znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 284/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   29.   mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Srbsko a Čierna hora, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 45/2010 z 13. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2013 doručená sťažnosť M. B., Srbsko a Čierna hora, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 45/2010 z 13. mája 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).Zo sťažnosti vyplýva, že vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej   kriminalite   uznesením   zo   6.   mája   2009   vzniesol   obvinenie   proti sťažovateľovi   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich   držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona.

Sťažovateľom   podanú   sťažnosť   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   zamietol prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 2 Kv 21/09 zo 7. mája 2009.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   5.   mája   2009   sudkyňou   pre   prípravné   konanie z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ už v prípravnom konaní mal zvoleného obhajcu JUDr. J. K. V rámci oboznamovania   sa   s   obsahom   vyšetrovacieho   spisu   29.   septembra   2009   sťažovateľ „nenamietal, že by čomusi nerozumel a vzniesol námietku čo do preukázania viny. Požiadal o prepustenie z väzby a žiadal doplniť dokazovanie výsluchom brata, čo bolo postupne všetko zamietnuté.“.

Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   podal   na   sťažovateľa   obžalobu pod sp. zn.   2   Kv   21/09   z   12.   októbra   2009,   pričom   skutok   sťažovateľa   bol „upresnený, skonkretizovaný a rozšírený“.

Súd   prvého   stupňa   uznal   sťažovateľa   vinným   podľa   obžaloby   a   uložil   mu   trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov a pre výkon uloženého trestu bol zaradený do ústavu na výkon   trestu   s   maximálnym   stupňom   stráženia.   Súčasne   mu   bol   uložený   ochranný dohľad   na   3   roky.   Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   podal   sťažovateľ prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   na   verejnom   zasadnutí   13.   mája   2010 odvolanie sťažovateľa zamietol podľa § 319 Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že prostredníctvom svojho obhajcu podal 27. júla 2012 na príslušnom   okresnom súde dovolanie z dôvodov podľa   § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože podľa jeho názoru bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu.

Dovolací   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   pretože   nedošlo   k   naplneniu dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   pričom   podľa sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pripustil, že došlo k porušeniu práva na obhajobu, ale nie zásadným spôsobom.

Sťažovateľ sa toho času domáha vydania na výkon trestu do domovského štátu.

K namietanému porušeniu práva na obhajobu došlo podľa sťažovateľa tým, že mu nebola v súlade so zákonom poskytnutá právna pomoc, dovolací súd neprerokoval jeho vec verejne, sťažovateľ nemal čas na prípravu obhajoby a z dôvodu jazykovej nedostatočnosti „nemal možnosť poradiť sa o možných formách obhajoby...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Domáhame sa, aby Ústavný súd SR vyhlásil, že uznesením odvolacieho súdu bolo právo na obhajobu porušené.

Ústavný súd zruší uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2To 45/2010 zo dňa 13. 5. 2010 a vec vráti tomuto súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd súčasne rozhodne o ďalšom trvaní výkonu trestu odňatia slobody. Naostatok Ústavný súd SR prizná JUDr. J. H. trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13 € s DPH za dva úkony právnej pomoci...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej   sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil tak, že je ním namietané len porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, nie však práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2, čl. 52 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods.   1,   čl. 13 a čl.   17 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd,   ktoré sťažovateľ síce v úvode sťažnosti označil, avšak v petite sťažnosti sa ich porušenia už nedomáhal a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodnil.

Ústavný   súd   súčasne   konštatuje,   že   sťažovateľ   prostredníctvom   kvalifikovaného právneho   zástupcu   (ktorý   koncipoval   samotný   návrh,   pozn.)   v   úvode   sťažnosti   ako porušiteľa svojho základného práva na obhajobu uviedol okrem krajského súdu aj najvyšší súd ako dovolací súd, v texte sťažnosti však neodôvodnil, v čom vidí nesprávny, resp. arbitrárny postup dovolacieho súdu, rozhodnutie najvyššieho súdu bližšie nešpecifikoval uvedením   spisovej   značky ani dátumom   vydania, a v petite sťažnosti najvyšší   súd ako porušiteľa svojho práva neuviedol.

Aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa preto ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje isté nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa zamietnuté.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesenie   krajského   súdu   bolo   vydané 13. mája 2010, sťažovateľ prevzal odpis tohto rozhodnutia 16. júna 2010, jeho obhajca 14. júna   2010.   Sťažnosť   sťažovateľa   z   10.   apríla   2013   bola   ústavnému   súdu   doručená 15. apríla 2013.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   vzťahu   k   namietanému uzneseniu krajského súdu sa sťažovateľ ochrany svojich označených práv domáhal zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013