znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 284/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Paluškovou, Eisteinova 21, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/24/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2014   doručená   sťažnosť   A.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/24/2010.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 5. augusta 2010 podala na okresnom súde žalobný návrh proti odporcovi V. K. a spoločnosti VYMA, s. r. o., na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu. Ďalej uviedla, že okresný súd 3. septembra 2013 „... rozhodol uznesením sp. zn.: 12 C/24/2010-17 o zastavení konania voči žalovanému v druhom rade a vykonal poučenie v zmysle § 114 ods. 2 a § 5 ods. 1 OSP, zaslal žalovanému v prvom rade Žalobu na vyjadrenie a vyzval Správu katastra na zaslanie príslušných LV.

Dňa   02.   12.   2013   rozhodol   Porušovateľ   o   vytýčení   prvého   pojednávania,   a   to na 14. 01.   2014   a   vyzval   príslušný   Okresný   úrad   -   katastrálny   úrad   na   predloženie právnych titulov na základe ktorých došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovaného v prvom rade. Od podania žaloby po vytýčenie prvého pojednávania teda prešli viac ako 3 roky, konkrétne 41 mesiacov.“.

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že „...   pri   uplatňovaní   ochrany   nebola   využitá možnosť sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien...“.

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľky   A.   L...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   bolo   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C/24/2010 porušené.

2.   Okresnému   súdu   Piešťany   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C/24/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke, A. L., sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- €-..., ktoré je jej Okresný súd Piešťany povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd Piešťany je   povinný uhradiť   sťažovateľke,   A.   L.,   trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Martiny Paluškovej... do 2 mesiacov od právoplatností tohto nálezu.“

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na   jej   odmietnutie.   Návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

8.   Podstatou   sťažnosti   a   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým malo byť porušené jej základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   po oboznámení sa   so   sťažnosťou   a s jej   prílohami dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je zjavne neopodstatnená.

9.   Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľky,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (II. ÚS 109/03),   resp.   ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia   označeného   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03,   II. ÚS 177/04).   Z judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04). Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.

10. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,   ktoré   z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných   prieťahoch   (napr. IV. ÚS 343/04,   III. ÚS 59/05).   Ústavný   súd   v súvislosti s hodnotením efektívnosti postupu okresného súdu a v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide   o takýto   prípad,   i keď   je   nepochybné,   že   konanie   okresného   súdu   vykazuje   znaky nečinnosti,   ktorá   však   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   je   zatiaľ   na   hrane   ústavne významnej intenzity. Okresný súd, ako uvádza tiež sťažovateľka, okrem toho, že vyzýval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, vo veci už procesne rozhodoval („uznesením sp. zn.: 12 C/24/2010-17 o zastavení konania voči žalovanému v druhom rade a vykonal poučenie v zmysle § 114 ods. 2 a § 5 ods. 1 OSP, zaslal žalovanému v prvom rade Žalobu na vyjadrenie a vyzval Správu katastra na zaslanie príslušných LV“) a v súčasnosti boli nariadené pojednávania na „14. 01. 2014“, resp. 27. máj 2014.

11.   Vychádzajúc   z doterajšej   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   potrebné poukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa   nevyznačoval   takými   výraznými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   nevyslovil porušenie   základného   práva   zaručeného   týmto   článkom   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01), prípadne   návrhu   buď   nevyhovel   (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

12. Vzhľadom   na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval doterajší postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/24/2010 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu by eventuálne   mohla   spôsobiť   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čo však ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť. Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

13.   Ústavný   súd   rovnako   prihliadol   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   proti okresnému súdu kvalifikovaným spôsobom – sťažnosťou na prieťahy v konaní adresovanou predsedovi okresného súdu – nedomáhala zjednania nápravy, a táto skutočnosť je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti   dáva ústavný súd sťažovateľke do   pozornosti   najmä ustanovenie § 62 a nasl. zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

14.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

15. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   ustanovených   náležitostí   sťažovateľka   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014