znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 284/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   F.,   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   G., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co 16/06 z 29. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. februára 2008 faxom doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), ako aj základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods.   1   ústavy   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co 16/06 z 29. novembra 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Sťažnosť bola doplnená predložením originálu sťažnosti doručeného ústavnému súdu 19. februára 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 13 C 49/00-436 z 13. júna 2005 bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť náhradu škody vo výške 135 794 Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 26. mája 2000 až do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti uvedeného rozhodnutia spoločnosti   P.   P.,   ako   podiel   na   mankách,   ktoré   sťažovateľ   ako   vedúci   maloobchodnej jednotky P. v B. spôsobil, spolu s ďalšími 35 hmotne zodpovednými osobami.

Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 16/06-576 z 29. novembra 2007 potvrdil rozsudok okresného   súdu   v napadnutej   časti,   žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho   konania   a odvolacie   konanie   o odvolaní   odporcov   v   1.   a 8.   rade   zastavil. Rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 49/00-436 z 13. júna 2005 sa stal právoplatným 21. decembra 2007.

Zo   sťažnosti   je   zrejmá   nespokojnosť   sťažovateľa   s rozhodnutím   krajského   súdu, ktorý   sa   podľa   jeho   tvrdení   stotožnil   so   skutkovým   stavom   zisteným   v prvostupňovom konaní bez toho, aby napravil nedostatky dokazovania okresného súdu, ktorý nevykonal všetky dôkazy navrhované sťažovateľom.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„... V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V. spisová značka 13C 49/00 si navrhovateľ – P. P. spol. s. r. o. žalobou uplatnil voči mne nárok na náhradu škody vo výške   772.619,80   Sk. V uvedenom   konaní   sa   navrhovateľ   domáhal   náhrady   škody   za inventúrne obdobie od 29. 03. 1998 do 09.01.1999, počas, ktorého bolo zistené manko vo výške 851.489,40 Sk, za inventúrne obdobie od 09. 01. 1999 do 07. 02. 1999, počas ktorého bolo   zistené   manko   vo   výške   57.999,-   Sk,   za   inventúrne   obdobie   od   07.02.1999   do

26.06.1999, počas ktorého bolo zistené manko vo výške 952.313,30 Sk a manko v pokladni 22.844,80,- Sk. Navrhovateľ uplatňoval odo mňa podiel na manku vo výške 790.143,80,- Sk a v priebehu   pojednávania   zobral   návrh   z časti   späť   a po   tejto   úprave   uplatňoval 772.619,80,- Sk.

Okresný súd Bratislava V. po vykonanom dokazovaní rozhodol vo veci tak, že ma zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 135.794,- Sk s úrokom s omeškania 17,6 % od 26.05.2000 až do zaplatenia. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že som sa vyvinil na 80 %. Napriek rozsiahlemu dokazovaniu mám za to, že okresný súd vychádzal z neúplne zisteného skutkového stavu a to, že sa riadne nezaoberal hodnotou, ktorú sme prevzali. V prípade, že by nebolo možné preukázať škodu a prípadne jej skutočnú výšku, bolo by na navrhovateľovi, aby vykonal riadnu revíziu alebo, aby návrh zobral späť. Proti vyššie citovanému rozsudku okresného súdu som podal odvolanie. Ja som poukázal okrem iného na to, že navrhovateľ nezabezpečil riadne vyškolenie zamestnancov   a teda   dochádzalo   k nesprávnym   postupom   pri   vedení   evidencie. Nedochádzalo   k odsúhlaseniu   účtovných   dokladov   medzi   záznamami   z predajní a ekonomickým   úsekom.   Ako   to   potvrdili   i znalecké   posudky   došlo   k veľkému   počtu plusových   a mínusových   položiek   vykazovaných   účtovníctvom   na   predajni.   Takisto v predajni   nebolo   dostatočné   kvalitatívne   ani   kvantitatívne   obsadenie   personálom. V predajni   praxovali   učni   bez   podpísanej   hmotnej   zodpovednosti.   Vedúci   a zástupca   sa nevyznali dostatočne v práci počítačov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov okresný súd dospel k rozdeleniu zodpovednosti za schodok v rozsahu 20% na zamestnancov a 80 % na navrhovateľa ako zamestnávateľa. Napriek uvedenému mám za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu nie je správne. Súd sa nedôsledne zaoberal aplikáciou §-u 176 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce platného do 01.   04.   2002   podľa   ktorého,   ak   prevzal   na   základe   dohody   o hmotnej   zodpovednosti zamestnanec zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty, ktoré je povinný zúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok.

V zmysle uvedeného mal súd viac skúmať v akej výške sme prevzali hodnoty a ako sme vyúčtovali. Pritom musí skúmať aké okolnosti bránili prípadne viesť riadnu evidenciu, kto   za   to   zodpovedá   a či   sa   vlastne   tieto   skutočnosti   dajú   preukázať.   Ja   i ostatní zamestnanci sme od počiatku tvrdili, že v počítačovej evidencii sú chyby a žiadali sme ich opraviť. Ja ako vedúci predajne a moja zástupkyňa som po vykonanej prvej inventúre za inventúrne obdobie od 29. 03. 1998 do 09. 01. 1999 listom zo dňa 11. 01. 1999 adresovaný navrhovateľovi   poukázal   na   problémy,   ktoré   sú   na   predajni   a žiadal   som   o prešetrenie inventúry, ďalej sme poukazovali na nevhodné skladové priestory, na normu strát, na to, že po vykonanej inventúre a otvorení prevádzky sa tovary dostávajú do mínusových položiek a kontrolu stavu zásob bolo zistené, že nebol nahodený skutočný stav na predajni. Ďalej sme poukazovali na to, že inventúra je vykonávaná v nočných hodinách, na to, že nie je robená   údržba   počítačov   a pokladníc   a pracovníci   nemajú   prehľad   o vybavovaní dobropisov.

Listom   zo   dňa   04.   06.   1999   som   reklamoval   nedodanie,   ale   zaúčtovanie   tovaru v hodnote 870.000,- Sk. Navrhovateľ však nesprávnosť neodstránil.

Prvostupňový súd sa dôkladne pridržiaval znaleckého posudku JUDr. D. R. – znalca z odboru účtovníctva, ktorý v záveroch svojho znaleckého posudku konštatoval, že inventúra po formálnej a počtovej stránke, ako aj čo do vyčíslenia účtovného stavu zásob tovaru bola vyčíslená správne, keď aj znalec ustáli aj výšku schodku za obdobie od 29. 03. 1998 do 09. 01. 1999 v celkovej výške 851.487,40 Sk. Ja som vo vyjadrení k znaleckému posudku zo dňa 29. 09. 2004 poukázal, že vyššie citovaný znalecký posudok je nepreskúmateľný, pretože neobsahuje   údaje   na   základe,   ktorých   by   sa   dalo   zistiť   ako   znalec   k záverom   posudku dospel.   Nie   je   tu   uvedený   podrobnejší   popis,   akým   spôsobom,   sa   viedla   účtovná   a iná evidencia   majetku,   finančných   prostriedkov   zvlášť,   tovaru,   vratných   obalov   a pod. Evidencia sa viedla prostredníctvom programového vybavenia, ale zo znaleckého posudku nie   je   zrejmé,   kto   do   programu   zadával   údaje   a akým   spôsobom,   ako   bola   správnosť vkladaní   údajov,   kto   mohol   s údajmi   manipulovať   a či   tie   údaje,   ktoré   sú   predmetom inventúry, boli evidované fyzicky na ústredí alebo boli takisto evidované aj na jednotlivej pobočke. Takisto pri inventúrach neuviedol, akým spôsobom a kto vykonal inventúru. Súd   mal   riadne   zistiť   a ustáliť   výšku   manka.   Ako   vyplýva   i z vyššie   uvedeného navrhovateľ   ustálil   výšku   manka   na   772.619,80,-   Sk   a znalec   na   851.487,40,-   Sk. I z uvedeného vyplýva, že výška škody nie je riadne zistená.

I napriek uvedeným nedostatkom znaleckého posudku prvostupňový súd nezohľadnil moje námietky.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29. 11. 2007 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu napadnutej časti potvrdil. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu   trov   konania.   Krajský   súd   napriek   vytýkanému   neúplne   zistenému   skutkovému stavu   okresným   súdom,   v zmysle   ustanovenia   §-u   213   ods.   2,   3   OSP   sám   neopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu ani nedoplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov mnou   navrhovaných.   Krajský   súd   len   prevzal   do   svojho   odôvodnenia   odôvodnenie okresného súdu a dokonca ďalej na strane 12 naň priamo odkazuje.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo J. F. na súdnu a inú ochranu podľa článku 46, ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR boli postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. 6 Co 16/06 a rozhodnutím zo dňa 29. 11. 2007 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave značka 6 Co 16/06 zo dňa 29. 11. 2007 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   J.   F., bytom N., na účet právneho zástupcu advokátovi JUDr. I. G. vo výške 7 938,88,- Sk v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť   je   absencia   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   základným   právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06, II. ÚS 56/07).

1. Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jeho nesúhlase s postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorý podľa jeho názoru nevykonal dôkazy, ktoré navrhoval na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení,   a   s dôvodmi   ich   nevykonania   sa   nevysporiadal   ani   v označenom   rozhodnutí krajského súdu.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1 ústavy   a taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05, IV. ÚS 111/08).

Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06, I. ÚS 56/07). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, I. ÚS 56/07).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane judikoval, že skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

K námietkam   sťažovateľa,   ktorými   argumentuje   vo   svojej   sťažnosti,   krajský   súd v napadnutom rozhodnutí uviedol:

„... Pri   výklade   zodpovednosti   zamestnanca   podľa   ust.   §   176   ods.   1   Zák.   práce platného do 1. 4. 2002 okrem iných špecifických charakteristík na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca je, že pri tejto zodpovednosti sa vychádza z prezumpcie viny zamestnanca a uhrádza sa celá skutočná škoda. Za predpokladu, že je naplnená skutková podstata   tohto   druhu   zodpovednosti,   jej   uplatnenie   má   prednosť   pred   uplatnením všeobecnej zodpovednosti.... Predpokladom tejto zodpovednosti je škoda vo forme schodku na zverených hodnotách, platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, zavinenie zamestnanca, ktoré sa prezumuje.... Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu podľa ust. § 176 ods. 1, 2, 3 Zák. práce, správne zistil inventúrne   obdobie   pri   navrhovateľom   uplatnenom   nároku   na   náhradu   škody   z titulu spoločnej hmotnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách. Súd prvého stupňa správne skúmal existenciu pracovno-právneho pomeru medzi navrhovateľom a odporcami, pričom   správne   dospel   k záveru,   že   uvedení   odporcovia   mali   uzatvorenú   dohodu o pracovnom pomere, ako aj dohodu o hmotnej zodpovednosti (§ 177 ods. 2 Zákonníka práce), a teda v prípade uplatnenia zodpovednosti za schodok na hodnotách zverených na vyúčtovanie podľa § 176 Zák. práce bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať uzatvorenie platnej dohody o hmotnej zodpovednosti Na základe vykonaného dokazovania preto súd prvého stupňa správne ustálil zodpovednosť odporcov za vzniknuté manko vo výške 20 % a vo   výške   80   %   sa   odporcovia   zbavili   zodpovednosti   tým,   že   schodok   na   v tejto   časti vznikol   bez   ich   zavinenia   a to   tým,   že   u vedúceho,   zástupcu   vedúceho   a operátorov a v tomto smere súd prvého stupňa uveril tvrdeniam odporcov a svedkov (vedúcich predajní iných prevádzkových jednotiek), ktorá skutočnosť bola významná aj z hľadiska evidencie tovaru, jeho kontroly, kde zrejme dochádzalo k nesprávnym postupom.“

Krajský súd vo svojom rozsudku ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil podiel zodpovednosti jednotlivých zamestnancov, keď zohľadnil skutočnosť, že zamestnávateľ   nezabezpečil   ich   riadne   zaškolenie   na   prácu   s počítačmi   (osobitne u sťažovateľa   ako   vedúceho   maloobchodnej   predajne),   v maloobchodnej   predajni dochádzalo   k častej   obmene   operátorov,   fluktuácii   zamestnancov,   čo   malo   dopad   na vykonávanie evidencie tovaru a jeho zabezpečenie pred možnými krádežami, v dôsledku čoho   došlo   v krátkom   časovom   období   k vysokému   manku.   Krajský   súd   námietky sťažovateľa považoval za nedôvodné, keďže neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci. Krajský súd vo svojom   rozhodnutí   uviedol,   že „neboli   zistené   ani   žiadne   okolnosti   pre   doplnenie dokazovania a zmenu súdneho rozhodnutia, ani pre zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne (§ 132 O. s. p.) a vec posúdil správne aj po právnej stránke“.

Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecných súdov a jeho úlohou nie je preskúmavanie sťažovateľmi tvrdených pochybení v postupoch či rozhodnutiach týchto súdov. Povinnosťou ústavného súdu je zaoberať sa iba takými zásahmi orgánov verejnej moci,   ktorých   intenzita   je   natoľko   závažná,   že   zakladá   porušenie   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   práv   alebo   slobôd   konkrétneho sťažovateľa. K takejto situácii však v danej veci podľa názoru ústavného súdu nedošlo.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   vydaniu   namietaného   rozsudku   predchádzal nespravodlivý súdny proces, v ktorom by došlo k porušeniu princípov zakotvených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a vzhľadom na to nezistil ani príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom vo svojej sťažnosti neuviedol,   z akých   dôvodov   k porušeniu   označeného   práva   malo   dôjsť.   Ústavný   súd vyslovil, že krajský súd nemôže byť primárnym porušovateľom označeného práva, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   v celom   rozsahu,   rozhodovanie   o ďalších procesných   návrhoch   sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrh   na   zrušenie   napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu,   priznanie   trov   právneho   zastúpenia)   stratilo   opodstatnenie a ústavný súd sa nimi už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008