znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 284/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.   C.   S.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   7   CoE/34/2010 z 26. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.   C.   S.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE/34/2010 z 26. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 26. apríla 2010“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 27. 01. 2010 súdnemu exekútorovi JUDr. J. S… sa sťažovateľ domáhal vymoženia sumy 6.002,79 EUR s príslušenstvom špecifikovaným v uvedenom návrhu na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok RK-211/07-MK zo dňa 19. 04. 2007, právoplatný dňa 16. 05. 2007 a vykonateľný dňa 20. 05. 2007.

Uznesením, sp. zn. 5Er/30/2010-14 zo dňa 10. 03. 2010 Okresný súd Stará Ľubovňa zastavil   exekučné   konanie   v   časti   špecifikovanom   v   rozhodnutí   s   odôvodnením,   že rozhodcovský   rozsudok   je   rozporný   so   zákonom   vo   výške   zaväzujúcej   na   zaplatenie zmluvných pokút.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   oprávnený   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   v   ktorom namietol nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, teda zaoberať sa vôbec a posudzovať skutkové a právne závery orgánu, ktorý ho vydal, posudzovať ich správnosť a tiež poukázal aj na nesprávnosť samotných skutkových a právnych záverov exekučného súdu.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 7CoE/34/2010 zo dňa 26. 04. 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove bolo sťažovateľovi doručené dňa 02.   06. 2010. V lehote určenej podľa ust. § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z… podáva spoločnosť P. C.   S.,   s.   r.   o.   ako   sťažovateľ   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn. 7CoE/34/2010 zo dňa 26. 04. 2010 sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky pre porušenie článkov 46 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky...

Oprávnenie exekučného súdu zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ktorá   je   vedená   na   základe rozhodcovského   rozsudku   vydaného   v   zmysle   ustanovení   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZoRK) upravuje ust. § 45…

Z   uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove   v   spojení   s   prvostupňovým   rozhodnutím vyplýva, že v tomto prípade došlo k zastaveniu exekúcie v časti z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK…

Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah preskúmavacej oprávnení exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t. j. konanie vo veci samej) ako také…

Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy, ak by   išlo   o   plnenie   objektívne   nemožné…,   právom   nedovolené...   či   v   rozpore   s   dobrými mravmi...

Pre exekučný súd tiež platí viazanosť rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má len vykonať…

Vzhľadom k tomu nie je dôvodné tvrdenie porušovateľa. že pre zistenie, či plnenie je možné, dovolené a v súlade s dobrými mravmi musí skúmať aj samotný právny dôvod plnenia...

Porušovateľ svojím postupom nerešpektuje ani prekážku rozsúdenej veci… Proti rozhodcovskému rozsudku sp.   zn.   RK-211/07-GR povinný žalobnú odpoveď v zmysle rozhodcovskej doložky a zákona o rozhodcovskom konaní v platnom znení nepodal, a rovnako nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle uvedeného zákona. Uvedené… znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu povinného v   predchádzajúcom   konaní   argumentmi   o   práve   preskúmavať   rozhodcovský   rozsudok   v „merite   veci“,   ale   len   zistiť,   či   ide   o   spôsobilý   exekučný   titul…   Postup   nad   rámec uvedeného je postupom nezákonným a protiústavným…

Porušovateľ sa s argumentmi sťažovateľa voči nedostatku právomoci exekučného súdu   preskúmavať   vecnú   stránku   exekučného   titulu   nevyporiadal   vôbec   po   stránke obsahovej, napriek tomu že pre posúdenie veci mali podstatný význam, išlo teda o právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany…   Jednoduché konštatovanie, že odvolanie nie je dôvodné nemôže v žiadnom smere postačovať. Naviac za situácie,   kedy   na   jednej   strane   porušovateľ   tvrdí   neprimeranosť   zmluvných   pokút   a   na strane   druhej   uvádza,   že   primeranosť   zmluvných   pokút   predstavuje   skutkovú   a   právnu okolnosť, ktorú nemá objasňovať exekučný súd v exekučnom konaní je jeho rozhodnutie zmätočné a nezrozumiteľné, kedy na jednej strane uvedeným zdôvodnením vlastný postup popiera   a   na   strane   druhej   potvrdením   napadnutého   uznesenia   konštatuje   správnosť postupu prvostupňového súdu...

odôvodnenie napadnutého uznesenia je nedostatočné a zakladá porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR...

Postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   bol   ústavný   článok   47   ods.   3   porušený. Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu, nezaoberaním sa skutočným predmetom konania bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek absencii jeho námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej odpovede bol postupom Krajského súdu v Prešove postavený do pozície ako keby námietky podal,   teda   ako   keby   vykonal   procesný   úkon.   V   prípade   podaných   námietok   by   však sťažovateľ   mal   aspoň   právo   sa   k   nim   vyjadriť,   kým   v   tomto   prípade   k   argumentácii porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko...

Uznesením sp. zn. 7CoE/34/2010 zo dňa 26.04. 2010 Krajský súd v Prešove porušil právo   sťažovateľa   vyplývajúce   z   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   tým,   že   v   rozpore s ustanovením článku 2 ods. 2 Ústavy SR preskúmavaním zmluvy o revolvingovom úvere a nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zasiahol do právoplatne ukončenej veci. Krajský súd v Prešove týmto rozhodnutím akceptoval porušenie uvedeného zákona už v postupe Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. 5Er/30/2010-14 zo dňa 10. 03. 2010, napriek tomu, že sám poukazuje na neoprávnenosť exekučného súdu skúmať skutkové a právne okolnosti ohľadne vymáhaného nároku.

Krajský   súd   v   Prešove   konal   tiež   v   rozpore   s   článkom   46   ods.   1   Ústavy   SR a ustanoveniami   zákona   o   povinnosti   náležité   svoje   rozhodnutie   zdôvodniť,   ktorá   bola precizovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský   súd   v   Prešove   ďalej   svojím   postupom   sám   porušil   a   tiež   akceptoval porušenie   zákonnej   úpravy   rovnosti   účastníkov   a   s   tým   spojenej   dispozičnej   zásady v neprospech sťažovateľa, čím bolo právo sťažovateľa podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR porušené...»

Sťažovateľka   vo   svojej   argumentácii   poukázala   na   rozhodnutia   ústavného   súdu, Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva a navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„I. Základné právo spoločnosti P. C. S., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7CoE/34/2010 zo dňa 26. 04. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P. C. S., s. r. o... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7CoE/34/2010 zo dňa 26. 04. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7CoE/34/2010 zo dňa 26. 04. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane DPH… na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   v   petite   označených   práv   postupom   krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE/34/2010 a jeho uznesením z 26. apríla 2010. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľky analogického   skutkového   a   právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojím skorším uznesením (sp. zn. I. ÚS 202/2010), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal   z   odôvodnenia   svojho   skoršieho   uznesenia,   na   ktoré   zároveň   v   jeho podrobnostiach odkazuje.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutý postup a uznesenie krajského   súdu   z   26.   apríla   2010   boli   svojvoľné   a   zasahovali   do   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka   konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu   nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 26. apríla 2010 ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, a na túto právnu   úpravu   nadväzujúcich   právnych   noriem   ako   zákon   č.   258/2001   Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom znení, Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú   nesmie   prevýšiť   odplata   za   poskytnutie   spotrebiteľského   úveru,   smernice   Rady Európskych   spoločenstiev   č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách a ďalšej   súvisiacej   legislatívy, ako aj obsahu relevantných dôkazov je uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2010 aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   keďže   nezistil   zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo dôjsť   k   arbitrárnosti   tohto   rozhodnutia   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu z 26. apríla 2010 a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie uznesenia krajského súdu z 26. apríla 2010), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010