znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 284/09-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 v   senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka o sťažnosti spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 60/2007 z 2. decembra 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti T., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 60/2007 z 2. decembra 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Z r u š u j e   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 60/2007 z 2. decembra 2008 a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti T., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na   účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   J.   H.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 284/09-32   z   29.   septembra   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 60/2007 z 2. decembra 2008 (ďalej len „uznesenie z 2. decembra 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 9. novembra 2005 Telekomunikačný úrad Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad“)   vydal   rozhodnutie   č.   1616/12/2005   (ďalej   aj „rozhodnutie z 9. novembra 2005“), ktorým rozhodol o technickej špecifikácii zariadenia na odpočúvanie   a   zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   v   sieťach   pre   sťažovateľa. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu rozklad, o ktorom úrad rozhodol rozhodnutím sp. zn. 35/01/2007 z 29. marca 2007 (ďalej len „rozhodnutie z 29. marca 2007“), ktorým napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľ   podal   8.   júna   2007   najvyššiemu   súdu   proti   rozhodnutiam   úradu z 29. marca   2007   a   9.   novembra   2005   žalobu   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 5 Sž 60/2007.

V   podanej   žalobe sťažovateľ okrem   iného namietal, že „rozhodnutia   Úradu   sa dotýkajú základných práv a slobôd, a to konkrétne vlastníckeho práva garantovaného čl. 20 Ústavy   SR   (a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru)   a   práva   na   podnikanie garantovaného   čl.   35   Ústavy   SR.   Pokým   1.   zmena   Všeobecného   povolenia   stanovila povinnosť zabezpečiť zariadenie odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach na vlastné   náklady   vo   všeobecnej   podobe,   napadnuté   rozhodnutia   Úradu   túto   povinnosť stanovili   v   konkrétnej   podobe   t.   j.   s   konkrétnym   obsahom.   Ako   bolo   uvedené,   až nadobudnutím právoplatnosti napadnutých rozhodnutí Úradu totiž sťažovateľovi vznikla (i) povinnosť   zabezpečiť   na   vlastné   náklady   určité   konkrétne   zariadenia   (ii)   povinnosť udržiavať tieto konkrétne zariadenia na vlastné náklady v nepretržitom prevádzkyschopnom stave   a   (iii)   povinnosť   znášať   náklady   na   zabezpečenie   pripojenia   týchto   konkrétnych zariadení do siete. Inými slovami povedané, priamym dôsledkom rozhodnutí Úradu bolo to, že   sťažovateľ   (i)   nielen   musel   obstarať   konkrétny   majetok   za   účelom   odpočúvania a zaznamenávania prevádzky v sieťach, ale aj to, že (ii) tento nemôže užívať, pretože ho používajú orgány štátu resp. orgány činné v trestnom konaní, je k nemu zbavený držby, pretože   je   umiestnený   v   priestoroch   SIS,   do   ktorých   pochopiteľne   nemá   prístup a v konečnom dôsledku aj to, že (iii) nemôže s majetkom disponovať, pretože by porušil povinnosť uloženú vo Všeobecnom povolení a v napadnutých rozhodnutiach.“.

Najvyšší súd uznesením z 2. decembra 2008 konanie o podanej žalobe sťažovateľa zastavil s odôvodnením, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie, ktorého vydanie závisí výlučne od posúdenia technického stavu veci, pričom jeho vydanie neznamená samo osebe právnu prekážku výkonu podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, a preto je predmetné   rozhodnutie   rozhodnutím,   ktoré   v   súlade   s   §   248   písm.   b)   OSP   súdy nepreskúmavajú.

Sťažovateľ   nesúhlasí   so   závermi   najvyššieho   súdu   uvedenými   v   uznesení z 2. decembra 2009 a argumentuje okrem iného aj tým, že „Úrad v konaní neriešil len otázky týkajúce sa technického stavu, ale aj množstvo právnych otázok týkajúcich sa Ústavy SR, Dohovoru a T. Z obsahu napadnutých rozhodnutí Úradu je nakoniec úplne zrejmé, že týmito otázkami sa zaoberal a snažil sa ich zodpovedať, hoci nesprávne. Možno dokonca tvrdiť, že otázky týkajúce sa technického stavu veci boli v podstate podružné, ale naopak ťažiskové   boli   právne   otázky.   Ako   vyplýva   z   obsahu   napadnutých   rozhodnutí,   Úrad predovšetkým   riešil   (i)   otázku,   či   existuje   zákonný   poklad   pre   vydanie   rozhodnutia o špecifikácii   zariadenia   na   odpočúvanie   a   zaznamenávanie   prevádzky   v   sieťach   a   (ii) či vzhľadom na princípy ochrany vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   a   vzhľadom   na   dôsledky   vydania   rozhodnutí   na základné   práva   a   slobody   sťažovateľa,   je   vôbec   oprávnený   o   technickej   špecifikácii rozhodnúť (iii) a ak áno, v akom rozsahu (otázka primeranosti). Navyše z obsahu podanej žaloby jednoznačne vyplynulo, že relevantné sú aj ďalšie právne otázky, a to predovšetkým otázka eurokonformného výkladu T.“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   podľa   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   v   napadnutom rozhodnutí   vôbec   nezaoberal   otázkou,   či   sa   rozhodnutia   úradu   z   9.   novembra   2005 a 29. marca 2007 dotýkajú niektorého jeho základného práva, ktorého porušenie namieta, a otázku   právnej   kvalifikácie   rozhodnutí   úradu   podľa   §   248   OSP   posúdil   nesprávne, dokonca v rozpore s vlastnou judikatúrou.

Z toho vyplýva, že k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší   súd   uznesením   z   2.   decembra   2008   odmietol   meritórne   preskúmať   z   pohľadu zákonnosti a ústavnosti žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy preskúmania rozhodnutí orgánu verejnej správy, ktorými bol podľa neho ukrátený na svojich právach.

Na základe toho sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5 Sž 60/2007 zo dňa 02. 12. 2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a právo na   spravodlivý   proces   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd tým, že konanie o podanej žalobe zastavil bez vecného preskúmania napadnutého rozhodnutia.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 60/2007 zo dňa 02. 12. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej sťažnosti podaním z 9. novembra 2009   vyjadril   najvyšší   súd,   ktorý   vo   svojom   vyjadrení   okrem   iného   uviedol: „Podľa sťažovateľa k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo v dôsledku toho, že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky   uznesením   z   2.   decembra   2008   vôbec   nezaoberal   otázkou,   či   sa   rozhodnutia úradu z 9. novembra 2005 a 29. marca 2007 dotýkajú niektorého jeho základného práva, ktorého   porušenie   namieta,   žalobu   sťažovateľa   teda   odmietol   meritórne   preskúmať   z pohľadu zákonnosti a ústavnosti a otázku právnej kvalifikácie rozhodnutí úradu podľa § 248   OSP   posúdil   súd   nesprávne.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   v   stručnosti rekapituluje   svoje   závery   vzťahujúce   sa   k   takto   formulovanej   námietke   ústavného charakteru.

Podľa odôvodnenia uznesenia súd sa ako prvou zaoberal otázkou, či sú splnené procesné   podmienky na   toto   konanie.   Podľa   napadnutého rozhodnutia schválil   správny orgán   podľa   §   13   ods.   2   písm.   j)   zákona   o   elektronických   komunikáciách   technickú špecifikáciu zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sietí podniku T., ktorá je podľa výroku neoddeliteľnou súčasťou tohto rozhodnutia ako jeho príloha. Správny orgán pri vydávaní tohto rozhodnutia vychádzal z predchádzajúceho rozhodnutia vydaného dňa 27. 9. 2005 - 1. zmeny Všeobecného povolenia č. I/2005, v ktorom okrem iného určil povinnosť podniku zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní zaobstaraním týchto zariadení a ich udržiavaním v nepretržitom prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady. Podnik bol povinný zabezpečiť pripojenie týchto zariadení na vlastné náklady a technickú špecifikáciu podľa § 13 ods. 2 písm. j) zákona o elektronických komunikáciách schváli úrad.

Nesporné   teda   bolo,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   iba   schválením   technickej špecifikácie,   pričom   k   uloženiu   povinností   došlo   iným   rozhodnutím,   ktorého   zákonnosť v tomto konaní súd neskúmal, pretože ako vyplynulo zo žaloby, k prejednaniu námietok žalobcu už došlo v konaní č. 5 Sž 99/2005.

Vychádzajúc z uvedeného súd nemohol posúdiť napadnuté rozhodnutie inak, než ako rozhodnutie podľa § 248 písm. b/ O. s. p., ktorého vydanie záviselo výlučne od posúdenia technického   stavu   vecí,   a   keďže   samé   osebe   neznamenalo   právnu   prekážku   výkonu podnikateľskej   alebo   inej   hospodárskej   činnosti,   súd   nemal   dôvod   preskúmať   toto rozhodnutie a zaoberať sa dôvodmi jeho nezákonnosti, alebo dôvodmi nezákonnosti iného rozhodnutia,   od   ktorého   (vtedy   platného)   sa   napadnuté   rozhodnutie   odvíjalo.   V   súlade s uvedeným preto súd konanie podľa § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil.

Z   odôvodnenia   uznesenia   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky teda dostatočne jasne   vyplýva,   na   základe   akých   právnych   skutočností   súd   posúdil   návrh   žalobcu   na preskúmanie   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   a   postupu   žalovaného,   zrušenie rozhodnutia. Toto rozhodnutie najvyšší súd považuje za správne.

V   nadväznosti   na   prípadné   zmeny,   ku   ktorým   po   vydaní   predmetného   uznesenia došlo,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodnutie   o   predmetnej   ústavnej   sťažnosti navrhovateľa ponecháva na úvahu Ústavnému súdu Slovenskej republiky.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania zo svojej rozhodovacej činnosti, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tieto skutočnosti relevantné na rozhodnutie v tejto veci:

Úrad vydal 27. septembra 2005 zmenu všeobecného povolenia, ktorou s účinnosťou od 10. októbra 2005 zmenil podmienky poskytovania telekomunikačných služieb na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   napadol   rozhodnutie   úradu   z   27.   septembra   2005   na   ústavnom   súde sťažnosťou   podanou   9.   decembra   2005,   v   ktorej   namietal,   že   úrad   vydal   uvedené rozhodnutie bez toho, aby 60 dní pred predpokladaným vyhlásením zmeny zverejnil jeho návrh s výzvou na predloženie pripomienok, ako aj s údajom, v akej lehote ich možno uplatniť.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. III. ÚS 80/06 z 8. marca 2006 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie z dôvodu, že namietaný postup telekomunikačného   úradu   možno   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   namietať   na všeobecnom   súde,   pretože   sa   týka   možného   porušenia   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa. Túto právomoc nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom. V uznesení sp. zn. III. ÚS 80/06 z 8. marca 2006 ústavný súd okrem iného uviedol: „... s prihliadnutím na znenie čl. 42 ods. 2 ústavy (správne mal byť uvedený zrejme čl. 46 ods. 2 ústavy, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že aj keď sa na dané konanie (vydanie všeobecného povolenia) podľa ustanovenia § 72 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách nevzťahujú predpisy o správnom konaní, tento postup telekomunikačného úradu možno pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   namietať   na   všeobecnom   súde,   pretože   sa   týka   možného porušenia   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky.   Túto   právomoc   nemožno   nahradiť konaním pred ústavným súdom.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   podal   žalobu   podľa   piatej   časti   Občianskeho súdneho   poriadku,   konanie   o   ktorej   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Sž   99/2005 z 25. januára 2007 (ďalej aj „uznesenie z 25. januára 2007“ alebo „rozhodnutie vo veci zmeny všeobecného   povolenia“)   zastavil   z dôvodu,   že   nepodlieha prieskumu   správnym súdom v rámci správneho súdnictva. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu   bolo strane sťažovateľa doručené 31. mája 2007.

Sťažovateľ následne podal sťažnosť na ústavnom súde, v ktorej namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho súdu   sp.   zn.   5 Sž 99/2005 z 25. januára   2007.   Ústavný   súd   v   predmetnej   veci   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   354/08-50 z 22. januára 2009 vyslovil porušenie v sťažnosti označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu a súčasne toto uznesenie zrušil.

Úrad 9. novembra 2005 vydal rozhodnutie, ktorým rozhodol o technickej špecifikácii zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky v sieťach pre sťažovateľa. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu rozklad, o ktorom úrad rozhodol rozhodnutím z 29. marca 2007, ktorým napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľ podal 8. júna 2007 najvyššiemu súdu proti rozhodnutiu úradu z 29. marca 2007   a   rozhodnutiu   úradu   z   9.   novembra   2005   žalobu   podľa   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 5 Sž 60/2007.

Najvyšší súd uznesením z 2. decembra 2008 konanie o podanej žalobe sťažovateľa zastavil s odôvodnením, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie, ktorého vydanie závisí výlučne od posúdenia technického stavu veci, pričom jeho vydanie neznamená samo osebe právnu prekážku výkonu podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, a preto je predmetné   rozhodnutie   rozhodnutím,   ktoré   v   súlade   s   §   248   písm.   b)   OSP   súdy nepreskúmavajú.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spravodlivosti.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že sa najvyšší súd v uznesení z 2. decembra 2008 vôbec nezaoberal otázkou, či sa rozhodnutia úradu z 29. marca 2007 a 9. novembra 2005 dotýkajú jeho základných práv, ktorých porušenie v uvedenom konaní namietal (predovšetkým porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy), a taktiež tým, že najvyšší súd   podľa   neho   nesprávne   a   v   rozpore   so   svojou   judikatúrou   posúdil   otázku   právnej kvalifikácie rozhodnutí úradu podľa § 248 OSP.

Ústavný   súd   obdobne   ako   v   predchádzajúcich   svojich   rozhodnutiach   (napr. II. ÚS 50/01, I. ÚS 354/08 a pod.) pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a   ani   také   formálne interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu, t. j. aj práva na prístup k súdu podľa ústavného súdu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie   zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.

Podstatnou pre rozhodnutie v tejto veci bola otázka, či sa najvyšší súd v napadnutom konaní   mal   dôvod   zaoberať   argumentáciou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   porušenia   jeho základných práv rozhodnutiami úradu, pokiaľ ním žalobou napadnuté rozhodnutie úradu mohlo byť podriadené pod ustanovenie § 248 OSP, t. j. týkalo sa rozhodnutia správneho orgánu, ktoré je ex lege vylúčené zo súdneho prieskumu.

Podľa § 248 písm. b) OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti.

Zo   skutkového   stavu   popísaného   v   čl.   II   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa ochrany svojich práv domáhal už v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 99/2005, t. j. v konaní o preskúmaní rozhodnutia úradu o zmene všeobecných podmienok. Predmetné konanie bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 99/2005 z 25. januára 2007 zastavené, pretože v danom prípade sťažovateľ vo svojom návrhu žiadal o preskúmanie rozhodnutia, ktoré nemá charakter individuálneho správneho aktu, a preto nepodlieha súdnemu prieskumu.

Následne bolo úradom vydané rozhodnutie z 9. novembra 2005, ktorým rozhodol o technickej špecifikácii   zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky   v   sieťach   pre   sťažovateľa,   ktoré   sa   odvíjalo   od   rozhodnutia   úradu   o   zmene všeobecných   podmienok.   Toto   rozhodnutie bolo úradom   na základe   rozkladu   podaného sťažovateľom potvrdené rozhodnutím z 29. marca 2007.

Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   konanie   o   návrhu   sťažovateľa   na   preskúmanie rozhodnutia úradu o zmene všeobecných podmienok zastavil, t. j. predmetná vec nebola najvyšším súdom meritórne preskúmaná a rozhodnutá, bola najvyššiemu súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sž   60/2007   známa   nielen   z   jeho   rozhodovacej   činnosti,   ale i zo žaloby podanej sťažovateľom v predmetnej veci, v ktorej dôsledne zopakoval svoju argumentáciu týkajúcu sa porušenia jeho základných práv rozhodnutiami úradu a taktiež poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd sa v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 99/2005 jeho argumentáciou nezaoberal.

Následný postup najvyššieho súdu v tomto konaní a jeho uznesenie z 2. decembra 2008 by mohli byť podľa ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné len v prípade, ak by o namietanom porušení základných práv sťažovateľa v predmetnej veci už rozhodol nezávislý a nestranný súd.

V čase rozhodovania najvyššieho súdu v tejto veci však rozhodnutie nezávislého a nestranného   súdu   o   sťažovateľom   namietanom   porušení   jeho   základných   práv neexistovalo, ba čo viac, najvyšší súd sa v konaní o rozhodnutí, ktoré založilo povinnosť sťažovateľa zadovážiť odpočúvacie   zariadenie (konanie vedené   na najvyššom   súde   pod sp. zn. 5 Sž 99/2005), argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základných práv rozhodnutiami úradu odmietol zaoberať. Sťažovateľovi v predmetnom konaní teda nezostala   iná   možnosť,   len   predložiť   svoju   argumentáciu   opätovne   podaním   návrhu   na preskúmanie rozhodnutia úradu z 29. marca 2007 v spojení s rozhodnutím z 9. novembra 2005 oprávnene sa domnievajúc, že vzhľadom na obsah odôvodnenia uznesenia sp. zn. 5 Sž 99/2005   z   25.   januára   2009   tentoraz   bude   v   uvedenom   konaní   jeho   argumentácia týkajúca sa porušenia jeho základných práv preskúmaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý o nej aj rozhodne.

Najvyšší súd sa však v konaní o podanej žalobe vedenej pod sp. zn. 5 Sž 60/2007 opätovne odmietol zaoberať otázkou porušenia základných práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím, čo vo svojich dôsledkoch znamenalo odmietnutie preskúmania tejto otázky nezávislým a nestranným súdom, napriek tomu, že v predmetnej veci už sťažovateľ nemal možnosť   využiť   ďalší   opravný   prostriedok,   prostredníctvom   ktorého   by   dosiahol preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia pred všeobecným súdom.

Sťažovateľ správne vo svojej sťažnosti poukázal na judikatúru ústavného súdu, ktorý už v rámci svojho nálezu sp. zn. II. ÚS 50/01 vyslovil, že samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samo osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom   na   odmietnutie   jeho   súdneho   preskúmavania, pretože   ústavne   súladný   výklad ustanovenia § 248 OSP vyžaduje, aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie je totiž vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v § 248 OSP nemohli dotýkať, či dokonca porušovať základné práva alebo slobody. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého   zo základných   práv alebo slobôd   účastníka   konania. Postup   súdu,   v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Z uvedeného vyplýva, že napriek tomu, že žalobu sťažovateľa v tejto veci by za iných okolností (ak by najvyšší súd vecne posúdil sťažovateľom označené práva v rámci súdneho   prieskumu   rozhodnutia   úradu   o zmene   všeobecných   podmienok)   bolo   možné podriadiť   pod   ustanovenie   §   248   písm.   b)   OSP   a   vylúčiť   ju   zo   súdneho   prieskumu, v okolnostiach danej veci, keď sťažovateľovi v predmetnej veci nebola dovtedy poskytnutá ochrana ním označených práv, ktorých porušenie namietal, a nemal už ani ďalšiu možnosť využiť iný účinný prostriedok nápravy v záujme ochrany svojich základných práv pred všeobecným súdom, takýto postup najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nebol namieste.   V   záujme   ochrany   základných   práv   sťažovateľa   v   uvedenom   konaní   bolo povinnosťou najvyššieho súdu uprednostniť dôsledné uplatnenie čl. 46 ods. 2 ústavy, t. j. práva sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia týkajúceho sa jeho základných práv a slobôd nezávislým a nestranným súdom.

S prihliadnutím na okolnosti uvedenej veci bolo podľa ústavného súdu v predmetnom konaní   povinnosťou   najvyššieho   súdu   nielen   zaoberať   sa   argumentáciou   sťažovateľa týkajúcou   sa   porušenia   jeho   základných   práv,   ale   aj   sa   s   ňou   v   rámci   odôvodnenia rozhodnutia riadne vysporiadať.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   podľa   ústavného   súdu   konštatovať,   že   uvedeným uznesením najvyššieho súdu z 2. decembra 2008 došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 60/2007 z 2. decembra 2008 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť,   že   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 354/08   z   22.   januára   2009   bolo   zrušené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sž 99/2005 z 5. januára 2007 a vec bola vrátená späť na najvyšší súd, ktorý medzičasom, ako to vyplýva aj zo sťažnosti sťažovateľa v predmetnej veci, vydal rozhodnutie sp. zn. 1 Sž 89/2005 z 29. apríla 2008. Vzhľadom na uvedené bude potrebné, aby najvyšší súd v predmetnom konaní postupoval na základe týchto nových okolností.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 115,90 €, k tomu 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 245,70 €.

Ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu trov konania vypočítanú podľa platnej právnej úpravu spolu v sume 245,70 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009