znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 283/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Jozefom   Polákom,   Advokátska   kancelária,   Radlinského   1718,   DolnýKubín, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 49 ÚstavySlovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   1   Tos   19/2015z 24. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.1 Tos 19/2015 z 24. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduNámestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 11/2012 z 10. mája 2013 uznaný vinnýmzo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestnýzákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné a bol mu uložený trestodňatia slobody v trvaní stoštyridsaťsedem mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený doústavu s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkomsp. zn. 2 To 74/2013 z 30. októbra 2013 rozhodol o zrušení prvostupňového rozhodnutiaa sám   uznal   sťažovateľa   za   vinného   z   pokračovacieho   obzvlášť   závažného   zločinuvydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. a), § 138 písm. a) a § 139ods. 1 písm. a) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní desať rokovnepodmienečne.   Ako   uvádza   samotný   sťažovateľ, „Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   po právoplatnosti   rozhodnutia   sa   objavili   nové   skutočnosti,   ktoré   svedčia   v   prospech sťažovateľa...   podal   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   vedeného   na   Okresnom   súde Námestovo sp. zn.: 4T/11/2012 a Krajskom súde Žilina: sp. zn.: 2 To/74/2013.“. Okresnýsúd svojím uznesením sp. zn. 6 Nt 2/2014 z 25. novembra 2014 v spojení s napadnutýmrozhodnutím krajského súdu zamietol sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania.V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3.   Z vyjadrenia   sťažovateľa   vyplýva,   že „Návrh   na   povolenie   obnovy   konania... odôvodnil tou skutočnosťou, že bol prvostupňovým súdom odsúdený za spáchanie trestného činu, najmä na základe výpovedí poškodených. Obidvaja poškodení v priebehu konania zmenili výpovede, kde uviedli, že skutok nemal spáchať odsúdený ⬛⬛⬛⬛, ale osoba jemu podobná. Výpoveď zmenili bez akéhokoľvek nátlaku alebo vyhrážania. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa ich vlastných tvrdení boli dosť opití si z toho večera moc nepamätali a mohlo sa stať, že za páchateľa označili nesprávnu osobu. Túto skutočnosť si uvedomili až neskôr, keď raz v bare za nimi prišla osoba, ktorá sa im začala vyhrážať aby zotrvali na svojej   výpovedí   ináč   budú   mať   problémy.   A   práve   táto   osoba   bola   nápadne   podobná odsúdenému ⬛⬛⬛⬛.   Po   tomto   stretnutí   došlo   k   zmene   výpovede,   lebo   si uvedomili, že ⬛⬛⬛⬛ nespáchal predmetný skutok.“. Postupu všeobecných súdovsťažovateľ vytkol predovšetkým to, že „... Okresný súd Námestovo ani porušovateľ sa dostatočne   nezaoberal   existenciou   dôvodov   pre   povolenie   obnovy   konania   pôvodne vedeného na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 4T/11/2012. Všeobecné súdy prijali taký výklad a interpretáciu ustanovenia § 394 zákona č. 301/2005 Z. z., ktorý nezabezpečil plnohodnotnú   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa.“.   Sťažovateľ   je   tedapresvedčený, že „Záver porušovateľa o neexistencii dôvodov pre povolenie obnovy konania v zmysle ust. §394 Tr. por. v prejednávanej veci je nesprávny a napadnutým rozhodnutím porušovateľa došlo k takému výkladu a interpretácii ustanovenia § 394 zákona č. 301/2005 Z. z., ktorý je nezlučiteľný s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01)“, v dôsledku čoho „... postupom a rozhodnutím súdu boli porušené... práva sťažovateľa, nakoľko porušovateľ svojím rozhodnutím ponechal v platnosti rozhodnutie súdu prvého   stupňa,   ktorým   arbitrárne   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy konania tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostinálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1 Tos/19/2015-86 zo dňa 24.02.2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 49 Ústavy SR spočívajúce v zásade zákonnosti trestného konania a trestu.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 1 Tos/19/2015-86   zo   dňa   24.02.2015   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Žiline   na   ďalšie konanie.

3.   Zároveň   sťažovateľ žiada   priznať   náhradu   trov   právneho zastúpenia   vo výške 271,82 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)].   Návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona oústavnom súde).

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorejby mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej   platnej a   účinnej normy   na   zistený   stav   veci.   V zmysle   svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodneniektorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

9.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, žeúčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný súd vyvodil.   Skutkové a právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

10. Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 Tos 19/2015 z 24. februára 2015 v podstatnomuviedol:

«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť   a   zákonnosť   napadnutého   uznesenia,   ako   i   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo, a zistil, že sťažnosť odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ nie je dôvodná.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom   na   ich   rozhodnutie.   Dôkazy   obstarávajú   z   úradnej   povinnosti.   Právo obstarávať   dôkazy   majú   aj   strany.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   s   rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Povinnosť vyplývajúca z citovaného zákonného ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., t.j. zistiť skutkový stav veci náležite a v takej kvalite, aby o ňom nevznikli dôvodné pochybnosti, platí nielen pre rozhodovanie o otázke viny a trestu, či nároku na náhradu škody, ale aj pre rozhodovanie   ktorejkoľvek   otázky,   ktorú   treba   v   trestnom   konaní   riešiť.   Uplatňuje   sa v každom štádiu trestného konania, teda aj v konaní o povolenie obnovy konania. Preto náležite musí byť zistené tiež to, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. Z týchto zistení treba vychádzať pri rozhodovaní. Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú   najavo   nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na ktoré upustenie   od potrestania alebo   upustenie   od uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky pre tzv. iudicium rescindens (obnovovacie konanie) - existenciu právoplatného rozhodnutia a novej   skutočnosti   alebo   dôkazu.   Rozhodovanie   o   povolení   obnovy   konania   je   však podmienené   materiálnou   podmienkou   spočívajúcou   v   povinnosti   súdu   konajúceho o povolení obnovy konania vyhodnotiť vplyv novej skutočnosti alebo nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. V tomto štádiu rozhodovania je potrebné vyhodnotiť novú skutočnosť alebo nový dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Je dôležité tiež pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný iba vo výnimočných prípadoch. Ďalej treba zdôrazniť, že v konaní o povolenie obnovy konania   nie   je   možné   preskúmavať   vecnú   správnosť   rozsudku   vydaného   v   základnom konaní.

Za   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme   sa   považujú   také,   ktoré   neboli   predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.

Za   dôkazy   súdu   skôr   neznáme   sa   považujú   predovšetkým   dôkazy,   ktoré   neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.

Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.

Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona (§ 394 ods. 1 Tr. por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk:

1. či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme,

2. či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 § 394 Tr. por.

Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné než pôvodné právoplatné rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných dôkazov a doterajšieho   skutkového   zistenia   uvedeného   vo   výroku   právoplatného   rozhodnutia s dôkaznou silou a významom novotvrdených skutočností a novonavrhovaných dôkazov. Ako   už   bolo   uvedené   vyššie,   pre   pozitívne   rozhodnutie   o   návrhu   na   povolenie   obnovy konania   musí   byť   výsledkom   tohto   skúmania   dôvodný   predpoklad   pre   možnú   zmenu pôvodného právoplatného rozhodnutia.

Okresný   súd   v   danom   prípade   postupoval   dôsledne   a   dokazovaním,   ktoré   na verejnom zasadnutí vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že v prípade odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ nie sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 4T/11/2012. Výrok o zamietnutí návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania tak zodpovedá stavu veci a zákonu.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému   uzneseniu,   bolo   vykonané   prvostupňovým   súdom   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.

Rozhodnutiu   Okresného   súdu   Námestovo   nemožno   vytknúť   žiadnu   chybu   či nedostatok,   pričom   odôvodnenie   rozhodnutia   učinil   prvostupňový   súd   zodpovedajúcim spôsobom,   dostatočne   a   presvedčivo,   a   preto   krajský   súd   v   zásade   na   odôvodnenie napadnutého   uznesenia   odkazuje.   Nadriadený   súd   zistil,   že   okresný   súd   v   odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom pre jeho záver   o   zamietnutí   návrhu   odsúdeného   na   povolenie   obnovy   konania.   Okresný   súd   v napadnutom uznesení veľmi podrobne rozpísal skutkové i právne dôvody, ktoré odôvodňujú zamietnutie   návrhu   odsúdeného   na   povolenie   obnovy   konania.   Dôvody   napadnutého uznesenia   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Nadriadený   súd   znovu   pripomína,   že   v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie.

Treba stručne pripomenúť, že odsúdený žiada povoliť obnovu konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 4T/11/2012. Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/11/2012 z 10.5.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.   zn. 2To/74/2013   z 30.10.2013 bol ⬛⬛⬛⬛ uznaný   za   vinného zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. a) Tr. zák., § 138 písm. a) Tr. zák., § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Za tento obzvlášť závažný zločin bol právoplatne odsúdený podľa § 189 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr.   zák.,   §   38   ods.   2,   ods.   3   Tr.   zák.   na   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   10   rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Skutkovým   základom   pôvodného   právoplatného   rozsudku   bolo   zistenie   súdu,   že odsúdený ⬛⬛⬛⬛ :

1./ v dobe od 23.15 hod. dňa 30.7.2011 do 00.20 hod. dňa 31.7.2011, po tom, ako vytiahol ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, z diskotéky na parkovisko pred futbalové ihrisko v obci ⬛⬛⬛⬛, žiadal od neho, aby mu povedal, kde je zváračka ⬛⬛⬛⬛, kde po zápornej odpovedi vybral z tam stojaceho nestotožneného vozidla palicu, ktorou minimálne päťkrát udrel ⬛⬛⬛⬛ do rôznych častí tela, potom sa ho opäť opýtal, kde je zváračka a po zápornej odpovedi mu prikázal zatelefonovať,   aby   tento   prišiel   k   nim   pred   futbalové   ihrisko,   následne   prikázal, aby šiel do garáže ⬛⬛⬛⬛ zváračku nájsť, pričom spôsobil pomliaždenie   ľavého   ramena,   pomliaždenie   v oblasti   ľavej   bedrovej   kosti, pomliaždenie a odreninu prednej hrudnej steny, pomliaždeniny a odreniny prednej strany krku, pomliaždenie ľavej paže, nevyžadujúce si vystavenie práceneschopnosti.

2./ po príchode ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, na parkovisko pred futbalové ihrisko v obci ⬛⬛⬛⬛, sa aj tohto spýtal, kde je zváračka a po zápornej odpovedi ho raz udrel päsťou do tváre, v dôsledku čoho spadol na zem, kde ho ⬛⬛⬛⬛ nezistený počet krát udrel palicou do rôznych častí tela, pričom naňho stále kričal, aby mu povedal, kde je zváračka, a potom, čo sa ⬛⬛⬛⬛ postavil, vytiahol ⬛⬛⬛⬛ plynovú pištoľ a po zamierení smerom na jeho tvár jedenkrát vystrelil, na čo spadol na zem, pričom následkom konania ⬛⬛⬛⬛ utrpel trieštivú   zlomeninu   ľavej   čeľuste   s   posunom   úlomkov,   trieštivú   zlomeninu   ľavej   očnice s posunom úlomkov, viacnásobnú zlomeninu čeľustno-jarmovo-očnicového komplexu vľavo, zakrvácanie   do   čuchovej   prínosovej   dutiny   obojstranne,   zakrvácame   do   ľavej   čeľustnej prínosovej dutiny, krvácanie do ľavej očnej gule s odlúčením sietnice, krvácanie do prednej očnej komory vľavo, pomliaždenie ľavej očnej gule ťažkého stupňa s krvácaním do očnej gule, tržnozmliaždenú ranu v ľavej podočnicovej oblasti s rozpadom rany, krvné podliatiny okoloočnicové obojstranne, vychýlenie nosovej prepážky doľava, ktoré zranenie si vyžiadalo práceneschopnosť v dĺžke viac ako 42 dní s trvalým následkom straty funkcie oka v dôsledku odstránenia ľavej očnej gule so zohyzdením tváre.

Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd konštatuje, že odsúdeným v   konaní   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   neboli   predložené   také skutočnosti a dôkazy, ktoré by boli súdu skôr neznáme a ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine či treste odsúdeného.

Odsúdený ⬛⬛⬛⬛ svojím návrhom na obnovu konania principiálne sledoval prehodnotenie dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho pôvodnej obhajoby legálne,   ale   po   právoplatnosti   odsúdenia   tomuto   zámeru   nemôže   slúžiť   inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je obnova konania. Tento inštitút je striktne viazaný   na   preukázanie   nových   skôr   neznámych   skutočností   alebo   dôkazov,   čo   sa v rozhodovanej veci nestalo realitou.

Krajský súd uvádza, že v danom prípade neboli splnené formálne podmienky pre povolenie obnovy konania.

Po   preskúmaní   spisového   materiálu   a   s   prihliadnutím   na   okolnosti,   ktoré   vyšli najavo v konaní o povolenie obnovy konania, krajský súd uzatvára, že skutočnosť, že sa súdený skutok stal tak, ako to bolo uvedené v odsudzujúcom rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/11/2012 z 10.5.2013 a spáchal ho práve odsúdený, nebola, a to ani so značným časovým odstupom, spochybnená.

Rovnako treba zdôrazniť, že rozhodujúce pre konečný záver krajského súdu v konaní o   povolenie   obnovy   konania   bolo,   že   trestnú   činnosť   odsúdeného   konkretizovanú vo výrokovej časti namietaného rozsudku preukázali dôkazy vykonané v základnom konaní. Pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané ⬛⬛⬛⬛ v návrhu na obnovu konania, že bol odsúdený najmä na základe výpovedí poškodených, pričom obaja poškodení v čase skutku boli dosť opití a udalosti z kritického času si moc nepamätali a v priebehu konania tiež zmenili svoje výpovede, že skutok nespáchal on, ale osoba jemu podobná, krajský súd zdôrazňuje, že svedecké výpovede poškodených boli z hľadiska vierohodnosti už hodnotené v rozhodnutí, ktorým sa právoplatne skončilo pôvodné trestné konanie. Tieto skutočnosti odsúdený   namietal   aj   v   podanom   odvolaní   a   zaoberal   sa   nimi   aj   krajský   súd.   Možno uzavrieť,   že   obidva   súdy   (okresný   súd   aj   odvolací   súd)   v   pôvodnom   konaní   výpovede poškodených,   o   ktoré   opreli   výrok   o   vine,   skúmali   z   hľadiska   ich   vierohodnosti   aj s prihliadnutím na skutočnosti uvádzané odsúdeným v návrhu na povolenie obnovy konania. Súdy   ako   hodnoverné   vyhodnotili   výpovede   poškodených   z   prípravného   konania,   pri ktorých odsúdeného jednoznačne usvedčovali zo spáchania súdeného obzvlášť závažného zločinu   vydierania.   Poškodení   podrobne   opísali   priebeh   skutku,   ako   aj   to,   že   sa   ho jednoznačne a bezpečne dopustil práve odsúdený ⬛⬛⬛⬛. Treba konštatovať, že poškodení prvotné výpovede učinili v krátkom čase po spáchaní súdeného skutku. Ako vyplynulo zo spisového materiálu, odsúdený aj obidvaja poškodení majú trvalý pobyt v obci,   v   ktorej   od   narodenia   žijú,   a   je   vylúčené,   že   by   sa   poškodení   zmýlili v identifikácii a opoznaní osoby, ktorá ich mala v kritickom čase vydierať a spôsobiť im ťažkú ujmu na zdraví.

Svedok - poškodený ⬛⬛⬛⬛ vo výpovedi v prípravnom konaní 24.8.2011 (č.l. 46-47 spisu) v podstatnom uviedol:

- „ mi telefonoval, aby som prišiel na parkovisko pred futbalové ihrisko, že mi chce niečo povedať. Hneď na to som vyšiel sám pred ihrisko a videl som. Pristúpil som k nemu a pri ňom som videl stáť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ktorých osobne poznám, som si na sto percent istý, že to boli oni, poznám ich veľmi dobre.

- ⬛⬛⬛⬛ poznám minimálne 6-7 rokov.

- V ten večer ma určite napadol ⬛⬛⬛⬛,... bol to, ktorý mi povedal, že nech sa neopieram o jeho auto, lebo ma zabije.

- sa ma hneď spýtal, že kde je tá zváračka.

- A hneď na to ma aj udrel - päsťou do tváre.

- Na to som dostal ďalšiu bitku - bil ma len.

- Ďalej si spomínam, že keď som sa postavil, mal v ruke palicu.

- Zrazu na mňa mieril ⬛⬛⬛⬛ pištoľou. Mieril mi na tvár a vystrelil. Myslel som si, že je to naozajstná pištoľ, veľmi som sa zľakol a bál.

- Aj potom, ako som po výstrele z tej pištole ležal na zemi, sa ma stále len pýtal, kde je tá zváračka.

- V dôsledku toho, že ⬛⬛⬛⬛ mi vystrelil z pištole na tvár z bezprostrednej blízkosti, prišiel som o ľavé oko.“

Pokiaľ ide o list poškodeného ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 16.12.2013, ktorý sa nachádza na č.l. 593-594 základného spisu sp.zn. 4T/11/2012 a je aj súčasťou spisu Okresného súdu Námestovo sp.zn. 6Nt/2/2014, treba konštatovať, že uvedený list nemá takú dôkaznú silu, aby   zvrátil   usvedčujúcu   výpoveď   poškodeného ⬛⬛⬛⬛ z   prípravného   konania v spojení   s   ďalšími   priamymi   dôkazmi   a   nepriamymi   dôkazmi   vykonanými   v   tejto   veci (svedecká výpoveď poškodeného ⬛⬛⬛⬛ a svedkyne ⬛⬛⬛⬛, ako aj znalecký   posudok   z   odboru   zdravotrúctvo-chirurgia,   v   ktorom   sú   podrobne   popísané zranenia,   ktoré   boli   poškodeným   spôsobené)   a   ktorý   list   by   mohol   odôvodniť   iné rozhodnutie o vine či treste odsúdeného.

Okresný súd rozhodol správne, keď z dôkazov navrhovaných odsúdeným v konaní o povolenie obnovy konania vykonal len výsluch svedkyne ⬛⬛⬛⬛ a vykonanie ostatných dôkazov (opätovný výsluch poškodeného ⬛⬛⬛⬛ v súvislosti s jeho listom zo 16.12.2013) odmietol, nakoľko aj podľa názoru nadriadeného súdu sa týkajú okolností, ktoré bolo možné zistiť už skôr navrhovanými dôkazmi, ktoré boli v pôvodnom konaní vyhodnotené a na základe nich bolo rozhodnuté.

Svedeckú   výpoveď ⬛⬛⬛⬛ aj   nadriadený   súd   vyhodnotil   ako nedostatočne   spôsobilú   na   rozhodnutie   o   nevine   odsúdeného   vzhľadom   na   už   ustálený skutkový   stav   a   dôkazy   vykonané   v   základnom   konaní.   Súd   prvého   stupňa   postupoval správne, keď odmietol vykonať výsluch svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorý mal vypovedať na podklade   výpovede   svedkyne ⬛⬛⬛⬛,   ktorej   výpoveď   však   bola   súdom vyhodnotená ako nevierohodná.

Podľa   názoru   krajského   súdu   dôvody   uvádzané   odsúdeným neboli   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   spôsobilými   pre   povolenie   obnovy   konania v predmetnej trestnej veci, neboli spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste odsúdeného.

Sťažnosť odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ proti napadnutému uzneseniu okresného súdu preto krajský súd zamietol ako nedôvodnú postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por...»

11. Pri   preskúmavaní   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   ako   sťažnostnéhosúdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právnehonázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretožeprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiežv zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri zamietnutíodvolania   sa   odvolací   súd   môže   obmedziť   i na   prevzatie   odôvodnenia   nižšieho   súdu(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 –60).   Už   uvedené   závery   zahŕňajú   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkýchrozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydanév priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Dané východiská nachádzajúsvoje uplatnenie aj v konaní všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania.V dôsledku   uvedeného   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   odcitovať   aj   z uzneseniaokresného súdu sp. zn. 6 Nt 2/2014 z 25. novembra 2014, ktorý v podstatnom uviedol:«Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   v   znení   neskorších   zmien   a   doplnkov, obnova   konania,   v   ktorej   sa   skončilo   právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku, súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Odsúdený priamo ako aj prostredníctvom svojej obhajkyne požiadal súd, aby verejné zasadnutie   ohľadom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   v   predmetnej   trestnej   veci vykonal   v   jeho   neprítomnosti,   zároveň   predložil   súdu   splnomocnenie   udelené ⬛⬛⬛⬛ na   preberanie   poštových   zásielok   a   zároveň   určil   splnomocnenca   na preberanie poštových zásielok, prostredníctvom poštového úradu. Keďže súd v predmetnej veci   nepovažoval   za   potrebné   vypočuť   k   predmetu   verejného   zasadnutia   odsúdeného, verejné zasadnutia vykonal v jeho neprítomnosti podľa § 293 ods. 7 Tr. por. a na verejnom zasadnutí   konanom   dňa   25.   11.2014   vypočul   v   podnete   navrhnutú   svedkyňu.

Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ vypovedala, že v januári 2014 sa vrátila z a dopočula   sa   o   odsúdení ⬛⬛⬛⬛ a   keďže   bola   svedkom   udalosti,   sama   sa prihlásila ako svedok. Ku skutku uviedla, že dňa 30.07.2011 sa nachádzala na ihrisku v,   chcela   pred   odchodom   do pozdraviť   všetkých   známych.   Počas zábavy   na   ihrisku   stretla   dlhoročného   kamaráta,   ktorý   pochádza   z a zdržiavala sa v jeho spoločnosti. Asi o 22.50 hod. si privolala taxík a spolu s kamarátom, ako vychádzali z ihriska smerom na parkovisko, videla prísť nejaké čierne auto a všimla si, že z tohto auta vystúpil ⬛⬛⬛⬛. Počas doby ako čakala na taxík si spolu s zapálili cigaretu, stáli asi 2-3 metre od vozidla, na ktorom prišiel ⬛⬛⬛⬛,   pričom   počas   celej   doby   videla   ako ⬛⬛⬛⬛ stojí   pri   vozidle a rozprával   sa   spolu   s ⬛⬛⬛⬛ a   ešte   jedným   neznámym   mužom.   Potom ⬛⬛⬛⬛ nastúpil do vozidla a odišiel preč. Z videnia pozná aj ⬛⬛⬛⬛ a, ale v blízkosti ⬛⬛⬛⬛ ich nevidela, bola tam tma. Počas celej doby sa na parkovisku nič výnimočné neudialo, nebola svedkom žiadnej bitky. pozná iba z videnia, toho večerajú iba zaregistrovala niekde v bare, ale na parkovisku pred ihriskom ju vôbec nevidela.

Súd   po   dôkladnom   preskúmaní   predmetného   návrhu,   spisového   materiálu, vykonaných listinných dôkazov, po vypočutí svedka na verejnom zasadnutí má za to, že návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania nie je dôvodný.

Súd skúmal, či dôkazy navrhnuté odsúdeným majú povahu dôkazov, ktoré by boli súdu v čase rozhodnutia neznáme a či sú takého charakteru, že by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine v predmetnej trestnej veci a že by tak odôvodnili zásah do právoplatnosti a nezmeniteľnosti súdom   vydaného   rozhodnutia,   ktorým   bol   odsúdený   uznaný   vinným   z   pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona.

Na   verejnom   zasadnutí   súd   vykonal   dokazovanie   oboznámením   sa   s   listinnými dôkazmi, a to oboznámil podstatný obsah trestného spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn.   4T/11/12   a   vypočul   svedkyňu ⬛⬛⬛⬛.   Vykonaným   dokazovaním   na verejnom zasadnutí bolo zistené, že po vykonaní dokazovania na hlavných pojednávaniach bol obž. ⬛⬛⬛⬛ rozsudkom Okresného súdu Námestovo č.k. 4T/11/12-488 zo dňa 10.05.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 2To/74/2013-558 zo dňa 30.10.2013,   uznaný   vinným   zo   spáchania   pokračovacieho   obzvlášť   závažného   zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona a podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2,3 Tr. zákona mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov a na výkon trestu bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona zaradený   do   ústavu   na   výkon   trestu   s   maximálnym   stupňom   stráženia.   Na   hlavných pojednávaniach   boli   vypočutí   obžalovaní,   svedkovia   poškodení ⬛⬛⬛⬛,, svedkovia ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bola prečítaná svedecká výpoveď, boli oboznámené znalecké posudky z odboru zdravotníctva a znalecký posudok KEU   PZ   č.   PPZ-KÚ-SL-EX-2011/2943,   zápisnica   o   ohliadke   miesta   činu   s fotodokumentáciou, lekárske správy. Na podklade takto vykonaného dokazovania, bolo vo veci rozhodnuté o vine a treste prvostupňovým súdom, pričom rozhodnutie prvostupňového súdu   bolo   predmetom   aj   preskúmania   odvolacieho   súdu,   ktorý   zrušil   rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o vine a treste a vo veci sám meritórne rozhodol, pričom sa stotožnil s vykonaným rozsahom dokazovania a s výnimkou úpravy okolnosti spáchania skutku   a   právnej   kvalifikácie,   v podstate   sa   stotožnil   aj   s   hodnotením   dôkazov prvostupňovým   súdom.   Odvolací   súd   odvolacie   konanie   uzavrel   stým,   že   dokazovaním vykonaným prvostupňovým súdom bolo bezpečne preukázané, že obžalovaný spáchal skutky spôsobom a za okolnosti uvedených vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu. Na návrh odsúdeného súd vypočul na verejnom zasadnutí svedkyňu ⬛⬛⬛⬛, aby posúdil, či sa jedná o dôkaz, ktorý by zakladal dôvod, aby súd vyhovel návrhu na povolenie obnovy   konania   v predmetnej   trestnej   veci.   Pri   hodnotení   výpovede   svedkyne súd   prihliadal   najmä   k vnútornej   štruktúre   jej   výpovede,   či   neodporuje   v podstatných okolnostiach ostaným dôkazom, ďalej prihliadal k logickým súvislostiam a pod. Súd však neuveril výpovedi svedkyne, že bola priamym očitým svedkom súdeného prípadu, nakoľko jej výpoveď nezapadala v podstatných   častiach ani do výpovede obž. a ani do výpovede svedkov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛. V tomto smere súd uvádza, že ak by sa svedkyňa nachádzala v čase incidentu na inkriminovanom mieste, bola by svedkom stretu medzi ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, o ktorom vypovedali všetci vyššie uvedení svedkovia, vrátane.   Konkrétne   išlo   o udalosť,   ktorú ⬛⬛⬛⬛ popísal   tak,   že   ako   stál   na parkovisku pri   vozidle, prišla k nemu, ktorá mu svietila   do tváre mobilom a tvrdila, že jej dobil manžela, pričom o uvedenej udalostí vypovedali všetci vyššie spomenutí svedkovia, vrátane svedkyne ⬛⬛⬛⬛. Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛, ktorá podľa jej vyjadrenia bola na parkovisku po celú dobu ako sa tam zdržiaval ⬛⬛⬛⬛, od jeho príchodu až po jeho odchod, na otázku predsedníčky senátu uviedla, že počas celej doby sa na parkovisku nič výnimočné neudialo, nebola svedkom žiadnej bitky a pozná iba z videnia, toho večera ju iba zaregistrovala niekde v bare, ale na parkovisku pred ihriskom ju vôbec nevidela. Súd tak výpovedi svedkyne, ktorá sa snažila presvedčiť súd, že ⬛⬛⬛⬛ súdený skutok nespáchal, pretože ako bol na parkovisku, na parkovisku celú dobu stála od neho vzdialená iba 2-3 m, pričom nič výnimočné sa tam nestalo. Uviedla, že ⬛⬛⬛⬛ iba stál pri svojom vozidle a rozprával sa s ⬛⬛⬛⬛ a inou osobou. Svedkyňou tvrdené skutočnosti nezapadajú ani len do výpovede ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ktorých svedkyňa označila.

Pokiaľ súd odmietol vykonať výsluch svedka ⬛⬛⬛⬛, bolo tomu tak preto, že výsluch   tohto   svedka   navrhla   obhajoba   na   podklade   výpovede   svedkyne,   ktorej   výpoveď   súd   vyhodnotil   ako   nevierohodnú.   Pokiaľ   ide   o   návrh   na výsluch svedka ⬛⬛⬛⬛, a to v súvislosti s obsahom jeho listu na 61. 593-594, súd k tomuto návrhu uvádza, že v predmetnom liste nie sú uvedené žiadne nove skutočnosti, ktoré by neboli známe súdom oboch stupňov v čase rozhodovania o vine obžalovaného. Tvrdenia svedka ⬛⬛⬛⬛ v liste sú zhodné s jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní dňa 28. 2. 2013, kde zmenil svoju predchádzajúcu výpoveď z prípravného konania, ktorá mu bola následne prečítaná za účelom odstránenia rozporov, a potom v rámci hodnotenia dôkazov,   táto   jeho   výpoveď   bola   vyhodnotená   súdmi   oboch   stupňov   v   rámci   svojich meritórnych rozhodnutí. Aj tento návrh bol preto súdom odmietnutý. V tejto súvislosti súd ešte dodáva, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom a zo samotnej úpravy tohto inštitútu v Trestnom poriadku vyplýva, že predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania obnovy konania sú striktne vymedzené tak, aby tento mimoriadny opravný   prostriedok   nebol   chápaný   len   ako   ďalšie   odvolanie,   ktorým   sa   navrhovateľ domáha iného hodnotenia dôkazov.

V   danom   prípade   súd   vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti   dospel   k záveru, že k naplneniu zákonných podmienok na povolenie obnovy konania nedošlo a preto návrh na povolenie obnovy konania ako nedôvodný zamietol...»

12. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutejkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavyje   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomociústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecnéhosúdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutýobmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecnéhosúdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov,   Trestný   poriadok   a Trestný   zákonnevynímajúc,   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   K tomu   dodáva,   že   nepatrí   do   jehoprávomoci   zaoberať   sa   rozhodnutím   o vine   a treste   (II.   ÚS 31/94)   ani   otázkou   právnejkvalifikácie   skutku,   ktorý   je   predmetom   trestného   stíhania   a o ktorom   sa   s konečnouplatnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohousúdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občanapred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jehopráv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, žeústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov (m. m. I. ÚS 19/02), a taktiež ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľaktorej   skutočnosť,   že   konanie   pred   všeobecnými   súdmi   neskončilo   podľa   predstávsťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho právana súdnu   ochranu   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   pretože   označené   právo   v sebenezahŕňa   záruku   úspechu   v konaní   (II. ÚS 218/02,   III. ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07,III. ÚS 139/08).

13. Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že v konanío povolení obnovy konania nie je povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať sťažovateľomponúknuté   dôkazy   a osvojiť   si   ich   vyhodnotenie   z pohľadu   sťažovateľa,   povinnosťkonajúcich súdov sa obmedzuje len na posúdenie závažnosti, resp. kvality týchto dôkazova následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy považujú/nepovažujú za také, ktoré byspĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného ustanovením § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátanepríslušnej časti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa stotožnil krajský súd,pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keďpríslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahyvychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právneakceptovateľné   a   ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   savzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení (predovšetkým § 394 ods. 1 a § 399ods. 2 Trestného poriadku, pozn.) je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležiteodôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí (vychádzajúc a vyslovujúcsúhlas   s právnym   názorom   okresného   súdu,   pozn.)   z hľadiska   právnej   argumentáciepostačujúcim   a zrozumiteľným,   ako   aj   ústavne   súladným   spôsobom   zdôvodnil,   prečonepovažoval   sťažovateľom   predostreté   nové   dôkazy   za   spôsobilé   na povolenie   obnovykonania   v jeho   právoplatne   skončenej   trestnej   veci.   K zmenenej   výpovedi   poškodeného ⬛⬛⬛⬛ okresný súd konštatoval prítomnosť tohto dôkazu už v pôvodnom konanía výpoveď ⬛⬛⬛⬛ vyhodnotil ako nevierohodnú, pretože, citujúc vyjadrenieokresného súdu, „... jej výpoveď nezapadala v podstatných častiach ani do výpovede obž. ⬛⬛⬛⬛ a ani   do   výpovede   svedkov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛ “. V nadväznosti na uvedený záver okresný súd nepripustilvýpoveď ďalšieho svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorého výpoveď mala potvrdzovať okolnostivýpovede   svedkyne ⬛⬛⬛⬛,   ktorej   výpoveď   bola   vyhodnotená   akonevierohodná,   a to   v konfrontácii   s výpoveďami   svedkov   a samotného   sťažovateľa   akoodsúdeného. Sťažovateľ teda v konaní o povolenie obnovy konania neprodukoval žiadnynový   dôkaz,   ktorý   by   bol   potenciálne   spôsobilý   naplniť   zákonnú   dikciu   §   394   ods.   1Trestného   poriadku.   Inými   slovami,   vychádzajúc   z obsahu   napadnutého   rozhodnutiakrajského súdu (s prihliadnutím na závery okresného súdu, pozn.), ústavný súd je tohonázoru, že interpretáciou dotknutých ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku konajúcesúdy sťažovateľovi jasne vysvetlili podmienky obnovy konania, teda pojem nového dôkazua skutočnosti a s tým súvisiaci rozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu napovolenie   obnovy   konania.   V záveroch,   ktorými   vo   veci   konajúce   súdy   vyhodnotilisťažovateľom produkované dôkazy za nespôsobilé na prelomenie zásady nezmeniteľnostiprávoplatných súdnych rozhodnutí, ústavný súd nezistil známky ústavnej diformity.

14. V širších súvislostiach poukazuje ústavný súd na komentované znenie § 394ods. 1 Trestného poriadku podľa ktorého „Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumieobjektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv nazistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania trebazvyčajne   preukázať   novými   dôkazmi...   Predtým   neznámym   dôkazom   sa   rozumiepredovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní (napr. výpoveď predtýmnevypočutého   svedka),   ale   aj   dôkaz   síce   v pôvodnom   konaní   vykonaný,   ale   s novýmobsahom (napr. zmena výpovede tzv. spolupracujúceho svedka). Ak by v dôsledku tohtodôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom hodnotenia súdu musí byť ajokolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu.“. (Štefan Minárik a kolektív. Trestnýporiadok, stručný komentár. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Iura Edition, 2010).

15.   V tejto   súvislosti   upriamuje   ústavný   súd   pozornosť   sťažovateľa   na platnújudikatúru týkajúcu sa obnovy konania (R 6/1997), v zmysle ktorej „V konaní o povoleníobnovy nemožno preskúmať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Totokonanie sa... obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovykonania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za novéskutočnosti alebo dôkazy... nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možnozistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ichdokonca   prehliadol,   resp.   sa   zmýlil   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   prípadne   ichnesprávne vyhodnotil.“.

16.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnostis napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňaťočakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súladeso zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základnýchpráv   (obdobne   napr.   I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobnejudikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavynemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojichzáveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu   (odvolávajúc   sa   aj   na   právne   závery   okresného   súdu,   s ktorými   sa   krajský   súdstotožnil,   pozn.)   ústavný   súd   hodnotí   ním   predostreté   právne   závery   odôvodňujúcenesplnenie formálnych podmienok obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inýmislovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súduza arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku   čoho   ústavný   súd   konštatuje,   ženezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu (vrátane záverovokresného súdu, ktoré krajský súd odobril, pozn.) a namietaným porušením označenéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

17. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a akýtrest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Článok49   ústavy   neobsahuje   garanciu   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody,   ale   jeústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie jetrestným činom a aký trest v prípade ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jehospáchanie.   Z   tohto   princípu   vyplýva   subjektívne   právo   osoby,   aby   mohla   byť   trestnepostihnutá   spôsobom   ustanoveným   zákonodarcom   len   za   konanie,   ktoré   ustanovíako trestný   čin   iba   zákonodarca   (napr.   III.   ÚS   61/01,   III.   ÚS   107/08).   Vychádzajúcz uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v okolnostiach   veci   nezistil   žiadne   porušeniazákona, ktoré by mohli znamenať porušenie čl. 49 ústavy, pretože sťažovateľ bol uznanývinným zo spáchania dvoch skutkov kvalifikovaných ako pokračovací obzvlášť závažnýzločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. a), § 138 písm. a)a § 139   ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona   (okresný   súd   pôvodne   postihol   konaniesťažovateľa ako dva samostatné skutky kvalifikované ako zločin vydierania podľa § 189 ods.1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods.1, 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona, čomu zodpovedala aj výmera uloženéhotrestu, toto pochybenie odstránil krajský súd v odvolacom konaní, pozn.), za ktorý zákonumožňoval uložiť trest odňatia slobody v trvaní/rozmedzí od desať rokov do dvadsať rokovodňatia slobody, pričom sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody na úplne dolnejhranici trestnej sadzby. Trest bol teda sťažovateľovi uložený v rámci zákonom ustanovenejtrestnej   sadzby.   Taktiež   trestnoprávna   kvalifikácia   konania   sťažovateľa   zodpovedalazákonnej dikcii trestného činu vydierania podľa § 189 Trestného zákona.

18. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátanepríslušnej časti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a s prihliadnutím na to, žeobsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlades právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní(II. ÚS 218/02, IV. ÚS 277/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súdsťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnejneopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemoholzaoberať   opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatneniezaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nichje viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015