znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 283/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P. M.   a   Z. C.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Igorom Gažíkom,   Advokátska   kancelária,   Bojnická   cesta   7,   Prievidza,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Prievidza sp. zn. 10 D 120/2013 z 5. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. a Z. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014 faxom   a 28.   apríla   2014   poštou   doručená   sťažnosť   P. M.   a   Z. C.,   (spolu   ďalej   len „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 D 120/2013 z 5. novembra 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v dedičskom   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 10   D   120/2013   bolo   prerokované   dedičstvo   po   otcovi   sťažovateľov   V. M., zomrelom...   (ďalej   len   „poručiteľ“),   pričom   toto   dedičské   konanie   malo   byť   zastavené uznesením z 5. novembra 2013 kvôli tomu, že poručiteľ zanechal iba majetok nepatrnej hodnoty, ktorý bol poukázaný R. R. ako zriaďovateľovi pohrebu.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovatelia   namietajú   postup   okresného súdu v dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   D   120/2013,   ako   aj   uznesenie z 5. novembra   2013,   a to   z dôvodu,   že   v predmetnom   dedičskom   konaní   s nimi   nebolo konané ako s dedičmi, hoci sú deťmi poručiteľa, o dedičskom konaní nemali vedomosť a ani   im   nebolo   doručené   rozhodnutie   z tohto   dedičského   konania.   Podľa   sťažovateľov jediným   účastníkom   dedičského   konania   bol   iba   pán   R. R.,   ktorý   súdnej   komisárke prerokovávajúcej dedičstvo mal poskytnúť informácie o majetku poručiteľa a na ktorého poručiteľ ešte za svojho života 17. augusta 2011 „... zaopatrovacou zmluvou previedol celý svoj spoluvlastnícky podiel v rodinnom dome a ďalších nehnuteľnostiach...“. O neplatnosti predmetnej zaopatrovacej zmluvy, o ktorej sťažovatelia nemali mať vedomosť, a o určenie vlastníckeho práva poručiteľa k dotknutým nehnuteľnostiam ku dňu jeho smrti je podľa sťažovateľov na okresnom súde vedené konanie pod sp. zn. 10 C 37/2014, pričom podľa sťažovateľov   pre   účely   získania   informácií   pre   potreby   tohto   konania   nahliadli 25. februára 2014 do dedičského spisu, keď sa dozvedeli o stave dotknutého dedičského konania po poručiteľovi (od dátumu nahliadnutia do dedičského spisu sťažovatelia odvíjajú aj lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu, pozn.).  

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   napriek   ich   urgencii   na   nezákonný   postup adresovanej   okresnému   súdu   28.   februára   2014,   ktorou   sa   domáhali,   aby   okresný   súd nariadil prerokovanie dedičstva po poručiteľovi v ich prítomnosti ako oprávnených dedičov, okresný súd vo svojej odpovedi   z 13. marca 2014 vyhodnotil svoj postup v predmetnej dedičskej veci ako správny v súlade s „.... § 175h ods. 2 OSP a § 175b tretia veta OSP...“, pričom „Podľa   okresného   súdu   zastavenie   dedičského   konania   bolo   dôvodné,   nakoľko poručiteľ zanechal majetok len nepatrnej hodnoty, čím sa jediným účastníkom konania stal R. R. ako zriaďovateľ pohrebu.“, avšak okresný súd sa podľa sťažovateľov nevysporiadal s tým,   či   zisťovanie   obsahu   dedičstva   po poručiteľovi „...   bolo   podkladom   náležitého šetrenia   notára...“,   ktorý   mal   konať   iba   na   podklade   jednostranných   informácií poskytnutých R. R..  

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:«Otázka účastníctva konania v konaní o dedičstve nie je konzistentná. Na dedičské konanie sa v zásade aplikuje druhá definícia účastníctva, t.j. účastníkom je ten, koho zákon za účastníka označuje. V zmysle § 175b ods. 1 prvá veta OSP: „Účastníkmi konania sú tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi...“ Určitý odklon od označenia dedičov za účastníkov dedičského konania pozná Občiansky súdny poriadok v prípade zastavenia dedičského konania pre nedostatok majetku (§ 175h ods. 1, 2), kedy za jediného účastníka označuje osobu, ktorá sa postarala o pohreb. A práve na základe tejto zákonnej dikcie postupoval Okresný súd Prievidza, resp. ním poverený notár, keď v dedičskom konaní označil za jediného účastníka konania R. R., a nie nás, nakoľko z jeho prehlásení mal za preukázané dôvody k zastaveniu konania pre zanechanie len nepatrného majetku poručiteľa.

Notár a ani samotný súd si však neuvedomili, že zriaďovateľ pohrebu nebol priamym rodinným príslušníkom nášho otca, nebol oprávneným dedičom a na rozdiel od nás nemusel mať   vedomosť   o   niektorých   skutočnostiach   rozhodujúcich   pre   prejednanie   dedičstva, t. j. okruhu dedičov, aktívach a pasívach poručiteľa. Keďže účelom dedičského konania je v rámci   predbežného   šetrenia   zistiť   skutkový   stav   o   dedičoch   a   dedičstve   poručiteľa, nemožno sa náležíte spoliehať, že informácia v tomto smere len zo strany zriaďovateľa pohrebu je dostatočná a vyčerpávajúca. Preto úlohou kompetentných orgánov malo byť zistenie   objektívneho   stavu   veci   najprv   a   najmä   prostredníctvom   nás   ako   dedičov   ako účastníkov   dedičského   konania.   Až   následne   po   tom,   čo   by   sa   v   priebehu   konania preukázalo, že poručiteľ nezanechal majetok veľkej hodnoty, mohlo sa dedičstvo prejednať bez nás a len so zriaďovateľom pohrebu....

Pokiaľ súdny komisár a súd mali za to, že súčasná (málo presná) právna úprava im nedávala   právny   základ   jednať   s   nami   pri   predbežnom   šetrení   o   majetku   poručiteľa, poukazujeme na extenzívny výklad § 94 ods. 1 prvá veta OSP: „V konaní, ktoré možno začať i bez návrhu,   sú účastníkmi   aj tí,   o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať.“   V prípade   zastavenia   konania   sú   takými   osobami   jednoznačne   tí,   o   ktorých   sa možno domnievať, že sú dedičmi poručiteľa. Keďže zastavením dedičského konania boli dotknuté najmä naše dedičské práva, malo sa s nami konať ako s účastníkmi konania. Z tohto   dôvodu   okresný   súd   pochybil,   keď   nám   ako   dedičom   z   titulu   účastníctva, rozhodnutie   o   zastavení   dedičského   konania   nedoručil.   Práve   na   základe   vedomosti o zastavení   konania   sme   mohli   uplatniť   naše   procesné   právo   odvolať   sa   a   namietnuť skutočnosť o zanechaní nepatrného majetku poručiteľom. Veď my, ako deti poručiteľa, sme mali najlepšiu vedomosť o existencii majetku nášho nebohého otca....

Náš nebohý otec bol vlastníkom hnuteľných a nehnuteľných vecí. Máme vedomosť, že niektoré jeho hnuteľné veci boli odvezené práve zriaďovateľom pohrebu, R. R., krátko pred otcovou smrťou. Vecí by sa odviezlo i viac, ale susedia nás upozornili na to, že sa rodinný dom rabuje a my sme privolali políciu. Táto prišla a kázala už naložené veci vyložiť. Neboli to len otcove veci, ale aj moje, sťažovateľa v 1. rade. Z tohto dôvodu bolo na R. podané trestné oznámenie. Otec vlastnil nehnuteľnosť, o ktorú previedol zaopatrovacou zmluvou práve na pána R. s ktorým sa súdime o určenie neplatnosti zaopatrovacej zmluvy a určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam (konanie na Okresnom súde Prievidza, č. k. 10C/37/2014).»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním a rozhodnutím Okresného súdu Prievidza zo dňa   5.11.2013   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   10   D/120/2013,   Dnot   167/2013,   bolo porušené.

2.   Zrušuje   sa   uznesenie   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   10   D   /120/2013-12, Dnot 167/2013 zo dňa 5.11.2013 a vec sa vracia Okresnému súdu Prievidza, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Prievidza je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora Gažíka vo výške 340,90 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   rozhodnutím   okresného   súdu sp. zn. 10 D 120/2013 z 5. novembra 2013.

Podľa § 175h ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, môže ho súd vydať tomu, kto sa postaral o pohreb, a konanie zastaví.

Podľa poslednej vety § 175b OSP v konaní podľa § 175h ods. 2 OSP je účastníkom konania iba ten, kto sa postaral o pohreb.  

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, že s nimi nebolo konané ako s účastníkmi v dedičskom konaní po ich otcovi v štádiu, keď bol zisťovaný rozsah majetku poručiteľa patriaceho do dedičstva, a sťažovatelia namietajú, že v tomto smere tak súdna komisárka a stotožniac sa s ňou aj okresný súd bez ďalšieho zisťovania uverili tvrdeniam tretej osoby, ktorá nemala postavenie oprávneného dediča, pri ustálení obsahu dedičstva, ktoré bolo vyhodnotené ako majetok nepatrnej hodnoty.

V uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   postupoval okresný súd v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, a aj keby sa   dospelo   k záveru, že   v dotknutom   dedičskom   konaní nebol do   dedičstva   pojatý   celý majetok poručiteľa, a to či už z dôvodu, že tretia osoba, ktorej bolo dedičstvo nepatrnej hodnoty vydané o tomto „potencionálnom ďalšom“ majetku poručiteľa nemala objektívnu vedomosť alebo ho „úmyselne zatajila“, táto skutočnosť nemohla   v konečnom dôsledku žiadnym spôsobom objektívne zasiahnuť do práv sťažovateľov ako oprávnených dedičov po poručiteľovi.   Ústavný   súd   dáva   sťažovateľom   totiž   do   pozornosti,   že   v prípade   ich vedomosti o ďalšom v dedičskom konaní po poručiteľovi neprerokovanom jeho majetku majú   možnosť   vzhľadom   na   tento   novoobjavený   majetok   iniciovať   jeho   dodatočné prerokovanie   v novom   dedičskom   konaní.   Pokiaľ   ide   o sporný   majetok   poručiteľa, v súvislosti s ktorým, ako to aj sťažovatelia uvádzajú, vedú s treťou osobou súdny spor, majú   sťažovatelia   ako   oprávnení   dedičia   poručiteľa   možnosť   postupovať   obdobným spôsobom   po   právoplatnom   skončení   tohto   sporu   v prospech   poručiteľa,   t.   j. po právoplatnom určení tohto majetku do vlastníctva poručiteľa ku dňu jeho smrti.Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru   o ústavnej   udržateľnosti sťažnosťou   napádaného   postupu   a rozhodnutia   okresného   súdu   z hľadiska   sťažovateľmi namietaného   porušenia   označených   práv,   takže   jeho   závery   nemožno   považovať za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.  

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľov   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 4. júna 2014