SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 283/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mandzákom,Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžnz 6/2015 a jeho uznesením z 3. februára 2016a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2016doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.1 Sžnz 6/2015 a jeho uznesením z 3. februára 2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na najvyššom súde sa domáha ochrany prednezákonným zásahom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a Kriminálneho úradufinančnej správy Bratislava žalobou podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“) z dôvodu evidencie sťažovateľa v zozname„BIELE KONE“. Najvyšší súduznesením sp. zn. 1 Sžnz 6/2015 z 3. februára 2016 rozhodol o prerušení konania podľa§ 109 ods. 2 písm. c) OSP s odkazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžnz 15/2014z 3. februára 2016, ktorým bolo taktiež prerušené konanie z dôvodu predloženiaprejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Právomoc ústavného súdusťažovateľ zdôvodnil arbitrárnosťou a zjavnou neopodstatnenosťou namietanéhorozhodnutia najvyššieho súdu. Porušením označených práv a slobôd mu bol podľa jehotvrdenia zamedzený prístup k súdu a obmedzené právo na spravodlivý proces. Sťažovateľpoukazujúc na znenie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. c) OSP vyslovilnázor, že najvyšší súd mal konanie vedené pod sp. zn. 1 Sžnz 6/2015 prerušiť podľa § 109ods. 1 písm. c) OSP, v dôsledku čoho by bol povinný aplikovať § 250c ods. 2 OSP a odložiťvykonateľnosť nezákonného zásahu ex offo. Všeobecný súd preto vydaním napadnutéhorozhodnutia odmietol sťažovateľovi poskytnúť predbežnú súdnu ochranu vo formeodloženia vykonateľnosti nezákonného zásahu bez patričného zdôvodnenia a len na základetoho, že aplikoval nesprávny prípad prerušenia konania. Ak nastane prípad obligatórnehoprerušenia konania, tak súd je povinný prerušiť konania podľa tohto ustanovenia, a nie sisvojvoľne vyberať spôsob prerušenia konania, s čím zákon spája odlišné právne účinky.Sťažovateľ trval na tom, že v prípade konania o zásahovej žalobe podľa § 250v OSP jenamieste priznať aj predbežnú ochranu vo forme odkladu vykonateľnosti zásahu. Namietal,že najvyšší súd nerozhodol o jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti, v dôsledku čoho môžuorgány finančnej správy naďalej aplikovať nezákonný zoznam, a porušovať tak základnépráva a slobody sťažovateľa až do právoplatného skončenia veci.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostitakto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 1 Sžnz 6/2015 zo dňa 03.02.2016 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 1 Sžnz/6/2015 zo dňa 03.02.2016 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
Prikazuje sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vydať uznesenie o odložení vykonateľnosti nezákonného zásahu, ktoré je predmetom konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky, spis. zn. 1 Sžnz/6/2015.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi
do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd posúdil sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.1 Sžnz 6/2015 z 3. februára 2016 z pohľadu rešpektovania ústavnosti a dospel k záveru, žesťažnosť je zjavne neopodstatnená.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplynulo:„Predmetom súdneho prieskumu je nezákonný zásah spočívajúci podľa navrhovateľa v tom, že zaradením navrhovateľa do uvedeného zoznamu sa najmä narušuje právo navrhovateľa na ochranu osobnosti, a to predovšetkým jeho právo na ochranu cti, dôstojnosti, vrátane jeho práva na dobrú povesť.
Najvyšší súd musí podotknúť, že v danej právnej problematike počas roku 2014 napadlo viacero obdobných odvolaní v konkrétnych sporoch s uvedenými orgánmi verejnej správy, ktoré majú identický právny základ sporu.
Uznesením zo dňa 03. februára 2016 Najvyšší súd vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 1Sžz/15/2014 konanie prerušil a v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil Súdnemu dvoru na rozhodnutie viacero prejudiciálnych otázok.
Za situácie, kedy nie je o prejudiciálnych otázkach právoplatne rozhodnuté, by potom pokračovanie v súdnom konaní, hoci ide o urýchlené poskytnutie súdnej ochrany v prípade tvrdeného zásahu do práv účastníka, bolo nutné hodnotiť v zmysle § 6 O. s. p. v spoj. s nižšie uvedenými ústavnými a úniovými normami ako neefektívne. Na základe uvedených skutočností konajúci súd rozhodol postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c) v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. k jeho prerušeniu.“
Citovaným úvahám najvyššieho súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska, ani prizohľadnení argumentov, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazuje sťažovateľ, nič podstatnéhovytknúť. Ústavný súd trvale zdôrazňuje, že nie je súdom nadriadeným všeobecným súdom anie je vrcholom ich sústavy ani ďalšou opravnou inštanciou voči ich rozhodnutiam. Akonezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je oprávnený zasahovaťdo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov iba v prípade, ak tieto súdy nepostupujúv zhode s ústavou, ústavnými zákonmi alebo princípmi, ktoré vyplývajú z kvalifikovanýchmedzinárodných zmlúv.
Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie iba so zreteľom na skutočnosť, žemohol preskúmavať len jeho ústavnosť, pričom dospel k záveru, že sťažnosť nie jeopodstatnená. Jej zjavná neopodstatnenosť vyplýva jednak z povahy dôvodov uplatnenýchsťažovateľom v sťažnosti, ale tiež aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu.
Podstata prerokúvanej sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s napadnutýmuznesením najvyššieho súdu, ktorým rozhodol o prerušení konania v právnej vecisťažovateľa. Sťažovateľ k tomu predložil konkrétnu argumentáciu tvrdiac najmä to, ženapadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené a ako také arbitrárne a zmätočné.Ústavnému súdu však neprislúcha akokoľvek spochybňovať procesný postup najvyššiehosúdu, ktorý bol v danej fáze konania detailne oboznámený s okolnosťami tohto prípadu, a užvôbec mu neprináleží meniť jeho, síce stručné, ale z ústavnoprávneho hľadiskaakceptovateľné a dostatočne odôvodnené závery, ktoré sú výrazom jeho nezávisléhorozhodovania. V opačnom prípade by bol ústavný súd v pozícii ďalšej prieskumnej inštanciev systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným vymedzením jehokompetencií.
Navyše, sťažovateľ nepredložil dostačujúce dôvody, z ktorých by bolo možnévyvodiť, že jeho sťažnosť smerujúca proti napadnutému procesnému rozhodnutiunajvyššieho súdu má atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávny rozmer. V tejto spojitostitreba poukázať aj na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaciprincíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov, ktorýchrozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy preskúmavané.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejtočasti (piata časť – správne súdnictvo), sa použijú primerane ustanovenia prvej, treteja štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejtočasti. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 250c ods. 1 a 2 OSP žaloba nemá odkladný účinok na vykonateľnosťrozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Na žiadosťúčastníka môže predseda senátu uznesením vykonateľnosť rozhodnutia odložiť, ak byokamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak predseda senátunevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka. Ak bolo konanie prerušené podľa § 109ods. 1 písm. c), súd vykonateľnosť rozhodnutia odloží uznesením, proti ktorému jeprípustné odvolanie.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môžekonanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam narozhodnutie súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vychádzal zo skutočnosti, žerozhodnutie o prejudiciálnych otázkach bude mať podstatný vplyv na posúdenie právnejveci sťažovateľa vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Sžz 15/2014, v ktorej došlok prerušeniu konania v dôsledku predloženia prejudiciálnych otázok, ako aj veci sp. zn.1 Sžnz 6/2015, ktorej sa sťažnosť sťažovateľa sa týka, v dôsledku čoho pristúpilk prerušeniu konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP bez opakovanéhopredloženia prejudiciálnych otázok.
Ústavný súd dospel k záveru, že z rekapitulovaného stručného odôvodnenianapadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých dospelk záveru o splnení podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP,pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiťv inom smere za excesívne. Ústavný súd poukazom na citované ustanovenia zdôrazňuje, ženezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne zvážiť, aký procesný postupmá v konkrétnom prípade zvoliť. Nie je vecou ústavného súdu ako nezávislého súdnehoorgánu ochrany ústavnosti zasahovať do právomoci všeobecných súdov nariadenímkonkrétneho procesného postupu.
V súvislosti so zvoleným procesným postupom najvyššieho súdu sťažovateľ namietalaj nerozhodnutie o jeho žiadosti o odklade vykonateľnosti nezákonného zásahu vo formezverejneného zoznamu„BIELYCH KONÍ“, teda pretrvávajúce porušovanie jeho základnéhopráva a slobody.
Ústavný súd k namietanému tvrdeniu uvádza, že sťažovateľ svoju sťažnosťvo vzťahu k tomuto tvrdeniu nezdôvodnil nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutieo odklade vykonateľnosti, ale zákonnou povinnosťou najvyššieho súdu rozhodnúťo prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, procesným dôsledkom čoho by bolaaj jeho povinnosť rozhodnúť o odklade vykonateľnosti v súlade s § 250c ods. 2 OSP exoffo. Pri závere ústavného súdu o ústavne konformnom zdôvodnení namietanéhorozhodnutia najvyššieho súdu je potrebné konštatovať, že nerozhodnutím o odkladevykonateľnosti nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobnepráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý samôže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosťsúdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve nasúdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahuzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jehoveci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
S poukazom na zmienené skutočnosti ústavný súd nezistil, že by napadnutéuznesenie najvyššieho súdu signalizovalo príčinnú súvislosť s možným porušenímoznačených práv sťažovateľa, resp. že by najvyšší súd rozhodol o prerušení konaniav rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, teda aplikoval procesný predpis v rozpores jeho ústavne súladnou interpretáciou. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2016