znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 284/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 CoE 64/2011 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 64/2011 z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 27. marca 2008 (ďalej len „zmluva“) s Mgr. P. T., S. (ďalej len „dlžník“), mu sťažovateľka poskytla úver v sume 331,94 €, ktorý jej bol povinný vrátiť v dvanástich mesačných   splátkach.   Zmluva   okrem   iného   obsahovala   povinnosť   dlžníka   vrátiť sťažovateľke sumu poskytnutého úveru spolu s ďalšími poplatkami. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na dohodu uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom sťažovateľka začala konanie pred rozhodcovským súdom. Nález rozhodcovského súdu sa stal vykonateľným 18. decembra 2008. Návrh na výkon exekúcie bol sťažovateľkou podaný 19. februára 2009 a následne   na   základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Ružomberok   (ďalej   len „okresný   súd“)   súdny   exekútor   začal   23.   marca   2009   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j. exekúciu. Okresný súd uznesením č. k. 4 Er 77/2009-26 z 19. mája 2010 exekúciu vedenú proti   dlžníkovi   zastavil.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   okresným   súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu   porušenia   princípu   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti   konania,   keď   uviedla: „okresný   súd   vydal   poverenie,   tj.   riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie   sťažovateľa   užívať   svoj   majetok   –   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorá zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať si svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že ďalším porušením jej práva je „vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným   porušením povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch   a   možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto   konaním   na   zastavenie   exekúcie   a   dokazovania   toto   právo   bez   znalosti   vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva   a   argumentovala   tým,   že „...   došlo   k   zásahu   do...   práva   pokojne   užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do   pokojného   užívania   majetku   sťažovateľa   resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo spoločnosti P.,   s.   r.   o.   na spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline,   sp.   zn. 6CoE 64/2011 zo dňa 31. 03. 2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 6CoE 64/2011 zo dňa 31. 03. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1 551,38 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 162,12 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H., advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   všeobecného   súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozhodcovského rozsudku).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd odvolací sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu, najmä pokiaľ tento dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   napadnutého   uznesenia   uviedol: «Okresný   súd správne konštatoval, že v štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúma iba to, či má návrh všetky náležitosti, či je pripojený exekučný titul   s   vyznačenou   doložkou   vykonateľnosti   a   či   tento   exekučný   titul   spĺňa   požiadavky formálnej   a   materiálnej   vykonateľnosti.   V   danom   štádiu   exekučného   konania   v   zásade neskúma   súlad   plnenia,   uloženého   povinnému   exekučným   titulom,   s   dobrými   mravmi. Nadväzne nie je dôvodná námietka odvolateľa o tom, že exekučný titul – rozhodcovský rozsudok už bol podrobený prieskumu (aj) z hľadiska súladu s dobrými mravmi, a teda, žeby mala byť daná prekážka veci rozhodnutej.

Z ustanovení § 57 ods. 2, § 58 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (citované v napadnutom rozhodnutí) je zrejmé, že exekučný   súd   posúdenie   súladu   plnení,   vymáhaných   súdnym   exekútorom   na   základe vydaného poverenia, s dobrými mravmi má (v zmysle musí) vykonať z úradnej povinnosti. Samotný   odvolateľ   nespochybňoval   spotrebiteľský   charakter   základného   vzťahu medzi   ním   a   povinným.   Spotrebiteľským   právnym   vzťahom   je   však   vlastná   podporná aplikácia ustanovení občianskeho práva, a nie práva obchodného, z čoho vyplýva nutnosť posúdenia maximálne možnej výšky úrokov z omeškania tak, ako ho vykonal súd I. stupňa. Napokon z obsahu zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným je nesporné, že sa jednalo vo   svojej   podstate   o   spotrebiteľský   úver.   Nadväzne   pri   posúdení   súvisiacich   práv a povinností je nutné vychádzať z ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z.

V súvislosti s označeným právnym predpisom krajský súd dopĺňa,   že sa nejedná „iba“   o   právnu   úpravu   osobitného   typu   úverovej   zmluvy   ako   tvrdí   oprávnený,   ale   ide opravný predpis upravujúci osobitný typ zmluvy vo všeobecnosti. Inými slovami, zmluvy o spotrebiteľských úveroch predstavujú samostatný druh súkromnoprávnych zmlúv, a nie iba   jeden špecifický druh zmlúv o úvere.   Keďže išlo   o   spotrebiteľský   úver,   bolo nutné v dotknutej zmluve uviesť/dohodnúť aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Ak tento údaj v zmluve absentuje, považuje sa úver za bezúročný a bez poplatkov a nútený výkon týchto nárokov neprichádza do úvahy.

Krajský   súd,   zhodne   so   súdom   I.   stupňa,   konštatuje,   že   výška   ročného   úroku z omeškania   91,25   %   je   vo   všeobecnosti   neprimerane   vysoká.   Posudzované   úroky z meškania následne predstavujú takmer výlučne sankčný charakter tohto inštitútu, navyše v načne   neprimeranom   rozsahu,   pre   ktoré   dôvody   nemôžu   požívať   „absolútnu“   právnu ochranu. Následne pri zákonom požadovanom (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z.) prieskume rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je nutné konštatovať ich rozpor s dobrými mravmi a aj v dotknutej časti je teda daný titul na zastavenie exekúcie.

Odvolateľ   konkrétne   nenamietol   záver   okresného   súdu   o   následnej   nemožnosti oddelenia   zákonom   povoleného   plnenia   od   plnenia   zákonom   nedovoleného.   Nakoľko odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré vymedzí odvolateľ v zákonom stanovenej lehote na podanie   tohto   opravného   prostriedku,   nebol   odvolací   súd   oprávnený   vykonať   prieskum napadnutého uznesenia v dotknutej (odvolaním nenapadnutej) otázke.

Vo   vzťahu   ku   komunitárnemu   právu   krajský   sud   poukazuje   tiež   na   aktuálnu judikatúru, týkajúcu sa priamo právnej úpravy v SR – prípad C-76/10, rozhodnutie zo dňa 16. 11. 2010. V zmysle bodu 2 výroku dotknutého uznesenia exekučný súd je oprávnený určiť,   či   podmienka   spotrebiteľskej   zmluvy   neupravuje   sankciu   v   neprimerane   vysokej výške. V prípade kladnej odpovede je povinný vnútroštátny súd zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude   takouto   podmienkou   viazaný.   Z   predmetného   záveru   Súdneho   dvora   EÚ   je nepochybné, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný   vykonať   tiež   vecný   prieskum   rozhodcovského   rozsudku   práve   tým,   že   posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

Súčasne   odvolací   súd   dáva   do   pozornosti   aj   bod   34   odôvodnenia   rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-40/08, ktoré „stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez   ohľadu   na   vnútroštátne   procesné   predpisy,   v   ktorých   sa   upravuje   právna   sila rozhodnutej veci“.»

Krajský súd,   ako vyplýva z napadnutého uznesenia, posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne aplikoval na jeho posúdenie   ustanovenia   spotrebiteľského   práva.   Ako   rozporné   s   týmito   právami,   ako   aj s dobrými   mravmi   poukazujúc   najmä   na   judikatúru   Súdneho   dvora   Európskej   únie vyhodnotil zmluvnými stranami dojednané úroky z omeškania vo výške 91,25 % ročne, ako aj chýbajúci údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Na základe uvedeného dospel krajský   súd   k   záveru,   že   rozhodcovský   rozsudok   nemôže   byť   spôsobilým   exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom konaní.

Krajský   súd   v   rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v   rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   rozhodnutie okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu exekučného konania.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   sp.   zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods.   1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia tohto uznesenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svojím postupom aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011