsobom to nespochybňoval. V tejto súvislosti poukázal súd na svedeckú výpoveď svedka, ktorý na pojednávaní uviedol, že žalobca prestal uhrádzať niektoré záväzky voči žalovanému   a   to   média,   preto   im   obom   bola   žalovaným   doručená   výpoveď   z   nájmu nebytových priestorov. Podľa jeho názoru, ak by žalobca bol prejavil snahu so žalovaným riešiť nezaplatené média, žalovaný bol ochotný situáciu riešiť a nemuseli z týchto priestorov odísť. Z uvedených dôvodov súd žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol.“V ďalšej   časti   odôvodnenia   krajský   súd   oboznámil   odvolaciu   argumentáciusťažovateľa a stanovisko žalovaného k nemu:

„Proti tomuto rozsudku v zamietajúcich výrokoch podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady ušlého zisku rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a v napadnutej časti   o   nepriznaní   mu   majetkovej   ujmy   toto   zmenil   a   priznal   mu   nemajetkovú   ujmu a zároveň aby zmenil rozsudok vo výroku ktorým súd vylúčil časť jeho nároku o náhradu ušlého zisku na samostatné konanie. V odvolaní uviedol, že ak súd prvého stupňa priznal premlčanie od 1.8.1998 do 30.6.2000 tak toto rozhodnutie súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní - uvedenom písomnom prejave žalovaného zo dňa 1.8.2013. Je toho názoru, že súd prvého stupňa nemal právo zmeniť vôľu žalovaného, ktorou sa domáhal premlčania za obdobie,   ktoré   určil   od   30.6.1999.   Má   za   to,   že   v   zmysle   prejavu   žalovaného   došlo k premlčaniu jeho práva na náhradu ušlého zisku v období od 1.7.1999 do 30.6.2680 – a teda jeho žalobný návrh na náhradu ušlého zisku nie je premlčaný za obdobie od 1.8.1998 do 30.6.1998 a za obdobie od 1.7.2000 do 31.3.2003. Vylúčenie vo zvyšku jeho nároku na náhradu škody považuje za nielen za nedôvodné ale aj v rozpore s platným procesným postupom,   ktorým   sa   súd   prvého   stupňa   neriadil.   Keďže   až   do   vyhlásenia   uznesenia skončenie dokazovania súd prvého stupňa sa zaoberal aj jeho nárokom na náhradu ušlého zisku, podľa jeho názoru nie je právne možné, po uznesení o skončení dokazovania vylúčiť tento žalobný nárok na samostatné konanie s odôvodnením, že vo veci je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Má za to, že tento postup súdu prvého stupňa je v rozpore s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.4.2013 č.k. 4Co 223/2010, ktorým mu bolo uložené odstrániť vytýkané pochybenia. Ďalej bol toho názoru, že súd prvého stupňa zamietol jeho žalobný   nárok   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   s   odôvodnením,   že   nebolo   preukázané splnenie predpokladov na ochranu osobnosti, uvedené dôvody súdu prvého stupňa nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti poukazuje žalobca na list žalovaného zo dňa   23.12.1999   adresovaný   Štátnemu   dráhovému   úradu   -   pracovisko   Košice   ako Špeciálnemu   stavebnému   úradu   vo   veci   správneho   konania   pred   týmto   úradom.   Bez akéhokoľvek   dôvodu,   mimo   rámec   tohto   správneho   konania   zaslal   o   ňom   ako podnikateľskom subjekte nepravdivé a osočujúce údaje tým, že ho v tomto liste označil za neplatiča, ktorý si neplní svoje povinnosti vyplývajúce mu z postavenia nájomcu - že má finančné podlžnosti voči prenajímateľovi. V konaní pred súdom prvého stupňa žalovaný žiadnym   relevantným   dôkazom   nepreukázal,   že   ku   dňu   23.12.1999   neplnil   si   svoje povinnosti nájomcu a že mal nejaké finančné podlžnosti voči prenajímateľovi. V konaní predkladal   rôzne   faktúry   mu   adresované,   ale   ani   v   jednom   prípade   nepreukázal,   že do 23.12.1999 neuhradil nejakú relevantnú faktúru, t.j. faktúru ktorú má žalovaný vedenú vo svojom účtovníctve. Je teda zrejmé, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že mal nejaký účtovný dlh voči nemu k 23.12.1999. V tejto súvislosti poukázal na výpovede svedkov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Z výpovede dvoch svedkov je zrejmé, že takýto nepodložený útok voči jeho osobe ako podnikateľovi nemohol a ani nemal negatívnu odozvu uvedením svedkov voči nemu len preto, že ich vzťahy pred 23.12.1990 boli natoľko korektné a vo vzájomnej úcte, že takéto doslovné osočovanie nemohlo otriasť ich vzájomnú úctu.   Uvedená   skutočnosť   však   nič   nemení,   že   takýto   zavinený   zásah   do   jeho   osobnej integrity mohol aj naďalej môže znížiť jeho vážnosť u iných zamestnancov ŠDU, teraz Úradu pre reguláciu železničnej dopravy. Má za to, že nepravdivé informácie o ňom ako fyzickej osobe, že je neplatič voči inému podnikateľskému subjektu - žalovanému bol aj naďalej spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie jeho práv na ochranu jeho osobností. Žalovaný   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   k   podanému   odvolaniu   navrhol,   aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, že v plnom rozsahu súhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa a má za to, že tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní sú účelové, s cieľom zvrátiť   rozhodnutie súdu vo svoj prospech, avšak ničím nepodložené a neopodstatnené.“

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Na   základe   podaného   odvolania   odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok v zamietajúcich výrokoch a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci ak reagujúc na vznesenú námietku premlčania dospel k záveru, že nárok   uplatnený   žalobcom   je   čiastočne   premlčaný,   ktorý   následne   aj   správne   právne posúdil ak v uvedenej časti žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy ktoré v súvislosti s premlčaním uviedol súd prvého stupňa, súd poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

K   odvolaniu   žalobcu   je   potrebné   uviesť,   že   súdna   prax   aj   právna   teória   pod premlčaním   rozumie   máme   uplynutie   doby   stanovenej   v   zákone   na   vykonanie   práva. Znamená výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, keďže premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí uplatnenému právu námietkou premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však prostredníctvom súdu nevymáhateľným. Právna úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a existencií dlhotrvajúcich práv a povinnosti často sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou a pochybnosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je poskytnutá   námietka   premlčania   ako   účinná   možnosť   jeho   ochrany   pred   uvedenými negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv.

V   prejednávanej   veci   žalovaný   dôvodne   vzniesol   námietku   premlčania   časti žalobcom uplatneného nároku, preto správne postupoval súd prvého stupňa, ak na vznesenú námietku prihliadol a v časti žalobcom uplatnený nárok od 1.8.1998 do 30.6.2000 zamietol. Niet pochýb o tom, že žalobca v uvedenej časti nárok uplatnil po uplynutí subjektívnej premlčacej doby.

Za dôvodné nemožno považovať odvolanie žalobcu ani v časti zamietajúceho výroku, ktorým súd zamietol jeho nárok na nemajetkovú ujmu.

K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobností   fyzickej   osoby   podľa   §   13   Občianskeho   zákonníka   musí   byť   ako   predpoklad zodpovednosti   splnená   podmienka   existencie   zásahu   objektívne   spôsobilého   vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu   byť   zistená   existencia   príčinnej   súvislosti   medzi   týmto   zásahom   a   neoprávnenosťou (protiprávnosťou) takého zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť nástupu sankcii podľa ust. § 13 Obč. zákonníka.

Ak je zásah do osobnosti fyzickej osoby, konkrétne zásah do jej cti, v skutkových tvrdeniach   znevažujúci,   difamujúcej povahy,   dôvod   vylučujúci   neoprávnenosť zásahu   je spravidla daný (pôvodca tohto zásahu nebude zodpovedať) vtedy, ak preukáže, že uvedené skutkové tvrdenia sú pravdivé - tzv. dôkaz pravdy. V zásade nemôže byť preto poskytnutá občianskoprávna ochrana cti proti difamujúcim tvrdeniam, ktoré sú pravdivé. Pre dôkaz pravdy vylučujúci neoprávnenosť postačuje, ak je preukázaná pravdivosť podstatnej časti tvrdenia V judikatúre sa presadil názor, že významné musí byť vždy to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde. Inak povedané, stačí aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia

Žalobca v konaní uplatňoval nárok na nemajetkovú ujmu, ktorý odôvodňoval tým, že žalovaný v rámci správneho konania vedeného na Štátnom dráhovom úrade, pracovisko Košice   vo   svojom   písomnom   podaní   uviedol,   že   si   neplní   povinnosti   vyplývajúce z uzatvorenej   nájomnej   zmluvy   a   má   finančné   podlžnosti   voči   Železniciam   Slovenskej republiky. Bolo preto povinnosťou žalovaného v konaní podať dôkaz pravdy o tom, že žalobca má voči nemu podlžnosti. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o tomto nároku   žalobcu správne vychádzal   z výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   potvrdil   žalovaným   uvedenú   skutočnosť,   že   žalobca   prestal uhrádzať   niektoré   záväzky   voči   žalovanému   a   bola   im   preto   obom   doručená   výpoveď z nájmu nebytových priestorov. Za takejto situácie je preto správny záver súdu prvého stupňa, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený žalobcom je nedôvodný. Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   nie   sú   dané   žalobcom   uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietajúcich výrokoch ako vecne správny potvrdil.“

14.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať sprocesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tierozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti užústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   naspravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávnehohľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutéhorozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené   krajským   súdomv napadnutom   rozhodnutí   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúcezo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutienevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatujedostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastnýchmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinnýnahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie jea ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavnéhosúdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavnýsúd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdua namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva naspravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd preto sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodnézaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).

20. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažovateľ neuviedolžiadnu   ústavne   významnú   argumentáciu   o porušení   označeného   článku   ústavy,   resp.dohovoru, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť už prezentované právne závery ústavného súdu(pozri tiež bod 17 – ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštitúciou v systému všeobecnéhosúdnictva).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015